znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 275/06-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť B. O., K., zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 311/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2006 doručená   sťažnosť   B. O.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 311/03.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   30. januára 2002 okresnému   súdu   návrh   na   rozvod   manželstva,   ktorý   bol   postúpený   vo   februári   2002 Okresnému   súdu   Košice   I.   Okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   zo   7. apríla 2006   tak, že návrhu   sťažovateľky   vyhovel.   Sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie nepodala a rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. júla 2006.

Sťažovateľka   pred   vydaním   rozhodnutia   okresného   súdu   vo   veci   samej   podala v októbri   2004   sťažnosť   na prieťahy v   konaní podľa   § 17   a nasl. v tom   čase platného a účinného zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi z 18. októbra 2004 sťažovateľke oznámil, že jej sťažnosť nie je dôvodná.

Sťažovateľka   ďalej   v závere   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zároveň   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   100 000 Sk a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z   toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným súdom, v ktorom   už   okresný   súd   meritórne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky,   ako   aj   z jej   príloh   vyplýva,   že   namieta   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 311/03.

Okresný   súd   v   namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom   7. apríla 2006.   Vyhlásením prvostupňového   rozsudku   a   jeho   doručením   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a   preto   je   možné   posudzovať   záležitosť so zreteľom   na   čl. 2   ods. 2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu pri odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľky   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   pričom   označené   rozhodnutie   okresného   súdu je aj právoplatným   rozhodnutím,   keďže   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2006. Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z   tohto   dôvodu   odmietol   (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006