znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 275/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť J. N., S., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 48/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Pezinok   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   32   Cb 48/09   p o r u š i l základné právo J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. N. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. J. N.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 485,24 € (slovom štyristoosemdesiatpäť   eur   a   dvadsaťštyri   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. I. S., PhD., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 275/2012-13   z 11.   júla   2012 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 48/09 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...)   K   porušovaniu   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov dochádza postupom Okresného súdu Pezinok v právnej veci J. N. c/a C. s. r. o. o vyslovenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   vedenej   pod   sp.   zn. 32Cb 48/2009. (...)

Sťažovateľ si svoje právo na rozhodnutie vo veci uplatňuje už od 17. 08. 2009, teda vyše dva a pol roka, od kedy bol podaný návrh na začatie konania. Predmetné konanie má pre neho zásadný význam, nakoľko sa jedná o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, na základe ktorého bol vylúčený ako spoločník zo spoločnosti C., s. r. o, pričom jeho obchodný podiel bol   prevedený na   spoločnosť   a následne   na tretiu   osobu a navrhovateľ bol aj odvolaný z funkcie konateľa odporcu. Navrhovateľ sa obáva najmä prevedenia   aktív   spoločnosti   na   inú   právnickú   alebo   fyzickú   osobu,   prípadne   zníženia hodnoty spoločnosti z dôvodu zlého hospodárenia, čím v konečnom dôsledku bude majetok navrhovateľa znehodnotený alebo nevymožiteľný. (...)

Sťažovateľ využil právne prostriedky nápravy priznané mu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to sťažnosťou na nečinnosť   v   konaní   sp.   zn.   32   Cb   48/2009   zo   dňa   15.   02.   2011,   ktorú   podal   priamo navrhovateľ a ktorú súd aj vyhodnotil ako opodstatnenú.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že sťažovateľ vyčerpal všetky prostriedky nápravy pred podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky a napriek dôvodnosti jeho sťažnosti vo veci nedošlo k zjednaniu nápravy. (...)

1.   Konanie o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov tvorí bežnú agendu súdov. V konkrétnom prípade konanie o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, nie   je   špecifické   žiadnymi   okolnosťami,   nakoľko   v   spore   sa   nenachádza   medzinárodný prvok, rovnako navrhovateľ ako aj odporca sú v konaní súčinní a predmet sporu nie je vo všeobecnosti špecifický, ale, ako bolo spomenuté už vyššie, tvorí bežnú agendu súdov v obchodnoprávnych veciach.

2.   Správanie   sťažovateľa   možno   počas   celej   doby   konania   hodnotiť   ako   aktívne a súčinné, a žiadnym spôsobom neprispelo k zdĺhavosti konania. Sťažovateľ sa vždy dostavil na   pojednávanie,   vždy   poskytol   súčinnosť   v   maximálnej   možnej   miere.   Samotnému sťažovateľovi záleží na výsledku konania a nemá záujem o prieťahy v konaní, nakoľko práve rýchlosťou   konania   je   možné   v   značnej   miere   zabrániť   zníženiu   hodnoty   predmetnej spoločnosti.

3. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Pezinok je zrejmé, že súd nevenuje veci potrebnú pozornosť a je nečinný.

a) Prvé obdobie nečinností súdu bolo od 20. 07. 2010 prakticky doteraz.

b)   Prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   aj   konaním   súdu,   keď   v   uznesení   č.   k.: 32Cb 48/2009-164 podal účastníkom nesprávne poučenie, keď uviedol, že proti uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 202 ods. 3 písm. a) O. s. p. odvolanie proti predmetnému uzneseniu prípustné nebolo, nakoľko pripustenie odvolania by bolo v rozpore s účelom občianskeho súdneho konania, ku ktorému patrí aj to, aby súdna ochrana bola hospodárna, efektívna a bez zbytočných prieťahov. Podané odvolanie na základe nesprávneho poučenia malo za následok ďalšie zbytočné prieťahy v konaní.

c) Od 29. 11. 2011, teda od odmietnutia odvolania Krajským súdom v Bratislave proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k.: 32Cb 48/2009-164, sa do dnešného dňa v predmetnej veci neurobil žiaden ďalší úkon, a nebol ani len nariadený termín ďalšieho pojednávania.

Celková   doba   konania   je   už   takmer   3   roky,   z   čoho   väčšiu   časť   tvoria   prieťahy v súdnom konaní, čo nemožno v právnom štáte akceptovať. Máme za to, že v tejto veci nie je reálne predpokladať, že bude v krátkom čase ukončená. (...)

Len rýchle a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej umožní sťažovateľovi domáhať sa svojich práv. Na druhej strane je sťažovateľ toho názoru, že mu vznikla nemajetková ujma tým, že súd koná, vzhľadom na povahu veci, s neospravedlniteľnými prieťahmi. Napadnuté prieťahy v konaní Okresného súdu Pezinok sťažujú situáciu sťažovateľa. Sťažovateľ má preto pocit bezradnosti z toho, že sa svojho práva nemôže domôcť cestou súdu. Je tu aj obava, že kým sa súd právoplatne skončí, bude problematické sa domôcť plnenia od odporcu, nakoľko tento v súčasnosti nakladá s celým majetkom spoločnosti, čo môže mať nepriaznivý vplyv na jeho celkovú hodnotu.

Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na to, že vec nie je v štádiu, v ktorom by bolo možné predpokladať jej skoré právoplatné skončenie, považujem priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde za odôvodnené. Sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal   primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 3.000,- €. (...)

(...) Po konaní vo veci samej navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Pezinok,   pod   sp.   zn. 32Cb 48/2009.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Pezinok, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 32Cb   48/2009   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v   súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 3.000,-   €.   Okresnému   súdu   Pezinok   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   pričom   trovy   je   povinný   poukázať   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa(...)“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   listom   sp.   zn.   Spr.   3261/2012 zo 14. augusta 2012 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu z 11. septembra 2012.

3.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných okresným súdom a účastníkmi konania v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...)   V   zmysle   vyjadrenia   zákonného   sudcu   k   sťažnosti,   pokiaľ   ide   o   tvrdenie sťažovateľa,   že   v dôsledku nesprávneho poučenia   o   odvolaní   voči uzneseniu,   ktoré ani nemuselo byť vydané došlo k prieťahom v konaní, tento názor nie je správny. Ak to súd považuje za potrebné, uznesením upraví vedenie konania. Rovnako v prejednávanej veci mal súd za potrebné upraviť vedenie konania, toto vykonal uznesením č. k. 32Cb/48/2009- 164   zo dňa   05.   04.   2011.   Uznesenie   bolo   nad   rámec   zákona   (§   169   ods.   2   O.   s.   p.) zdôvodnené   v záujme   predvídateľnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej,   pričom   je   potrebné uviesť,   že   predmetom   konania   nie   je   „bežný“   nárok   na   peňažné   plnenie,   ale   konanie o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným so   všetkými   jeho   špecifikami   aj   čo   do   účastníctva   konania.   Vydanie   uznesenia   č.   k. 32Cb/48/2009-164   zo   dňa   05.   04.   2011   tak   bolo   správnym   postupom,   aj   keď   nie obligatórnym,   čo   rovnako   posúdil   Krajský   súd   v   Bratislave   vo   svojom   uznesení 2Cob/234/2011-191 zo dňa 29. 11. 2011, keď uznesenie nebolo zrušené ako nezákonné. Nemôže byť preto vydanie uvedeného uznesenia konaním spôsobujúcim prieťahy v konaní. Pokiaľ ide o poučenie o opravnom prostriedku voči uvedenému procesnému uzneseniu, toto len   informuje   (aj   keď   v   predmetnom   prípade   nesprávne)   o   práve   účastníka   konania, neinformuje o jeho povinnosti. Účastník konania sa môže rozhodnúť, či podá odvolanie bez ohľadu na poučenie ak má za to, že voči rozhodnutiu odvolanie prípustné je, prípadne môže odvolanie nepodať aj z dôvodu, že má odvolanie za neprípustné. Nesprávne poučenie má za následok len prípadné faktické predĺženie lehoty na odvolanie (§ 204 ods. 2 O. s. p.). Nie je teda   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   poučením   a   podaním   odvolania účastníkom   konania,   obdobie   od   podania   odvolania   odporcom   voči   uzneseniu 32Cb/48/2009-164   zo   dňa   05.   04.   2011   do   doručenia   spisu   na   Okresný   súd   Pezinok po rozhodnutí o tomto odvolaní tak nemožno považovať za obdobie bezdôvodnej nečinnosti Okresného súdu Pezinok, pričom počas tohto obdobia sa navyše - rozhodovalo o námietke zaujatosti sudcov odvolacieho súdu.

Záverom k veci uvádzam, že netrvám na konaní verejného ústneho pojednávania (...)»

3.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

«(...) Konanie o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia tvorí bežnú agendu   súdov   v   obchodnopravných   veciach.   V   konkrétnom   prípade,   nie   je   predmetné konanie   špecifické   žiadnymi   osobitými   okolnosťami,   nakoľko   sa   v   spore   nenachádza medzinárodný prvok, rovnako navrhovateľ aj odporca sú v konaní súčinní a predmet sporu nie je vo všeobecnosti špecifický. Okresný súd Pezinok v predmetnom vyjadrení neuvádza konkrétne   špecifiká,   ktoré   by   údajne   mali   sprevádzať   konanie   o   vyslovenie   neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia.

Uznesením zo dňa 05. 04. 2011, č. k.: 32 Cb 48/2009-164 rozhodol Okresný súd Pezinok o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom odporcu: E. s. r. o.(...), nakoľko sa súčinnosťou od 16. 02. 2011 stal univerzálnym právnym nástupcom žalovaného [zaniknutej spoločnosti – C., s. r. o.(...)]. Podľa odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa   29.   11.   2011,   č.   k.:   2Cob/234/2011-191:   „V   prípade   univerzálnej   sukcesie   súd pokračuje s právnym nástupcom účastníka konania bez toho, aby sa o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom vydávalo osobitné uznesenie (odlišne je to pri singulárnej sukcesii). V prípade, že k univerzálnej sukcesii na strane niektorého z účastníkov dôjde počas súdneho konania, súd pokračuje v konaní s právnym nástupcom účastníka konania podľa § 107 ods. 4 O. s. p. (ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví).“ Máme za to, že vzhľadom na vyššie uvedené Krajský súd v Bratislave jednoznačne vyjadril právny názor, že „v prípade univerzálnej sukcesie súd pokračuje s právnym nástupcom účastníka konania bez   toho,   aby   sa   o   pokračovaní   v   konaní   s   právnym   nástupcom   vydávalo   osobitné uznesenie“. Uvedené sa nezhoduje s názorom v predmetnom vyjadrení Okresného súdu Pezinok, ktorý tvrdí, že správnosť jeho postupu pri vydaní uznesenia zo dňa 05. 04. 2011, č. k.: 32 Cb 48/2009-164 posúdil rovnako Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení zo dňa 29. 11. 2011, č. k.: 2Cob/234/2011-191, pričom Okresný súd Pezinok svoj názor odôvodňuje tým, že jeho uznesenie nebolo zrušené ako nezákonné.

Prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   aj   konaním   Okresného   súdu   Pezinok,   keď v predmetnom uznesení zo dňa 05. 04. 2012, č. k.: 32/Cb 48/2009-164 podal účastníkom nesprávne   poučenie   uvedením,   že   proti   uzneseniu   je   prípustné   odvolanie.   Krajský   súd v Bratislave v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 29. 11. 2011, č. k.: 2Cob/234/2011-191 (ktorým odvolanie žalovaného odmietol) uviedol: „Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa v danom prípade uznesenie vydal,   vydal len uznesenie, ktorým sa vedie súdne konanie a proti takému uzneseniu odvolanie nie je prípustné, aj keď súd prvého stupňa v uznesení účastníka nesprávne poučil o možnosti podať proti uzneseniu odvolanie. Proti uzneseniam, ktorými sa upravuje vedenie konania nie je podľa § 202 ods. 3 písm. a) O. s. p. prípustné odvolanie, pretože pripustenie odvolania by bolo v rozpore s účelom občianskeho súdneho konania,   ku ktorému patrí aj to,   aby súdna ochrana bola hospodárna,   efektívna a bez zbytočných prieťahov (§ 1 § 6).“ V danom prípade podané odvolanie v zmysle nesprávneho poučenia, ktoré zakladá právo účastníka konania predmetné odvolanie vôbec podať, malo za následok ďalšie zbytočné prieťahy v konaní. Odlišne od názoru Okresného súdu Pezinok, nám   z   uvedeného   vyplýva   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   poučením   účastníkov konania   a   podaným   odvolaním,   nakoľko   z   možnosti   podať   odvolanie   (uvedenej v nesprávnom   poučení)   vyplýva   právo   účastníka   odvolanie   naozaj   podať   (čo   bolo následkom nesprávneho poučenia).

Rovnako   poukazujeme   na   ďalšie   skutočnosti,   ktoré   v   postupe   Okresného   súdu Pezinok vykazujú znaky prieťahov v konaní, a to:

1.   doručovanie   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   11.   2011. Okresnému súdu Pezinok bol spis z Krajského súdu v Bratislave vrátený dňa 29. 12. 2011. Dňa   02.   01.   2012   súd   doručoval   uznesenie   navrhovateľovi   a   odporcovi.   Odporca   si uznesenie   neprevzal   v   odbernej   lehote.   Zásielka   sa   konajúcemu   súdu   vrátila   dňa 08. 02. 2012. Okresný súd Pezinok pristúpil k opätovnému doručeniu až dňa 20. 07. 2012.

2. termín pojednávania vytýčený na deň 24. 10. 2012 bol Okresným súdom Pezinok vytýčený až po tom, ako sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, a to podanou sťažnosťou zo dňa 19. 03.2012.

V ostatnom zotrvávame na skutočnostiach uvedených v sťažnosti sťažovateľa J. N., zo dňa 19. 03. 2012 podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Súčasne   si   uplatňujeme   trovy   konania   aj   za   tento   úkon,   vyjadrenie   k stanovisku okresného súdu vo výške 161,75 EUR (odmena za jeden úkon 127,16 EUR + režijný paušál 7,63 EUR +DPH), spolu s už vyčíslenými trovami za prevzatie veci a podanie sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, teda za tri úkony 485,25 EUR.»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 32 Cb 48/09:

Dňa   17.   augusta   2009   sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   proti   obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len,,odporkyňa“), žalobu o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia.

Dňa 2. novembra 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. december 2009. Dňa 26. novembra 2009 bol sťažovateľom zaplatený súdny poplatok.

Dňa   16.   decembra   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito   z dôvodov,   že   vec   bude   v   dôsledku   personálnych   zmien   na   okresnom   súde pridelená novému zákonnému sudcovi.

Dňa 11. januára 2010 bola vec pridelená novému zákonnému sudcovi. Dňa 2. marca 2010 bolo nariadené pojednávanie na 24. máj 2010. V rovnaký deň okresný súd uznesením uložil odporkyni povinnosť, aby sa v lehote 10 dní od doručenia uznesenia písomne vyjadrila k návrhu sťažovateľa.

Dňa   10.   mája   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporkyne k žalobného návrhu.

Dňa 11. mája 2010 okresný súd zaslal vyjadrenie odporkyne sťažovateľovi. Dňa   24.   mája   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   účely ďalšieho dokazovania na 14. február 2011.

Dňa 27. mája 2010 okresný súd zaslal sťažovateľovi výzvu, aby v lehote 30 dní od doručenia výzvy predložil súdu peňažný denník odporkyne.

Dňa 7. júna 2010 bola okresnému súdu doručená odpoveď na výzvu a vyjadrenie sťažovateľa.

Dňa   3.   februára   2011   okresný   súd   zaslal   účastníkom   konania   upovedomenie o zrušení pojednávania.

Dňa   16.   februára   2011   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľa na prieťahy v konaní.

Dňa   24.   februára   2011   okresný   súd   zaslal   sťažovateľovi   vyjadrenie   k   sťažnosti na prieťahy v konaní, v ktorom konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, a teda že k prieťahom v konaní došlo.

Dňa 28. marca 2011 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa a návrh na   zmenu   účastníka   na   strane   odporkyne,   keďže   obchodná   spoločnosť   v   postavení odporkyne   zanikla   v   dôsledku   zlúčenia   a   právnym   nástupcom   je   obchodná   spoločnosť E., s. r. o.

Dňa 5. apríla 2011 okresný súd uznesením rozhodol, že bude v konaní pokračovať s právnym nástupcom odporkyne – spoločnosťou E., s. r. o.

Dňa 14. apríla 2011 bolo nariadené pojednávanie na 12. september 2011.

Dňa   11.   mája   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporkyne   proti uzneseniu súdu z 5. apríla 2011.

Dňa 20. mája 2011 okresný súd zaslal účastníkom konania upovedomenie o zrušení nariadeného pojednávania a odročení na neurčito z dôvodu podaného odvolania.

Dňa 20. mája 2011 okresný súd zaslal sťažovateľovi odvolanie odporkyne.Dňa 24. mája 2011 okresný súd predložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) spis s opravným prostriedkom.

Dňa 4. júla 2011 bola vznesená námietka zaujatosti proti sudcom krajského súdu ako odvolacieho súdu zo strany odporkyne.

Dňa   7.   júla   2011   okresný   súd   vyzval   odporkyňu,   aby   zaplatila   súdny   poplatok za námietku zaujatosti.

Dňa 18. júla 2011 bol zaplatený súdny poplatok. Dňa 7. júla 2011 krajský súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej odporkyňou. Dňa 1. augusta 2011 najvyšší súd vrátil spis na doplnenie krajskému súdu, pretože k dôvodom námietky sa nevyjadrili všetci sudcovia, proti ktorým námietka smerovala. Dňa 25. augusta 2011 bola námietka opätovne predložená najvyššiemu súdu. Dňa 8. septembra 2011 najvyšší súd uznesením rozhodol o nevylúčení zákonných sudcov z prerokovávania a rozhodovania vo veci.

Dňa 5. októbra 2011 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu. Dňa 29. novembra 2011 krajský súd uznesením odmietol odvolanie odporkyne. Dňa 29. decembra 2011 bolo uznesenie krajského súdu a spis doručený okresnému súdu. Dňa 9. augusta 2012 bolo nariadené pojednávanie na 24. október 2012.Dňa 24. októbra 2012 došlo k späťvzatiu návrhu a k zastaveniu napadnutého konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   32   Cb   48/09   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci,   ale,   ako   to   bude   v ďalšom vyhodnotené, predovšetkým od správania (postupu) okresného súdu. Napokon, ani predseda okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázal   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť posudzovanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadne významné okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jeho ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím správaním   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   hoci   využil možnosti   podľa   Občianskeho súdneho poriadku (napr. podať námietky predpojatosti), avšak využitie možností daných účastníkom   konania   procesnými   predpismi   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej   veci a predovšetkým poukazuje na to, že okresný súd bol v napadnutom konaní bez akéhokoľvek dôvodu nečinný v období od 29. decembra 2011 do 9. augusta 2012 (sedem mesiacov). Okrem   uvedeného,   nezohľadňujúc   krátkodobé   bezdôvodné   nečinnosti   súdu   (napr. od 3. februára   2011   do   5.   apríla   2011)   okresný   súd   zapríčinil   zbytočné   prieťahy v napadnutom konaní minimálne štyri mesiace, a to svojím uznesením č. k. 32 Cb 48/09-164 z 5. apríla 2011, keď v poučení tohto rozhodnutia nesprávne uviedol, že proti tomuto uzneseniu, ktorým sa viedlo súdne konanie, je prípustné odvolanie. Krajský súd k tomuto uzneseniu – vo svojom rozhodnutí č. k. 2 Cob 234/2011-191 z 29. novembra 2011 – okrem iného uviedol, že „Proti uzneseniam, ktorými sa upravuje vedenie konania nie je podľa § 202 ods. 3 písm. a) O. s. p. prípustné odvolanie, pretože pripustenie odvolania by bolo v rozpore   s   účelom   občianskeho   súdneho   konania,   ku   ktorému   patrí   aj   to,   aby   súdna ochrana bola hospodárna, efektívna a bez zbytočných prieťahov.“. Z uvedeného vyplýva, že okresnému   súdu   nič   nebránilo   v tom,   aby   upravil   vedenie   konania   uznesením,   avšak odvolací   súd   v danom   prípade   musel   rozhodnúť   aj   o   odvolaní   podanom   v zmysle nesprávneho   poučenia   súdu,   a tým   súdna   ochrana   v posudzovanom   konaní   nebola „hospodárna, efektívna a bez zbytočných prieťahov“, a preto v okolnostiach danej veci je príčinná súvislosť medzi nesprávnym poučením a podaním odvolania účastníkom konania, resp. zbytočnými prieťahmi v napadnutom konaní. Ústavný súd však pri dĺžke uvedeného „nadbytočného“ odvolacieho konania nemohol neprihliadnuť na to, že sťažovateľ tým, že využil možnosti   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (podať   námietky   predpojatosti), právne   dovoleným   spôsobom,   ale   aj   sám   spôsobil   predĺženie   napadnutého   konania. Na okresnom   súde   teda   asi   po   dobu   jedeného   roka   neboli   vykonané   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu.   Personálne   zmeny,   na   ktoré   v danej   veci   poukázal   podpredseda   okresného   súdu, nebolo   možné   akceptovať.   Ústavný   súd   už   v podobných   súvislostiach   viackrát   vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany   ich   základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem   uvedeného   ústavný   súd   opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno   prihliadnuť   na   skutočnosti   označované   ako   objektívne   vo   vyjadrení   súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom   na   to,   že   24.   októbra   2012   bolo   napadnuté   konanie   zastavené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, najmä preto, že „Napadnuté prieťahy v konaní Okresného súdu Pezinok sťažujú situáciu sťažovateľa.   Sťažovateľ má   preto   pocit   bezradnosti   z toho,   že sa svojho   práva   nemôže domôcť cestou súdu. (...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na skutočnosť, že obdobie zbytočných prieťahov a celkové trvanie napadnutého konania nebolo relatívne dlhé a vec bola ukončená späťvzatím návrhu, ústavný súd dospel k názoru, že aj konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   neuznal   za   odôvodnené   priznať mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 12. marca 2012, spísanie sťažnosti z 19. marca 2012 a písomné stanovisko z 11. septembra 2012). Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát po 127,16 €, preto trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   sumu   381,48   €.   Spolu   s režijným paušálom ku každému úkonu (3 x 7,63 € v roku 2012) tvorí náhrada trov právnej služby advokátom   celkovú   sumu   404,37   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume v danom prípade bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 80,87 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 485,24 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013