znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 274/2011-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja   Kohuta o   sťažnosti   M.   S.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   J.,   B.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   l Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia M. S. v sume 396,60 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiat centov), z toho 261,80 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiat centov) na účet jej advokátky JUDr. I. Š., B., a sumu 134,80 € (slovom stotridsaťštyri eur a osemdesiat centov) na účet jej advokáta JUDr. R. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2011   doručená   sťažnosť   M.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010.

2. Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla:   «Sťažovateľka   si   z dôvodu   finančnej tiesne zobrala od spoločnosti P., s. r. o. …(ďalej len „P.“) drobný úver vo výške 8.000,- Sk... Zmluva o úvere bola dohodnutá podľa Obchodného práva a spoločnosť P. neuviedla v zmluve   všetky   zákonom   požadované   náležitosti.   Zmluva   neobsahovala   najmä   ročnú percentuálnu   mieru   nákladov,   čo   malo   za následok,   že   úver   má   byť   považovaný   za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch). Napriek tomu exekučný súd OS Bratislava V na porušenie zákona neprihliadol, poveril súdneho exekútora JUDr. R. K. vykonávaním exekúcie (spis. zn. 37 Er/6813/2008) v celom rozsahu judikovanom exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) a došlo tak k nezákonnému postihnutiu majetku sťažovateľky.

Na   základe   rozhodcovského   rozsudku   Stáleho   rozhodcovského   súdu   (ďalej   len „SRS“)   SRS   z 13.   5.   2008   č.   SR   03933/08   začal   vykonávať   exekúciu   súdny   exekútor JUDr. R. K., ktorý bol bývalým zamestnancom spoločnosti P. a v minulosti poberal od nej príjmy zo závislej činnosti.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   uvádza,   že   súdny   exekútor   z úradnej   povinnosti neoznámil súdu dôvody na zastavenie exekúcie, aj keď podľa informácií od vedľajšieho účastníka,   mal   JUDr.   K.   z iných   ním   vedených   exekúcií   preukázané,   že   súdy   exekúcie zastavujú   pre   neprijateľnú   rozhodcovskú   doložku   oprávneného,   resp.   z dôvodu,   že   sa exekučným titulom vymáha plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

O tom, že súdny exekútor, ktorý vedie proti nej exekúciu, je bývalým zamestnancom spoločnosti   P.,   sa   sťažovateľka   dozvedela   až   v priebehu   exekúcie.   V deň,   keď   sa   túto skutočnosť dozvedela, podala voči exekútorovi námietku zaujatosti a žiadala exekučný súd, aby ho vylúčil z vykonávania exekúcie, pretože vznikajú prinajmenšom pochybnosti o jeho nestrannosti s ohľadom na pomer k oprávnenému.»

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla: „Máme vedomosť, že vylúčenia tohto exekútora   z vykonávania   exekúcií   pre   bývalého   zamestnávateľa   spoločnosť   P.   sa   na Slovensku domáhajú viacerí spotrebitelia. Uznesením Okresného súdu Prešov z 1. 3. 2010 č. 28 Er 349/2009 (príloha č. 3) bol už dokonca vylúčený. … Súd v uznesení stroho (jednou vetou)   skonštatoval,   že   bývalý   zamestnanecký   pomer   s oprávneným   nie   je   dôvodom   na vylúčenie exekútora. Takéto zdôvodnenie je na úkor preskúmateľnosti rozhodnutia a na úkor procesného práva na presvedčivé zdôvodnenie podľa § 157 ods. 2 in fine OSP.… Súd však mal vyriešiť otázku, či sú pochybnosti o pomere exekútora k účastníkovi konania, ako k svojmu   bývalému   zamestnávateľovi.   Jednovetné   konštatovanie,   že   súd   bez   ďalšieho nepovažuje túto okolnosť za dôležitú na vylúčenie exekútora, je nepresvedčivé, najmä ak súdu musia byť známe niektoré dôležité skutočnosti priamo z výkonu jeho činnosti…“Sťažovateľka považuje „rozhodnutie o nevylúčení za arbitrárne, popiera základné ústavné právo na súdnu ochranu, spravodlivý a nestranný súd a spravodlivý súdny proces. Exekučný   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s dôvodmi   svojho   rozhodnutia,   a preto   ani   jeho odôvodnenie   nie   je   spôsobilé   osvedčiť   správnosť   jeho   právneho   posúdenia a postupu. … Právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa   bolo   porušené   aj   z dôvodu,   že v obdobnej veci iný súd rozhodol odlišne (OS Prešov č. k. 28 Er 349/2009-19).“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „I. Právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní č. k. 37 Er/6813/2008-51 porušené. II.   Právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní č. k. 37 Er/6813/2008-51 porušené.

III.   Právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   Hlava   VI. Čl. II 107   Charty   základných   práv   Európskej   únie   bolo   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní č. k. 37 Er/6813/2008-51 porušené.

IV.   Zrušuje   sa   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   V   zo   dňa   20.   12.   2010 č. 37Er/6813/2008-51.

V. Okresný súd Bratislava V je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

3. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 274/2011-16 zo 14. júna 2011 prijal sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

4. Na   základe   opakovanej   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn. Spr. 2052/2011 z 3. mája 2012 vyjadril predseda okresného súdu. Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva:

„Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o nevylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v uznesení č. k. 37Er 6831/2008 zo dňa   20.   12.   10   sa   nevysporiadal   s   podstatným   právnym   argumentom   sťažovateľky, týkajúci   sa   povinnosti   súdneho   exekútora   oznámiť   súdu   dôvody   na   zastavenie   exekúcie s argumentom existencie pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, s ohľadom na jeho pomer k oprávnenému, a tiež nezohľadnenie rozhodnutia iných exekúcií súdov v obdobných právnych   veciach   oprávneného.   Napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   považuje sťažovateľka za arbitrárne, popierajúce jej základné právo na súdnu ochranu, spravodlivý a nestranný súd a spravodlivý súdny proces.

Vzhľadom   na   rozhodnutie   zákonného   sudcu   o   nevylúčení   súdneho   exekútora nezaujímam   k   tomuto   rozhodnutiu   stanovisko,   keďže   mi   neprináleží   hodnotiť   správnosť alebo nesprávnosť tohto rozhodnutia ako orgánu štátnej správy.“

5. Právna zástupkyňa sťažovateľky JUDr. I. Š., B., oznámila ústavnému súdu listom z 20. júla 2012, že došlo k vypovedaniu plnej moci na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,   a   následne   JUDr.   R.   J.,   B.,   listom   z 23.   júla 2012   oznámil   prevzatie   právneho zastúpenia sťažovateľky na základe udelenej plnej moci.

6. Predseda okresného súdu v podaní z 3. mája 2012 a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 23. júla 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde") upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

11. Podľa § 3 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu.

Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku je exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

12. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Podstatou   sťažnosti   v rozsahu   prijatom   na   ďalšie   konanie   je   tvrdenie sťažovateľky,   že   okresný   súd   sa   pri   rozhodovaní   o   nevylúčení   súdneho   exekútora z vykonávania exekúcie v napadnutom uznesení sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010   nevysporiadal   ústavne   súladným   spôsobom   s   podstatným   právnym   argumentom sťažovateľky   týkajúcim   sa   povinnosti   súdneho   exekútora   oznámiť   súdu   dôvody na zastavenie   exekúcie,   s   argumentom   existencie   pochybností   o   nezaujatosti   súdneho exekútora s ohľadom na jeho pomer k oprávnenému, a tiež, že nezohľadnil rozhodnutia iných   exekučných   súdov   v   obdobných   právnych   veciach   oprávneného.   Napadnuté rozhodnutie okresného súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, popierajúce jej základné právo na súdnu ochranu, spravodlivý a nestranný súd a spravodlivý súdny proces.

15. Ústavný súd uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.   Z   uvedeného dôvodu preto v obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 322/2010) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Okresný súd v uznesení sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 uviedol: „Súd po   preskúmaní   námietky   zaujatosti   povinnej   uplatnenej   voči   poverenému   súdnemu exekútorovi dospel k záveru, že táto je neopodstatnená. V zmysle § 30 ods. 1 E. p. exekútor je   vylúčený   z   vykonávania   exekúcie,   ak   so   zreteľom   na   jeho   pomer   k   veci,   ktorá   je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Okolnosti, pre ktoré je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie možno teda rozdeliť na vecné, spočívajúce vo vzťahu exekútora k veci, ktorá je predmetom   ekxekúcie   a osobne,   ktoré   spočívajú   v pomere   exekútora   k účastníkom exekučného konania alebo ich zástupcom (zákonným aj na základe plnomocenstva). Pomer exekútora k účastníkom alebo ich zástupcom treba vnímať predovšetkým ako vzťah, ktorý môže   kladne   alebo   záporne   ovplyvniť   prejednávanie   a   rozhodovanie   veci,   t.   j.   najmä priateľský alebo naopak nepriateľský pomer súdneho exekútora k účastníkom alebo ich zástupcom, ktorý má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania. Povinná   v   námietke   zaujatosti   namietala   pomer   povereného   súdneho   exekútora k oprávnenému a ako okolnosť odôvodňujúcu vznik pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora uviedla, že súdny exekútor je bývalým zamestnancom oprávneného. Súd má za to, že   táto   skutočnosť   nezakladá   pomer   súdneho   exekútora   k   oprávnenému   a   nie   je   ani skutočnosťou, ktorá by mala za následok pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora. Ako ďalšiu skutočnosť odôvodňujúcu vznik pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora povinná   uviedla,   že   na   internetovej   stránke   oprávneného   bolo   zverejnené   vyjadrenie povereného súdneho exekútora, táto okolnosť rovnako podľa názoru súdu nie je okolnosťou vzbudzujúcou pochybnosť o nezaujatosti súdneho exekútora, nakoľko ako vyplýva z podania povinnej exekútor sa na tejto   stránke vyjadril k vykonávaným exekúciám a označil ich za poslednú bodku spravodlivosti. Takéto vyjadrenie nie je možné považovať za vyjadrenie, z ktorého by sa dal vyvodiť pomer súdneho exekútora k oprávnenému. Napokon povinná v námietke zaujatosti namietala tú skutočnosť, že poverený súdny exekútor nepodal v jej prípade podnet na zastavenie exekúcie. Povinná tým v zásade namietala postup súdneho exekútora v priebehu vykonávania exekúcie, pričom v zmysle ust. § 30 ods. 2 E. p. okolnosti spočívajúce v postupe exekútora v exekučnom konaní nemožno považovať za dôvod, pre ktorý by súdny exekútor mal byť z vykonávania exekúcie vylúčený.

Na   základe   vyššie   uvedeného,   nakoľko   súd   nezistil,   že by   tvrdenia   povinnej   bolo možné   považovať   za   okolnosti,   ktoré   by   spôsobovali   vznik   pochybnosti   o   nezaujatosti súdneho exekútora, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

17. Ústavný   súd   už   konštatoval   (III.   ÚS   322/2010),   že   nezlučiteľnosť   činnosti (funkcie)   súdneho   exekútora   s pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného poriadku   predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného   poriadku.   Inými   slovami,   súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je nezlučiteľná   s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný   bezodkladne   oznámiť súdu.   Ak   súd   vylúči   exekútora   z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

Výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho, že poskytuje   v   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   pre   účely   zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov. Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

18. Ústavný   súd   tiež   považuje   za   potrebné   podotknúť,   že   v zmysle   §   57   ods.   4 Exekučného   poriadku   je exekútor   povinný predložiť   vec súdu   bezodkladne   potom,   ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie   exekúcie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 329/2010, II. ÚS 421/2011), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný   v priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

19. Okresný súd v rozpore s už uvedeným napadnutým uznesením rozhodol tak, že exekútora,   ktorý   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   v postavení oprávneného, nevylúčil z vykonávania exekúcie napriek tomu, že táto skutočnosť oprávnene vyvolala   pochybnosti   o jeho   nestrannosti   a nezaujatosti   vo vzťahu   k účastníkom exekučného konania.

Po preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 preto ústavný súd konštatuje, že výklad dotknutých ustanovení Exekučného poriadku, ktorý v predmetnej veci uskutočnil okresný súd a ktorým v rozpore s ustanovením § 30 ods. 1   v spojení   s   §   4   Exekučného   poriadku   rozhodol   o nevylúčení   súdneho   exekútora z výkonu   exekúcie napriek existujúcim   pochybnostiam o jeho nezaujatosti vyplývajúcim z pracovného   pomeru   exekútora   u oprávneného   z exekúcie,   nie   je   ústavne   konformný a prieči sa princípom spravodlivého procesu.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

20. Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie   a   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, zruší takéto rozhodnutie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu   základného   práva   sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   označené   uznesenie okresného súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je okresný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, ktoré je v zmysle § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde vykonateľné jeho doručením.

21. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   úhrady   trov   konania   priznal   úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 261,80 € pre jej advokátku JUDr. I. Š., B., za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods.   3,   §   11   ods.   3,   §   14   ods.   1   písm. a)   a   b)   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), pričom odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 € a režijný paušál 7,41 €.

Ústavný súd ďalej pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 134,80 € pre jej advokáta JUDr. R. J., B., za jeden úkon právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky, pričom odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €.

Ústavný   súd   priznal   teda   sťažovateľke   trovy   konania   v   celkovej   sume   396,60   € (bod 3 výroku nálezu).

22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2012