znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 274/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Obo 13/2009 z 29. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť Ing. K. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 13/2009 z 29. marca 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«V konaní   vedenom   pred   Krajským   súdom   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn.   53   Cb 36/2001-Sn-204   som   bola   žalobkyňou.   Spor   sa   viedol   o   povinnosť   realizovať   zmluvu o budúcej zmluve, ktorá bola s ohľadom na meniacu sa situáciu modifikovaná.

Krajský súd rozsudkom z 9. októbra 2008 žalobu zamietol. Podstatným dôvodom bola   podľa   jeho   názoru   neurčitosť   dohody,   o   ktorú   som   žalobu   opierala.   I keď   som v priebehu sporu menila návrh na začatie konania (naposledy podaním z 2. 10. 2008), súd o jej návrhu nerozhodol. Táto procesná vada by bola vzhľadom na skúmanie dominantnej otázky bez významu, ak by... nerezonoval v pozadí rozsudku odvolacieho súdu argument o „zániku povinnosti“.

Prvostupňový rozsudok som napadla sťažovateľka odvolaním. Odvolací súd – NS SR

- ho rozsudkom z 29. marca 2010 sp. zn. 4 Obo 13/09 potvrdil.

Odvolací súd zopakoval interpretačnú chybu prvostupňového súdu, pričom prakticky nijak   nereagoval   na   dôvody   odvolania.   Odôvodnenie   potvrdzujúceho   rozsudku   nespĺňa náležitosti, ktoré judikatúra hoci rámcovo, ale dostatočne vymedzila... Aj týmto spôsobom bolo porušené právo na spravodlivý proces.

... najvyšší súd „doplnil“ zistenia prvostupňového súdu o údajné okolnosti, tvoriace zániku mojich práv v dôsledku nemožnosti plnenia. Doložila som, resp. preukázala som dokladmi   právnu   a   vecnú   kontinuitu   pôvodnej   a   terajšej   firmy,   čo   našlo   svoj   výraz v alternatívnom petite zmeneného návrhu.

Najvyšší   súd ma pripravil o majetok   spôsobom   nezlúčiteľným s právom na jeho ochranu   a   užívanie   za   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces.  ...   Zámenou   (tvrdím účelovou) parametrov zmluvy o budúcej zmluve s parametrami tzv. realizačnej zmluvy sa Najvyšší súd vyhol interpretácii obligatórnych ustanovení Obch. zákonníka(§§ 266, 290 ods. 2/, 292 ods. 1/) a zotrval na chybných záveroch prvostupňového súdu.

V odvolaní som argumentovala závermi a stanoviskami ústavného súdu, prijatými v nálezoch I. ÚS 242/07 a I. ÚS 243/07. Bez odozvy....

Odôvodnenie   prvo   –   i   druhostupňového   rozsudku   svedčí   o   tom,   že   súdy   napriek obsahu   a   záverom   uvedených   nálezov   idú   naďalej   „svojou   cestou“.   I túto   zmluvu koncipoval právnik.... Najvyšší súd odobril správanie žalovaných, ktoré bolo v príkrom rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   vykazuje   z uvedených   dôvodov   zreteľné   znaky arbitrárnosti...»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 29. marca 2010, vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 13/2009 porušil základné práva sťažovateľky, chránené článkami 6 ods. 1/ Dohovoru, 1 ods. 1/ Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a článkami 46 ods. 1/ a 20 ods. 1/ Ústavy SR.

2/ Uvedený rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. 3/ Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 13/2009 z 29. marca 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 13/2009 z 29. marca 2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 13/2009 z 29. marca 2010

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 13/2009 z 29. marca 2010 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

Zo spisu je zrejmé, že dňa 2. marca 1998 bola uzatvorená podľa § 289 a nasl. Obchodného   zákonníka   „Zmluva   o   uzavretí   budúcej   zmluvy   o   prevode   obchodných podielov: na strane prevádzajúceho – spoločnosť D., s. r. o. zastúpenou spoločníkmi O. D. (aj konateľ) a J. D. a na strane nadobúdateľov – spoločnosť K. C., spol. s r. o., zastúpenou konateľom JUDr. J. M., PaeDr. D. C. a navrhovateľka.

Odvolací   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   preskúmaval   vecnú   správnosť napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že zmluva o budúcej zmluve zo dňa 2. marca 1998 je neplatná pre nejasnosť a neurčitosť, ako správne vyslovil súd prvého stupňa.

Podľa § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa zaväzuje   jedna   alebo   obe   zmluvné   strany   uzavrieť   v   určenej   dobe   budúcu   zmluvu   s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom.

Podľa § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, zmluva o prevode obchodného podielu musí mať písomnú formu a podpisy na zmluve sa musia osvedčiť. Nadobúdateľ, ktorý nie je spoločníkom, v nej musí vyhlásiť, že pristupuje k spoločenskej zmluve, prípadne stanovám, ak boli prijaté. Prevodca ručí za splácanie vkladu nadobúdateľom tohto podielu.

Obsahovými   náležitosťami   zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu   sú   určenie zmluvných strán, jasné určenie predmetu zmluvy a musí byť zrejmé, či sa jedná o odplatný alebo bezodplatný prevod. V prípade, že ide o bezodplatný prevod, musí byť táto skutočnosť aj v zmluve uvedená a v prípade odplatného prevodu musí zmluva obsahovať určenie, resp. spôsob určenia ceny. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o prevode obchodného podielu je vyhlásenie nadobúdateľa, ktorý nie je spoločníkom spoločností, že pristupuje k spoločenskej zmluve prípadne k stanovám, ak boli prijaté. Nedostatok vyhlásenia spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že z obsahu zmluvy nie je jednoznačné,   že prevádzateľmi by mali byť žalovaní 1/ a 2/,   ktorí sú v záhlaví zmluvy označení   ako   zastupujúci   spoločníci,   ale   z   obsahu   textu   zmluvy   sa   nedá   jednoznačne vyvodiť, že prevádzajúcim nie je spoločnosť, ale spoločníci. Spoločnosť nemôže previesť obchodný podiel: svojich spoločníkov. Predmetná zmluva taktiež neobsahuje jasné určenie predmetu   (nie   je   zrejmé   v   akej   veľkosti   prevedú   svoj   podiel   jednotliví   spoločníci   na nadobúdateľov), rovnako zo zmluvy nevyplýva, či ide o odplatný prevod alebo bezodplatný prevod   a   zároveň neobsahuje ani vyhlásenie   nadobúdateľa   o   pristúpení   k spoločenskej zmluve a v prvom rade.

Predpokladom   uzavretia   platnej   zmluvy   o   uzavretí   budúcej   zmluvy   o   prevode obchodného podielu je aj naplnenie podstatných náležitostí zmluvy, ktorej uzatvorenie sa v budúcnosti predpokladá. Spôsob a rozsah určenia predmetu plnenia bude teda závislý od typu budúcej zmluvy, ale v každom prípade musí byť vymedzený natoľko určite, aby či už súd alebo osoba určená v zmluve, mohla na prípadnú žiadosť oprávnenej strany o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka určiť aj jej predmet. Keďže v tomto prípade uvedená zmluva toto kritérium nespĺňa je postihnutá sankciou neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre jej neurčitosť.

V predmetnej veci je potrebné doplniť, že v súčasnosti by ani prípadné plnenie zo zmluvy nebolo možné, nakoľko žalovaní už nie sú spoločníkmi a majiteľmi obchodných podielov spoločnosti D., s. r. o. (teraz P., s. r. o.) a ak by aj práva a povinnosti z tejto zmluvy boli vznikli, z dôvodu nemožnosti plnenia by došlo k ich zániku.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 13/2009 z 29. marca 2010

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená. V danom prípade totiž nie je daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľky a namietaným porušením označených práv, a teda nemohlo dôjsť k ich porušeniu. Navyše ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti nie je ani odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (čl. 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo je tiež v tejto časti dôvod na jej odmietnutie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010