znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 276/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. D 2730/92 a sp. zn. 26 D 1729/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2006 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   sťažovateľ),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. D 2730/92 a sp. zn. 26 D 1729/05.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 9. marca 1992 v mene svojom a tiež v mene svojich súrodencov návrh na dedičské konanie po „všetkých našich právnych predchodcoch z matkinej strany, ktorí vlastnili nehnuteľnosti v obci J....“

Predmetom konania je pozostalosť po poručiteľke M. Á., ktorá zomrela (...) a ktorá bola sťažovateľovou tetou. Podľa sťažovateľa postupoval okresný súd „veľmi nesústredene, nepružne a nakoniec aj nekvalifikovane. Najsamprv svojím uznesením sp. zn. D 2730/92, zo dňa   16.   XI.   1995   toto   dedičstvo   prerušil,   čo   urobiť   nemal,   dôkazom   čoho   je   fakt, že odvolací   Krajský   súd   v Košiciach   svojím   uznesením,   zo   dňa   28. VI. 1996,   na základe odvolania dediča, zo dňa 8. II. 1996, napadnuté rozhodnutie prešovského súdu zrušil. Toto však nebolo po vôli prešovskému súdu, ktorý v snahe zamaskovať svoju dlhodobú nečinnosť a tým aj prieťahy a nakoniec aj vedený úsilím sa čím skôr tohto prípadu zbaviť, dopustil sa ďalšej nehoráznosti, keď následne svojím ďalším uznesením, zo dňa 29. V. 1998, konanie vo   veci   tohto   dedičstva   ľahkomyseľne   zastavil   bez   vedomia   dedičov   v zmysle postkomunistického zákona, a to údajne pre nemajetnosť poručiteľky...

Nakoniec po viacerých evidentných   zmätkoch   a   rôznych obštrukciách súdu,   bola prešovským súdom na konečné prejednanie tohto dedičstva jeho uznesením poverená iná notárka   v P.,   ktorá   ho   právoplatne   ukončila   dňom   9. V. 2006   pod   svojou   sp.   zn. D not 205/05“.

Podľa   sťažovateľa   vec   dedičského   konania   po   jeho   blízkej   príbuznej   neboli všeobecné súdy schopné právoplatne ukončiť skôr ako za 14 rokov od začatia konania.Z toho   dôvodu   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a nálezom o nej takto rozhodol:

„1.) Vyslovuje, že ľudské právo I. K. K. podľa ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v znení   protokolu   čís.   11   v   kontexte   so   základným právom v zmysle ods. 2), čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove   (prípadne   ďalších   súdov   a ich   komisárov   –   pozn.)   v konaní   o prejednanie dedičstva u neho vedeného pod č. k. D 2730/92 porušené bolo.

2.) Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300   tis.   Sk (slovomtristotisíckorúnslovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Prešove (prípadne s inými do tejto veci zainteresovanými subjektami – pozn., t. j. spoločne a nerozdielne) uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

3.) Ukladá   Okresnému   súdu   v Prešove   (prípadne   aj   iným   subjektom   spoločne a nerozdielne   -   pozn.)   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania   na   označený   účet   právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práva alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach § 49 až   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podanie sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   tohto   zákona.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

1. Ústavný súd sa oboznámil z obsahom podania, jeho prílohami a tiež s obsahom spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 232/04. Z uvedených dokumentov, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprO/973/2006 doručeného ústavnému súdu 3. júla 2006 zistil,   že   konanie vedené   pod   sp.   zn.   D   2730/92   začalo   podaním   zo   14. februára 1992, keď si na   okresnom   súde   uplatnila   nárok   po   poručiteľke   jej   neter   K.   S.   Sťažovateľ v uvedenom   konaní   vystupoval   ako   zástupca   K.   S.,   avšak   bez   predloženej   plnej   moci. V zmysle právnej úpravy platnej v čase smrti poručiteľky rozhodol okresný súd uznesením z 29. mája 1998 o zastavení konania pre nemajetnosť poručiteľa. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť   toho   istého   dňa.   Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 8. júna 2004 namietal, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 11 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 232/04 zo 16.   februára   2005   odmietol   jeho sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú,   pretože zistil, že sťažovateľ nebol účastníkom konania, v ktorom namietal porušenie svojich práv, a preto nemohol byť ani na ním uvedených právach postupom okresného súdu dotknutý. Podľa právnej úpravy platnej v čase smrti poručiteľky sťažovateľ nepatril do okruhu zákonných dedičov a v čase prebiehajúceho konania sp. zn. D 2730/92 nemohla u neho existovať ani legitímna nádej na prípadné pre neho priaznivé rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k majetku poručiteľky.

Pretože sa sťažovateľ v tejto časti svojej sťažnosti domáhal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených práv vo veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 232/04 zo 16. februára 2005, bolo potrebné jeho sťažnosť v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietnuť pre neprípustnosť.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   26 D 1729/05,   a   ktoré   začalo   jeho   návrhom na náhradné dedičské konanie po neb. M. Á. 8. mája 2005, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O tomto   návrhu,   ktorý   nie   je   možné   považovať   za   „pokračovanie“   konania sp. zn. D 2730/92,   ako   sa   sťažovateľ   domnieva,   rozhodol   okresný   súd   uznesením z 29. septembra 2005 tak, že nadobúdateľom majetku poručiteľky sa stal sťažovateľ. Proti tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   však   zobral   späť   a   požiadal o zastavenie   odvolacieho   konania.   Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   zo   7. marca 2006 zastavil odvolacie konanie. Dňa 9. mája 2006 bola vec právoplatne skončená.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   keď   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) trvalo alebo ešte pretrváva. Preto ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) bolo právoplatne skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu (sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 7. júna 2006), a teda k porušovaniu   označených   práv   už   nedochádza,   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom i z účelu práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým   je   odstránenie   stavu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím.

Ústavný súd tiež pripomína, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu sťažovateľa (8. jún 2005)   do   rozhodnutia   okresného   súdu   (29. september 2005)   ani   neodôvodňuje skúmanie označených práv v predmetnom konaní, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti sťažovateľa v tejto časti s prihliadnutím   na   zmysel   a účel   napadnutých   ustanovení   ústavy   a   dohovoru   základom pre záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľa odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   zjavné   bezúspešné   uplatňovanie   si   ochrany   základného   práva prostredníctvom tejto sťažnosti nepovažoval ústavný súd za významné zaoberať sa ďalšími nedostatkami podania, predovšetkým otázkou právneho zastúpenia sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006