znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 276/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. V., M., zastúpeného Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ukladanie daní zákonom alebo na základe zákona podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 3 Sžo 41/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   V.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ukladanie daní zákonom alebo na základe zákona podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžo 41/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 2. marca 2007 parkoval so svojím motorovým vozidlom   na   ulici   V.   v M.   na   mieste   vyhradenom   na   parkovanie,   pričom   nemal   platný parkovací lístok. Mestská polícia použila proti nemu technické prostriedky na zabránenie odjazdu   motorového   vozidla.   Blokovú   pokutu   odmietol   uhradiť.   V dôsledku   toho rozhodnutím   Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru M. (ďalej len „okresný inšpektorát“) sp. zn. ORP-P-232/DI-E-2007 z 30. mája 2007 bola sťažovateľovi uložená za priestupok pokuta 1 000 Sk a náhrada trov konania 500 Sk. Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   odvolanie.   Rozhodnutím   Krajského   dopravného inšpektorátu   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Ž.   (ďalej   len   „krajský inšpektorát“) sp. zn. KRP-71/KDI-SK-2007 zo 17. júla 2007 bolo odvolanie zamietnuté a rozhodnutie   okresného   inšpektorátu   potvrdené.   Následne   sťažovateľ   podal   Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia krajského inšpektorátu. Rozsudkom krajského súdu č. k. 20 S 17/2007-31 z 28. novembra 2008 bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 41/2008 z 18. marca 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Sťažovateľ tak v správnom konaní, ako aj v súdnom prieskumnom konaní namietal, že parkovné treba považovať za miestnu daň v zmysle zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnej dani“). Ide vlastne o daň za dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva v zmysle § 30   ods.   1,   pričom   v zmysle   §   36   muselo   Mesto   M.   všeobecne   záväzným   nariadením upraviť podrobnosti, najmä sadzbu tejto dane. Pre ulicu V. v M. k 2. marcu 2007 však takéto všeobecne záväzné nariadenie vydané nebolo. Ani orgány verejnej správy, ale ani všeobecné súdy sa touto otázkou nezaoberali. Z uvedeného je zrejmé, že polícia pokutovala sťažovateľa za to, že nezaplatil údajnú miestnu daň, ktorá však nebola stanovená. Tým došlo k porušeniu čl. 59 ods. 2 ústavy.

Ďalej sťažovateľ namietal, že policajné orgány nemajú právomoc prerokúvať otázky spojené   s výberom   dane,   lebo   takéto   oprávnenie   má   iba   správca   dane,   čím   došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy. To isté platí aj o uplatnenej námietke sťažovateľa, podľa ktorej   dopravná   značka   D   13   nemôže   ukladať   povinnosť   nad   rámec   zákona,   a pokiaľ najvyšší súd vníma túto značku ako značku ukladajúcu sťažovateľovi povinnosť, potom bol i týmto porušený čl. 2 ods. 3 ústavy. Uvedená dopravná značka totiž núti k niečomu, čo zákon neukladá.

Podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy, lebo povinnosť platiť parkovné   ako   miestnu   daň   nebola   zákonným   spôsobom   uložená   a o jej   vymáhanie a sankcionovanie sa napriek tomu pokúsil najvyšší súd.

Konaním najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a dohovoru   a následne   alternatívne   buď   zrušil   rozsudok najvyššieho   súdu   z 18.   marca   2009   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   alebo   priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 772 eur skladajúce sa z pokuty, súdnych poplatkov a trov   právneho   zastúpenia.   Sťažovateľ   napokon   požaduje   náhradu   trov   právneho zastúpenia, a to zatiaľ za dva úkony právnych služieb.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 41/2008 z 18. marca 2009 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   20   S 17/2007-31   z 28.   novembra   2007. Z obsahu predložených spisov najvyšší súd zistil, že okresný inšpektorát vydal rozhodnutie o priestupku na tom skutkovom základe, že sťažovateľ 2. marca 2007 parkoval s osobným motorovým vozidlom Daewoo Leganza na ulici V. v M. v zóne s dopravným obmedzením (zákaz státia) na vyhradenom platenom parkovisku bez platného parkovacieho lístka, čím nerešpektoval dopravnú značku D 56a s odkazom na dopravnú značku D 13. Uvedeným konaním porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o premávke na pozemných komunikáciách“). Tým sa dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“), za čo mu bola uložená pokuta 1 000 Sk a paušálna náhrada trov konania 500   Sk.   Spornou   právnou   otázkou   bolo,   či   krajský   inšpektorát   pri   svojom   rozhodovaní správne postupoval v zmysle zákona o priestupkoch v spojení so zákonom o premávke na pozemných komunikáciách, keďže sťažovateľ sa bránil tvrdením, že v danom prípade nejde o dopravný priestupok, pretože parkovné podľa zákona o miestnej dani treba považovať za miestnu daň, ktorej výšku a spôsob vyberania musí stanoviť všeobecne záväzné nariadenie Mesta M., čo sa však pre ulicu V. nestalo. V tejto súvislosti krajský súd konštatoval, že takéto ponímanie nerešpektovania dopravných značiek sťažovateľom nie je dôvodné pre nesplnenie   jeho   povinností   vyplývajúcich   zo zákona   o premávke   na   pozemných komunikáciách, resp. vo väzbe na zákon o priestupkoch. Najvyšší súd k tomu konštatuje, že správne orgány postupovali pri rozhodovaní v súlade s už citovanými zákonmi, lebo (ako to správne   uviedol   i krajský   súd)   v danej   veci   nebolo   riešené   nezaplatenie   samotného parkovného, ale otázka státia na mieste so zákazom státia v zmysle obmedzenia dopravnou značkou D 56a,   pričom výnimka bola daná len informatívnou značkou D 13 pre prípad parkovania s platným parkovacím lístkom.

Na rozsudku najvyššieho súdu je rukou uvedené, že bol doručený 28. apríla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že v správnom konaní bol sťažovateľ pokutovaný za to, že nezaplatil parkovné, hoci toto treba považovať za miestnu daň, ktorá však pre danú lokalitu nebola zákonom určeným spôsobom stanovená.

V skutočnosti   z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   je nepochybné, že sťažovateľ bol uznaný zo spáchania priestupku nie z dôvodu nezaplatenia parkovného, ale preto, že parkoval na mieste, kde platil zákaz parkovania. Sťažovateľ totiž nesplnil   podmienku   potrebnú   na   vyňatie   zo   zákazu   parkovania.   Predmetom   správneho konania teda nebolo vymáhanie parkovného ani ukladanie sankcie za jeho nezaplatenie, ako to sťažovateľ v podanej sťažnosti mylne prezentuje.

Za   daného   stavu   nie   je   možné   považovať   rozsudok   najvyššieho   súdu   ani   za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Ústavný súd nemá preto príčinu doň zasahovať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009