znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 275/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn. 29 K 25/2010   z 25.   februára   2011   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 K 25/2010 z 25. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti   okrem iného vyplynulo, že v rámci konkurzného konania na majetok úpadcu vyhláseného uznesením okresného súdu sp. zn. 29 K 25/2010 z 15. júla 2010 bola sťažovateľka vyzvaná správcom konkurznej podstaty na poskytnutie súčinnosti podľa § 75 ods. 4 a 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKaR“). Keďže správca konkurznej podstaty so súčinnosťou poskytnutou sťažovateľkou nebol spokojný, 8. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na uloženie pokuty sťažovateľke podľa § 75   ods.   12   ZKaR,   na   základe   čoho   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   29   K   25/2010 z 25. februára 2011 uložil sťažovateľke pokutu v sume 3 000 €. V odôvodnení rozhodnutia okresný   súd   okrem   iného   skonštatoval,   že   napriek   písomným   žiadostiam   správcu o poskytnutie súčinnosti z 3. augusta 2010, 25. októbra 2010 a 18. novembra 2010 mu táto nebola poskytnutá v požadovanom rozsahu. Vzhľadom na to, že od podania návrhu správcu na   uloženie   pokuty   uplynul   určitý   čas,   a   vzhľadom   na   to,   že   ustanovenie   §   75   ZKaR neukladá pred uložením pokuty na návrh správcu vypočuť tretiu osobu, a keďže ďalšou snahou   okresného   súdu   o   vypočutie   sťažovateľky   by   dochádzalo   len   k ďalším neodôvodneným prieťahom, okresný súd upustil od ďalšej snahy vypočuť sťažovateľku a vyhovel návrhu správcu na uloženie pokuty. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala   sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom   uviedla,   že   požadovanú   súčinnosť   viackrát poskytla, a preto opakované žiadosti správcu považuje za „šikanózny výkon jeho práva“. Sťažovateľka tiež poukázala na ďalšie procesné pochybenia prvostupňového súdu, a to že jej nebol doručený návrh správcu na uloženie pokuty podľa príslušných ustanovení ZKaR a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a keďže okresný súd inštitút doručenia návrhu   nahradil   výsluchom   účastníka,   bolo „sťažovateľovi   odňaté   právo   konať   pred súdom“ za porušenia § 114 ods. 2 OSP, a preto požadovala, aby jeho rozhodnutie bolo zrušené pre nezákonnosť. Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd pri zabezpečení jej vyjadrenia   k návrhu   na   uloženie   pokuty   postupoval   tak,   že   ho   zabezpečoval „iba predvolaniami   sťažovateľa,   resp.   jeho   štatutárnych   zástupcov   na   výsluch“,   pričom „Zabezpečenie písomného vyjadrenia účastníka je v zmysle § 114 ods. 3 OSP je právom súdu avšak doručenie návrhu na začatie konania je v zmysle § 114 ods. 2 OSP povinnosťou súdu“,   keďže „inštitút   zaslania   návrhu   správcu   sťažovateľovi   nie   je   možné   zamieňať, prípadne nahrádzať inštitútom výsluchu sťažovateľa, a to najmä z dôvodu rozdielnosti ich účelu, obsahu, rozsahu a výsledkov“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „pokiaľ   už   súd   pristúpil   k   zisteniu   vyjadrenia sťažovateľa aj napriek tomu, že podľa názoru súdu to z ustanovenia § 75 ZoKR nevyplýva, jeho   zákonnou   povinnosťou   bolo   zabezpečiť   si   písomné   vyjadrenie,   však   zákonným spôsobom, ktorý napĺňa definíciu ústavného postupu, nie však svojvoľne“. Podľa názoru sťažovateľky totiž „iba postup súdu v súlade s OSP a to doručením návrhu sťažovateľovi spolu s výzvou na vyjadrenie môže napĺňať princípy súdnej ochrany a práva na spravodlivý proces“,   pričom „Doručenie   návrhu   sťažovateľovi   na   vyjadrenie   je   zároveň   aj prostriedkom pre naplnenie ďalších ústavných práv účastníkov.... Tým že súd nedoručil návrhu správcu sťažovateľovi a nevyzval ho na vyjadrenie, následne ani riadne nezistil skutkový   stav   pre   potrebu   nariadenia   a   prípravy   pojednávania,   na   ktoré   by   predvolal sťažovateľa.   Priamym   dôsledkom   uvedeného   postupu   súd   porušil   ďalšie   ústavné   práva sťažovateľa a to konkrétne právo na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa verejne spolu s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a iné procesné práva (napr. na právnu pomoc).... Výsledkom uvedeného postupu súdu bolo jeho arbitrárne a svojvoľné rozhodnutie   výlučne   na   základe   návrhu   vylúčeného   správcu   a   dôkazov   predložených   a produkovaných vylúčeným správcom bez možnosti sťažovateľa oboznámiť sa s návrhom, dôkazmi predloženými vylúčeným správcom, predložiť a označiť dôkazy na svoju obranu, prejednania veci v prítomnosti sťažovateľa a verejne...“.

V   odvolaní   krajskému   súdu   sťažovateľka   tiež   poukázala   na   to, „že   správca prekračuje   svoju   právomoc   nakoľko   súčinnosť   sa   týka   majetku   nepodliehajúcemu konkurzu“ a   že   pre   postup   a   rozhodnutie   súdu „nebola   splnená   jedna   zo   základných podmienok konania a to aktívna legitimácia správcu – navrhovateľa, nakoľko tento bol zo zákona vylúčený z výkonu funkcie správcu a to v deň doručenia prihlášky pohľadávky veriteľa správcovi a súdu... Od deklaratórneho rozhodnutia súdu o odvolaní správcu až do rozhodnutia súdu o návrhu vylúčeného správcu na uloženie pokuty nebol ustanovený nový správca. Súd však napriek úradnej povinnosti takúto podmienku konania vôbec neskúmal a návrhu správcu zo dňa 8. 12. 2010 vyhovel. V danom prípade išlo o neodstrániteľnú podmienku s následkom zamietnutia návrhu. Podmienku konania neskúmal ani odvolací súd.“.

Uvedeným postupom súdu prvého stupňa v konaní a rozhodnutím bolo sťažovateľke odňaté právo konať pred súdom, správca ako účastník konania nemal procesnú spôsobilosť, čo sú zároveň dôvody na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. c) a f) OSP. Odvolací   súd   však   pri   rozhodovaní   o   podanom   odvolaní   postupoval   formalisticky a napadnuté   rozhodnutie   potvrdil   bez   toho,   aby   potvrdil   alebo   vyvrátil   relevantné skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v odvolaní, a to najmä o porušení už uvedených práv a slobôd. Odvolací súd porušil ústavné práva a slobody tým, že neodstránil nezákonnosť rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   napriek   existujúcim   zákonným   dôvodom,   čím   porušil základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a zároveň sa svojím rozhodnutím podieľal na porušení práv a slobôd sťažovateľky súdom prvého stupňa.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na právnu istotu a právny štát v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05. 2012 a v konaní, ktoré mu predchádzalo porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na právnu istotu a právny štát v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 29 K 25/2010-766 zo dňa 25. 02. 2011 a v konaní, ktoré mu predchádzalo porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05. 2012 a Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 29 K 25/2010-766 zo dňa 25. 02. 2011 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Trenčín sú povinní zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Trenčín sú povinní zaplatiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet právneho zástupcu do 15 dní od doručenia tohto nálezu.

Alternatívne

1. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na právnu istotu a právny štát v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05. 2012 a v konaní, ktoré mu predchádzalo porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05. 2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   323,50   EUR   na   účet   právneho   zástupcu   do   15   dní   od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie základných práv alebo slobôd podľa ústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   2   dohovoru   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   29 K 25/2010   z   25.   februára   2011   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 29 K 25/2010 z 25. februára 2011

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a postupom   okresného   súdu v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu   sp. zn. 29 K 25/2010 z 25. februára 2011, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania   sa   krajský   súd   ako   súd   odvolací   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 CoKR 18/2011 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného   súdu,   aké   sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   uvádza   aj   v   konaní   pred ústavným   súdom,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012

Podľa   sťažovateľky   odvolací   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   podanom   odvolaní postupoval formalisticky a napadnuté rozhodnutie okresného súdu č. k. 29 K 25/2010-766 z 25. februára 2011 potvrdil bez toho, aby potvrdil alebo vyvrátil relevantné skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v odvolaní, a to najmä o porušení už uvedených práv a slobôd. Odvolací súd porušil ústavné práva a slobody tým, že neodstránil nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa napriek existujúcim zákonným dôvodom, čím porušil základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a zároveň sa svojím rozhodnutím podieľal na porušení práv a slobôd sťažovateľky súdom prvého stupňa.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   CoKR   18/2011 z 29. mája 2012 vyplýva:

„Krajský   súd   v   Bratislave   prejednal   odvolanie   podľa   §   212   ods.   1   OSP   bez nariadenia pojednávania a v zmysle § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nie je dôvodné. Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   ustálil právny názor spočívajúci vtom, že spoločnosť G., s. r. o. neposkytla požadovanú súčinnosť, a to ani správcovi konkurznej podstaty na základe doručovaných, výziev, ani súdu prvého stupňa na základe doručovania predvolania na výsluch. Akékoľvek iné tvrdenia spoločnosti G., s. r. o. vo vzťahu k požadovaným informáciám sú v tomto štádiu konania irelevantné, nakoľko podľa § 75 ods. 4 ZKR je každý, kto má u seba záznamy, alebo dokumenty týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu povinný oznámiť správcovi a umožniť správcovi tieto záznamy, dokumenty alebo majetok prehliadnuť a na jeho písomnú žiadosť tieto dokumenty, záznamy alebo majetok správcovi vydať. Odvolací súd konštatuje, že spoločnosť G., s. r. o. aj napriek opakovaným výzvam na poskytnutie súčinnosti podľa § 75 ods. 4 ZKR súčinnosť neposkytla   a   teda   návrh   na   uloženie   pokuty   podľa   §   75   ods.   12   ZKR   pri   využití moderačného práva súdu prvého stupňa v rozsahu, akom je uvedené vo výrokovej časti je dôvodný čo do právneho základu uloženej pokuty, ako aj jej výšky. Odvolací súd preto na takto zistenom skutkovom základe považuje uznesenie Okresného súdu v Trenčíne, vo veci uloženia pokuty, zo dňa 25. 02. 2011 za vecne správne v celom rozsahu.

Odvolací súd zistil, že rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 25.02.2011, sp. zn. 29K/25/2010-766, je vecne správne.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   §   219   ods.   2   O. s. p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípade   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 223 O. s. p. odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.

Odvolací   súd   na   základe   posúdenia   veci   dospel   k   názoru,   že   odvolanie   nie   je dôvodné   a   preto,   že   súd   prvého   stupňa   dostatočne   zistil   skutkový   stav   veci   a   vyslovil správny   právny   názor,   vydal   rozhodnutie,   ktorým   potvrdzuje   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa v celom rozsahu.

Nakoľko v odvolacom konaní nevznikli účastníkom konania žiadne trovy, odvolací súd vo   výrokovej   časti   rozhodnutia   rozhodol   tak,   že žiadnemu   z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, avšak nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   považoval   ústavný   súd   za   kľúčové   zistenie,   či spôsob,   ktorým   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   je ústavne   konformný.   Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre   zjavné pochybenia   alebo omyly v   posudzovaní   obsahu aplikovanej právnej   úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   avšak   toto   právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu na výklad príslušného zákonného   ustanovenia   nestotožnila   (a   v   dôsledku   toho   ani   s   jeho   rozhodnutím), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú z týchto dôvodov:

V časti namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (porušenie práva na právnu istotu a právny štát) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v neprospech individuálneho sťažovateľa a v jeho individuálnej veci nie je spôsobilé samo osebe (ipso facto) narušiť ústavné princípy upravené v uvedených článkoch.

Ústavný súd podotýka, že ani ústava nepredpokladá prieskum ústavných princípov podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, keďže jej predmetom sú základné práva a slobody fyzických a právnických osôb podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy.

Iná   situácia   by,   prirodzene,   nastala,   ak   by   všeobecné,   hrubé,   dlhotrvajúce   a intenzívne porušovanie základných práv dosiahlo takú intenzitu, že ohrozuje, či dokonca porušuje ústavné princípy uvedené v čl. 1 a 2 ústavy. O takú situáciu sa však v prípade sťažovateľky nejde.

Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   (právo   na   právnu pomoc   v   konaní   pred   súdmi...   a   to   za   podmienok   ustanovených   zákonom).   Hlavným dôvodom   takéhoto   rozhodnutia   ústavného   súdu   bolo,   že   sťažovateľka   netvrdila   a   ani neoznačila, v čom krajský súd podľa jej názoru porušil uvedený článok v dôsledku toho, že jej neposkytol právnu pomoc, keďže neuviedla, o akú právnu pomoc ide, prípadne akým spôsobom   a   v   akom   rozsahu   jej   neposkytnutie   ovplyvnilo   jej   procesné   postavenie, resp. výkon   ďalších   základných   práv   a   slobôd,   ktoré   jej   patria   ako   účastníčke   súdneho konania.

Aj § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde predpisuje, aby každý návrh (sťažnosť) obsahoval „odôvodnenie“, čo však v sťažnosti sťažovateľky (a vo vzťahu k čl. 47 ods. 2 ústavy) absentuje.

Uvedené konštatovanie sa plne vzťahuje aj na čl. 47 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka takisto namietala. Uvedený článok účastníkovi garantuje právo na odopretie výpovede, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Berúc do úvahy právne a faktické okolnosti odvolacieho konania v sťažovateľkinej veci pred krajským súdom, bolo potrebné jej sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú,   pretože   označené   základné   právo   nemá   žiadnu   súvislosť   s   konaním a rozhodnutím   krajského   súdu.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   právo   na   rovnosť účastníkov konania je predmetom úpravy čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (právo   na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom), keďže ich porušenie sa nevytýka krajskému súdu, ale okresnému   súdu   (v   spojitosti   s   nemožnosťou   vyjadriť   sa   k   návrhu   na   uloženie   pokuty konkurzným správcom). Pokiaľ ide o krajský súd, sťažovateľka mu vytýka spôsob a postup pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu, t. j. že pri „rozhodovaní o podanom odvolaní postupoval formalisticky a   napadnuté   rozhodnutie potvrdil bez toho   aby   potvrdil   alebo vyvrátil relevantné skutočnosti uvádzané sťažovateľom v odvolaní, a to najmä o porušení vyššie uvedených práv a slobôd“, a nie porušenie ďalších procesných práv sťažovateľky.

Ústavný súd napokon odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru,   keďže   uvedené ustanovenie garantuje prezumpciu neviny u obvineného z trestného činu (pokiaľ mu vina nebola preukázaná zákonným spôsobom) a nemá žiadnu súvislosť ani s právnymi a ani faktickými okolnosťami konania a rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013