znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 275/2015-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti STAMARTREAL, s. r. o., Robotnícka 1E, Martin, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mrázovský &partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 13ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 58/2014 a jeho rozsudkomz 2. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 58/2014,ako aj rozsudkom z 2. decembra 2014 p o r u š i l základné právo spoločnosti STAMARTREAL, s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 58/2014z 2. decembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti STAMART REAL, s. r. o., p r i z n á v aúhradu trov právnehozastúpenia v sume 355,75 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatpäť centov), ktorúj eNajvyšší súd Slovenskej republikyp o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskejkancelárie Mrázovský & partners, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 275/2015-14 z 23. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnostiSTAMART REAL, s. r. o., Robotnícka 1E, Martin (ďalej len „sťažovateľka“), prenamietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 58/2014 a jeho rozsudkomz 2. decembra 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 26. júna 2015a najvyšší súd vo vyjadrení zo 4. júna 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalejlen „úrad“) sp. zn. 1793/2012/E-OZ zo 14. decembra 2012 bola schválená pre rok 2012pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh vyrobenejzo slnečnej energie v zariadení sťažovateľky ako výrobcu elektriny.

Rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví – Regulačnej rady (ďalej len„žalovaný“) č. k. 11/1338/13/RR z 15. apríla 2013 bolo odvolanie sťažovateľky zamietnutéa rozhodnutie úradu bolo potvrdené.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S 71/2013-74z 29. apríla 2014 bola žaloba sťažovateľky proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti jehorozhodnutia zamietnutá.

Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 58/2014 z 2. decembra 2014,ktorý sa stal právoplatným 12. januára 2015, bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Predmetom súdneho, ako aj správneho konania bolo posúdenie, resp. určeniečasového okamihu pre uvedenie zariadenia sťažovateľky ako výrobcu elektriny do sústavyprevádzkovateľa regionálnej distribučnej siete Stredoslovenská energetika – Distribúcia,a. s. (ďalej len „prevádzkovateľ“), t. j. či pre určenie časového momentu uvedeniazariadenia do prevádzky je relevantný dátum faktického vykonávania funkčnej skúškyuvedený v protokole o funkčnej skúške v kolónke 5, 6, 10, 12, teda dátum 29. jún 2012,alebo dátum v kolónke 13 (2. júl 2012), v ktorej je uvedený údajný dátum ukončeniafunkčnej skúšky s uvedením formálneho podpisu osoby s funkčným označením „riaditeľsekcie AM“. Od posúdenia dátumu uvedenia zariadenia do prevádzky závisí potom určeniepevnej ceny elektriny – stanovenie doplatku pre sťažovateľku za rok 2012. V danomprípade výška tohto doplatku môže byť 194,54 €/MWh alebo 119,11 €/MWh.

Podľa názoru krajského súdu súčasťou funkčnej skúšky je nielen posudzovanietechnických parametrov na zariadení, ale aj posudzovanie listín predložených žiadateľomtýkajúcich sa týchto parametrov, skontrolovanie samotných technických výstupovz jednotlivých kontrol tak, aby bolo možné do protokolu, ktorý je iba dokladom o vykonanífunkčnej skúšky, uviesť záverečný výsledok kontroly, teda podpisom riaditeľa sekcie AMv kolónke 13 protokolu ukončiť funkčnú skúšku.

Najvyšší súd sa stotožnil so závermi krajského súdu.

Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 3 písm. e) a § 5 ods. 14 zákonač. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanejvýroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon č. 309/2009 Z. z.“) a zdôrazňuje, že rozhodnutím úradu č. 0160/2010/E-PPzo 6. decembra 2010 bol schválený prevádzkový poriadok prevádzkovateľa, ktorý v rozpores ustanovením § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. neobsahoval spôsob a podmienkyvykonania funkčnej skúšky. Spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky nebolizahrnuté ani v zmene prevádzkového poriadku z 21. februára 2011.

Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 5/2014 v právne a skutkovo totožnejveci bol vyslovený názor, podľa ktorého ustanovenie § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. jezmocňujúcim ustanovením, ktoré určuje, že spôsob a podmienky vykonania funkčnejskúšky budú podrobne upravené v prevádzkovom poriadku. Obdobne posudzoval najvyššísúd problematiku aj v ďalších veciach sp. zn. 4 Sžf 54/2014, sp. zn. 4 Sžf 43/2014 a sp. zn.4 Sžf 53/2014.

Ďalej sťažovateľka zdôrazňuje, že ustanovenie § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z.je jasné a zrozumiteľné, pričom nie je koncipované ako oprávnenie, ale ako povinnosť. Tátopovinnosť však nebola splnená, keďže platný prevádzkový poriadok spôsob a podmienkyvykonania funkčnej skúšky neupravil. Preto ani nebolo možné požadovať od sťažovateľkysplnenie iných než zákonom uvedených požiadaviek na úspešné vykonanie funkčnejskúšky. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani názor všeobecných súdov, podľa ktoréhoneexistencia úpravy v prevádzkovom poriadku ešte neznamená, že by si prevádzkovateľspôsob a podmienky vykonania skúšok nemohol sám určiť. Podľa názoru sťažovateľky akby sa definícia podmienok vykonania funkčných skúšok nachádzala v akomkoľvek inomdokumente ako v platnom prevádzkovom poriadku, vzhľadom na ustanovenie § 5 ods. 14zákona č. 309/2009 Z. z. by tieto podmienky neboli záväzné a právne vynútiteľné. Opačnýzáver je porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ústavy.

Za podstatnú treba podľa názoru sťažovateľky považovať aj skutočnosť, že od29. júna 2012 bolo zariadenie sťažovateľky reálne pripojené do distribučnej sústavya dodávalo elektrickú energiu. Pripustenie svojvoľného, nezdôvodňovaného, tendenčnéhoa bez zákonných podmienok upraveného odďaľovania dátumu uvedenia zariadenia doprevádzky má za následok nižšiu garantovanú cenu vyrobenej energie.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti STAMART REAL, s. r. o.(...) uvedené v článku 2 ods. 2, článku 13 ods. 1, článku 35 ods. 1, článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Sžf/58/2014 zo dňa 02.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp. zn.: 20S/71/2013-74 zo dňa 29.04.2014 porušené bolo.

Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Sžf/58/2014 zo dňa 02.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 20S/71/2013-74 zo dňa 29.04.2014 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatňuje v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle čl. 130 písm. i) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR, pokiaľ Ústavný súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho zástupcu v súlade s § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Za jeden úkon právnej pomoci je 1/6 výpočtového základu, teda 2 x 139/83 Eur, 2 x režijný paušál po 8,39 Eur, spolu 296,46 Eur + DPH 20 % teda spolu 355,75 Eur.“

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-32 zo 4. júna 2015doručeného ústavnému súdu 15. júna 2015 vyplýva, že najvyšší súd v čase rozhodovaniav predmetnej veci vychádzal z usmernenia prevádzkovateľa, z ktorého vyplýva, že súčasťoufunkčnej skúšky nebolo len vykonanie čiastkových kontrol na technické parametre zariadenína výrobu elektriny v teréne, ale aj na preskúmanie listinných dôkazov technickéhocharakteru. Pritom bolo potrebné vychádzať z obsahu protokolu a prisúdiť náležitú právnurelevanciu jeho bodu 13. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že v tomtobode sa výslovne uvádza, že funkčnú skúšku podpisom schvaľuje riaditeľ sekcie a je tuosobitná kolónka na uvedenie dátumu ukončenia funkčnej skúšky („platnosť protokoluod“). V tomto bode sa tiež uvádza, že bez tohto podpisu je protokol neplatný. Preto (pridodržaní zákonných lehôt uvedených v § 5 ods. 4 zákona č. 309/2009 Z. z.) najvyšší súdnezistil porušenie zákona v určení, že funkčná skúška bola ukončená 2. júla 2012.Považoval uvedené skutočnosti za relevantné, a preto neexistenciu prevádzkového poriadkuprevádzkovateľa nepovažoval za také závažné pochybenie, pre ktoré by bolo potrebnérozhodnutia orgánov verejnej správy zrušiť. Vychádzal pritom z toho, že prevádzkovateľspôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky upravil usmernením zverejneným nawebovej stránke prevádzkovateľa. Je tiež pravdou, že senát „4S“ najvyššieho súduv rozhodnutí sp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014 posúdil obdobnú vec inak a uviedol, že§ 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. je zmocňujúcim ustanovením, ktoré určuje, že spôsoba podmienky vykonania funkčnej skúšky mali byť podrobne upravené v prevádzkovomporiadku prevádzkovateľa. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že prvostupňový súdrozhodol na základe neúplného správneho spisu, keďže prevádzkový poriadokprevádzkovateľa siete nebol súčasťou administratívneho spisu. Najvyšší súd v obdobnejprávnej veci sp. zn. 4 Sžf 54/2014 z 15. januára 2015 uviedol, že bez podrobnej úpravypodmienok funkčnej skúšky s ustálením rozhodujúcich pojmov v prevádzkovom poriadku jevyhodnotenie určenia časového momentu uvedenia zariadenia výrobcu elektriny doprevádzky predčasné, resp. nie je možné, aby prevádzkovateľ, nerešpektujúc ustanovenie§ 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z., vychádzal z takého výkladu uvedeného pojmu(ustálenie rozhodujúceho časového okamihu), ktorý smeruje len v jeho prospech.K rovnakému záveru dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 4 Sžf 43/2014zo 17. februára 2015. Vzhľadom na nejednotnosť rozhodovacej činnosti a skutočnosť, žev tomto štádiu, vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozsudkom po jeho vyhlásení, senátuuž neprislúcha akokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniťargumentáciu v ňom uvedenú, rozhodnutie o sťažnosti necháva na posúdení ústavnéhosúdu.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie II. ÚS 275/2015-14 z 23. apríla 2015a vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu aj úradu, aby sa aj on mohol vyjadriť vo vecisamej.

Z vyjadrenia úradu sp. zn. 29351/2015/BA (č. 3600-2015-BA) z 19. augusta 2015doručeného ústavnému súdu 24. augusta 2015 vyplýva, že považuje tak prvostupňové, akoaj druhostupňové rozhodnutie orgánov verejnej správy za súladné so zákonom, pričompodrobne opakuje argumentáciu týchto rozhodnutí, a to v súvislosti s označenými článkamiústavy, porušenie ktorých sťažovateľka namieta. V súvislosti s namietaným ustanovením§ 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. úrad zdôrazňuje, že jeho rozhodnutie o schváleníprevádzkového poriadku bolo vydané 6. decembra 2010 a odvolacie rozhodnutie jez 21. februára 2011. V čase tohto správneho konania ešte nebolo platné a účinnéustanovenie § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. in fine týkajúce sa určenia spôsobua podmienok vykonania funkčnej skúšky v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa.V tomto čase (do termínu 21. februára 2011) nebol ešte publikovaný v Zbierke zákonovSlovenskej republiky zákon, ktorý by obsahoval toto ustanovenie. Ustanovenie § 5 ods. 14bolo pridané do zákona č. 309/2009 Z. z. až novelou, konkrétne zákonom č. 136/2011 Z. z.,ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energiea vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 276/2001 Z. z. o reguláciiv sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov. Táto novela nadobudla účinnosť od 1. mája 2011. Z uvedeného jednoznačnevyplýva, že v čase schvaľovania prevádzkového poriadku, ako aj jeho prvej a jedinej zmenypovinnosť upraviť podmienky vykonania funkčnej skúšky v prevádzkovom poriadku ešteneexistovala. K naplneniu uvedených zákonných ustanovení došlo pri schválení ďalšieho(nového) prevádzkového poriadku 24. januára 2013, keď úrad vydal rozhodnutie sp. zn.003/2013/E-PP. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18. februára 2013 a len od tohtodátumu sa vyhodnocuje priebeh a výsledok funkčnej skúšky podľa prevádzkovéhoporiadku. Pokiaľ ide o samotný obsah ustanovenia § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z.,ustanovenie je systematicky zaradené do § 5 s názvom „Práva a povinnosti prevádzkovateľasústavy“. Ide teda o právnu úpravu nielen práv, ale aj povinností prevádzkovateľa, a too výpočet viacerých povinností. Znamená to, že zákonné ustanovenie „Spôsob a podmienkyvykonania funkčnej skúšky určí prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnejsústavy“ je jednou z povinností prevádzkovateľa. Zákonodarca síce pre prevádzkovateľaustanovil povinnosť upraviť spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky, avšakzároveň ponechal na jeho vôli stanoviť z obsahového hľadiska spôsob a podmienky tejtoskúšky, pretože zákon nikde neupravuje podrobnosti toho, akým spôsobom a za akýchpodmienok sa má funkčná skúška vykonať. Tým, že prevádzkovateľ upravil vykonaniefunkčnej skúšky metodickým spôsobom uverejnením na jeho webovom sídle, došlo ibak procesnému nedostatku nemajúcemu dosah na samotný obsah, ktorý by bol totožnýv prevádzkovom poriadku. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že nesplnenie, resp. porušenie tejtopovinnosti nie je kvalifikované ako správny delikt.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 22. septembra 2015 doručenéhoústavnému súdu 25. septembra 2015, ktorou reaguje na vyjadrenie úradu, vyplýva, žepovinnosť zapracovať spôsob a podmienky funkčnej skúšky do prevádzkového poriadkuvznikla s účinnosťou od 1. mája 2011, a preto prevádzkovateľ mal objektívnu možnosť,resp. povinnosť upraviť podmienky spôsobu vykonania funkčnej skúšky včasným návrhomna schválenie zmeny prevádzkového poriadku, nie teda až začiatkom roka 2013, ako sa tov skutočnosti stalo.

Zo stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2015 z 28. októbra 2015doručeného ústavnému súdu 9. novembra 2015 v reakcii na vyjadrenie úradu vyplýva, žezotrváva na svojom predchádzajúcom vyjadrení, ako aj na odôvodnení napadnutéhorozsudku, pričom podstatnú časť argumentácie znova opakuje.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 58/2014 z 2. decembra 2014, ktorýnadobudol právoplatnosť 12. januára 2015, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudokkrajského súdu č. k. 20 S 71/2013-74 z 29. apríla 2014. Podľa názoru najvyššieho súduposúdenie otázky, kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška (teda zodpovedanie otázky,kedy nastala táto právna skutočnosť), bolo vo veci relevantné preto, lebo od tejtoskutočnosti sa odvíja a závisí, či bola sťažovateľke pre rok 2012 správne schválená pevnácena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh (táto by platila, ak by došlok uvedeniu do prevádzky od 1. júla 2012 do 31. decembra 2012), alebo mala byť schválenápevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 194,54 €/MWh (ak by došlok uvedeniu do prevádzky v čase od 1. januára 2012 do 30. júna 2012). Podľa obsahuprotokolu o funkčnej skúške a jeho bodu 13, v ktorom sa uvádza dátum ukončenia funkčnejskúšky (platnosť protokolu od 2. júla 2012), a z aplikácie § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009Z. z., podľa ktorého prevádzkovateľ je v lehote 30 dní odo dňa doručenia žiadosti povinnývykonať funkčnú skúšku a vydať výrobcovi elektriny doklad o úspešnom vykonaní funkčnejskúšky do 10 dní od jej vykonania, bol čas uvedenia zariadenia do prevádzky určenýv súlade s ustanovením § 2 ods. 3 písm. e) zákona č. 309/2009 Z. z. Krajský súd priposudzovaní pojmu „funkčná skúška“ s poukazom na zákonnú úpravu vyvodil, že funkčnáskúška je súhrnom opatrení prevádzkovateľa, ktorými preskúma, či zariadenie spĺňatechnické podmienky na pripojenie do sústavy. Pritom je v právomoci prevádzkovateľaurčiť spôsoby a podmienky jej vykonania. Krajský súd tiež ustálil, že z usmerneniaprevádzkovateľa vyplýva, že súčasťou funkčnej skúšky nebolo len vykonanie čiastkovýchkontrol na technické parametre zariadení na výrobu elektriny v teréne, ale aj preskúmanielistinných dôkazov technického charakteru. So žalobnými tvrdeniami sťažovateľky sakrajský súd náležite vysporiadal. Aj podľa názoru najvyššieho súdu je potrebnév posudzovanej veci vychádzať z obsahu protokolu a prisúdiť náležitú právnu relevanciujeho bodu 13, v ktorom sa výslovne uvádza, že funkčnú skúšku podpisom schvaľuje zaprevádzkovateľa riaditeľ sekcie AM, pričom v tomto bode je osobitná kolónka na uvedeniedátumu ukončenia funkčnej skúšky („platnosť protokolu od“). V tomto bode sa tiež uvádza,že bez tohto podpisu je protokol neplatný. Preto nebolo možné zistiť porušenie zákonav určení, že funkčná skúška bola ukončená 2. júla 2012 (pri súčasnom dodržaní zákonnejtridsaťdňovej a desaťdňovej lehoty).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. prevádzkovateľ distribučnej sústavy,do ktorého sústavy má byť zariadenie výrobcu elektriny pripojené, je povinný vykonaťfunkčnú skúšku do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti výrobcu elektriny. Ak zariadenievýrobcu elektriny spĺňa technické podmienky na pripojenie do sústavy, prevádzkovateľdistribučnej sústavy vydá výrobcovi elektriny doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúškydo 10 dní odo dňa jej vykonania. Funkčná skúška sa nevyžaduje, ak zariadenie výrobcuelektriny nebude pripojené do sústavy. Spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúškyurčí prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnej sústavy.

Sťažovateľka je presvedčená, že vzhľadom na absenciu úpravy spôsobu a podmienokvykonania funkčnej skúšky v prevádzkovom poriadku v rozpore s ustanovením § 5 ods. 14zákona č. 309/2009 Z. z. nebol úrad oprávnený upraviť tieto otázky iba interne a vzhľadomaj na ďalšie zákonné ustanovenia malo sa vychádzať z toho, že pre určenie časovéhookamihu uvedenia zariadenia sťažovateľky ako výrobcu elektriny do prevádzky jerelevantný dátum faktického vykonania funkčnej skúšky uvedený v protokole o funkčnejskúške, teda 29. jún 2012. Nesprávnym určením tohto dátumu došlo aj k nesprávnemustanoveniu výšky doplatku v súvislosti s určením pevnej ceny elektriny, keď táto bola naškodu sťažovateľky nesprávne určená vo výške 119,11 €/MWh namiesto 194,54 €/MWh.

Najvyšší súd poukazuje na to, že súčasťou funkčnej skúšky nebolo len vykonaniečiastkových kontrol technických parametrov zariadenia na výroku elektriny, ale ajpreskúmanie listinných dôkazov technického charakteru. Dôležitý bol aj obsah protokoluvýslovne uvádzajúceho, že funkčnú skúšku schvaľuje podpisom riaditeľ sekcie, pričomprotokol platí od uvedeného dátumu ukončenia funkčnej skúšky. Bez podpisu je protokolneplatný. Podstatné je aj to, že boli dodržané zákonné lehoty (30 dní a 10 dní). Zároveň jepravdou aj to, že senát „4S“ najvyššieho súdu v iných rozhodnutiach v obdobných veciachuviedol, že § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. je zmocňujúcim ustanovením, ktoré určuje,že spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky majú byť podrobne upravenév prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa distribučnej sústavy, pričom bez podrobnejúpravy podmienok funkčnej skúšky s ustálením rozhodujúcich pojmov v prevádzkovomporiadku treba vyhodnotenie určenia časového momentu uvedenia zariadenia do prevádzkypovažovať za predčasné, resp. nie je možné, aby prevádzkovateľ, nerešpektujúc ustanovenie§ 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z., vychádzal z takého výkladu ustálenia rozhodujúcehočasového okamihu, ktorý smeruje len v jeho prospech.

Úrad je toho názoru, že jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom. Spôsoba podmienky vykonania funkčnej skúšky nemohli byť vtelené do prevádzkového poriadku,o schválení ktorého sa právoplatne rozhodlo 21. februára 2011, keďže novelizovanéustanovenie § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. nadobudlo účinnosť až 1. mája 2011.V novom prevádzkovom poriadku schválenom 24. januára 2013 sa už táto úpravarešpektujúca uvedené ustanovenie nachádzala. Keďže zákon ponechal na vôliprevádzkovateľa stanoviť z obsahového hľadiska spôsob a podmienky skúšky,prevádzkovateľ tým, že tieto náležitosti upravil v znení uverejnenom na jeho webovomsídle, dopustil sa iba procesného nedostatku nemajúceho dosah na samotný obsah úpravy,ktorý by bol totožný aj v rámci úpravy vykonanej v prevádzkovom poriadku.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že rozhodujúce skutkové okolnostitejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné. Ako sporné sa javí naproti tomu právneposúdenie tej nespornej skutočnosti, podľa ktorej v rozpore s ustanovením § 5 ods. 14poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z. prevádzkovateľ v čase vykonania funkčnej skúškynemal vo svojom prevádzkovom poriadku zakotvený spôsob a podmienky vykonaniafunkčnej skúšky. Podľa názoru sťažovateľky prevádzkovateľ nemohol tento nedostatokprávne účinne nahradiť uverejnením úpravy vykonania funkčnej skúšky na svojomwebovom sídle.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že kým najvyšší súd v napadnutom rozsudkuprávny názor orgánov verejnej správy (úradu a žalovaného) akceptoval, zatiaľ iný senátnajvyššieho súdu („4S“) v skoršom rozhodnutí sp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014 posúdilobdobnú vec inak, vychádzajúc z toho, že § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. jezmocňujúcim ustanovením určujúcim, že spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúškymali byť podrobne upravené v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa. Rovnaký právnynázor zaujal tento senát aj v ďalších, neskorších rozhodnutiach.

Dosiaľ uvedené znamená, že rozhodovacia prax senátov správneho kolégianajvyššieho súdu pri posudzovaní uvedenej právnej otázky sa výrazným spôsobom líši.Zrejmé je aj to, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sa s odlišným právnym názorominého senátu nezaoberal a nevysvetlil presvedčivým spôsobom, prečo ho nepovažoval zaakceptovateľný.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princípprávnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľnýmkomponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnúotázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93,PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobomprávne posudzované.

V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátua v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodnýmspôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžadujecielené zdôvodnenie odlišného stanoviska v obdobnej otázke.

Pri hľadaní ústavne konformného výkladu daného problému vychádza ústavný súdv podstate z právneho názoru obdobného s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadrenýmv rozhodnutí sp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014, podľa ktorého treba ustanovenie § 5ods. 14 poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z. považovať za ustanovenie zmocňujúcehocharakteru. Hoci nejde o zmocňujúce ustanovenie v pravom (legislatívnom) význame slova,keďže prevádzkovateľ nie je orgánom verejnej správy, a preto nie je oprávnený vydávaťvšeobecne záväzné právne predpisy, má toto ustanovenie vzhľadom na jeho znenieprikazujúcu (obligatórnu) povahu, lebo z neho vyplýva povinnosť prevádzkovateľadistribučnej siete zakotviť spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky do svojhoprevádzkového poriadku.

Prevádzkovateľ je obchodnou spoločnosťou zapísanou v obchodnom registri, a jepreto v zásade subjektom súkromného práva. Jeho prevádzkový poriadok by v podstate bolomožné považovať za vnútorný (interný) firemný predpis. Takáto charakteristika právnejpovahy prevádzkového poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej siete by všaknebola úplná, pretože z dôvodu verejného záujmu (daného významom a váhou fungovaniadistribučnej siete) podlieha prevádzkový poriadok prevádzkovateľa regionálnej distribučnejsiete schváleniu úradu v rámci správneho konania. Znamená to vo svojich dôsledkoch, žepostup a rozhodovanie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej siete pri vykonávanífunkčnej skúšky zariadenia výrobcu elektriny a pri prijímaní záverov z nej sa javí určitýverejno-právny charakter.

Na základe dosiaľ uvedeného možno usúdiť, že verejno-právna povaha funkčnejskúšky je daná zakotvením jej podmienok a spôsobu jej vykonania v prevádzkovomporiadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej siete, ktorý podlieha schváleniu úraduv správnom konaní. Bez splnenia príkazu vyplývajúceho z ustanovenia § 5 ods. 14poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z. možno funkčnú skúšku, ktorú vykonal presťažovateľku prevádzkovateľ, považovať iba za súkromno-právnu činnosť.

Z dosiaľ uvedeného by na prvý pohľad mohol vyplývať záver zhodný so záveromsenátu „4S“ najvyššieho súdu, podľa ktorého bez podrobnej úpravy podmienok funkčnejskúšky s ustálením rozhodujúcich pojmov v prevádzkovom poriadku (a bez jeho schváleniaúradom) je vyhodnotenie určenia časového momentu uvedenia zariadenia výrobcu elektrinydo prevádzky predčasné. Takýto záver by však nebolo možné považovať za ústavnekonformný, pretože by znamenal vlastne nemožnosť vykonania funkčnej skúšky dovtedy,kým spôsob a podmienky jej vykonania nebudú zakotvené v prevádzkovom poriadkuschválenom úradom. Takýto záver by vo svojich dôsledkoch viedol vlastne k odňatiuspravodlivosti (denegatio iustitiae) na úkor sťažovateľky prinajmenšom na určitú dobu, a totým, že sťažovateľka by nemohla byť začlenená do regionálnej distribučnej siete a nemohlaby ani dostávať doplatok k pevnej cene elektriny.

Za daného stavu bolo povinnosťou úradu v rámci správneho konania posúdiťrozhodujúcu otázku z verejno-právneho pohľadu, a to vrátane preskúmania postupuprevádzkovateľa v súvislosti so spôsobom a podmienkami vykonania funkčnej skúšky.To znamená, že úrad by mal popri obvyklom skúmaní v danom type konania skúmaťnavyše aj správnosť a opodstatnenosť spôsobu a podmienok vykonania funkčnej skúšky,teda to, čo by inak skúmal pri schvaľovaní prevádzkového poriadku obsahujúcehopožiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 5 ods. 14 poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z.

V danej súvislosti treba v zásade súhlasiť s názorom senátu „4S“ najvyššieho súdu,podľa ktorého nie je možné, aby prevádzkovateľ regionálnej distribučnej siete, ktorýnerešpektoval ustanovenie § 5 ods. 14 poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z., vychádzalz takého výkladu ustálenia rozhodujúceho časového okamihu, ktorý smeruje len v jehoprospech. V opačnom prípade by bola totiž sankcionovaná sťažovateľka, ktorá postupovalav súlade s právnymi predpismi, a naopak, prevádzkovateľ, ktorý zákon nedodržal, by bolzvýhodnený. Uvedený záver by platil tým viac, ak by sa preukázala pravdivosť tvrdeniasťažovateľky, podľa ktorého zariadenie na výrobu elektriny bolo 29. júna 2012 reálnepripojené do distribučnej sústavy a dodávalo elektrickú energiu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného právasťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietanýmporušením čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 3 Sžf 58/2014 z 2. decembra 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume355,75 €.

Podľa zistenia ústavného súdu by sťažovateľke patrila náhrada trov jej právnehozastúpenia advokátom, a to za 3 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a prípravazastúpenia, sťažnosť a replika na vyjadrenie úradu) po 139,83 €, ako aj režijný paušál 3-krátpo 8,39 €. Okrem toho by prináležala aj 20 % daň z pridanej hodnoty, teda 88,92 €. Celkomby preto výška náhrady trov mala byť 533,58 €. Keďže sťažovateľka požadovala iba355,75 €, ústavný súd jej mohol priznať iba túto sumu (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba podprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015