znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 276/08-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho sťažnosti postupom Úradu vlády Slovenskej republiky pod č. 1473-2/2008/IP-52/OPS   a   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   pod č. I/132/839-6953/08/Fre, BP č. 8/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) pri vybavovaní jeho sťažnosti   postupom   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „úrad vlády“)   pod   č.   1473-2/2008/IP-52/OPS   a postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky (ďalej aj „daňové riaditeľstvo“) pod č. I/132/839-6953/08/Frc, BP č. 8/08, ktorou žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-2/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/839-6953/08/Fre, BP č. 8/08 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-2/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/839-6953/08/Fre, BP č. 8/08 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   podaním   z 11.   januára   2008 doručeným   daňovému   riaditeľstvu   14.   januára   2008   sťažoval   na   postup   zamestnanca Daňového úradu K., ktorý označil za protiprávny. Tento postup zamestnanca Daňového úradu K. spočíval v tom, že postúpil skoršie podania sťažovateľa adresované Daňovému úradu K., ktorými boli dve žiadosti o obnovu konania a žiadosť o odstránenie nečinnosti, Daňovému úradu K.

Daňové riaditeľstvo vybavilo podanie sťažovateľa z 11. januára 2008 prípisom č. k. I/132/839-6953/08/Fre zo 16. januára 2008, v ktorom potvrdilo doručenie tohto podania sťažovateľa,   avšak dospelo   k záveru,   že   s poukazom   na   §   4   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach toto podanie nie je sťažnosťou, a preto podanie vrátilo v prílohe   prípisu   zo   16.   januára   2008   sťažovateľovi.   Za   sťažnosť   nebolo   považované podanie   sťažovateľa,   pretože   v zmysle   §   4   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   152/1998   Zb. o sťažnostiach   sťažnosťou   nie   je   podanie   orgánu   verejnej   správy   upozorňujúce   na nesprávnu činnosť iného orgánu verejnej správy. Sťažovateľ je súdnym exekútorom, a teda i orgánom   verejnej   správy   v zmysle   §   4   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   152/1998   Zb. o sťažnostiach.

Keďže   sťažovateľ   so   spôsobom   vybavenia   svojho   podania   nesúhlasil,   obrátil   sa listom z 11. februára 2008 na úrad vlády a žiadal ho o kontrolu nesprávneho postupu pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní jeho podania z 11. januára 2008 daňovým riaditeľstvom. Postup daňového riaditeľstva pri vybavovaní jeho podania z 11. januára 2008 označil za nerešpektujúci   povinnosti   ustanovené   zákonom   a za   protiprávné   konanie   a zneužitie právomoci zamestnancami orgánu verejnej správy.

Podanie   sťažovateľa   vybavil   úrad   vlády   oznámením   č.   1473-2/2008/IP-52/OPS zo 4. marca 2008 o postúpení podania, v ktorom uviedol, že na vykonávanie prešetrenia spôsobu   vybavenia   podania   sťažovateľa   z 11.   januára   2008   nie   je   úrad   vlády   vecne príslušný, pričom príslušným orgánom je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, a preto bolo   potrebné   podanie   sťažovateľa   z 11.   februára   2008   vybaviť   tak,   že   podanie   bolo postúpené Ministerstvu financií Slovenskej republiky s tým, že o vybavení podania bude informovať Ministerstvo financií Slovenskej republiky sťažovateľa, ako aj úrad vlády. Toto oznámenie úradu vlády bolo sťažovateľovi doručené 6. marca 2008.

Sťažnosť ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy došlo daňovým riaditeľstvom aj úradom vlády preto, že sa podaním z 11. januára 2008 zákonom o sťažnostiach predpísaným spôsobom domáhal svojho práva a bolo povinnosťou daňového riaditeľstva i úradu vlády zaoberať sa ním tak, ako im to predpisuje zákon o sťažnostiach, teda podanie sťažovateľa z 11. januára 2008 malo byť považované za sťažnosť a ako také malo   byť   aj   vybavené   a sťažovateľ   mal   byť   o jeho   vybavení   vyrozumený.   Sťažnosť sťažovateľa   dosiaľ   nebola   vybavená   postupom   predpísaným   zákonom   o sťažnostiach. Dôvodom nevybavenia sťažnosti bola skutočnosť, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, avšak sťažovateľ svoje podanie z 11. januára 2008 nedoručil daňovému riaditeľstvu ako súdny exekútor, nesťažoval sa na porušenie svojich práv ako súdneho exekútora, ale ako daňový subjekt sťažujúci sa na porušovanie svojich práv ako daňového subjektu. Žiadne ustanovenie   zákona   o sťažnostiach   pritom   nevylučuje,   aby   fyzická   osoba,   ktorá   má postavenie   verejného   činiteľa   v inom   konaní,   v ktorom   jej   práva   a povinnosti   nie   sú definované jej postavením súdneho exekútora, nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi konania priznáva, keď základné práva a slobody sa zaručujú na území   Slovenskej   republiky   každému   bez   ohľadu   na   iné   právne   postavenie   a nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, čo vyplýva z čl. 12 ods. 2 ústavy. Úrad vlády odmietol vykonať kontrolu vybavenia sťažnosti napriek tomu,   že   je   jediným   orgánom,   v pôsobnosti   ktorého   je   vybavenie   sťažnosti   daňovým riaditeľstvom.

V doplňujúcom podaní z 5. júna 2008 ústavnému súdu sťažovateľ výslovne uviedol, že jeho podanie, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. mája 2008, je sťažnosťou „podľa čl. 127 ústavy“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   zásah   do   ním   označeného základného práva, ktorý mal byť spôsobený daňovým riaditeľstvom a úradom vlády tým, že daňové riaditeľstvo jeho podanie z 11. januára 2008 nevybavilo riadne a o jeho podaní z 11.   februára   2008 úrad vlády   nekonal, hoci bol   povinný preskúmať postup   daňového riaditeľstva, čo však dosiaľ neurobil, a preto zásah do jeho práv trvá.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa § 2 ods.1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 10/1996 Z. z.“) Úrad vlády vykonáva kontrolu... vybavovania petícií a sťažností.

Podľa   §   3   citovaného   zákona   sa   kontrolná   činnosť   úradu   vlády   vzťahuje   na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány, na iné štátne orgány,   ak   osobitné   predpisy   neustanovujú   inak,   na   orgány   miestnej   štátnej   správy a právnické osoby nimi zriadené, ako aj na obce pri plnení úloh štátnej správy.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom daňového riaditeľstva, sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že preskúmania správnosti jej vybavenia sa domáhal na inom orgáne, ako je   ústavný   súd,   avšak   tento   orgán   dosiaľ   o jeho   veci   nerozhodol.   Ústavný   súd   dospel k záveru, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   orgánom.   Preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá smerovala   proti   postupu   daňového   riaditeľstva,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa samostatne zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti postupu úradu vlády pri vybavovaní podania sťažovateľa z 11. februára 2008.

Z obsahu vyjadrenia Úradu vlády Slovenskej republiky – sekcie kontroly a boja proti korupcii   doručeného   ústavnému   súdu   12.   júna   2008   vyplýva,   že   tento   orgán   postúpil sťažnosť   sťažovateľa   listom   zo   4.   marca   2008   pod   sp.   zn.   1473-1/2008/IP-52/OPS Ministerstvu financií Slovenskej republiky ako nadriadenému orgánu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Tento postup sťažovateľ nespochybnil. To súčasne znamená, že úrad vlády vecne sťažnosť nevybavil v prospech, resp. neprospech sťažovateľa, a v čase podania sťažnosti ústavnému súdu o nej rozhodnuté nebolo.

Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). To sa týka aj konaní pred správnymi orgánmi a inými orgánmi verejnej moci a správy.

Úrad vlády je ústredným orgánom štátnej správy, tak ako iné orgány štátnej správy vymenované v § 1 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že zákonom je rozdelená právomoc na vybavovanie sťažnosti medzi orgány štátnej správy v Slovenskej republike. Jedným z takýchto orgánov je aj Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré je zriaďovateľom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré je súčasťou organizačnej štruktúry tohto ústredného orgánu štátnej správy. Tento orgán je zo zákona oprávnený vybavovať aj sťažnosti podľa zákona č. 10/1996 Z. z. a zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, ktorému bola sťažnosť sťažovateľa postúpená.

Z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 59/97) vyplýva, že ústavný súd nie je oprávnený posudzovať   zákonnosť   rozhodnutia,   proti   ktorému   bola   ústavná   sťažnosť   podaná.   Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou argumentáciou, ktorou bola   odôvodňovaná   opodstatnenosť   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   ale   iba   jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc   z toho   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   ústavné   práva   sťažovateľa neboli postupom úradu vlády porušené, pretože ten vec postúpil príslušnému orgánu na vybavenie sťažnosti, o ktorej v čase rozhodnutia ústavného súdu ešte rozhodnuté nebolo. Týmto postupom neboli porušené ústavné práva sťažovateľa úradom vlády, proti ktorému sťažnosť smerovala.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008