znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 274/2012-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   P.   Š.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   H.   B.,   T., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99   v období po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 148/02-45 z 20. augusta 2003 p o r u š i l   základné právo JUDr. P. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. JUDr. P. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. JUDr. P. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 485,24 € (slovom   štyristoosemdesiatpäť   eur   a dvadsaťštyri   centov),   ktorú j e   Okresný   súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. H. B., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 274/2012-11   z 11. júla   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 148/02-45 z 20. augusta 2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že „(...) Dňa 19. 8. 1999 podal som v tom čase ešte spolu s mojou neb. manželkou JUDr. V. Š. na Okresnom súde Bratislava IV. žalobu proti firme H. s. r. o. o zaplatenie 629.935,- Sk z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal ako rozdiel medzi prevzatými zálohami a hodnotou skutočne vykonaných a realizovaných prác.

Konanie sa vedie na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9C104/1999 - teda 12 a pol roka!

Pretože vec nebola prejednávaná bez zbytočných prieťahov predložil som Ústavnému súdu SR v r. 2002 sťažnosť na porušenie môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a Ústavný súd túto sťažnosť prijal.

Nálezom   č.   I.   ÚS-148/02-45   Ústavný   súd   SR   rozhodol   tak,   že   Okresný   súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 104/99 porušil právo JUDr. P. Š. a JUDr. V. Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR a prikázal Okresnému súdu Bratislava IV, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9C 104/99 konal. Súčasne   mne   a   mojej   neb.   manželke   Ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

(...)   Bez   ohľadu   na   prieťahy   v   konaní   vo   veci   zaplatenia   30   %   zľavy   z   vadne vykonaných prác a nároku na zaplatenie 5.000,- Sk, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie a následne spojená s hlavnou vecou, z mojej sťažnosti vyplýva, že v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 9C 104/99 od 5. 4. 2005 (teda nie od podania návrhu) spôsobil mi Okresný súd Bratislava IV prieťahy v konaní spolu v rozmedzí 1790 dní, čím porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. (...)

Dňa   22.   9.   2011   som   predložil   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV po prešetrení mojej žiadosti mi listom zo dňa 9. 10. 2011 oznámila, že moja sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci 9C 104/99 je dôvodná. (...) Navrhujem, aby Ústavný súd SR po prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zák. SNR 38/93 Z. z. moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti.

Od Ústavného súdu SR požadujem aj priznanie finančného zadosťučinenia sumou 15.000,- Eur.

Takto uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia odôvodňujem tým, právna neistota v ktorej sa nachádzam (od podania žaloby už uplynulo viac ako 12 rokov) mi spôsobila materiálnu i nemateriálnu ujmu.

Materiálna ujma spočíva v tom, že žalovaný odo mňa prevzal zálohu s tým, že vykoná stavebné   práce   na   mojom   rodinnom   dome,   stavebné   práce   v   súlade   so   zmluvou nerealizoval, svoju lajdácku prácu predčasne ukončil, z môjho domu odišiel, peniaze mi nevrátil, nezúčtoval a využíva ich pre seba.

Moja nemateriálna ujma spočíva v tom, že v súčasnosti mám už viac ako 82 rokov, a veľmi zlý zdravotný stav (vôbec nevidím) a obávam sa, že sa už ani nedožijem svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Spôsob vedenia súdneho sporu mi spôsobuje psychickú traumu, ktorá sa s vekom zhoršuje a prehlbuje.

Chcem zdôrazniť, že v danom konkrétnom prípade sa jedná o špecifické a sústavné porušovanie mojich ústavných práv. Nestrannému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že súd vo   veci   priebežne   koná,   pretože   opakovane   v   4   až   6   mesačných   lehotách   vytyčuje pojednávania. Vytýčenie pojednávania však nie je jedinou podmienkou na naplnenie môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa   §   6   Obč.   súd.   por.,   súd   je   povinný   postupovať   tak,   aby   ochrana   práv účastníkov konania bola rýchla a účinná. Zákon teda ukladá súdu, aby postupoval bez zbytočných prieťahov, a aby súčasne vykonával úkony, ktoré budú smerovať k doriešeniu veci. Právo na vybavenie veci bez zbytočných prieťahov je súčasťou práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené ustanovením článku 48 Ústavy SR ako aj článku 6 Dohovoru. Toto právo však nie je možné realizovať bez aktívneho prístupu súdu, ktorý musí využívať   všetky   svoje   procesné   práva,   ale   aj   povinnosti.   Ak   má   súd   zabezpečiť   účinnú ochranu práv, musí si každé pojednávanie pripraviť (a nielen vytýčiť) a zamerať sa pri výsluchu na skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie tej, ktorej veci. Ak súd vytyčuje pojednávanie bezúčelne a pred pojednávaním nevyužije napríklad ani ustanovenie § 43 Obč. súd. por., výsledkom je dlhotrvajúci súdny spor, v ktorom nie sú zistené rozhodujúce skutočnosti, napriek tomu, že trvá viac ako 12 rokov. (...)

Napriek tomu, že Ústavný súd SR už v tejto veci jeden raz konštatoval porušenie môjho práva na porušenie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, Okresný súd Bratislava IV sa z tohto nálezu nijako nepoučil. Takýto postoj súdu považujem za nemorálny, pretože je mi odopierané právo na spravodlivý proces.

Pretože sa jedná   o opakované   porušenie   môjho práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, požadujem aj priznanie finančného zadosťučinenia.

Žiadam   tiež,   aby   mi   Ústavný   súd   SR   priznal   náhradu   trov   konania   právneho zastúpenia(...)

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd SR prijal tento nález:

1. Základné právo JUDr. P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava IV. v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 104/1999 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 104/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. Š. súd priznáva finančné zadosťučinenie sumou 15.000,- Eur ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   sa   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia JUDr.   P.   Š.   v   sume   323,50   Eur   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   H.   B.(...) do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3335/12 z 27. augusta 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 18. septembra 2012.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom a účastníkmi konania v danej veci, zaujala stanovisko k namietaným prieťahom a pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyne. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu vyplývajú najmä tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Na základe prešetrenia veci mám za to, že v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 148/02-45 z 20. augusta 2003, t. j. po 9. septembri 2003 tunajší súd vo veci riadne koná. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania však musím s poľutovaním konštatovať,   že   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   jedná   sa   však   v   rozhodujúcej   miere o prieťahy objektívneho charakteru.

V danom prípade ide o skutkovo zložitú vec, v ktorej je potrebné vykonávať rozsiahle dokazovanie,   pričom   účastníci   stále   navrhujú   vykonanie   ďalších   dôkazov   (naposledy sťažovateľ   na   pojednávaní   v   apríli   2012   navrhoval   vykonanie   kontrolného   znaleckého dokazovania). Vo veci museli byť postupne ustanovený viacerí znalci.

Správanie   sťažovateľa   sa   tiež   podpísalo   pod   celkovú   dĺžku   konania,   keď   tento podáva často do spisu neúplné podania, prípadne zasiela vyjadrenia k veci tesne pred nariadeným   termínom   pojednávania,   bez   potrebného   počtu   rovnopisov   (súd   musí   tieto potom doručovať krátkou cestou protistrane bez časového priestoru na oboznámenie sa s podaniami,   tak   zo strany   súdu   ako   protistrany).   K   predĺženiu   konania   prispela   aj skutočnosť,   že   sťažovateľ   niekoľkokrát   podal   nedôvodnú   a   neodôvodnenú   námietku zaujatosti zákonnej sudkyne.

V   dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   viackrát   predložený   Krajskému   súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, kde sa nachádzal v obdobiach:

• od 12. 11. 2003 (č. l. 114) do 12. 1. 2005 - cca 14 mesiacov • od 20. 07. 2006 (č. l. 390) do 22. 9. 2006 - cca 2 mesiace • od 1. 2. 2008 (č. l. 466) do 28. 5. 2010 - cca 28 mesiacov • od 12. 12. 2011 (č. l. 26) do 27. 1. 2012 - cca 1,5 mesiaca. Tieto obdobia preto nemožno brať do úvahy pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených tunajších súdom.

Záverom   tiež   uvádzam,   že   objektívne   prieťahy   v   konaní   nemali   preukázateľne za následok spôsobenie ujmy sťažovateľovi. Sťažovateľ nijako nepreukázal, že by mu bola priamym následkom porušenia jeho základných práv spôsobená akákoľvek ujma.

S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby   opätovnú   sťažnosť   sťažovateľa   zo   dňa   15.   3.   2012   vo   vzťahu   k   Okresnému   súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.

Oznamujem   Vám   tiež,   že   súhlasím,   aby   ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Z vyjadrenia zákonnej sudkyne z 27. augusta 2012 vyplynuli (okrem chronológie úkonov) tieto relevantné skutočnosti:

„K celej veci považujem za potrebné uviesť, že nie súd, ale navrhovateľ je ten, ktorý svojim extrémne neprimeraným správaním spôsobuje prieťahy v súdnom konaní.

V rámci sťažností navrhovateľa som sa opakovane vyjadrovala k jeho nepravdivým tvrdeniam,   invektívam,   urážaniam   a   obviňovaniam.   Navrhovateľ   dokonca   žiadal predsedníčku súdu v rámci prípravy nového Rozvrhu práce na rok 2012 pridelenie veci inému sudcovi.

Hoci správanie sa navrhovateľa voči mne a jeho útoky sú krajne nevhodné, nikdy som nenamietala svoju zaujatosť, keď som zákonná sudkyňa v predmetnej veci a mojou povinnosťou   je   vec   právoplatne   rozhodnúť.   Je   prirodzené,   že   každý   sudca   má   snahu a záujem vec rozhodnúť ihneď potom, ako sa vec rozhodnúť dá. V predmetnej veci však je to navrhovateľ,   ktorý   namieta   všetko   a   všetkých,   aktuálne   požaduje   nariadenie   nového kontrolného dokazovania. Nedovolím si zaťažovať Ústavný súd zbytočnosťami, ale skutočne len veľmi stručne, aj správanie sa navrhovateľa na ostatnom procesnom úkone - ohliadke nehnuteľnosti konanej dňa 24. 8. 2012 bolo absolútne nevhodné, keď pred vstupom odporcu a   jeho   právneho   zástupcu   do   domu   navrhovateľa,   doslovne   zabuchol   pred   nimi   dvere a nechcel ich vpustiť do dovnútra. Až na základe môjho naliehania, že odporca a jeho právny zástupca majú právo ohliadky sa zúčastniť, vyjadrovať sa, ich do domu vpustil. Neodpustil   si však následne slovné prejavy ako,   odporcu nazval   starým somárom,   jeho právneho zástupcu hajzlom a vagabundom, opakovane ho vyzýval aby z jeho domu vypadol a podobne. Pojednávanie vedie predseda senátu alebo samosudca, a to tak, aby prispelo k spravodlivému   rozhodnutiu,   aby   splnilo   výchovný   účel a   aby   prebiehalo   dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Usmerňovať však niekoho v jeho vlastnom dome nie je jednoduché. Za predpokladu, že by právny zástupca odporcu prestal tolerovať krajne nevhodné sústavné útoky   navrhovateľa   voči   nemu,   bola   by   sa   aj   ohliadka   skončila   predčasne   a   dôkaz   by vykonaný nebol.

Záverom preto dávam na úvahu, či je to súd, alebo navrhovateľ, ktorý spôsobuje prieťahy   v   konaní   a   len   kvôli   ktorému   vec   ešte   nie   je   právoplatne   skončená.   Ústavnú sťažnosť navrhovateľa považujem len za jeho snahu o získanie peňažného plnenia.“

2.3 Právna zástupkyňa sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdu zaujala toto stanovisko:

«(...) V mojej sťažnosti na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo dňa 15. 3. 2012 som nesprávne uviedol, že prieťahy v konaní vznikli od 4. 2. 2002 do 12. 4. 2005.

Správne malo byť uvedené (s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/2002), že prieťahy v konaní vznikli od 7. júla 2003 do 12. 4. 2005, spolu 766 dní (1162 - 396 = 766 dní). (...)

Okresný súd Bratislava IV v horeuvedenom období rozhodol len o nároku na vydanie predbežného   opatrenia   a   vôbec   sa   nezaoberal   s   takými   úkonmi,   ktoré   by   pripravili podmienky na vydanie rozhodnutia v merite veci, t. j. nariadenie znaleckého dokazovania, napriek tomu, že za týmto účelom odročil už pojednávanie dňa 4. 2. 2002.

Vzhľadom   k   tomu,   že   prieťahy   v konaní   v období   od   5.   4.   2005   do   1.   2.   2007 nenamietam, stanovisko k vyjadreniu Okresného súdu Bratislava IV, ktoré sa zaoberá týmto obdobím nekomentujem.

Trvám na tom, že súd v období od 2. 2. 2007 do 11. 10. 2007 vo veci nevykonával úkony,   ktoré   by   smerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   konania a k právoplatnému rozhodnutiu veci, pretože bezúčelné vytýčenie pojednávania a výsluch svedka,   ktorý   sám   uviedol,   že   jeho   znalecký   posudok   je   pre   občiansko-právne   konanie nepoužiteľný, vytýčenie pojednávanie a následné odročenie požadovaním dokladov, ktoré sa už v spise nachádzali, nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov. (...) Vo svojej sťažnosti namietam, že(...) súd nepostupoval v súlade so(...) zákonnými ustanoveniami   a práve   porušením(...)   zákonných   ustanovení   nezabezpečil   mi   právo   na spravodlivý proces, čo v konečnom dôsledku znamená aj porušenie môjho ústavného práva zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.

K prieťahom v čase od 12. 11. 2007 do 15. 12. 2007 sa súd nevyjadril a preto predpokladám, že nemá námietky, pretože postupom súdu bol porušený zákon.

Od 15. 12. 2007 do 26. 11. 2010 prieťahy Okresného súdu Bratislava IV nenamietam a   preto   skutočnosti   vzťahujúce   sa   vo   vyjadrení   okresného   súdu   k   tomuto   obdobiu nekomentujem.

Trvám   na   tom,   že   v   čase   od   27.   11.   2010   do   15.   2.   2011   boli   postupom   súdu (nečinnosťou)   spôsobené   prieťahy   v   konaní,   pretože   súd   postupoval   v   rozpore   s ustanovením § 1 a § 6 OSP a nezabezpečil mi právo na spravodlivý proces a tým porušil aj ústavný článok 46 a nasledujúce Ústavy SR.

Pokiaľ ide o prieťahy v konaní v čase od 15. 3. 2011 do 14. 6. 2011, trvám na mojom stanovisku, ktoré je uvedené v sťažnosti s tým, že súd svojou nečinnosťou spôsobil prieťahy

-v konaní v trvaní 93 dní.

Pokiaľ ide o námietku prieťahov v konaní za obdobie od 22. 9. 2011 do 9. 3. 2012 súd sa nevyjadril ku skutočnostiam, ktoré uvádzam v mojej sťažnosti. Poukazuje len na to, že   dňa   2.   11.   2011   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   sudcu   s   tým,   že   spis   bol po doplnení predložený odvolaciemu súdu a vrátený 27. 1. 2012.

Okresný súd Bratislava IV sa však nevyjadruje k tomu, či podanie spĺňalo - alebo nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti a či na ňu súd bol alebo nebol povinný prihliadať, či túto námietku bol povinný nadriadenému súdu predkladať v súlade s ustanovením § 15a ods. 3/OSP:

Prieťahy v konaní po 9. 3. 2012 som nenamietal, ale vzhľadom k tomu, že v závere svojho vyjadrenia súd na jednej strane s poľutovaním konštatuje, že konanie je poznačené prieťahmi,   ale   na   druhej   strane   uvádza,   že   správanie   sťažovateľa   „sa   podpísalo   pod celkovú   dĺžku   konania“,   s   tým,   že   ja   sťažovateľ   som   niekoľkokrát   podal   nedôvodnú   a neodôvodnenú námietku zaujatosti sudkyne. Podľa názoru súdu „objektívne prieťahy“ v konaní nemali preukázateľne za následok spôsobenie ujmy a preto navrhuje, aby ústavný súd moju sťažnosť zamietol.

Postup   súdu,   ktorým   boli   spôsobené   prieťahy   v   súdnom   konaní   som   vo   svojej sťažnosti špecifikoval s poukázaním na jednotlivé zákonné ustanovenia Obč. súd. por., ktoré mali za následok porušenie môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV si osvojila tvrdenie zákonnej sudkyne, ktorá moju vec prerokováva, ale nevysporiadala sa s tým, že súd zo zákona na podanie; ktoré nespĺňa námietky zaujatosti neprihliadne a vec nadriadenému súdu nepredkladá. Takýto prístup súdu považujem za nesprávny a preto zdôrazňujem, že na spravodlivé posúdenie mojej žaloby čakám už 12 rokov. V súčasnosti mám 82 rokov a môj zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že takmer nič nevidím. Ak podávam sťažnosti, chcem dosiahnuť, aby bola vec rozhodnutá a aby súd postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, pretože ten mu dá odpoveď na každú situáciu, ktorá v súdnom konaní vznikne.

Sudca   má   právo   vyhovieť   alebo   zamietnuť   návrh   na   vykonanie   dokazovania, prihliadať, alebo neprihliadať na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti zaujatosti, využiť alebo nevyužiť   poriadkové   opatrenia,   pokiaľ   účastník   neuposlúchne   príkaz   súdu,   alebo   ruší poriadok a podobne.

Z horeuvedených skutočností vyplýva, že priebeh konania je vo výlučnej právomoci sudcu,   a   ak   sudca   využije   svoje   zákonné   oprávnenia,   je   ho   nemôžem   svojím   konaním zásadným spôsobom ovplyvňovať.

V   úvode   mojej   sťažnosti   som   uviedol,   že   od   žalovaného   žiadam   vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 629,935, Sk t. j. 20.910,- EUR, ktoré predstavuje rozdiel medzi   prevzatými   zálohami   na   vykonané   stavebné   práce   a hodnotou   skutočnej realizovaných prác.

Ak som zaplatil viac ako 20.000,- EUR, žalovaný mi za moje peniaze neposkytol adekvátne plnenie a súd nie je schopný vydať viac ako 12 rokov rozhodnutie, považujem tvrdenie súdu o tom, že nebolo preukázané, že mi následkom porušenia mojich základných práv bola spôsobená ujma minimálne za zavádzajúce..

Záverom oznamujem súdu, že súhlasím s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zák. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9   C   104/99   v období   po   rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 148/02-45 z 20. augusta 2003:

Dňa 19. augusta 1999 podal sťažovateľ spolu so svojou, t. č. už nebohou, manželkou JUDr. V. Š. (ďalej aj,,navrhovateľka“, spolu len „navrhovatelia“) na okresnom súde proti spoločnosti   H.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „odporkyňa“),   žalobný   návrh   na zaplatenie sumy 629 935 Sk   z   titulu   vydania   bezdôvodného   obohatenia   získaného   žalovaným   ako rozdiel medzi prevzatými zálohami a hodnotou skutočne realizovaných prác.

(...)Dňa   20.   augusta   2003 ústavný   súd   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   148/02-45   rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa   a   jeho   nebohej   manželky   JUDr.   V.   Š.   ako   navrhovateľky v 2. rade, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99 porušené. Zároveň   okresnému   súdu   prikázal,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie každému v sume 10 000 Sk a náhradu trov konania.

Dňa 21. augusta 2003 okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia podaný navrhovateľmi zamietol.

Dňa 18. septembra 2003 navrhovatelia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu. Dňa 24. októbra 2003 navrhovatelia zaplatili súdny poplatok za podanie odvolania a požiadali okresný súd o pokračovanie v konaní.

Dňa   12.   novembra   2003   bol   odvolaciemu   súdu   predložený   spis   s   opravným prostriedkom.

Dňa 5. januára 2005 odvolací súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu. Dňa   5.   apríla   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil   na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.

Dňa   12.   apríla   2005   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie,   ktorým   poveril znalca z odboru stavebníctva, Ing. J. N. (ďalej len,,znalec“), a účastníkom uložil zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 27. apríla 2005 bol zložený preddavok na trovy dokazovania. Dňa   28.   júla   2005   okresný   súd   vyzval   znalca,   aby   oznámil,   v   akom   štádiu   sa nachádza znalecké dokazovanie.

Dňa 16. augusta 2005 znalec odpovedal na výzvu okresného súdu. Dňa   28.   septembra   2005   navrhovatelia   oznámili   okresnému   súdu,   že   odporkyňa odmieta poskytnúť znalcovi súčinnosť, ktorú požaduje, a zároveň ho požiadali, aby vo veci urýchlene konal.

Dňa   29.   septembra   2005   okresný   súd   požiadal   znalca   o   urýchlené   podanie znaleckého posudku a vrátenie spisu na ďalšie konanie.

Dňa 6. októbra 2005 bol okresnému súdu doručený vypracovaný znalecký posudok. Dňa 14. októbra 2005 okresný súd zaslal účastníkom konania znalecký posudok na vyjadrenie.

Dňa 3. novembra 2005 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie navrhovateľov k znaleckému posudku.

Dňa   15.   novembra   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporkyne k znaleckému posudku.

Dňa 18. novembra 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta. Pojednávanie bolo odročené na 17. február 2006.

Dňa 20. decembra 2005 navrhovatelia podali okresnému súdu návrh na doplnenie dokazovania a výsluch svedkov.

Dňa   17.   februára   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   súd   pripustil rozšírenie rozsudočného návrhu o sumu 5 000 Sk a rozšírenie návrhu o priznanie 30 % zľavy z titulu chybne vykonaných prác. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 13. júna 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom po vypočutí svedkov navrhovatelia vzniesli námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni a ktoré bolo následne odročené na neurčito až do rozhodnutia o námietke zaujatosti.

Dňa   22.   júna   2006   navrhovatelia   predložili   okresnému   súdu   námietku   zaujatosti písomne.

Dňa 3. júla 2006 okresný súd vyzval navrhovateľov, aby zaplatili súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti.

Dňa 18. júla 2006 bola predložená námietka zaujatosti odvolaciemu súdu. Dňa 25. augusta 2006 odvolací súd rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania vo veci.

Dňa 1. februára 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. marec 2007. Dňa   31.   januára   2007   boli   okresnému   súdu   doručené   pripomienky   a   návrhy navrhovateľov.

Dňa 29. marca 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd navrhovateľom uložil predložiť ďalšie písomnosti.

Dňa 10. mája 2007 boli okresnému súdu predložené požadované písomnosti a návrhy navrhovateľov na ďalší priebeh konania.

Dňa   10.   októbra   2007   okresný   súd   rozhodol   o   priznaní   znalečného   znalcovi   za vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   11.   októbra   2007   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   vyhlásené dokazovanie za skončené a bol vyhlásený rozsudok, podľa ktorého je odporkyňa povinná zaplatiť navrhovateľom sumu 581 460 Sk so 17,6 % úrokom a trovy konania, vo zvyšku okresný súd návrh zamietol.

Dňa   9.   novembra   2007   požiadala   sudkyňa   o   predĺženie   lehoty   na   vyhotovenie rozsudku.

Dňa 28. decembra 2007 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporkyne proti rozsudku.

Dňa 2. januára 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľov proti rozsudku.

Dňa 10. januára 2008 okresný súd uložil navrhovateľom a odporkyni, aby zaplatili súdny poplatok za podanie odvolania.

Dňa 18. januára 2008 navrhovatelia zaplatili súdny poplatok. Dňa 23. januára 2008 odporkyňa zaplatila súdny poplatok. Dňa   25.   januára   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporkyne k odvolaniu navrhovateľov.

Dňa 30.   januára   2008   okresný   súd   predložil   odvolaciemu   súdu   spis   s   opravným prostriedkom.

Dňa   10.   marca   2008   sa   sťažovateľ   vyjadril   k   odvolaniu   podanému   odporkyňou a zároveň oznámil okresnému súdu, že došlo k úmrtiu navrhovateľky.

Dňa   23.   júna   2009   sťažovateľ   požiadal   odvolací   súd   o   urýchlené   nariadenie pojednávania a rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Dňa   28.   apríla   2010   odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   z 11. októbra   2007 v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 28. mája 2010 bol spis aj s uznesením odvolacieho súdu vrátený okresnému súdu. Dňa 26. augusta 2010 okresný súd uznesením ustanovil znalca z odboru stavebníctva, odvetvia   odhad   hodnoty   nehnuteľností,   odhad   hodnoty   stavebných   prác   Ing. J.   P.   na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku.

Dňa   27.   septembra   2010   okresný   súd   zaslal   spis   Ing.   J.   P.   na   vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 30. septembra 2010 sa sťažovateľ vyjadril k uzneseniu, ktorým okresný súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie.

Dňa   7.   decembra   2010   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd,   aby   urýchlene   urgoval podanie znaleckého posudku, keďže lehota na jeho vypracovanie uplynula.

Dňa   16.   decembra   2010   Ing.   J.   P.   požiadal   okresný   súd   o   predĺženie   lehoty   na vypracovanie znaleckého posudku z dôvodu jeho pracovnej vyťaženosti.

Dňa   27.   januára   2011   okresný   súd   požiadal   Ing.   J.   P.   o   bezodkladné   zaslanie vypracovaného posudku.

Dňa   28.   januára   2011   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   urýchlené   nariadenie termínu pojednávania a rozhodnutia vo veci samej po podaní znaleckého posudku. Dňa   31.   januára   2011   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu   svoje   pochybnosti o Ing. J. P., podľa ktorých nie je dostatočne oboznámený s predmetom sporu, a oboznámil okresný súd s doterajším priebehom znaleckého dokazovania.

Dňa 10. februára 2011 sa   Ing. J. P. telefonicky ospravedlnil okresnému súdu   za nedodržanie lehoty a oznámil, že v priebehu týždňa zašle vyhotovený znalecký posudok. Dňa 15. februára 2011 Ing. J. P. podal vypracovaný znalecký posudok. Dňa 16. februára 2011 okresný súd zaslal účastníkom vypracovaný znalecký posudok na vyjadrenie.

Dňa   14.   marca   2011   sa   sťažovateľ   vyjadril   k   znaleckému   posudku   s   tým,   že dodatočne zašle svoje podrobnejšie vyjadrenie k jednotlivým bodom posudku.

Dňa 4. apríla 2011 okresný súd požiadal sťažovateľa o zaslanie vyjadrenia. Dňa 6. mája 2011 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že k znaleckému posudku sa vyjadrí až na pojednávaní v prítomnosti Ing. J. P.

Dňa 7.   júna 2011   odporkyňa   sa   vyjadrila   ku   všetkým   vypracovaným znaleckým posudkom.

Dňa 14. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí Ing. J. P. odročené na 21. september 2011.

Dňa 8. júla 2011 sa odporkyňa písomne vyjadrila k výsluchu Ing. J. P. a zároveň podala návrhy na vykonanie ďalších dôkazov.

Dňa 12. júla 2011 sa sťažovateľ vyjadril k podaniu odporkyne zo 7. júna 2011. Dňa 12. júla 2011 okresný súd zaslal odporkyni vyjadrenie sťažovateľa. Dňa 19. augusta 2011 sťažovateľ požiadal okresný súd o doplnenie dokazovania, a to výsluch uvedených svedkov.

Dňa   20.   septembra   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k doterajšiemu znaleckému dokazovaniu a návrhy na ďalší priebeh konania.

Dňa   21.   septembra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   vypočutí svedkov navrhnutých sťažovateľom uznesením odročené na neurčito.

Dňa   22.   septembra   2011   sťažovateľ   podal   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 7. októbra 2011 podpredsedníčka okresného súdu odpovedala sťažovateľovi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní a konštatovala, že k prieťahom došlo.

Dňa 13. októbra 2011 okresný súd nariadil ohliadku rekonštrukcie rodinného domu, na ktorú predvolal právnych zástupcov účastníkov a Ing. J. P.

Dňa 17. októbra 2011 sa sťažovateľ písomne vyjadril k návrhu odporkyne z 8. júla 2011. Dňa 18. októbra 2011 okresný súd zaslal písomné vyjadrenie sťažovateľa odporkyni.Dňa 25. októbra 2011 sťažovateľ požiadal okresný súd o predvolanie účastníkov a ďalších osôb na ohliadku.

Dňa 31. októbra 2011 odporkyňa požiadala okresný súd o predvolanie ďalších osôb na ohliadku.

Dňa 2. novembra 2011 okresný súd oznámil predvolaným osobám, že ruší termín ohliadky.

Dňa   2.   novembra   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa, v ktorom sa vyjadril k prieťahom v konaní a požiadal o zmenu zákonného sudcu z dôvodu zaujatosti doterajšej zákonnej sudkyne.

Dňa   24.   novembra   2011   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   jeho podanie   z   2.   novembra   2011   je   vznesenie   námietky   zaujatosti,   a   ak   áno,   aby   doplnil chýbajúce náležitosti.

Dňa 9. marca 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. apríl 2012 pre účely vypočutia sťažovateľa.

Dňa 16. apríla 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa s tým, že pre svoj nepriaznivý zdravotný stav možno nebude prítomný na nariadenom pojednávaní. Dňa 16. apríla 2012 okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľa odporkyni.Dňa 20. apríla 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely uskutočnenia ohliadky.

Dňa 10. mája 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporkyne k podaniu sťažovateľa.

Dňa 4. júna 2012 okresný súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie odporkyne. Dňa 2. júla 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa. Dňa 11. júla 2012 okresný súd uznesením nariadil ohliadku rekonštrukcie rodinného domu na 24. august 2012.

Dňa 24. augusta 2012 sa uskutočnila ohliadka.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy napriek tomu, že ústavný súd už svojím nálezom č. k. I. ÚS 148/02-45 z 20. augusta 2003   vyslovil   porušenie   označeného   základného   práva   okresným   súdom,   ktorému   tiež prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ešte   pred   samotným   preskúmaním   a   vyhodnotením   posudzovanej   veci z pohľadu uvedených   kritérií   treba   poznamenať,   že   keďže   ústavný   súd   nálezom č. k. I. ÚS 148/02-45   z 20.   augusta   2003   už   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C   104/99,   v danom prípade do úvahy prichádza posudzovanie prípadného ďalšieho porušenia toho základného práva len za časové obdobie od ostatného rozhodnutia ústavného súdu, t. j. od 20. augusta 2003, pričom ústavný súd prihliada aj na celkové trvanie napadnutého konania.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté konanie   z právneho   hľadiska   nesignalizuje   jeho   zložitosť,   pretože   ide o   štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. Avšak v spojení s potrebou vykonania ohliadky na mieste samom a vypracovaním znaleckého posudku na ustálenie skutkového stavu možno konštatovať, že prerokúvaná vec sa do istej miery stala skutkovo (fakticky)   zložitou. Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej zložitosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 148/02-45 z 20. augusta 2003,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   –   aj   keď   zákonná sudkyňa mala výhrady voči jeho správaniu pri ohliadke – v tomto období svojím správaním výrazne k prieťahom v konaní. Je pravdou, sťažovateľ podal aj námietku zaujatosti, avšak využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho   poriadku)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie tohto konania už viac ako 13 rokov je už samo osebe neprimerané, a to napriek tomu, že ústavný súd už viac ako pred deviatimi rokmi svojím nálezom č. k. I. ÚS 148/02-45 z 20. augusta 2003 vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu konať v danej veci bez prieťahov.  

Ústavný súd konštatuje, že napriek uvedenému okresný súd bol v posudzovanej veci bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, konkrétne v období od 25. augusta 2006 do 1. februára 2007 (šesť mesiacov), od 10. mája 2007 do 10. októbra 2007 (päť mesiacov) a od 28.   mája   2010   do   26.   augusta   2010   (tri   mesiace)   a   ďalej   konal   neefektívne   aj   pri oneskorenom   vyhotovovaní   znaleckého   posudku   znalcom   Ing.   J.   P.   Uvedená   nečinnosť okresného súdu nie je v kontexte viac ako 13 rokov trvania napadnutého konania ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne viac ako jedného roka súd nevykonával vo veci úkony,   ktoré   mali   smerovať   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateľa, ale predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Obranu predsedníčky súdu,   podľa   ktorej   predmetné   prieťahy   boli „objektívneho   charakteru“, nebolo   možné akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal prípadné personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   už   svojím   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   148/02-45 z 20. augusta 2003 prikázal okresnému súdu konať v danej veci bez zbytočných prieťahov, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   15 000 €,   ktoré odôvodňoval najmä tým, že „v súčasnosti mám už viac ako 82 rokov, a veľmi zlý zdravotný stav   (vôbec   nevidím)   a   obávam   sa,   že   sa   už   ani   nedožijem   svojho   práva   na   vydanie bezdôvodného obohatenia“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   a   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   extrémnu   dĺžku   napadnutého konania   považuje   za   primerané   vo výške   po   5   000   €.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd osobitne prihliadol aj na to, že v napadnutom konaní už musel vysloviť porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a už prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, napriek tomu postup v danej veci nebol organizovaný tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 5. marca 2012, podanie sťažnosti z 15.   marca   2012   a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu z 18. septembra 2012). Za tri úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát po 127,16 € a režijný paušál v sume trikrát po 7,63 €, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú 404,37 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 80,87 €, a preto celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 485,24 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013