SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 274/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 5310/2015, Rvp 5311/2015, Rvp 5312/2015, Rvp 5313/2015, Rvp 5314/2015,Rvp 5315/2015, Rvp 5316/2015, Rvp 5317/2015, Rvp 5318/2015, Rvp 5319/2015,Rvp 5320/2015, Rvp 5321/2015, Rvp 5322/2015, Rvp 5323/2015, Rvp 5324/2015,Rvp 5325/2015, Rvp 5326/2015, Rvp 5327/2015, Rvp 5328/2015, Rvp 5329/2015,Rvp 5330/2015, Rvp 5331/2015, Rvp 5332/2015, Rvp 5333/2015, Rvp 5334/2015,Rvp 5335/2015, Rvp 5336/2015, Rvp 5337/2015, Rvp 5338/2015, Rvp 5339/2015,Rvp 5340/2015, Rvp 5341/2015, Rvp 5342/2015, Rvp 5343/2015, Rvp 5344/2015,Rvp 5345/2015, Rvp 5346/2015, Rvp 5347/2015, Rvp 5348/2015, Rvp 5349/2015,Rvp 5350/2015, Rvp 5351/2015, Rvp 5352/2015, Rvp 5353/2015 a Rvp 5354/2015 vo vecinamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepublikyaprávapodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 109/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 5310/2015), sp. zn. 20 Co 206/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 5311/2015), sp. zn. 1 Co 253/2014 z 26. januára 2015 (Rvp 5312/2015),sp. zn. 6 Co 246/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 5313/2015), sp. zn. 1 Co 254/2014zo 14. januára 2015 (Rvp 5314/2015), sp. zn. 13 Co 142/2014 z 18. decembra 2014(Rvp 5315/2015),sp. zn. 18 Co 274/2014z 28.januára2015(Rvp5316/2015),sp. zn. 13 Co 113/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 5317/2015), sp. zn. 6 Co 254/2014z 15. januára 2015 (Rvp 5318/2015), sp. zn. 13 Co 136/2014 z 22. decembra 2014(Rvp 5319/2015), sp. zn. 13 Co 128/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 5320/2015),sp. zn. 6 Co 236/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 5321/2015), sp. zn. 19 Co 211/2014z 20. januára 2015 (Rvp 5322/2015), sp. zn. 3 Co 190/2014 zo 4. februára 2015(Rvp 5323/2015), sp. zn. 3 Co 191/2014 zo 4. februára 2015 (Rvp 5324/2015),sp. zn. 3 Co 116/2014 zo 4. februára 2015 (Rvp 5325/2015), sp. zn. 3 Co 117/2014zo 4. februára 2015 (Rvp 5326/2015), sp. zn. 3 Co 158/2014 zo 4. februára 2015(Rvp 5327/2015), sp. zn. 20 Co 123/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5328/2015),sp. zn. 20 Co 190/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5329/2015), sp. zn. 20 Co 165/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 5330/2015), sp. zn. 20 Co 163/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 5331/2015), sp. zn. 20 Co 181/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5332/2015),sp. zn. 6 Co 245/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 5333/2015), sp. zn. 13 Co 131/2014z 10. decembra 2014 (Rvp 5334/2015), sp. zn. 20 Co 89/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 5335/2015), sp. zn. 19 Co 288/2014 z 20. januára 2015 (Rvp 5336/2015),sp. zn. 3 Co 186/2014 zo 4. februára 2015 (Rvp 5337/2015), sp. zn. 5 Co 188/2014z 27. januára 2015 (Rvp 5338/2015), sp. zn. 5 Co 187/2014 z 27. januára 2015(Rvp 5339/2015),sp. zn. 5 Co 189/2014z 27.januára2015(Rvp5340/2015),sp. zn. 20 Co 195/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5341/2015), sp. zn. 20 Co 187/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 5342/2015), sp. zn. 18 Co 282/2014 z 28. januára 2015(Rvp 5343/2015), sp. zn. 20 Co 117/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5344/2015),sp. zn. 6 Co 227/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 5345/2015), sp. zn. 6 Co 44/2014zo 4. novembra 2014 (Rvp 5346/2015), sp. zn. 6 Co 124/2014 zo 4. novembra 2014(Rvp 5347/2015), sp. zn. 6 Co 123/2014 zo 4. novembra 2014 (Rvp 5348/2015),sp. zn. 13 Co 137/2014 z 22. decembra 2014 (Rvp 5349/2015), sp. zn. 20 Co 137/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 5350/2051), sp. zn. 20 Co 191/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 5351/2015), sp. zn. 20 Co 192/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 5352/2014),sp. zn. 3 Co 157/2014 zo 4. februára 2015 (Rvp 5353/2015) a sp. zn. 20 Co 157/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 5354/2015), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 5310/2015, Rvp 5311/2015, Rvp 5312/2015, Rvp 5313/2015,Rvp 5314/2015, Rvp 5315/2015, Rvp 5316/2015, Rvp 5317/2015, Rvp 5318/2015,Rvp 5319/2015, Rvp 5320/2015, Rvp 5321/2015, Rvp 5322/2015, Rvp 5323/2015,Rvp 5324/2015, Rvp 5325/2015, Rvp 5326/2015, Rvp 5327/2015, Rvp 5328/2015,Rvp 5329/2015, Rvp 5330/2015, Rvp 5331/2015, Rvp 5332/2015, Rvp 5333/2015,Rvp 5334/2015, Rvp 5335/2015, Rvp 5336/2015, Rvp 5337/2015, Rvp 5338/2015,Rvp 5339/2015, Rvp 5340/2015, Rvp 5341/2015, Rvp 5342/2015, Rvp 5343/2015,Rvp 5344/2015, Rvp 5345/2015, Rvp 5346/2015, Rvp 5347/2015, Rvp 5348/2015,Rvp 5349/2015, Rvp 5350/2015, Rvp 5351/2015, Rvp 5352/2015, Rvp 5353/2015a Rvp 5354/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 5310/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. apríla 2015doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spoluďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňav konaniach vedených Okresným súdom Svidník, Okresným súdom Humenné, Okresnýmsúdom Stará Ľubovňa, Okresným súdom Prešov a Okresným súdom Poprad (ďalej len„okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sadomáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobenánezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktorésú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahuzamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkomokresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutýmirozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky «odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných práv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd».
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajskéhosúdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako ajúhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutížaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností sťažovateľkypoukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právnehoštátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranuzákladných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je nauplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie predorgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní,ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práva slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základnéhopráva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práva slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky spätés uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadnenestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkovna dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konanía rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci samusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlades procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveďpráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;
2. napadnutérozsudkykrajskéhosúdusúrozhodnutiamiabsolútneprekvapivými;
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výrokuo zamietnutí prerušenia súdneho konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodnekonštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne zaoberalskutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietaných exekučnýchkonaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ na priznaniepráva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkousťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodol vylúčený sudca, ako aj námietkou týkajúcou saodňatia jej možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočnéhoodôvodnenia napadnutého rozsudku.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej Rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“,považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznávaaj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jejzáklade bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťouprávnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkamsťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnostiprípadu, sa ústavný súd podrobne vysporiadal už v celom rade svojich predchádzajúcichrozhodnutí (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), na ktoré v záujmehospodárnosti svojho rozhodovania v podrobnostiach odkazuje.
Odkazujúc aj na svoju predchádzajúcu judikatúru uplatňovanú k v zásade identickýmsťažnostiam sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkamikrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatísťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súdpreto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016