znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 275/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. O. a M. O., obaja bytom Ž., zastúpených advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T 204/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. O. a M. O. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2009 a 24. júna 2009 doručená sťažnosť A. O. a M. O., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 204/02.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «(...) 1. Sťažovatelia sú obžalovaní v trestnej veci vedenej u Okresného súdu v Žiline pod č. k. 5T/204/2002 pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 a trestného činu výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 Tr. zákona (140/1961 Zb.).

2. Trestné stíhanie proti sťažovateľom začalo vznesením obvinenia vyšetrovateľom uznesením zo dňa 15. 01. 2001. Prokurátor Okresnej prokuratúry v Ž. podal obžalobu dňa 20. 07. 2001 zhruba na skutkovom základe, že:

„Dňa 22. 11. 2000 v čase okolo 18.00 hod. v Ž. sťažovatelia osobným motorovým vozidlom Peugeot 205 prinútili zastaviť osobné motorové vozidlo Škoda Favorit vedené Ing. I.   L.,   vystúpili   z vozidla,   M.   O.   otvoril dvere vodiča,   nastriekal   mu   do   očí slzný plyn, vytiahol   ho   z   vozidla   a   držal   ho,   pričom   A.   O.   ho   nezisteným   predmetom   udieral   po ramenách, rukách a následne Ing. L. a M. O. spadli do priekopy, kde A. O. nezisteným predmetom udieral Ing. L. po hlave, čím mu boli spôsobené poranenia, ktoré si vyžiadali dobu liečenia v trvaní 14 dní, pričom najmenej pri dvoch úderoch mohlo dôjsť k poškodeniu mozgu“.

3. Okresný súd v Žiline vec po preskúmaní obžaloby uznesením č. k. 3 T 440/01 zo dňa 06. 09. 2001 vrátil prokurátorovi na došetrenie, pretože došiel k záveru, že dôkazná situácia nie je jednoznačná a v podstate obvinených - sťažovateľov usvedčuje zo spáchania skutku iba poškodený Ing.   L.   a jeho maloletý syn.   Súd tiež podotkol,   že postup službu konajúceho policajta V. H. je prinajmenšom neobvyklý, keď na mieste činu nezabezpečil dôkaz   -   identifikáciu   svedka,   ktorý   podľa   jeho   výpovede   mal   byť   priamym   svedkom konfliktu.   Uznesenie   OS   Žilina,   ktoré   napadol   sťažnosťou   prokurátor,   bolo   potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline 2 To/506/01 zo dňa 17. 10. 2001.

4. Prokurátor Okresnej prokuratúry podal opätovne žalobu dňa 19. 06. 2002, a OS v Žiline vec prejednáva pod č. k. 5T 204/02.

5. Prvýkrát súd meritórne rozhodoval pred senátom zloženom z predsedu senátu JUDr. P. P. a prísediacich L. Š. a J. K. Senát vec prerokoval v 5 pojednávaniach (05. 05. 2003, 24. 11. 2003, 25. 02. 2005, 15. 08. 2005, 31. 10. 2005) a na pojednávaní dňa 31. 10. 2005 uznal sťažovateľov za vinných a uložil im trest. Po odvolaní sťažovateľov Krajský súd v Žiline prvostupňový rozsudok OS v Žilina zrušil uznesením č. k. 2To/38/2006 zo dňa 10. 05. 2006, a vec vrátil okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. V odôvodnení uznesenia 2To/38/2006 Krajský súd v Žiline napr. konštatuje:

- OS ZA v predmetnej veci postupoval v rozpore s § 2 ods. 5 Tr. por., keď nevykonal riadne a úplne všetky dostupné dôkazy pre zistenie stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, a preto sa rozhodnutie OS ZA javí ako predčasné,

- niet s výnimkou tvrdení poškodeného Ing. L. a jeho maloletého syna dôkazov, že sťažovatelia - obžalovaní boli na mieste činu,

- za najdôležitejší dôkaz okresný súd považoval výsledok rekognície - keď poškodený Ing. L. a jeho syn opoznali ako útočníka A. O., pričom podľa názoru Krajského súdu, ak má byť dôkaz - rekognícia objektívny, potom osoba, ktorá je podozrivá, že je páchateľom, má byť poškodenému ukázaná medzi niekoľkými osobami podobného vzhľadu, čo v konkrétnom prípade nebolo rešpektované,

- konštatovanie OS ZA, že zdravotný stav popísaný v odbornom vyjadrení MUDr. O. nebránil sťažovateľovi   - poškodenému M.   O.,   aby sa aktívne zúčastnil   na incidente,   je konštatovanie založené len na domnienke.

6.   Okresný súd   pokračoval   v konaní   na hlavnom   pojednávaní dňa 18.   09.   2007 a 16. 10. 2007 v novom obsadení senátu - predsedníčka senátu JUDr. V. H. a prísediaci I. P. a M. A. Po vykonanom dokazovaní na týchto pojednávaniach, bolo v konaní potrebné vykonať iba vyšetrovací pokus, ktorého vykonanie vyplývalo zo zrušovacieho uznesenia KS Žilina, ktorým sa mala preukázať skutočnosti, za aký čas sa sťažovatelia - obžalovaní mohli dostať   zo   svojej   garáže   na   miesto   činu. K vykonaniu   tohto   dôkazu   už   nedošlo,   pretože opätovne, z dôvodu preradenia predsedníčky senátu na iný súd, došlo k zmene v obsadení senátu.

7.   Predsedníčka   nového   (tretieho)   senátu   JUDr.   M.   L.   nariadila   prvé   hlavné pojednávanie jej senátu na 17. 02. 2009. Toto pojednávanie sa konalo po uplynutí takmer jeden a pol roka od posledného úkonu súdu a viac ako osem rokov po skutku. Vzhľadom na zmenu v zložení senátu je v konaní potrebné nanovo vykonať všetky dôkazy. Na pojednávaní dňa 17. 02. 2009 boli vykonané iba úkony výsluchu obžalovaných a poškodeného Ing. L. a pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   07.   04.   2009.   Toto   pojednávanie   bolo   opätovne odročené, podľa telefonickej informácie predsedníčky senátu, pre chorobu prísediaceho.

8. Vzhľadom na odstup času od spáchania skutku, je vznesenie námietky o možnej kvalite dokazovania pred súdom oprávnené, predovšetkým o dôkaznej kvalite svedeckých výpovedí.   Spornú   výpovednú   a   dôkaznú   hodnotu   môžu   mať   aj   závery   vykonaného vyšetrovacieho   pokusu,   pretože   za   viac   ako   osem   rokov   sa   v   Žiline   podstatne   zmenila dopravná situácia - hustota premávky, zmena križovatiek, ale predovšetkým preto, lebo ul., na ktorej malo dôjsť ku skutku, pre ktorý je vedené trestné stíhanie, už dnes neexistuje a doprava je vedená po novo vybudovaných komunikáciách.

9.   Na   ďalších   pojednávaniach   bude   potrebné   vykonať   skoro   úplné   dokazovanie, výsluchy   svedkov,   znalecké   dokazovanie,   vyšetrovací   pokus,   a   možno   aj   iné   úkony dokazovania.   Ak   by   aj   prvostupňový   súd   rozhodol   ešte   tento   rok,   vo   veci   je   dôvodný predpoklad, že neúspešná strana podá proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. Z toho možno dôvodne predpokladať, že právoplatné ukončenie tohto trestného konania môže byť otázkou   ešte   niekoľkých   ďalších   rokov.   Takýto   čas   na   prerokovanie   trestnej   veci   je v demokratickej spoločnosti a právnom štáte v dĺžke 8 a viac rokov neakceptovateľný a taká doba sama osebe predstavuje prerokovanie veci so zbytočnými prieťahmi. (...)

Nepochybne (...) orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné konať a rozhodnúť o vine a treste trestne stíhaných osôb v primeranom čase. Viac ako osem rokov, ktoré doposiaľ uplynuli od vznesenia obvinenia, nemožno za primeraný čas považovať. Ak pre hodnotenie otázky „primeranosti času“ sú podstatné základné kritéria 1) zložitosť veci, 2) správanie sťažovateľov a 3) postup súdnych orgánov, potom:

- zložitosť veci - sťažovatelia si myslia, že toto konanie nie je možné vôbec považovať za zložité či komplikované a to ani z hľadiska počtu skutkov, obžalovaných alebo svedkov, znaleckého dokazovania, rozsahu spisu či iných skutočností,

-   správanie   sťažovateľov -   obidvaja   sťažovatelia   od   začiatku   spolupracovali s orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   i   súdom.   Zúčastňovali   sa   vykonávania   úkonov prípravného konania a zúčastňovali sa každého nariadeného pojednávania a nevykonávali ani nevykonávajú žiadne obštrukcie.

- postup súdnych orgánov - sťažovatelia sú presvedčení, že prieťahy v konaní vznikli predovšetkým pre postup Okresného súdu v Žiline, a potom predovšetkým vidí podstatu v postupe   prvého   senátu.   Tento   senát   vykonal   neúplné   dokazovanie,   nevysporiadal   sa riadne s obhajobou obžalovaných, jeho hodnotenie dôkazov bolo jednostranné a možno povedať iba v neprospech obžalovaných a ako správne uviedol KS Žilina, predovšetkým rozhodoval na základe domnienok. Následná dvojnásobná zmena obsadenia senátu, a z toho   vyplývajúca povinnosť   opakovania celého dokazovania,   už   existujúce prieťahy iba predlžuje.

Preto z hľadiska vyššie uvedeného možno urobiť záver, že porušovateľ ako orgán súdnej moci štátu, v ktorého právomoci je rozhodnúť o vine obžalovaných za dodržania ústavných práv účastníkov konania, v tomto konkrétnom prípade porušil práva sťažovateľov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd je dôvodný. (...)

Sťažovatelia pred podaním tejto ústavnej sťažnosti nepodali sťažnosť na Okresnom v súde v Žiline podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Možno povedať, že Okresný súd priebežne koná, ale celé konanie trvá neprimerane dlho, napriek tomu, že posledný senát nariaďuje pojednávania v primeraných lehotách. Podanie sťažnosti na OS Žilina by vo veci nič nezmenilo a išlo by iba o formálnu sťažnosť. Celkovo však postup porušovateľa   vykazuje   porušenie   ústavného   práva   i   základného   ľudského   práva sťažovateľov. Ochrana ústavných práv a základných ľudských práv a slobôd je v právnom poriadku Slovenskej republiky daná do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. (...) Ochrana základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje vtedy, ak v čase uplatnenia pred Ústavným súdom SR porušenie základného práva ešte trvá. Okresný súd v Žiline vo veci stále priebežne koná. Porušenie práva na prerokovanie veci pred súdom v primeranej dobe však vzhľadom na jeho dĺžku nastalo a stále pretrváva, a samotným priebežným   konaním   súdu   sa   stav   porušenia   základného   práva   neodstráni   ani   toto   už existujúce a pretrvávajúce porušenie základného práva neodstráni. Preto podaná sťažnosť je podaná v lehote na jej podanie. (...)

Právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká ako právny dôsledok porušenia ústavy, resp. iných prameňov práva, ktorými je Slovenská republika viazaná. Sťažovatelia žiadajú zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia každý vo výške 9.000,- €, ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Pri jej určení sťažovatelia vychádzajú zo záveru,   že finančné zadosťučinenie je a bude primerane,   ak za každý rok trestného konania   patrí   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.000.-   €.   V   danom   prípade   iba deklarovanie porušenia práva a príkaz konať bez zbytočných prieťahov nemožno považovať za dostatočné. Prieťahy sa už nedajú napraviť, ani odstrániť. Ujma bola a je sťažovateľom spôsobená   dlhotrvajúco   existujúcim   stavom   právnej   neistoty,   neobjektívnym   prístupom súdnych   orgánov,   protiprávnym   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   o   ich   vine   a   treste, a v znížení spoločenskej prestíže zaradením do pozície trestne stíhaných osôb. Zásah do práv sťažovateľov je závažným zásahom do ich práva právnej istoty, ktorý trvá už takmer deväť rokov. Neustále sa opakujú tie isté výsluchy, musia žiť v neistote, ako napokon súd rozhodne   o   ich   vine   a   treste,   hoci   oni   sa   cítia   byť   nevinní   a   preukazujú   to   aj   dôkazy vykonané v konaní. Napriek tomu už raz súd protiprávne rozhodol, že sú vinní a stále sú označovaní   za   páchateľov   trestných   činov.   Postup   porušovateľa   hrubo   zasahuje   do   cti a súkromia sťažovateľov. (...)

Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nimi podanú sťažnosť prijal na prerokovanie a po jej prerokovaní vyslovil, že Okresný súd v Žiline porušil ústavné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné ľudské právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal sťažovateľom právo na primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 9.000,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške... €. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 204/02.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu by ani v okolnostiach danej veci nešlo „iba o formálnu sťažnosť“.

Keďže zo samotnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia – ktorí sú kvalifikovane právne zastúpení – sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a ani netvrdia,   že   ju   nepodali   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a existenciu   takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II.   ÚS   107/04)   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou   od   1. apríla   2005   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   odmietnutie   predmetnej sťažnosti z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde neznamená prekážku rozhodnutej veci v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, takže v prípade splnenia   všetkých   náležitostí   predpísaných   zákonom   sťažovateľom   zostáva   v danej   veci zachovaná   možnosť   domáhať   sa   ochrany   označených   základných   práv   a slobôd kvalifikovaným návrhom na začatie konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009