znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 275/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., Ž., a B. P., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. E H., Ž., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 1559/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a B. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená sťažnosť J. P., Ž., a B. P., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 18   Er   1559/09 (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti najmä vyplynulo:

„(...) Na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávnených a exekučného titulu, ktorým je rozsudok č. kon. 4C/6/2003, ktorý vydal Okresný súd Čadca dňa 25. 09. 2008 a ktorý sa stal právoplatným dňa 14. 01. 2009 a vykonateľným dňa 17. 01. 2009 sa začalo exekučné   konanie.   Poverenie   na   vykonanie   exekúcie   vydal   Okresný   súd   Žilina   dňa 09. 06. 2009 pod č. 5511*052865.

(...) Súdny exekútor Mgr. B. J. po udelení poverenia na vykonanie exekúcie chcel vykonávať exekúciu proti povinnému v rade 1), ktorým je M. V.(...) Pri vykonávaní exekúcie súdny exekútor zistil, že povinný v rade 1) sa zdržiava na neznámom mieste, čo zistil na základe doručovania písomností, keď poštový doručovateľ na zásielke uviedol poznámku adresát   neznámy.   Následným   šetrením   bolo   zistené,   že   povinný   v   rade   1)   sa   zdržiava v zahraničí na neznámom mieste.

Podľa ust. § 49 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekútorský poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekútor môže požiadať súd o ustanovenie opatrovníka povinnému, ktorého pobyt nieje známy, ktorému sa nepodarilo úspešne doručiť upovedomenie o začatí exekúcie na známu adresu v cudzine, ktorý   je   postihnutý   duševnou   poruchou   alebo   ktorý   nie   je   schopný   zrozumiteľne   sa vyjadrovať.

Nakoľko   upovedomenie   o   začatí   exekučného   konania   je   potrebné   doručiť   do vlastných rúk, podal súdny exekútor Mgr. B. J. dňa 22. 10. 2009 návrh, aby konajúci súd ustanovil v exekučnom konaní povinnému v rade 1) M. V. opatrovníka, a to K. H., bytom V., ktorá s ustanovením za opatrovníka písomne vyslovila súhlas.

(...)   Dňa   15.   10.   2010   podali   sťažovatelia   na   Okresný   súd   v Žiline   sťažnosť   na prieťahy   v konaní,   nakoľko   sa   takmer   jeden   rok   od   návrhu   súdneho   exekútora   na ustanovenie opatrovníka vo veci nekonalo.

Konajúci súd vyzval súdneho exekútora listom zo dňa 18. 10. 2010, aby v lehote 10 dní oznámil súdu v akom pomere v zmysle ust. § 29 ods. 6 O. s. p. je k povinnému M. V. navrhovaná opatrovníčka K. H.

Podpredseda Okresného súdu Žilina sa písomne vyjadril k sťažnosti listom zo dňa 27. 10. 2010,   v ktorom   uviedol,   že   podaná   sťažnosť   je   len   čiastočne   dôvodná,   nakoľko nadmerné zaťaženie exekučného oddelenia musí prioritne vybavovať konania, v ktorých hrozí   závažný zásah   do zabezpečovania   základných   potrieb.   Zároveň   však sťažovateľov uistil, že sudca, ktorý riadi exekučné oddelenia a rozhoduje o podaniach vyšších súdnych úradníkov začal vo veci urýchlene konať a vyzval súdneho exekútora na doplnenie svojho podania,   nakoľko   je   potrebné   vyriešiť   a   preukázať   viacero   podmienok   stanovených zákonom, osobitne doplniť informáciu o osobe opatrovníka a jeho vzťahu k povinnému v rade 1).

Súdny exekútor sa k výzve súdu vyjadril listom zo dňa 15. 11. 2010. Zo spisového materiálu konajúceho súdu vyplýva, že aj súdny exekútor Mgr. B. J. žiadal, aby mu Okresný súd v Žiline oznámil, či o jeho návrhu na ustanovenie opatrovníka povinnému v rade 1) rozhodol, resp. žiadal zaslať rovnopis rozhodnutia. Svoje žiadosti zaslal na konajúci súd dňa 30. 03. 2010 a 29. 06. 2010.

Napriek   vyjadreniu   konajúceho   súdu,   že   po   doplnení   návrhu   alebo   po   úplnom zabezpečení   podkladov   k   ustanoveniu   opatrovníka,   bude   o   návrhu   rozhodnuté   bez zbytočného odkladu, do dnešného dňa sa vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 18Er/1559/2009 nekonalo a to i vzhľadom na to, že všetky okolnosti a zistenia, ako aj listinné   dôkazy   podstatné   pre   rozhodnutie   veci   sú   obsiahnuté   v   spisovom   materiáli konajúceho súdu.

Máme za to, že i keď súd v období od podania návrhu zo dňa 22. 10. 2009 do súčasnosti vykonal procesné úkony, hoci až po sťažnosti sťažovateľov zo dňa 15. 10. 2010, došlo k prieťahom v konaní zavineným subjektívnym konaním súdu.

(...) Máme za to, že nakoľko súd v období od doplnenia návrhu súdnym exekútorom zo   dňa   15.   11.   2010   do   súčasnosti   nekonal,   došlo   k   prieťahom   v   konaní   zavineným subjektívnym konaním súdu. V zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR, tento pri skúmaní, či bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prihliada na zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu. V tomto prípade súd doposiaľ vo veci nerozhodol, ani   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce   k   tomu,   aby   bolo   možné   vo   veci   konať. Je povinnosťou súdu organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil   ten   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou o rozhodnutie. Sťažovatelia svojim konaním prieťahy v konaní nezapríčinili. (...)

Sme   toho   názoru,   že   iba   súd   samotný   spôsobil   neúmernú   dĺžku   konania,   a   tým porušenie základného práva sťažovateľov v zmysle čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a to tým, že vo veci vôbec nekonal. (...) Z   dôvodov   vyššie   uvedených,   poukazujúc   na   čl.   127   ods.   1   Ústavy   SR   preto sťažovatelia podávajú sťažnosť na Ústavný súd SR, a to z dôvodu, že Okresný súd v Žiline svojím postupom v konaní sp. zn. 18Er/1559/2009 porušil ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR.

(...)   Sťažovatelia   v   prejednávanej   veci   vyčerpali   opravné   prostriedky   alebo   iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť prípustná a podaná v zákonnej lehote, nakoľko porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov stále trvá. (...)

Sťažovatelia si v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením uplatňujú voči porušovateľovi ich základného práva na súdnu ochranu, Okresnému súdu v Žiline, a to každý zo sťažovateľov nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.000,- € (slovom štyritisíc eur).

Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľom   vznikla.   Tento   nárok   a   rozsah   požadovaného finančného zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodňuje,   v súlade   s ustanovením §   50 ods.   3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, tým, že v predmetnej veci z dôvodu nečinnosti súdu   a   súdom   spôsobených   prieťahov   v   konaní   nemôže   dôjsť   k   úspešnému   vykonaniu exekúcie. Nakoľko súd v danej veci nekoná od novembra roku 2010, sťažovatelia majú za to, že nimi požadované finančné zadosťučinenie je primerané, prihliadnuc aj na stratu času a prostriedkov vynaložených v dlhoročnom súdnom konaní, ktoré mu predchádzalo. (...) Sťažovatelia sú právne zastúpení advokátom, z ktorého dôvodu mu vznikol nárok na náhradu trov právnej pomoci. V zmysle ust. § 11 ods. 3 v spojení s ust. § 13 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu 220,74 €. Režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyššie cit. vyhlášky predstavuje sumu 7,41 €. Advokát je platiteľom DPH, čo preukazujeme v prílohe pripojeným Osvedčením o registrácii DPH. Vo veci boli vykonané celkom dva úkony právnej pomoci v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyššie cit. vyhlášky,   a to prevzatie veci a príprava zastúpenia   a písomná sťažnosť na ÚS SR,   na základe ktorých skutočností predstavujú trovy právnej pomoci sumu 547,56 €. (...) S   poukazom   na   vyššie   uvedené   žiadame   Ústavný   súd   SR,   aby   po   vyhodnotení písomných dôkazov takto rozhodol:

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v   Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18Er/1559/2009 bolo porušené.

Okresnému   súdu   v   Žiline   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18Er/1559/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom v rade 1) a 2) sa priznáva každému primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- € (slovom štyritisíc eur), ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľom v rade 1) a 2)náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 547,56 € na účet advokátky JUDr. E. H.(...), do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovatelia   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 1559/09.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh, ústavný súd zistil, že okresný súd vydal v napadnutom   konaní   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   9.   júna   2009.   Podľa   tvrdenia sťažovateľov   v samotnej   sťažnosti „súd   v   danej veci nekoná   od   novembra   roku   2010“ a dochádza tým v danej veci k zbytočným prieťahom v konaní.  

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Er   1559/09   sa   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy. Sťažovateľmi vytýkané obdobie   od „novembra   2010“   do   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti,   teda   do   29. apríla   2011   (šesť mesiacov),   hoci   nebolo   bezvýznamné,   ešte   nemožno   považovať   za   porušenie   práva sťažovateľov garantovaného v citovanom článku ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľom nič nebráni v tom, aby opätovne podali sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011