znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 274/2015-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti PLAST –MONT, s. r. o., Pekárenská 2, Lučenec, zastúpenej advokátkou JUDr. AndreouBalážikovou, Advokátska kancelária, Kármana 22/A, Lučenec, pre namietané porušeniečl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 2 Sžf 23/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 23/2014,ako aj rozsudkom z 24. septembra 2014 p o r u š i l základné právo spoločnosti PLAST –MONT, s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 23/2014z 24. septembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti PLAST – MONT, s. r. o., p r i z n á v aúhradu trov právnehozastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. AndreyBalážikovej, Advokátska kancelária, Kármana 22/A, Lučenec, do dvoch mesiacov odprávoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 274/2015-24 z 23. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť PLAST –MONT, s. r. o., Pekárenská 2, Lučenec (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušeniečl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 23/2014 a jeho rozsudkomz 24. septembra 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právna zástupkyňa sťažovateľkyv podaní bez označenia dátumu doručenom ústavnému súdu 12. augusta 2015 a najvyšší súdvo vyjadrení z 1. júna 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jehospise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalejlen „úrad“ alebo „žalovaný“) sp. zn. 1653/2012/E-OZ z 1. októbra 2012 bolo rozhodnuté, žepre sťažovateľku ako regulovaný subjekt bola pre rok 2012 schválená pevná cena elektrinypre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh vyrobenej zo slnečnej energie v zariadenívýrobcu elektriny Fotovoltická elektráreň Lučenec, s celkovým inštalovaným výkonom99,225 kW, nachádzajúcom sa na streche budovy na Pekárenskej 2 v Lučenci, na pozemkuparc. č. 1257/4.

Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala vecné a právne posúdenie úradu, najmäčo sa týka určenia času uvedenia zariadenia do prevádzky. Sťažovateľka nesúhlasilaso záverom, že týmto dňom mal byť 4. júl 2012. Namietala, že zákon jednoznačneustanovuje ako podmienku vykonanie funkčných skúšok, k čomu dôjde z povahy veci ibauskutočnením predpísaných testov v reálnom čase priamo na mieste, kde sa testovanézariadenie nachádza. „Schválenie“ protokolu podľa interných pravidiel prevádzkovateľaregionálnej distribučnej siete Stredoslovenská energetika – Distribúcia, a. s. (ďalej len„prevádzkovateľ“), formálnym podpísaním nejakého (bez uvedenia mena) riaditeľa sekcieAM nie je podľa zákona relevantné, pretože ide iba o formálne osvedčenie skutočnostíuvedených v protokole, ktoré už predtým nastali. Sťažovateľka ďalej namietala, ženesprávnym určením dátumu uvedenia zariadenia do prevádzky zo strany úradu jej bolaschválená pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku v nesprávnej výške 119,11 €/MWh,namiesto 194,54 €/MWh.

Rozhodnutím Regulačnej rady Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len„žalovaný“) sp. zn. 04/32342/13/RR z 5. februára 2013 bolo rozhodnutie úradu potvrdené.Podľa názoru žalovaného za záväzný sa považuje dátum podpísania dokumentu (teda dátum4. júl 2014), a nie samotné fyzické vykonanie funkčných skúšok. Žalovaný odkazuje ďalejna „usmernenie“ údajne zverejnené na jeho webovom sídle, ktoré malo byť údajne platné odjúla 2012. Pritom v skutočnosti funkčné skúšky boli vykonané v mesiaci jún 2012.Z usmernenia má vyplývať, že úspešné vykonanie funkčných skúšok elektrárne jenevyhnutnou podmienkou na vykonanie preberacieho konania. Podľa názoru žalovanéhojednotlivé etapy funkčnej skúšky sa odsúhlasujú určenou osobou a v prípade pozitívnychvýsledkov určená zodpovedná osoba osvedčí svojím podpisom platnosť celého procesufunkčnej skúšky.

Sťažovateľka 26. apríla 2013 doručila Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 23 S 69/2013 z 11. septembra 2013 v spojení s opravným uznesenímzo 4. februára 2014 bolo žalobe vyhovené a rozhodnutia žalovaného, ako aj úradu bolizrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu v protokoleo funkčnej skúške je určená časová postupnosť krokov a na predposlednom mieste jeuvedená kontrola pripojenia, správnosti merania výkonu a toku energie, ako aj povoleniepripojiť zariadenie na sústavu. Táto kontrola a povolenie na pripojenie je z 28. júna 2012.Pre posúdenie veci nie je rozhodujúce schválenie riaditeľa sekcie, keďže ide už leno formálnu záležitosť, teda o doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky.

Proti rozsudku krajského súdu podal 31. októbra 2013 odvolanie úrad. Trval na tom,že za dátum uvedenia zariadenia do prevádzky treba považovať 4. júl 2012, pretože nie jepodstatný samotný fyzický úkon vykonania funkčnej skúšky, ale až formálne podpísanieprotokolu o funkčnej skúške.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 23/2014 z 24. septembra 2014 bolrozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením zmenený tak, že žalobasťažovateľky bola zamietnutá. Podľa najvyššieho súdu bolo potrebné vychádzať z obsahuprotokolu a prisúdiť náležitú relevanciu bodu, v ktorom sa uvádza, že funkčnú skúškuschvaľuje podpisom riaditeľ sekcie a že bez tohto podpisu je protokol neplatný.

Sťažovateľka je presvedčená, že právny názor najvyššieho súdu neobstojí. Poukazujepritom na platnú právnu úpravu, z ktorej cituje príslušné ustanovenia. Osobitne zdôrazňuje,že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014 v obdobnej veci bolvyslovený názor vychádzajúci z ustanovenia § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. o podporeobnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 309/2009 Z. z.“), podľa poslednej vety ktorého spôsob a podmienky vykonania funkčnejskúšky určí prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Znamená topotrebu oboznámiť sa s prevádzkovým poriadkom upravujúcim spôsob a podmienkyvykonania funkčnej skúšky pripojenia zariadenia do sústavy. Ďalej je daná potrebavyhodnotiť ustanovenia prevádzkového poriadku vo väzbe na ustanovenie § 2 ods. 3písm. e) zákona č. 309/2009 Z. z. definujúce časový moment uvedenia zariadenia doprevádzky tak, že týmto časom je moment úspešne vykonanej funkčnej skúšky, pokiaľ k nejdošlo neskôr, ako bolo na základe kolaudačného rozhodnutia povolené užívanie zariadeniavýrobcu elektriny.

V teraz posudzovanej veci podľa vedomostí sťažovateľky rozhodnutie úradu sp. zn.0160/2010/E-PP zo 6. decembra 2010, ktorým bol schválený prevádzkový poriadok,neobsahuje spôsob a podmienky vykonania funkčných skúšok.

Pri právnom posudzovaní veci je podľa názoru sťažovateľky podstatné, že napriekvýslovnému príkazu § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. prevádzkový poriadok platnýv kritickom čase žiadne špecifické podmienky a spôsoby vykonania funkčnej skúškyneobsahoval. Od sťažovateľky nebolo možné požadovať splnenie iných než zákonomuvedených požiadaviek, teda úspešné vykonanie funkčnej skúšky. Bolo pritom možnévychádzať len z kritérií, podmienok a podrobností upravených prevádzkovým poriadkom.Naopak, je neprípustné vychádzať pri posudzovaní času uvedenia zariadenia do prevádzkyz interných predpisov, rôznych opatrení a usmernení. Žalovaný aj priznal, že prevádzkovýporiadok neustanovoval proces vykonania funkčnej skúšky, a preto bolo vydané usmernenie(údajne zverejnené na webovom sídle a platné od júla 2014), ktorým sa malo špecifikovať,aké náležitosti musí regulovaný subjekt predložiť, resp. aké povinnosti musí splniť napripojenie elektrárne do distribučnej sústavy. V konečnom dôsledku podľa názorusťažovateľky z rozsudku najvyššieho súdu vyplynuli pre sťažovateľku také právaa povinnosti, ktoré neboli uložené ani zákonom, ale ani na základe zákona.

Navyše sťažovateľka zdôrazňuje, že rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje odkaz naprávne predpisy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Nezaoberá sa teda právnymzdôvodnením rozsudku. Nijako sa nevysporiadal ani s námietkou neexistencie právnejnormy oprávňujúcej požadovať od sťažovateľky splnenie podmienok nad rámec zákona.Nevysporiadal sa ani s obsahom prevádzkového poriadku platného v kritickom časea s celým radom ďalších námietok.

Sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že najvyšší súd poskytol v jej prípade odlišnúochranu než v iných prípadoch (sp. zn. 4 Sžf 5/2014), čo porušuje princíp predvídateľnostisúdneho rozhodnutia, a tým aj zásadu právnej istoty (I. ÚS 28/09 z 9. júla 2009).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti PLAST – MONT, s.r.o.(...), uvedené v čl. 13 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2; v čl. 35 ods. 1; v čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods.1, s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.09.2014, 2Sžf/23/2014 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.09.2014, 2Sžf/23/2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Z doplňujúceho podania právnej zástupkyne sťažovateľky bez označenia dátumudoručeného ústavnému súdu 16. decembra 2014 vyplýva, že sťažovateľka požaduje náhradutrov právneho zastúpenia v celkovej výške 284,08 €, a to za 2 úkony právnych služiebv roku 2014 po 134 € a za 2 režijné paušály po 8,04 €.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-29 z 1. júna 2015doručeného ústavnému súdu 9. júna 2015 vyplýva, že úrad vychádzal z obsahu protokoluo funkčnej skúške a jeho bodu 13, v ktorom sa uvádza dátum ukončenia funkčnej skúšky(platnosť protokolu od) 4. júla 2012, a z aplikácie ustanovenia § 5 ods. 14 zákonač. 309/2009 Z. z. Vzhľadom na uvedené určil žalovaný čas uvedenia zariadenia doprevádzky v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 písm. e) zákona č. 309/2009 Z. z. Záväzný boldátum podpísania dokumentu, ktorý osvedčuje existujúcu skutočnosť, teda protokolo funkčnej skúške, a nie samotný fyzický výkon funkčných skúšok. Podpis zodpovednejosoby predstavuje predpoklad platnosti právneho úkonu. Najvyšší súd zo zistenýchskutkových okolností mal preukázané, že uvedený záver zodpovedá zásadám logickéhomyslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami. Bolo tedapotrebné vychádzať z obsahu protokolu a prisúdiť náležitú právnu relevanciu jeho bodu 13,v ktorom sa výslovne uvádza, že funkčnú skúšku podpisom schvaľuje za prevádzkovateľariaditeľ sekcie AM. V tomto bode je osobitná kolónka na uvedenie dátumu ukončeniafunkčnej skúšky („platnosť protokolu od“). Tu sa tiež uvádza, že bez tohto podpisu jeprotokol neplatný. Zároveň treba poukázať na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.3 Sžf 43/2014 z 28. januára 2015, sp. zn. 3 Sžf 58/2014 z 2. decembra 2014 a sp. zn.2 Sžf 42/2014 z 24. septembra 2014, v ktorých pri obdobnom predmete konania vyslovilnajvyšší súd rovnaký právny názor ako v napadnutom rozsudku. Preto predsedníčkanajvyššieho súdu navrhuje sťažnosť odmietnuť.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky bez označenia dátumu doručenejústavnému súdu faxom 10. augusta 2015 a poštou 12. augusta 2015 smerujúcej protivyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu vyplýva, že sa s ňou nestotožňuje. Zároveňpoukazuje na odlišný právny názor vyslovený v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn.4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn. 4 Sžf 54/2014 z 15. januára 2015 a sp. zn.4 Sžf 53/2014 zo 17. februára 2015.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 274/2015-24 z 23. apríla 2015,ako aj vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu aj úradu, aby sa aj on mohol vyjadriťvo veci samej.

Z vyjadrenia úradu sp. zn. 30070/2015/BA (č. 4864-2015-BA) zo 4. septembra 2015doručeného ústavnému súdu 10. septembra 2015 vyplýva, že v čase schváleniaprevádzkového poriadku prevádzkovateľa (6. decembra 2010) neexistovalo ešte ustanovenie§ 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z., pretože toto ustanovenie bolo zavedené až novelou,a to zákonom č. 136/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z. o podporeobnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňazákon č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov. Táto novela nadobudla účinnosť 1. mája 2011.Z toho jednoznačne vyplýva, že v čase schvaľovania prevádzkového poriadkuprevádzkovateľa nebolo objektívne možné naplniť uvedenú zákonnú povinnosť, keďže tátoešte v tom čase neexistovala. Pokiaľ ide o samotný obsah ustanovenia § 5 ods. 14 zákonač. 309/2009 Z. z., ustanovenie je zaradené do § 5 s názvom „Práva a povinnostiprevádzkovateľa sústavy“. Ide teda o právnu úpravu nielen práv, ale aj povinnostíprevádzkovateľa, čo znamená, že zákonné ustanovenie „Spôsob a podmienky vykonaniafunkčnej skúšky určí prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnej sústavy“ jejednou z povinností prevádzkovateľa. Zákonodarca síce ustanovil povinnosť upraviť spôsoba podmienky vykonania funkčnej skúšky, avšak zároveň ponechal na vôli prevádzkovateľastanoviť z obsahového hľadiska spôsob a podmienky tejto skúšky, pretože zákon neupravujepodrobnosti toho, akým spôsobom a za akých podmienok sa má funkčná skúška vykonať.Tým, že prevádzkovateľ upravil vykonanie funkčnej skúšky metodickým spôsobomuverejneným na jeho webovom sídle, došlo iba k procesnému nedostatku, ktorý nemá dosahna samotný obsah, keďže tento by bol totožný v prevádzkovom poriadku. Navyše porušenietejto povinnosti nie je kvalifikované ako správny delikt.

Z podania predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-29 z 1. októbra 2015doručeného ústavnému súdu 8. októbra 2015, ktorým reaguje na vyjadrenie úradu, vyplýva,že najvyšší súd trvá na záveroch vyplývajúcich z predchádzajúceho vyjadrenia, ako ajz odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky bez označenia dátumu, doručenejústavnému súdu 23. októbra 2015, ktorou reaguje na stanovisko úradu, vyplýva, že v časeuvedenia zariadenia sťažovateľky do prevádzky bolo už ustanovenie § 5 ods. 14 zákonač. 309/2009 Z. z. platné a účinné. Nemôže byť na ťarchu sťažovateľky skutočnosť, že úradaž 24. januára 2013 schválil nový prevádzkový poriadok prevádzkovateľa.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 23/2014 z 24. septembra 2014 vyplýva, žením bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 69/2013-74 z 11. septembra 2013v spojení s opravným uznesením č. k. 23 S 69/2013-97 zo 4. februára 2014 tak, že žalobasťažovateľky bola zamietnutá. Podľa názoru najvyššieho súdu za relevantné trebapovažovať posúdenie otázky, kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška, resp. kedy tátoprávna skutočnosť nastala. Od posúdenia tejto otázky totiž záviselo, či bola sťažovateľkepre rok 2012 správne schválená pevná cena elektriny vo výške 119,11 €/MWh podľa § 11aods. 1 písm. b) vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 225/2011 Z. z., ktorou saustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, alebo malabyť schválená cena 194,54 €/MWh podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovanej vyhlášky, ktorýmsa určila cena elektriny pre zariadenia výrobcu elektriny uvedené do prevádzky od1. januára 2012 do 30. júna 2012. Z obsahu pripojených administratívnych spisov vyplýva,že žalovaný určil ako dátum uvedenia zariadenia do prevádzky dátum po podpise protokoluo vykonaní funkčnej skúšky, t. j. 4. júl 2012. Bol toho názoru, že záväzným pre posúdenie,kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky, je dátum podpísania dokumentuosvedčujúceho danú skutočnosť, ktorá nastala. Išlo o podpísanie protokolu o funkčnejskúške, a nie teda o samotné fyzické vykonanie funkčných skúšok. Žalovaný dospelk názoru, že podpis zodpovednej osoby predstavuje predpoklad platnosti právneho úkonu.Podpis protokolu o funkčnej skúške je podľa neho rozhodnou udalosťou, od ktorej saodvíjajú práva a povinnosti súvisiace s vykonaním funkčných skúšok. Najvyšší súdz obsahu administratívneho spisu považoval za preukázané, že záver ustálený v správnomkonaní zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlades hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 309/2009 Z. z. Pri posudzovaní veci bolopotrebné vychádzať z obsahu protokolu a prisúdiť náležitú právnu relevanciu jeho bodu 13,v ktorom sa výslovne uvádza, že funkčnú skúšku podpisom schvaľuje riaditeľ sekcie.V tomto bode je osobitná kolónka na uvedenie dátumu ukončenia funkčnej skúšky(„platnosť protokolu od“). V tomto bode sa tiež uvádza, že bez tohto podpisu je protokolneplatný. Najvyšší súd preto nezistil porušenie zákona, keďže žalovaný určil, že funkčnáskúška bola ukončená 4. júla 2012. Podpis a dátum v bode 12 protokolu je len predposlednýkrok, pretože posledným je podpis a dátum v bode 13.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 275/2015, v ktorom sa rieši skutkovo a právneobdobná vec, vyplýva, že predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení k prijatej sťažnosti(č. k. KP 3/2015-32 zo 4. júna 2015) uvádza, že senát „4S“ najvyššieho súdu v rozhodnutísp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 21. apríla 2014 posúdil obdobnú veci inak a uviedol, že § 5 ods. 14zákona č. 309/2009 Z. z. je zmocňujúcim ustanovením, ktoré určuje, že spôsob a podmienkyvykonania funkčnej skúšky mali byť podrobne upravené v prevádzkovom poriadkuprevádzkovateľa. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že prvostupňový súd rozhodolna základe neúplného správneho spisu, keďže prevádzkový poriadok prevádzkovateľa sietenebol súčasťou administratívneho spisu. Najvyšší súd v obdobnej právnej veci sp. zn.4 Sžf 54/2014 z 15. januára 2015 uviedol, že bez podrobnej úpravy podmienok funkčnejskúšky s ustálením rozhodujúcich pojmov v prevádzkovom poriadku je vyhodnotenieurčenia časového momentu uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky predčasné,resp. nie je možné, aby prevádzkovateľ, nerešpektujúc ustanovenie § 5 ods. 14 zákonač. 309/2009 Z. z., vychádzal z takého výkladu pojmu „ustálenie rozhodujúceho časovéhookamihu“, ktorý smeruje len v jeho prospech.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. prevádzkovateľ distribučnej sústavy, doktorého sústavy má byť zariadenie výrobcu elektriny pripojené, je povinný vykonaťfunkčnú skúšku do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti výrobcu elektriny. Ak zariadenievýrobcu elektriny spĺňa technické podmienky na pripojenie do sústavy, prevádzkovateľdistribučnej sústavy vydá výrobcovi elektriny doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúškydo 10 dní odo dňa jej vykonania. Funkčná skúška sa nevyžaduje, ak zariadenie výrobcuelektriny nebude pripojené do sústavy. Spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúškyurčí prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnej sústavy.

Sťažovateľka je presvedčená, že vzhľadom na absenciu úpravy spôsobu a podmienokvykonania funkčnej skúšky v prevádzkovom poriadku v rozpore s ustanovením § 5 ods. 14zákona č. 309/2009 Z. z. nebol úrad oprávnený upraviť tieto otázky iba interne a vzhľadomaj na ďalšie zákonné ustanovenia malo sa vychádzať z toho, že pre určenie časovéhookamihu uvedenia zariadenia sťažovateľky ako výrobcu elektriny do prevádzky jerelevantný dátum faktického vykonania funkčnej skúšky uvedený v protokole o funkčnejskúške (28. júna 2012). Nesprávnym určením tohto dátumu došlo aj k nesprávnemustanoveniu výšky doplatku v súvislosti s určením pevnej ceny elektriny, keď táto bola naškodu sťažovateľky nesprávne určená vo výške 119,11 €/MWh namiesto 194,54 €/MWh.K rovnakému záveru dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 4 Sžf 43/2014zo 17. februára 2015.

Najvyšší súd poukazuje na to, že súčasťou funkčnej skúšky nebolo len vykonaniečiastkových kontrol technických parametrov zariadenia na výroku elektriny, ale ajpreskúmanie listinných dôkazov technického charakteru. Dôležitý bol aj obsah protokoluvýslovne uvádzajúceho, že funkčnú skúšku schvaľuje podpisom riaditeľ sekcie, pričomprotokol platí od uvedeného dátumu ukončenia funkčnej skúšky. Bez podpisu je protokolneplatný. Podstatné je aj to, že boli dodržané zákonné lehoty (30 dní a 10 dní). Zdôrazňujeaj existenciu ďalších rozhodnutí senátu „2S“, ale aj senátu „3S“, v ktorých je vyjadrenýobdobný právny názor.

Úrad je toho názoru, že jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom. Spôsoba podmienky vykonania funkčnej skúšky nemohli byť vtelené do prevádzkového poriadku,o schválení ktorého sa rozhodlo 6. decembra 2010, keďže novelizované ustanovenie § 5ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. nadobudlo účinnosť až 1. mája 2011. V novomprevádzkovom poriadku schválenom 24. januára 2013 sa už táto úprava rešpektujúcauvedené ustanovenie nachádzala. Keďže zákon ponechal na vôli prevádzkovateľa stanoviťz obsahového hľadiska spôsob a podmienky skúšky, prevádzkovateľ tým, že tieto náležitostiupravil v znení uverejnenom na jeho webovom sídle, dopustil sa iba procesného nedostatkunemajúceho dosah na samotný obsah úpravy, ktorý by bol totožný aj v rámci úpravyvykonanej v prevádzkovom poriadku.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že rozhodujúce skutkové okolnostitejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné. Ako sporné sa javí naproti tomu právneposúdenie tej nespornej skutočnosti, podľa ktorej v rozpore s ustanovením § 5 ods. 14poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z. prevádzkovateľ v čase vykonania funkčnej skúškynemal vo svojom prevádzkovom poriadku zakotvený spôsob a podmienky vykonaniafunkčnej skúšky. Podľa názoru sťažovateľky prevádzkovateľ nemohol nedostatok právneúčinne nahradiť uverejnením úpravy vykonania funkčnej skúšky na webovom sídleprevádzkovateľa.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že kým najvyšší súd v napadnutom rozsudkuprávny názor orgánov verejnej správy (úradu a žalovaného) akceptoval, zatiaľ iný senátnajvyššieho súdu („4S“) v skoršom rozhodnutí sp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014 posúdilobdobnú vec inak, vychádzajúc z toho, že § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. jezmocňujúcim ustanovením určujúcim, že spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúškymali byť podrobne upravené v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa. Rovnaký právnynázor zaujal tento senát aj v ďalších, neskorších rozhodnutiach.

Dosiaľ uvedené znamená, že rozhodovacia prax senátov správneho kolégianajvyššieho súdu pri posudzovaní uvedenej právnej otázky sa výrazným spôsobom líši.Zrejmé je aj to, najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sa s odlišným právnym názorominého senátu nezaoberal a nevysvetlil presvedčivým spôsobom, prečo ho nepovažoval zaakceptovateľný.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princípprávnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľnýmkomponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnúotázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93,PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobomprávne posudzované.

V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátua v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodnýmspôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžadujecielené zdôvodnenie odlišného stanoviska v obdobnej otázke.

Pri hľadaní ústavne konformného výkladu daného problému vychádza ústavný súdv podstate z právneho názoru obdobného s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadrenýmv rozhodnutí sp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014, podľa ktorého treba ustanovenie § 5ods. 14 poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z. považovať za ustanovenie zmocňujúcehocharakteru. Hoci nejde o zmocňujúce ustanovenie v pravom (legislatívnom) zmysle slova,keďže prevádzkovateľ nie je orgánom verejnej správy, a preto nie je oprávnený vydávaťvšeobecne záväzné právne predpisy, má toto ustanovenie vzhľadom na jeho znenieprikazujúcu (obligatórnu) povahu, lebo z neho vyplýva povinnosť prevádzkovateľadistribučnej siete zakotviť spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky do svojhoprevádzkového poriadku.

Prevádzkovateľ je obchodnou spoločnosťou zapísanou v obchodnom registri, a jepreto v zásade subjektom súkromného práva. Jeho prevádzkový poriadok by v podstate bolomožné považovať za vnútorný (interný) firemný predpis. Takáto charakteristika právnejpovahy prevádzkového poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej siete by všaknebola úplná, pretože z dôvodu verejného záujmu (daného významom a váhou fungovaniadistribučnej siete) podlieha prevádzkový poriadok prevádzkovateľa regionálnej distribučnejsiete schváleniu úradu v rámci správneho konania. Vo svojich dôsledkoch to znamená, žepostup a rozhodovanie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej siete pri vykonávanífunkčnej skúšky zariadenia výrobcu elektriny a pri prijímaní záverov z nej sa javí určitýverejno-právny charakter.

Na základe dosiaľ uvedeného možno usúdiť, že verejno-právna povaha funkčnejskúšky je daná zakotvením jej podmienok a spôsobu jej vykonania v prevádzkovomporiadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej siete, ktorý podlieha schváleniu úraduv správnom konaní. Bez splnenia príkazu vyplývajúceho z ustanovenia § 5 ods. 14poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z. možno funkčnú skúšku, ktorú vykonal presťažovateľku prevádzkovateľ, považovať iba za súkromno-právnu činnosť.

Z dosiaľ uvedeného by na prvý pohľad mohol vyplývať záver zhodný so záveromsenátu „4S“ najvyššieho súdu, podľa ktorého bez podrobnej úpravy podmienok funkčnejskúšky s ustálením rozhodujúcich pojmov v prevádzkovom poriadku (a bez jeho schváleniaúradom) je vyhodnotenie určenia časového momentu uvedenia zariadenia výrobcu elektrinydo prevádzky predčasné. Takýto záver by však nebolo možné považovať za ústavnekonformný, pretože by znamenal vlastne nemožnosť vykonania funkčnej skúšky dovtedy,kým spôsob a podmienky jej vykonania nebudú zakotvené v prevádzkovom poriadkuschválenom úradom. Takýto záver by vo svojich dôsledkoch viedol vlastne k odňatiuspravodlivosti (denegatio iustitiae) na úkor sťažovateľky prinajmenšom na určitú dobu, a totým, že sťažovateľka by nemohla byť začlenená do regionálnej distribučnej siete a nemohlaby ani dostávať doplatok k pevnej cene elektriny.

Za daného stavu bolo povinnosťou úradu v rámci správneho konania posúdiťrozhodujúcu otázku z verejno-právneho pohľadu, a to vrátane preskúmania postupuprevádzkovateľa v súvislosti so spôsobom a podmienkami vykonania funkčnej skúšky.To znamená, že úrad by mal popri obvyklom skúmaní v danom type konania skúmaťnavyše aj správnosť a opodstatnenosť spôsobu a podmienok vykonania funkčnej skúšky,teda to, čo by inak skúmal pri schvaľovaní prevádzkového poriadku obsahujúcehopožiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 5 ods. 14 poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z.

V danej súvislosti treba v zásade súhlasiť s názorom senátu „4S“ najvyššieho súdu,podľa ktorého nie je možné, aby prevádzkovateľ regionálnej distribučnej siete, ktorýnerešpektoval ustanovenie § 5 ods. 14 poslednej vety zákona č. 309/2009 Z. z., vychádzalz takého výkladu ustálenia rozhodujúceho časového okamihu, ktorý smeruje len v jehoprospech. V opačnom prípade by bola totiž sankcionovaná sťažovateľka, ktorá postupovalav súlade s právnymi predpismi, a naopak, prevádzkovateľ, ktorý zákon nedodržal, by bolzvýhodnený.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného právasťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy(bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietanýmporušením čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods.1 a čl. 35 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 2 Sžf 23/2014 z 24. septembra 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume284,08 €.

Podľa zistenia ústavného súdu by sťažovateľke patrila náhrada trov jej právnehozastúpenia advokátom, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a prípravazastúpenia a sťažnosť) po 134 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 8,04 €. Ďalej za 2 úkonyprávnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdua replika na vyjadrenie úradu) patrilo 2 x po 139,83 €, ako aj režijný paušál 2 x po 8,39 €.Celkom by preto výška náhrady trov mala byť 580,52 €. Keďže sťažovateľka požadovalaiba 284,08 €, ústavný súd jej mohol priznať iba túto sumu (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba podprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015