SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 275/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 5619/2051, Rvp 5620/2015, Rvp 5621/2015, Rvp 5622/2015, Rvp 5623/2015,Rvp 5624/2015, Rvp 5625/2015, Rvp 5626/2015, Rvp 5627/2015, Rvp 5628/2015,Rvp 5629/2015, Rvp 5630/2015, Rvp 5631/2015, Rvp 5632/2015, Rvp 5633/2015,Rvp 5634/2015, Rvp 5635/2015, Rvp 5636/2015, Rvp 5637/2015, Rvp 5638/2015,Rvp 5639/2015, Rvp 5640/2015, Rvp 5641/2015, Rvp 5642/2015, Rvp 5643/2015,Rvp 5644/2015, Rvp 5645/2015, Rvp 5646/2015, Rvp 5647/2015, Rvp 5648/2015a Rvp 5649/2015 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Prešove v konaniach vedenýchpod sp. zn. 6 Co 85/2014 zo 4. novembra 2014 (Rvp 5619/2015), sp. zn. 6 Co 94/2014zo 4. novembra 2014 (Rvp 5620/2015), sp. zn. 20 Co 205/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 5621/2015), sp. zn. 3 Co 183/2014 zo 4. februára 2015 (Rvp 5622/2015), sp. zn.6 Co 266/2014 a jeho rozsudkom z 15. januára 2015 (Rvp 5623/2015), sp. zn.20 Co 121/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5624/2015), sp. zn. 3 Co 138/2014zo 4. februára 2015 (Rvp 5625/2015), sp. zn. 18 Co 198/2014 z 19. januára 2015(Rvp 5626/2015), sp. zn. 20 Co 155/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5627/2015), sp. zn.18 Co 275/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 5628/2015), sp. zn. 1 Co 235/2014 z 8. decembra2014 (Rvp 5629/2015), sp. zn. 15 Co 42/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 5630/2015),sp. zn. 19 Co 218/2014 z 20. januára 2015 (Rvp 5631/2015), sp. zn. 20 Co 128/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 5632/2015), sp. zn. 17 Co 284/2014 z 20. januára 2015(Rvp 5633/2015), sp. zn. 14 Co 98/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 5634/2015), sp. zn.14 Co 3/2015 z 29. januára 2015 (Rvp 5635/2015), sp. zn. 6 Co 231/2014 z 15. januára2015 (Rvp 5636/2015), sp. zn. 18 Co 223/2014 z 19. januára 2015 (Rvp 5637/2015), sp. zn.18 Co 222/2014 z 19. januára 2015 (Rvp 5638/2015), sp. zn. 1 Co 296/2014 z 26. januára2015 (Rvp 5639/2015), sp. zn. 20 Co 136/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5640/2015),sp. zn. 20 Co 153/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5641/2015), sp. zn. 18 Co 271/2014z 28. januára 2015 (Rvp 5642/2015), sp. zn. 20 Co 20/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 5643/2015), sp. zn. 20 Co 135/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5644/2015), sp. zn.20 Co 169/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5645/2015), sp. zn. 20 Co 37/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 5646/2015), sp. zn. 20 Co 178/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 5647/2015), sp. zn. 20 Co 179/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5648/2015), sp. zn.20 Co 131/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5649/2015) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 5619/2051, Rvp 5620/2015, Rvp 5621/2015, Rvp 5622/2015,Rvp 5623/2015, Rvp 5624/2015, Rvp 5625/2015, Rvp 5626/2015, Rvp 5627/2015,Rvp 5628/2015, Rvp 5629/2015, Rvp 5630/2015, Rvp 5631/2015, Rvp 5632/2015,Rvp 5633/2015, Rvp 5634/2015, Rvp 5635/2015, Rvp 5636/2015, Rvp 5637/2015,Rvp 5638/2015, Rvp 5639/2015, Rvp 5640/2015, Rvp 5641/2015, Rvp 5642/2015,Rvp 5643/2015, Rvp 5644/2015, Rvp 5645/2015, Rvp 5646/2015, Rvp 5647/2015,Rvp 5648/2015 a Rvp 5649/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 5619/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. apríla 2015doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia(spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzalich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňav konaniach vedených Okresným súdom Kežmarok, Okresným súdom Poprad, Okresnýmsúdom Svidník, Okresným súdom Prešov, Okresným súdom Humenné a Okresným súdomStará Ľubovňa (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jejžalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá malabyť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupomokresných súdov, t.j. súdov, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu malispôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahuzamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkomokresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutýmirozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky «odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných práv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd».
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajskéhosúdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako ajúhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutíjej žalôb o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností sťažovateľky ústavný súdpoukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právnehoštátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranuzákladných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je nauplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie predorgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní,ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práva slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základnéhopráva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práva slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky spätés uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadnenestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov nadosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konanía rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej mocisa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkovéhozákladu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlades procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveďpráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje aj na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými;
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov krajského súdu zistil, žev relevantnej časti ich odôvodnení krajský súd ako odvolací súd zhodne konštatuje, žesťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa krajský súd v napadnutýchrozsudkoch osobitne zaoberá skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdovv namietaných exekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je takdaný základ na priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnakosa krajský súd v predmetných rozsudkoch zaoberá aj námietkou sťažovateľky, podľa ktorejvo veci rozhodoval vylúčený sudca, ako aj s námietkou týkajúcou sa odňatia jej možnostikonať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutéhorozsudku.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej Rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“,ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právnynázor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecnýchsúdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp.jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviskák zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávaniaúčastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systémuvšeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačujesvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušeniezákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkovprejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípadeargumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tietorozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností považuje za potrebnétiež uviesť, že s ústavnou udržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacíchsúdov vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka vo svojichobsahovo i právnou argumentáciou takmer identických sťažnostiach paušálne, t. j. bezohľadu na konkrétne okolnosti prípadu, sa už podrobne vysporiadal v celom rade svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014),s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na nich (uplatňujúc zásaduhospodárnosti svojho postupu) odkazuje.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmirozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súdpo prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ichporušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľkypodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016