znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 274/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., P., zastúpenej advokátkou Mgr. M. M., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 16 C 49/2005-284 z 26. júla 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená sťažnosť A. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“) a základného práva na vlastníctvo   podľa   čl.   20 ods.   1 ústavy   uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 49/2005-284 z 26. júla 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   Uznesením   Krajského   súdu   Trnava   č.   24Co/260/2011-328 zo dňa   28.   11.   2012,   a   Uznesením   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   26.   07.   2011, č. k. 16C/49/2005-284 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava č. 24Co/260/2011-328 zo dňa 28. 11. 2012 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume 275,94 €   (za   dva   úkony   právnej   služby:   prevzatie   a   príprava   zastupovania   a   spísanie sťažnosti a jej podanie: 2 x 130,16 € + 2 x paušál 7,81 €) na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“

Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti   a z   jej   príloh,   sťažovateľka   sa   ako   žalobkyňa domáhala v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 16 C 49/2005 žalobou doručenou   okresnému   súdu   6.   mája   2005   proti   spoločnosti   C.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len „žalovaný“), určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd v priebehu konania vyzval sťažovateľku pod hrozbou zastavenia konania na úhradu súdneho poplatku (napriek tomu, že v konaní bola od tejto povinnosti oslobodená). Sťažovateľka zaplatila súdne poplatky, a to 33,19 € dňa 21. júna 2005, 16,50 € dňa 27. januára 2006 a 456,08 € dňa 22. marca 2006. V priebehu konania v podaní (odvolaní) z 23. júna 2006 sťažovateľka žiadala o vrátenie zaplatených súdnych poplatkov a krajský súd v rozhodnutí (o podanom odvolaní) zo 4. decembra 2006 skonštatoval, že je povinnosťou okresného súdu sťažovateľke   zaplatené súdne   poplatky   bez   meškania   a   bez   krátenia   vrátiť   podľa   §   11 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Sťažovateľka   opätovne   žiadala   o   vrátenie   zaplatených   súdnych   poplatkov   v   podaniach adresovaných okresnému súdu zo 4. februára 2008, 14. mája 2008, ústne na pojednávaní 27. marca 2008 a samostatným návrhom na doplnenie rozsudku o výrok o vrátení súdneho poplatku (z 23. júla 2008). Hoci okresný súd bol povinný rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku   aj   bez   návrhu,   neurobil   tak   ani   na   základe   uvedených   žiadostí   sťažovateľky. Naposledy   sťažovateľka   požiadala   o   vrátenie   zaplatených   súdnych   poplatkov   podaním doručeným okresnému súdu 20. júla 2011.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   49/2005-284   z   26.   júla   2011   o   návrhu sťažovateľky   na   vrátenie   súdnych   poplatkov   z   20.   júla   2011   rozhodol   tak,   že   návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že o vrátení súdneho poplatku nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol poplatok zaplatený (§ 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Prekluzívna lehota na rozhodnutie okresného   súdu   o   vrátení   súdneho   poplatku   vo   vzťahu   k   jednotlivým   sťažovateľkou zaplateným súdnym   poplatkom   uplynula, a   to   31.   decembra   2008   (pokiaľ   ide   o   súdny poplatok   33,19   €   zaplatený   21.   júna   2005)   a   31.   decembra   2009   (pokiaľ   ide   o   súdny poplatok 16,50 € zaplatený 27. januára 2006 a súdny poplatok 456,08 € zaplatený 22. marca 2006).Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   16   C 49/2005-284   z   26.   júla   2011   podala sťažovateľka   odvolanie,   ktorým   navrhla   napadnuté   rozhodnutie   podľa   §   221   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   zrušiť   a   vec   vrátiť   okresnému   súdu na ďalšie   konanie.   Uviedla,   že   o   vrátenie   súdneho   poplatku   žiadala   nielen   podaním doručeným okresnému súdu 20. júla 2011, o ktorom okresný súd rozhodoval, ale už aj skôr (4. februára 2008, 27. marca 2008, 14. mája 2008 a 23. júla 2008). Všetky tieto žiadosti boli včasným uplatnením jej práva na vrátenie súdneho poplatku, pretože boli okresnému súdu doručené   pred   uplynutím   trojročnej   prekluzívnej   lehoty.   Nevrátenie   súdneho   poplatku navyše vytkol okresnému súdu aj krajský súd ešte v rozhodnutí zo 4. decembra 2006. Podľa § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch je súd povinný vrátiť súdny poplatok, ak ho zaplatil ten, kto ho platiť nebol povinný, a navyše súd je povinný takýto súdny poplatok vrátiť   aj   bez   návrhu.   Podľa   §   12   ods.   3   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   ak   súd   vydá nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu. Napriek tomu ostal okresný súd nečinný. Pokiaľ sťažovateľka žiadala včas o vrátenie súdneho poplatku, trojročná lehota prestala podľa § 112 Občianskeho zákonníka plynúť, a preto nárok sťažovateľky nezanikol. Nevrátenie súdneho poplatku sťažovateľke (a opačný   výklad   citovaných   ustanovení)   za   daných   okolností   zhoršuje   postavenie sťažovateľky vo finančno-poplatkovom vzťahu so štátom v prospech štátu a je prejavom nespravodlivosti v tomto vzťahu. Okresný súd svojou nečinnosťou, ktorá mu bola vytýkaná, zavinil, že o nároku sťažovateľky na vrátenie súdneho poplatku rozhodoval až v roku 2011. Podľa   názoru   sťažovateľky   ustanovenie   §   13   ods.   3   zákona   o   súdnych   poplatkoch   je potrebné aplikovať v spojení s § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, čoho dôsledkom je záver,   že   lehotu   na   vrátenie   súdneho   poplatku   v   prípade   nesprávneho   rozhodnutia o poplatkovej   povinnosti   je   možné   počítať   až   od   okamihu   zmeny,   resp.   zrušenia nesprávneho   rozhodnutia   súdu   o   poplatkovej   povinnosti.   Na   podporu   svojho   tvrdenia sťažovateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 33/2000, z ktorého podľa jej názoru vyplýva, že pri aplikácii § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch treba vziať do úvahy aj vnútorný odkaz § 11, ktorý upravuje podmienky vrátenia súdneho poplatku v jednotlivých prípadoch.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   uznesením   č.   k. 24 Co 260/2011-328   z   28.   novembra   2012   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 16 C 49/2005-284 z 26. júla 2011 ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Dospel k záveru, že okresný   súd   správne aplikoval § 13 ods.   3 zákona o súdnych   poplatkoch, a zároveň uviedol, že k prerušeniu trojročnej lehoty nedošlo, pretože táto sa neprerušuje ani v   prípade,   ak   je   prerušené   samotné   konanie   vo   veci   samej   –   poplatkové   konanie   je samostatným konaním upraveným osobitným predpisom. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala v odvolaní na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 33/2000, toto sa podľa názoru odvolacieho súdu na vec sťažovateľky nevzťahuje, pretože riešilo otázku vrátenia súdneho poplatku pri späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   24 Co 260/2011-328 z 28.   novembra   2012   bolo sťažovateľke doručené 29. januára 2013.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   16   C   49/2005-284   z   26.   júla   2011 a uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012 odôvodnila tým, že rozhodnutie krajského súdu   je založené na svojvoľnej   a ústavne   nekonformnej aplikácii dotknutých ustanovení zákona o súdnych poplatkoch. Sťažovateľke nebola súdna ochrana poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, pretože v procese aplikácie práva nebol   zohľadnený   účel   a   zmysel   inštitútu   vrátenia   súdneho   poplatku.   Sťažovateľka poukázala na to, že krajský súd, pokiaľ ide o jej argumentáciu rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 33/2000, toto rozhodnutie nevzal do úvahy s odôvodnením, že sa týkalo prípadu vrátenia súdneho poplatku pri späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním vo veci, hoci   v   čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   znenie   §   13   ods.   3   zákona o súdnych poplatkoch (pred 1. januárom 2006) nerozlišovalo jednotlivé prípady vrátenia súdneho poplatku (neobsahovalo výnimku vzťahujúcu sa na prípady späťvzatého návrhu pred prvým pojednávaním) a znelo: „O vrátení poplatku podľa § 11 nemôže súd rozhodnúť po   uplynutí   troch   rokov   od   konca   kalendárneho   roka,   v   ktorom   bol   zaplatený.“ Sťažovateľka ďalej poukázala na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 312/07, z ktorého podľa jej názoru vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 33/2000 vyplýva, že § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch je potrebné analogicky aplikovať nielen   na   prípady   späťvzatia   návrhu   pred   prvým   pojednávaním,   ale   aj   na   prípady zaplateného   súdneho   poplatku   na   základe   nesprávneho   rozhodnutia   súdu   –   aj   vo   veci sťažovateľky   trojročná   prekluzívna   lehota   môže   začať   plynúť   až   odo   dňa   zrušenia nesprávneho   rozhodnutia   okresného   súdu   o   poplatkovej   povinnosti,   lebo   dovtedy   treba súdny   poplatok   považovať   za   zaplatený   na   základe   rozhodnutia   súdu   o   jeho   vyrubení. Krajský súd vo veci sťažovateľky rozhodol odchylne od oboch týchto rozhodnutí. Vo   vzťahu   k   tvrdenému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného súdu č. k.   16   C 49/2005-284 z 26. júla 2011 a uznesením   krajského súdu   č.   k.   24   Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012 sťažovateľka poukázala na to, že nedôvodne zaplatený súdny poplatok predstavuje finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má účastník konania legitímnu nádej, a preto patrí do pojmu majetok.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy jednak uznesením okresného súdu   č.   k.   16   C   49/2005-284   z   26.   júla   2011   a   jednak   uznesením   krajského   súdu č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 49/2005-284 z 26. júla 2011. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012. Krajský súd ako súd odvolací   bol   teda   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   žalobcu   bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd uznesenie č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012 odôvodnil takto:„Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   ako   aj   celého   obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie uznesenia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací   súd sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   zisteniami a právnymi závermi súdu prvého   stupňa,   obsiahnutými v   odôvodnení napadnutého   uznesenia,   ktoré odôvodnenie je dostatočné, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľky na vrátenie súdnych poplatkov, keď správne aplikoval ust. § 13 ods. 3 zák. č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého o vrátení súdneho poplatku podľa § 11 nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený. To neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania alebo dovolania späť pred prvým   pojednávaním.   Uvedené   ustanovenie   jednoznačne   upravuje,   že   súd   nemôže   po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol súdny poplatok zaplatený, ktoré   tri   roky   jednoznačne   uplynuli,   rozhodnúť   o   vrátení   poplatku.   Jediná   výnimka z uvedeného je v prípade, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania... späť pred prvým pojednávaním. Skutočnosti, uvádzané navrhovateľkou v odvolaní, že jej vznikol nárok na vrátenie súdneho poplatku, ktoré vôbec nemala zaplatiť, nakoľko bola v predmetnej veci od súdnych poplatkov oslobodená a tiež skutočnosť, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí súdu   prvého   stupňa   prikázal   vrátiť   navrhovateľke   súdne   poplatky,   tiež   skutočnosť,   že navrhovateľka sa opakovane vrátenia súdnych poplatkov domáhala, sú pravdivé, avšak nie sú   spôsobilé   privodiť   zmenu   napadnutého   uznesenia,   teda   nedávajú   súdu   možnosť rozhodnúť   o vrátení   poplatku.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR,   na   ktoré   poukazuje navrhovateľka v odvolaní, sa na daný prípad nevzťahuje, keď v tomto rozhodnutí je právne riešená situácia vrátenia súdneho poplatku pri späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľky, že uplatnením nároku na vrátenie poplatku   sa   premlčuje   plynutie   prekluzívnej   3-ročnej   lehoty,   kde   odvolací   súd   dáva do pozornosti   skutočnosť,   že   lehota   na   vrátenie   súdneho   poplatku   sa   neprerušuje   ani v prípade, ak samotné konanie vo veci samej je prerušené. Aj keď spravidla poplatkové konanie   úzko   súvisí   s   konaním   vo   veci   samej,   uskutočňuje   sa   v   jeho   rámci,   avšak   je samostatným konaním, ktoré je upravené osobitným procesným predpisom.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   24   Co   260/2011-328 z 28. novembra 2012 namietala, že krajský súd aplikoval ustanovenie § 13 ods. 3 zákona o súdnych   poplatkoch   ústavne   nekonformným   spôsobom,   v   rozpore   s   jeho   účelom a zmyslom, bez zohľadnenia iných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (§ 11 ods. 1 a § 12   ods.   3)   a   navyše   v   rozpore   s   rozhodnutím   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn. IV. ÚS 312/07   (a   teda   aj   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   33/2000). Sťažovateľka je presvedčená, že ústavne konformný výklad § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch je pre prípad zaplateného súdneho poplatku, ktorý nikdy zaplatený byť nemal a bol zaplatený na výzvu súdu, taký, že trojročná prekluzívna lehota môže začať plynúť až odo   dňa   zrušenia   nesprávneho   rozhodnutia   okresného   súdu   o   poplatkovej   povinnosti (pretože dovtedy treba súdny poplatok považovať za zaplatený na základe rozhodnutia súdu o jeho vyrubení).

Podľa § 11 ods. 1 prvej vety zákona o súdnych poplatkoch poplatok sa vráti, ak ho zaplatil   ten,   kto   nebol   povinný   platiť   alebo   kto   ho   zaplatil   na   základe   nesprávneho rozhodnutia súdu.

Podľa § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch ak vydá súd nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu.

Podľa § 13 ods.   3 zákona o súdnych poplatkoch o vrátení poplatku podľa § 11 nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený;   to   neplatí,   ak   navrhovateľ   vzal   návrh   na   začatie   konania,   odvolania   alebo dovolania späť pred prvým pojednávaním.

Do 31. decembra 2005 ustanovenie § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch v znení pred   novelou   vykonanou   zákonom   č.   621/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon o súdnych poplatkoch, neobsahovalo text za bodkočiarkou.

Ústavný súd sa už v minulosti vo svojej rozhodovacej praxi zaoberal (nielen vo veci sp. zn. IV. ÚS 312/07) sťažnosťami namietajúcimi porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy nevrátením súdneho poplatku pre uplynutie prekluzívnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, pričom vždy dôsledne rozlišoval, či ide o prípady nevrátenia   súdneho   poplatku   po   tom,   čo   navrhovateľ   vzal   návrh   na   začatie   konania, odvolania   alebo   dovolania   späť   pred   prvým   pojednávaním   (napr.   IV.   ÚS   312/07, III. ÚS 328/05), alebo o prípady iné (napr. IV. ÚS 544/2012).

Najvyšší   súd   vo   veci   sp.   zn.   3   Obo   33/2000,   zaoberajúc   sa   vrátením   súdneho poplatku po späťvzatí návrhu pred prvým pojednávaním podľa právneho stavu pred novelou zákona o súdnych poplatkoch (obdobne ako aj ústavný súd v prvej skupine už označených vecí), vychádzal z toho, že v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania pred prvým pojednávaním   možno   o   vrátení   súdneho   poplatku   rozhodnúť   aj   po   uplynutí   trojročnej prekluzívnej lehoty výkladom § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch v pôvodnom znení založeným   na   princípe,   podľa   ktorého   prekluzívna   lehota   začína   plynúť   od   účinnosti procesného   úkonu   týkajúceho   sa   späťvzatia   návrhu,   lebo   najskôr   odvtedy   vzniká poplatníkovi podľa § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch nárok na vrátenie poplatku – dovtedy bol súdny poplatok zaplatený dôvodne. Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 312/07-46 z 22. mája 2008, na ktorý poukazuje sťažovateľka, rozhodujúc o ústavnej sťažnosti smerujúcej   proti   inému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (týkajúceho   sa   tiež   prípadu späťvzatia   návrhu   pred   prvým   pojednávaním),   konštatoval   porušenie   práv   sťažovateľa v dôsledku toho, že všeobecný súd sa v jeho veci dostatočne s existenciou rozhodnutia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   33/2000   nevysporiadal   a   svoje   rozhodnutie   riadne neodôvodnil.

Neobstojí   teda   námietka   sťažovateľky,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k. 24 Co 260/2011-328   z   28.   novembra   2012   je   v   rozpore   s   rozhodnutím   ústavného   súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 312/07 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 33/2000, pretože   obe   tieto   rozhodnutia   nijako   nedopadajú   na   vec   sťažovateľky   (ako   to   správne konštatoval   aj   krajský   súd   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 33/2000), keďže sa týkajú prípadu (ne)vrátenia súdneho poplatku síce s poukazom na § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, avšak z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania pred prvým pojednávaním vo veci. Z ich obsahu nemožno vyvodiť záver, ktorý vytvára   sťažovateľka,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 33/2000 bolo vydané podľa právneho stavu pred 1. januárom 2006.

Ústavný súd, zaoberajúc sa nevrátením súdneho poplatku v inom prípade, než je nevrátenie   súdneho   poplatku   po   tom,   čo   navrhovateľ   vzal   návrh   na   začatie   konania, odvolania alebo dovolania späť pred prvým pojednávaním, vo veci sp. zn. IV. ÚS 544/2012 konštatoval, že „vrátiť súdny poplatok možno v súlade s § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch aj po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený, len v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, ku ktorému došlo   pred   prvým   pojednávaním“,   a   pretože   v   danom   prípade   o   takúto   situáciu v okolnostiach   namietaného   postupu   krajského   súdu   nešlo   (konanie   bolo   zastavené   pre výmaz žalovaného z obchodného registra), podľa názoru ústavného súdu v takom prípade „nevrátenie súdneho poplatku treba považovať za ústavne udržateľné a akceptovateľné“.

Od tohto názoru sa nemá ústavný súd dôvod odchýliť ani vo veci sťažovateľky.

Ako   vyplýva   z   citovaných   zákonných   ustanovení,   súd   je   povinný   vrátiť   súdny poplatok   (aj)   tomu,   kto   ho   zaplatil   na   základe   nesprávneho   rozhodnutia   súdu.   Súd   je oprávnený   nesprávne   rozhodnutie   o   poplatkovej   povinnosti   zrušiť   aj   bez   návrhu. Do 31. decembra 2005 o vrátení poplatku v každom prípade podľa § 11 zákona o súdnych poplatkoch mohol súd rozhodnúť iba do uplynutia troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený. Od 1. januára 2006 platí, že v zákonom ustanovených prípadoch môže súd rozhodnúť aj po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol súdny   poplatok   zaplatený,   avšak   iba   v   taxatívne   definovaných   prípadoch,   ktorými   sú späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania,   odvolania   alebo   dovolania,   pred   prvým pojednávaním.

Pokiaľ   sťažovateľka   dovodzuje,   že   aj   v   prípade   zaplateného   súdneho   poplatku na výzvu súdu, ktorý podľa zákona o súdnych poplatkoch nebola nikdy povinná zaplatiť, je potrebné analogicky   (s   poukazom   na IV.   ÚS   312/07) dospieť   k záveru, že   trojročná prekluzívna   lehota   začína   plynúť   až   zrušením   nesprávneho   rozhodnutia   o poplatkovej povinnosti,   tento   jej   názor   neobstojí.   Neplatí   totiž,   že   až   do   zrušenia   rozhodnutia o poplatkovej povinnosti súdom treba považovať súdny poplatok za dôvodne zaplatený. Súdny poplatok vo veci sťažovateľky nebol nikdy zaplatený dôvodne, a preto ho mohla žiadať   vrátiť   kedykoľvek   po   jeho   zaplatení   (na   rozdiel   od   prípadu   späťvzatia   návrhu na začatia konania). To, že sťažovateľka sa obmedzila na to, že iba žiadala o jeho vrátenie a počas troch rokov od jeho zaplatenia nepodnikla iné právne kroky proti nečinnosti súdu, nemôže založiť konštatovanie o porušení jej základného práva na súdnu ochranu, ktorého konštatovania sa domáha až po uplynutí prekluzívnej lehoty.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky   nezistil   existenciu   takej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením krajského   súdu,   ktorým   tento   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   nevrátení   súdneho poplatku, a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na ďalšie   konanie reálne umožňovala   dospieť k záveru o jeho porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka tiež namieta, že uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 260/2011-328 z 28. novembra 2012 došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Zaplatený súdny poplatok (tak ako to správne uvádza aj sťažovateľka) predstavuje finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má účastník súdneho konania legitímnu nádej za splnenia   zákonných   podmienok   (napr.   v   rámci   náhrady   trov   konania   pri   priaznivom rozhodnutí   v   merite   veci   alebo   pri   vrátení   súdneho   poplatku   v   zákonom   predvídaných prípadoch),   a   preto   sťažovateľkou   uplatňovaný   nárok   možno   subsumovať   pod   pojem majetok,   resp.   vlastnícke   právo,   ktorému   je   v   súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu (vychádzajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) poskytovaná ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na už uvedené   poukazuje na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, v zmysle ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   slobôd   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poukazuje i   na   to,   že   legitímna   nádej   sťažovateľky   na vrátenie súdneho poplatku môže existovať iba v prípade, ak sťažovateľka spĺňa podmienky na jeho vrátenie. Jednou z týchto podmienok však je i to, že všeobecný súd rozhodne o jeho vrátení   počas   prekluzívnej   trojročnej   lehoty.   Sťažovateľka   mala   k   dispozícii   dostatok procesných   prostriedkov   na   to,   aby   všeobecný   súd   priviedla   k   včasnému   rozhodnutiu o vrátení súdneho poplatku v situácii, keď bol sám nečinný, tieto však nevyužila (a ich využitie ani netvrdila).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013