znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 274/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P., T., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a vlastniť majetok podľa čl. 46 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a na ochranu majetku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 301/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. v T. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2008 doručená sťažnosť P., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   a vlastniť   majetok   podľa   čl.   46   a čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a na ochranu majetku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Obo 301/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. mája 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   8.   júla 1997   uzavrel   so   S.,   a.   s.   (ďalej   len „poisťovňa“),   zmluvu   o vzájomnej   spolupráci   pri   znižovaní   škôd   v oblasti   ochrany hospodárskych zvierat (ďalej len „zmluva“). Na základe zmluvy sa poisťovňa zaviazala poskytnúť sťažovateľovi príspevok vo výške 150 000 Sk za účelom realizácie zábranného opatrenia, a to rekonštrukcie objektov na chov ošípaných. Podľa čl. IV bodu 10 zmluvy sa sťažovateľ zaviazal zotrvať v poistení poisťovne počas doby platnosti zmluvy, minimálne v rozsahu doterajšieho poistenia. Zmluva bola uzatvorená na dobu trvania do 31. januára 2003. Sťažovateľ sa v priebehu platnosti zmluvy poistil u iného poisťovateľa. Poisťovňa následne   z tohto   dôvodu   zmluvu   zrušila   a domáhala   sa   vrátenia   príspevku   150 000   Sk. Sťažovateľ sa bránil skutočnosťou, že príspevok použil na realizáciu zábranných opatrení, a preto   neporušil   povinnosť   použiť   ich   na   dohodnutý   účel.   Ďalej   poukázal   na   to,   že poisťovňa včlenením ustanovenia čl. IV bodu 10 do zmluvy porušila zákon č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“). Sťažovateľ podal návrh P. (ďalej len „úrad“) na rozhodnutie vo veci zneužitia   dominantného   postavenia   na   trhu   ustanovením   čl.   IV   bodu   10   zmluvy. Právoplatným rozhodnutím predsedníčky úradu sp. zn. 2004/DZ/P/2/178 z 24. septembra 2004 (ktorým na základe rozkladu podaného poisťovňou bolo zmenené rozhodnutie úradu sp. zn. 2004/DZ/2/1/076 z 8. apríla 2004) bolo vyslovené, že ustanovenie zmluvy, podľa ktorého „Organizácia sa zaväzuje zotrvať v poistení S., a. s. po dobu platnosti zmluvy, minimálne   v rozsahu   doterajšieho   poistenia“, je zneužitím   dominantného postavenia   na relevantnom trhu poistenia hospodárskych zvierat podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej   súťaže.   Poisťovňa   ešte   počas správneho konania podala proti sťažovateľovi Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o vrátenie sumy 150 000 Sk. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 53 Cb 85/2000 z 25. septembra 2006 bolo žalobe vyhovené. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 301/2006 z 21. februára 2008 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Napriek skutočnosti,   že sťažovateľ v priebehu celého konania poukazoval na existenciu rozhodnutia   úradu,   všeobecné   súdy   toto   rozhodnutie   nezohľadnili   pri   posudzovaní oprávnenosti žalobného nároku a sporné ustanovenie zmluvy posúdili po právnej stránke opačne   ako   úrad,   keď   dospeli   k záveru,   že   čl.   IV   bod   10   zmluvy   nie   je   v rozpore   so zákonom   o ochrane   hospodárskej   súťaže.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 26. marca 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu označených   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu.   Treba považovať za zdroj právnej neistoty situáciu, keď o jednom a tom istom úkone dva rôzne najvyššie štátne orgány (úrad a najvyšší súd) rozhodnú právoplatne úplne protichodným spôsobom. Kým úrad rozhodol, že sporné ustanovenie zmluvy je v rozpore so zákonom, najvyšší   súd   ho   považoval   za   súladné   so   zákonom.   Podľa   §   135   ods.   1   Občianskeho súdneho   poriadku   je   všeobecný   súd   viazaný   rozhodnutím   iných   orgánov,   vrátane rozhodnutia, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov. Podľa názoru sťažovateľa porušenie zákona o ochrane hospodárskej súťaže je správnym deliktom.   Krajský   súd   i najvyšší   súd   preto   boli   viazaní   rozhodnutím   úradu   a nemohli posúdiť   tú   istú   vec   po   právnej   stránke   odlišne.   Preto   právny   názor,   podľa   ktorého rozhodnutie úradu nemá vplyv na posúdenie otázky vrátenia finančných prostriedkov pri odstúpení od zmluvy, treba považovať za nesprávny a rozporný s § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Sporné ustanovenie zmluvy bolo v rozpore s právom a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka malo byť považované za neplatné.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 301/2006 s tým, aby rozsudok z 21. februára 2008 bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 393 836 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 15 680 Sk.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 301/2006 z 21. februára 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 53 Cb 85/2000-109 z 25. septembra 2006. Podľa názoru najvyššieho súdu predmetnou zmluvou došlo zo strany poisťovne k zníženiu rizika s vyplácaním poistného a využitím finančného príspevku od poisťovne sťažovateľovi, sťažovateľ znížil riziko vzniku nákazy zvierat, ako aj riziko škôd na majetku. Článok IV bod 10 zmluvy svojím obsahom neodporuje zákonu, neobchádza ho a neprieči sa zákonu ani dobrým mravom. Toto konštatovanie vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 210/01 z 30. septembra 2002. Toto rozhodnutie je pre posúdenie otázky platnosti čl. IV bodu   10   zmluvy   platné   a pre   všetkých   záväzné.   Rozhodnutie   úradu   riešilo   otázku zneužívania   dominantného   postavenia   poisťovne,   pričom   konštatovalo,   že   konanie poisťovne   spočívajúce   v   stanovení   povinnosti   podľa   čl.   IV   bodu   10   zmluvy   zotrvať v poistení počas 5 rokov a 7 mesiacov nemá povahu zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu poistenia, lebo povahu zneužitia má iba v rozsahu doterajšieho poistenia. Úrad nemá oprávnenie posudzovať otázku vrátenia finančných prostriedkov pri odstúpení od   zmluvy   a jeho   rozhodnutie   nenahrádza   rozhodnutie   súdu,   ktorý   je   jedine   oprávnený rozhodnúť o platnosti, resp. neplatnosti zmluvy (jej časti).

Z rozhodnutia predsedníčky   úradu sp. zn. 2004/DZ/P/2/178 z 24. septembra 2004 vyplýva, že ním bolo zmenené rozhodnutie úradu sp. zn. 2004/DZ/2/1/076 z 8. apríla 2004 tak,   že konanie   poisťovne   spočívajúce   v zakotvení   povinnosti   sťažovateľa   podľa   čl.   IV ods. 10 zmluvy v znení „Organizácia sa zaväzuje zotrvať v poistení v S., a. s., po dobu platnosti zmluvy, minimálne v rozsahu doterajšieho poistenia“, je zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu poistenia hospodárskych zvierat podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 2004.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 210/01 z 30. septembra 2002, ktorý si ústavný   súd   zadovážil,   vyplýva,   že   ním   bol   zmenený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 34 Cb 38/99-60 z 24. mája 2001 o určení, že čl. IV bod 10 zmluvy je neplatný, tak, že žaloba sťažovateľa proti žalovanej poisťovni o určenie čiastočnej neplatnosti zmluvy bola zamietnutá.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sporným   ustanovením   nedošlo   k porušeniu zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 22. novembra 2002.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľ   považuje   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   porušenie   označených základných   práv   preto,   lebo   závery   tohto   rozsudku   týkajúce   sa   platnosti   sporného ustanovenia   zmluvy sú   opačné ako   právoplatne vyjadrené   stanovisko   úradu.   Kým   totiž podľa úradu sporné ustanovenie zmluvy je v rozpore so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže, najvyšší súd i napriek tomu považuje sporné ustanovenie zmluvy za platné. Tento stav   je podľa   názoru   sťažovateľa   v rozpore   s ustanovením   §   135   Občianskeho   súdneho poriadku a s princípom právnej istoty.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 210/01 z 30. septembra 2002 vyplýva, že sťažovateľ   v postavení   žalobcu   viedol   proti   poisťovni   v postavení   žalovanej   spor o vyslovenie neplatnosti čl. IV bodu 10 zmluvy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.   34   Cb   38/99.   Vyslovenia   čiastočnej   neplatnosti   zmluvy   sa   domáhal   pre   rozpor sporného   ustanovenia   zmluvy   so   zákonom   o ochrane   hospodárskej   súťaže.   Žalobu sťažovateľa však najvyšší súd právoplatne zamietol. Znamená to, že vo vzájomnom vzťahu medzi sťažovateľom a poisťovňou bolo týmto rozsudkom právoplatne vyriešené, že sporné ustanovenie zmluvy je platné. Všeobecné súdy v uvedenom konaní mali riešiť otázku súladu sporného ustanovenia zmluvy so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže, hoci o takejto otázke   má právomoc rozhodovať úrad.   V čase   tohto   súdneho   konania   úrad o tejto   veci nekonal, lebo nebol podaný príslušný návrh. Za takéhoto stavu vzhľadom na ustanovenie § 135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   mali   všeobecné   súdy   na   výber.   Mohli postupovať tak, že prerušia konanie a uložia sťažovateľovi ako žalobcovi podať návrh úradu na   posúdenie   sporného   ustanovenia   zmluvy   z pohľadu   zákona   o ochrane   hospodárskej súťaže.   Bolo   tiež   možné   postupovať   tak,   že   posúdenie   sporného   ustanovenia   zmluvy vykonajú   všeobecné   súdy   samé   v rámci   riešenia   predbežnej   otázky.   Vybrali   si   druhé riešenie a otázku platnosti sporného ustanovenia zmluvy samé posúdili. Až po skončení tohto   súdneho   konania   podal   sťažovateľ   návrh   úradu,   aby   tento   vyslovil,   že   sporné ustanovenie zmluvy je v rozpore so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže. Úrad napokon vydal   právoplatné   rozhodnutie,   ktorým   vyslovil   protizákonnosť   sporného   ustanovenia zmluvy.

Sťažovateľ   potom,   ako   mu   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   úradu,   mal postupom   podľa   § 228   ods.   1   písm. a) Občianskeho súdneho   poriadku   podať návrh   na obnovu konania vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 34 Cb 38/99 s poukazom na právoplatné   rozhodnutie   úradu,   ktoré   bolo   vydané   po   právoplatnom   skončení   súdneho konania.   Takýmto   postupom   mohol   sťažovateľ   dosiahnuť   zosúladenie   rozsudku všeobecného   súdu   vo   veci   čiastočnej   neplatnosti   zmluvy   s právoplatným   rozhodnutím úradu. Sťažovateľ však takto nepostupoval.

Napadnuté   skutkové   a právne   závery   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za arbitrárne, resp. za zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd pri rozhodovaní o žalobe poisťovne o vrátenie 150 000 Sk už nemohol posúdiť otázku platnosti sporného ustanovenia zmluvy inak, ako bola táto otázka posúdená v skoršom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 34 Cb 38/99. Tento právoplatný rozsudok bol totiž aj pre najvyšší súd záväzný.

Možno   konštatovať,   že   sťažovateľom   vytýkaný   nesúlad   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu a rozhodnutia úradu je v konečnom dôsledku zapríčinený nedostatočnou procesnou aktivitou sťažovateľa. Preto obstojí záver, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008