znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 274/06-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., zastúpeného JUDr. Ing. V. Č., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/03.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 9. mája 2003 podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu   proti   Slovenskej   republike   o   náhradu   škody.   Uvedený   súd   postúpil   vec   podľa sťažovateľa „... na miestne nepríslušný súd Okresný súd v Trnave a zákonnou sudkyňou sa stala sudkyňa JUDr. Z. Z. (...)

Po 2-rokoch a 4-mesiacoch malo dôjsť k súdnemu prejednávaniu veci pod sp. zn.: 18 C 96/03.

Ale právny zástupca Generálnej prokuratúry SR JUDr. F. oznámil súdu v Trnave, že proti navrhovateľovi je vedené konanie o právnej spôsobilosti pod sp. zn.: Ps 12/04. Toto sudkyňa Z. vzala na vedomie a konanie 18 C 96/03 prerušila“.

V sťažnosti   sa   sťažovateľ zmienil aj o tom, že podal „... sťažnosť na subjektívne prieťahy v konaní 18 C 96/2003 dňa 30. 09. 2005, doteraz bez reakcie predsedu OS Trnava. Sťažovateľ podal opakovanú sťažnosť dňa 04. 01. 2006, zase bez reakcie predsedu súdu“.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo   v   predmetnom   konaní   porušené,   a   zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd   uložil porušovateľovi jeho základného práva uhradiť mu sumu 10 miliónov slovenských korún ako „... finančnú   satisfakciu   vo   výške   10,000.000.- Sk“,   a   tiež   to,   že „Okresný   súd je povinný vo veci 18 C 96/03 konať bezodkladne a bez prieťahov“.

Vzhľadom   na   svoju   nepriaznivú   sociálnu   situáciu   sťažovateľ   zároveň   požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

Sťažnosť   bola   doplnená   podaniami   sťažovateľa   doručenými   ústavnému   súdu 30. mája   a   14. júla 2006,   súčasťou   ktorých   bolo   splnomocnenie   sťažovateľa   na   jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavných súdom, kópia rozsudku Európskeho súdu pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (ďalej   len   „ESĽP“)   sp.   zn.   57678/00   z   27. júna 2006 a sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní z 10. apríla 2006, v ktorých žiada, aby okresný súd rešpektoval citované rozhodnutie ESĽP a uhradil sťažovateľovi trovy konania.

Ústavný   súd   zistil,   že   citované   rozhodnutie   ESĽP   nemá   súvislosť   s   namietaným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pred ústavným súdom.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   sťažností,   ktorými   sa   namieta   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prihliada ústavný súd na doterajšiu dĺžku konania a na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú môže okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v zmysle uvedeného článku ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, IV. ÚS 296/04). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich   nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

Vychádzajúc z uvedeného, z predloženej sťažnosti, ako aj z informácií získaných zo súdneho spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 18 C 96/03 a vyjadrenia jeho predsedu z 30. júna 2006 ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   začalo   na   základe   žaloby sťažovateľa   o „Poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia – satisfakcie   a   náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za diskriminačné správanie štátu Slovenská republika voči žalobcovi“,   ktorá   bola   doručená   9. mája 2003   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   ktorý   vec postúpil okresnému súdu 10. júla 2003.

Dňa 9. októbra 2003 sťažovateľ nesúhlasil s postúpením veci a vzniesol námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

Dňa   26. novembra 2003   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   konkretizáciu   tejto námietky   a 9. februára 2004   výzvu   zopakoval. Sťažovateľ   vyjadrenie   doručil   okresnému súdu 24. februára 2004. Dňa 5. apríla 2004 sťažovateľ doplnil svoje vyjadrenie a rozšíril petit   žaloby.   Dňa   9. júna 2004   okresný   súd   vyžiadal   spis   a   15. novembra 2004   vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe.

Dňa 17. januára 2005   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd,   aby   mu   zaslal   vyjadrenia žalovaných, ku ktorým zaujal sťažovateľ stanovisko 8. februára 2005. Dňa 5. apríla 2005 okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   6. jún 2005,   na   ktorom   sťažovateľ   opätovne rozšíril žalobný návrh a odročil   pojednávanie na 12. september 2005. Dňa 13. júna 2005 sťažovateľ doručil   zmenu petitu a doplnenie žalobného návrhu. Dňa 12. septembra 2005 okresný súd vypočul účastníkov a konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04. Dňa 21. novembra 2005 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania. Dňa 13. decembra 2005 bol spis postúpený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozhodnutie okresného   súdu   potvrdil   a   spis   9. júna 2006   vrátil   okresnému   súdu.   Dňa   4. júla 2006 sťažovateľ doručil okresnému súdu rozhodnutie ESĽP a 11. júla 2006 okresný súd ustanovil tlmočníčku na preklad tohto rozhodnutia. Spis okresného súdu bol doručený ústavnému súdu 21. júla 2006.

Ústavný   súd   posúdil   všetky   úkony   okresného   súdu   a   z   jeho   zistenia   vyplýva, že okresný súd bol v právnej veci sťažovateľa nečinný iba v období od postúpenia veci z Okresného   súdu   Bratislava   I   (10. júla 2003)   do   26. novembra 2003,   keď   vyzval sťažovateľa na konkretizáciu námietky zaujatosti vznesenú sťažovateľom 9. októbra 2003 proti   sudcom   okresného   súdu.   Toto   obdobie   predstavuje   prieťahy   v   trvaní   4   mesiacov a 16 dní. V inom období ústavný súd nezistil, až do vydania tohto rozhodnutia zbytočné prieťahy   v   činnosti   okresného   súdu.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   Okresný   súd Bratislava   I   od   postúpenia   veci   okresnému   súdu   (10. júla 2003)   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu   (28. februára 2006) vykonával úkony priebežne, odstraňoval nedostatky podaní   sťažovateľa   týkajúce   sa   návrhov   na   vylúčenie   sudcov   okresného   súdu,   dal žalovaným   žalobu   na   vyjadrenie   a   návrhy   na   zmenu   jej   petitu   a   dvakrát   (v júni a septembri 2005) uskutočnil pojednávania, na ktorých vykonal dokazovanie. Takisto treba uviesť, že podania sťažovateľa v napadnutom konaní vykazovali aj procesné nedostatky (nejasnosť a nezrozumiteľnosť obsahu žaloby, ktorá bola viackrát doplňovaná a zároveň bol menený   i   jej   petit,   napr.   v   apríli   2004   a   dvakrát   v   júni   2005).   Ústavný   súd   tiež poznamenáva, že po prerušení konania 12. septembra 2005 a zaslaní spisu krajskému súdu (december 2005) v dôsledku   podaného odvolania sťažovateľom sa tento spis nachádzal na krajskom súde 6 mesiacov.

Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí   ešte   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 18 C 96/03 odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred označeným súdom nebol celkom bez prieťahov, ktoré by bolo možné označiť za zbytočné, tieto by nezakladali reálnu možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   citované   rozhodnutie   ESĽP,   ktorým   boli porušené   práva   sťažovateľa,   sa   nevzťahuje   na   konanie   vedené   okresným   súdom   pod sp. zn. 18 C 96/03.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006