znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 273/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   V.,   občana   Rakúskej   republiky,   bytom   Rakúska republika,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   J.   W.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, 3 a 4, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného riaditeľstva   Policajného zboru   B. v konaní vedenom   pod sp.   zn.   ORP-BAI-OKP-DOZ-171/2011, postupom Okresnej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pn 16/2009, postupom Krajskej prokuratúry v B. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kn 6/2009 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2013 doručená sťažnosť S. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. J. W., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, 3 a 4, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   8   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-BAI-OKP-DOZ-171/2011, postupom Okresnej prokuratúry   B.   (ďalej   aj   „okresná   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Pn 16/2009, postupom Krajskej prokuratúry v B. (ďalej aj „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kn 6/2009 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08.

Sťažovateľ rozdelil svoju sťažnosť do šiestich častí, v ktorých okrem iného uvádza:

« I.

Opis skutkového stavu

Pán S. V., bytom Rakúska republika (ďalej aj ako „Sťažovateľ“) je rakúskym štátnym občanom.

Sťažovateľ je v Rakúskej republike spolu s ďalšími osobami obvinený z hospodárskej trestnej činnosti...

Sťažovateľ do 30. mája 2008 pracoval pre spoločnosť M. s. r. o., so sídlom B. ako vyslaný pracovník M., so sídlom V.

M. je bankou so sídlom v Rakúskej republike. M. si na základe podnájomnej zmluvy zo   dňa   29.   júla   2008   prenajala   od spoločnosti   M.   s.   r.   o.   kanceláriu   nachádzajúcu   sa na 8. poschodí   budovy...   na...   ulici...   v B.,   pričom   sťažovateľovi   bola   táto   kancelária v zmysle   podnájomnej   zmluvy   ponechaná   k   jeho   bezplatnému   výlučnému   a   osobnému využívaniu...

Na základe dožiadania rakúskeho štátneho zastupiteľstva V. zo dňa 23. decembra 2008   (ďalej   len   „Dožiadanie   I“)   bola   dňa   18.   februára   2009   vykonaná   Okresným riaditeľstvom Policajného zboru B. (ďalej len „OR PZ B.“) v konaniach s č. p. ORP-V-11- 1/2009-I-JKP   a   č.   p.   ORP-V-11-2/2009-I-JKP   prehliadka   iných   priestorov   a   pozemkov v budove... na... ulici v B. (ďalej len „Prehliadka“). Príkazy na prehliadku boli nariadené výlučne na priestory spoločnosti M. s. r. o. a M., a. s...

Ústavný   súd   nálezom   III.   ÚS   172/2010-77   zo   dňa   7.   decembra   2010   (ďalej   len „Nález“) rozhodol, že:

1.   základné   právo   S.   V.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1,   2   a   3   Ústavy   Slovenskej republiky,   právo   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. v konaní vedenom pod č. p. ORP-V-11-1/2009 v súvislosti s úkonom vykonaným 18.   februára   2009   –   prehliadkou   iných priestorov   a pozemkov,   a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08 porušené bolo;

2. základné právo spoločnosti M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B. v konaní vedenom pod č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod č. p. ORP-V- 11-2/2009-I-JKP v súvislosti s úkonom vykonaným 18. februára 2009 – prehliadkou iných priestorov, porušené bolo;

3. základné právo S. V. a spoločnosti M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V/3   Gn   71/08   a jej   upovedomením   o   vybavení   podnetu z 15. júna 2009 porušené boli;

4. upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o vybavení podnetu č. k. V/3 Gn 71/08-28 z 15. júna 2009 zrušuje;

5.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. V/3 Gn 71/2008   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základného   práva   S.   V.   zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Na základe žiadosti predchádzajúceho právneho zástupcu sťažovateľa požiadala GP SR listom z 9. februára 2011 dožadujúci rakúsky orgán o vrátenie tak originálov, ako aj kópii vecí a dokumentov zaistených pri prehliadke, či už v papierovej alebo elektronickej forme, ich opisy a záznamy. Zároveň žiadala, aby akékoľvek záznamy takýchto neoprávnene zaistených vecí a dokumentov na všetkých nosičoch informácií boli zničené...

Ako bolo z rôznych zdrojov zistené v priebehu roku 2012, dňa 14. apríla 2011 sa vo V. uskutočnilo pracovné stretnutie zástupcov GP SR a rakúskeho štátneho zastupiteľstva V. Pri   tomto   stretnutí   boli   zástupcom   GP   SR   odovzdané   predmety   patriace sťažovateľovi. Súčasne im bolo doručené dožiadanie rakúskeho štátneho zastupiteľstva V. zo dňa 14. apríla 2011 (ďalej len „Dožiadanie II“)...

Dňa 16. mája 2011 uložila prokurátorka OP B. vyšetrovateľke OR PZ B. zabezpečiť vrátenie   predmetov   sťažovateľovi.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   bol   v predchádzajúcom konaní   zastúpený   slovenskou   advokátskou   kanceláriou,   bola   zisťovaná   adresa   pomocou Interpolu. Sťažovateľ nebol nikdy priamo kontaktovaný slovenskými orgánmi...

Až   dňa   12.   septembra   2011   bola   predchádzajúcemu   právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručená žiadosť prokurátorky OP B. o predloženie plnej moci na zastupovanie sťažovateľa a na prebratie vecí. Sťažovateľ preukázateľne kontaktovaný nebol.

Dňa 14. septembra 2011 právny zástupca sťažovateľa osobne predložil dozorujúcej prokurátorke OP B. plnú moc na zastupovanie pána S. V. Sťažovateľ bol informovaný, že z dôvodu   dovolenky   prokurátorky   OP   B.,   bude   úkon   realizovaný   posledný   septembrový týždeň...

Na základe porovnania zoznamu vecí zaistených dňa 18. februára 2009 so zoznamom vrátených dokumentov sťažovateľ žiadal OP B. o preverenie, či boli všetky dokumenty (tak originály ako aj kópie) vrátené a zároveň OP B. žiadal o poskytnutie dôkazu, že všetky nosiče informácií, na ktorých sú neoprávnene zaistené veci uchované, boli zničené. OP B. listom zo dňa 28. októbra 2011 sťažovateľovi oznámila, že jeho požiadavka bola odstúpená rakúskej strane prostredníctvom slovenského zástupcu pri E...

Dňa 6. februára 2012 bol sťažovateľovi doručený list z OP B., ktorým mu bolo oznámené, že sťažovateľova požiadavka zo dňa 10. októbra 2011 išla nad rámec nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky a z uvedeného dôvodu bude pristúpené k vráteniu vecí. Dňa 8. februára 2012 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie OR PZ B., č. p.: ORP- BAI-OKP-DOZ-171/2011 o vrátení predmetov, výlučne v slovenskom jazyku, napriek tomu, že preukázateľne neovláda slovenský jazyk.

Voči   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu sťažnosť...

Sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. 2Pn 16/2009-45 zo dňa 27. februára 2012, doručeným sťažovateľovi dňa 6. marca 2012, OP B. zamietla ako nedôvodnú, keď ako hlavný dôvod pre zamietnutie sťažnosti bola uvedená skutočnosť, že sťažovateľ nepreukázal existenciu vyhotovenia kópií. S ďalšou argumentáciou sťažovateľa sa OP B. nepovažovala za potrebné zaoberať.

Súčasne s uznesením o zamietnutí sťažnosti OP B. predvolala právneho zástupcu sťažovateľa na úkon - odovzdanie vecí na 7. marca 2012 o 09.00. OP B. sa v tejto súvislosti uspokojila s predchádzajúcou ústnou komunikáciou s právnym zástupcom sťažovateľa zo dňa 14. septembra 2011 a neupovedomila o úkone aj samotného sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľovi   neboli   zasielané   rozhodnutia   OR   PZ   B.   a   OP   B.   preložené   do   jeho materinského jazyka, i keď mu priamo zakladali práva a povinnosti, je uvedená už vyššie. Právny zástupca sťažovateľa bol predvolaný pod hrozbou, že v prípade, ak sa bez ospravedlnenia nedostaví na stanovený termín k prevzatiu vecí, bude to považované za odmietnutie samotného prevzatia s prihliadnutím, akoby k takémuto úkonu došlo.

Právny zástupca sťažovateľa sa bez ohľadu na krátkosť času na spomínaný úkon dostavil. Úkonu sa okrem prokurátorky OP B. zúčastnili aj vyšetrovateľka OR PZ B. a ďalší vyšetrovateľ z OR PZ B.

Po   zbežnom   preskúmaní   obsahu   dátových   nosičov   boli   právnemu   zástupcovi sťažovateľa fyzicky vrátené predmety a bola mu odovzdaná zápisnica o vrátení veci, ktorú prítomné osoby podpísali.

Právny   zástupca   sťažovateľa   následne   vrátené   veci   uložil   do   svojej   aktovky. Bezprostredne   na   to   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vyšetrovateľkou   OR   PZ   B. oznámené, že rakúska strana doručila novú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, a preto bol právny zástupca sťažovateľa ústne vyzvaný na vydanie vecí podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku pod hrozbou odňatia veci (§ 91 Trestného poriadku), ako i na možnosť uloženia poriadkovej pokuty (§ 70 Trestného poriadku) a prípadné odovzdanie príslušnému orgánu na disciplinárne konanie...

Právny   zástupca   sťažovateľa   namietol   do   zápisnice   nezákonnosť   úkonu, predovšetkým s poukazom na existujúci nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom zároveň uviedol, že podrobnejšie námietky voči úkonu budú uvedené v písomnom podaní...

II.

Podania sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich podaniach zo dňa 12. marca 2012 adresovanom OP B., zo dňa 2.   apríla   2012   adresovanom   KP   B.,   zo   dňa   31.   mája   2012   a   7.   septembra   2012 adresovanom GP SR namietol najmä...

V   opakovanom   podnete   sťažovateľ   uviedol,   že   svedecká   výpoveď   pani   N.   G. neobsahuje   zmienku   o   jeho   osobe   a   popis   predmetov,   ktoré   tvoria   predmet   druhého dožiadania.

OP B. podnet na preskúmanie postupu vyšetrovateľa vyhodnotila ako nedôvodný. KP B. sa s týmto jej rozhodnutím stotožnila a uviedla, že zostávajúce predmety sú vlastníctvom iného subjektu.

GP SR vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu zo dňa 31. decembra 2012, č. V3 Gn 71/08-82, doručeného sťažovateľovi dňa 24. januára 2013, uviedla, že z nálezu Ústavného súdu nevyplýva explicitne, ktoré predmety bolo potrebné sťažovateľovi vrátiť a ani povinnosť vrátiť predmety patriace iným subjektom...

GP SR ďalej uviedla, že nenastali dôvody pre odmietnutie realizácie dožiadania II rakúskeho Štátneho zastupiteľstva vo V. Podľa GP SR Slovenská republika mala na základe aplikovanej medzinárodnej zmluvy (Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými   štátmi   EÚ   čl.   4   ods.   1),   ako   dožiadaný   štát   pozitívnu   povinnosť   vykonať požadované   úkony,   ak   tieto   nie   sú   v   rozpore   s   ústavou,   alebo   takými   ustanoveniami právneho   poriadku,   na   ktorých   je   potrebné   bezpodmienečne   trvať   („výhrada   verejného poriadku“, v Trestnom poriadku SR upravená v ustanovení § 481).

Ďalej GP SR uviedla, že vzhľadom na to, že realizáciou povinnosti špecifikovanej v Náleze   Ústavného   súdu,   bol   odstránený   protiprávny   stav,   príslušné   orgány neidentifikovali   podmienky,   ktoré   by   bránili   vykonaniu   dožiadania   rakúskych   orgánov. Príslušné   orgány   Slovenskej   republiky   oprávnené   vykonávať   právnu   pomoc   neskúmajú dôkazný stav v trestnej veci vedenej na území cudzieho štátu, na základe ktorého je žiadané o   vykonanie   úkonov   právnej   pomoci.   Platí   vyvrátiteľná   domnienka   zákonnosti,   ako   aj dodržania zásady primeranosti...

Spomínaným vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu bol opakovaný podnet námestníkom generálneho prokurátora GP SR ako nedôvodný odložený...

III.

Porušované základné práva alebo slobody

...článok 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, 3 a 4 Ústavy... Ako je uvedené vyššie Ústavný súd vo svojom náleze okrem iného výslovne zakázal GP SR pokračovať v konaní so spisovou značkou V/3 Gn 71/2008 v porušovaní základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Z uvedeného logickým výkladom možno odvodiť, že po vrátení veci nie je možné, aby došlo   zo   strany   GP   SR,   resp.   na   jej   priamy   pokyn,   k   opätovnému   zásahu   do   práva sťažovateľa na majetok.   O to viac,   že nový zásah do práva na majetok je realizovaný v konaní s tou istou spisovou značkou (V/3 Gn 71/2008), ako to konanie, ku ktorému bol Ústavným súdom vyslovený zákaz pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Nakoľko i rakúske dožiadanie II má identickú spisovú značku možno usudzovať, že dožiadanie II je len pokračovaním/súčasťou dožiadania I. Niet pochýb, že jeho účelom je konvalidácia pochybení, ktoré sprevádzali dožiadanie I...

Sťažovateľ má za to, že tu na základe existujúceho nálezu Ústavného súdu nemohla existovať pozitívna povinnosť vyhovieť novému dožiadaniu na strane dožiadaných orgánov Slovenskej republiky. Akýkoľvek iný výklad je arbitrárny a nerešpektuje autoritu a zákonom zverenú kompetenciu Ústavného súdu Slovenskej republiky...

Informácie o veciach, ktoré tvorili predmet dožiadania (vrátane ich presného popisu a   samotnej   skutočnosti,   že   existujú),   boli   získané   nezákonným   spôsobom   pri   realizácii nezákonnej prehliadky kancelárie   a   trezoru sťažovateľa.   Túto   skutočnosť   preukázateľne potvrdzuje   obsah   zápisnice   o   svedeckej   výpovedi   pani   N.   G.   O   predmete   aktuálneho dožiadania rakúskej strany bolo právoplatne rozhodnuté nálezom Ústavného súdu. Pokiaľ   teda   bol   právny   zástupca   sťažovateľa   vyzvaný   na   vydanie   vecí,   ktoré podliehali režimu § 89 ods. 2 Trestného poriadku, bol takýto postup nezákonný, pretože sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi bola takáto povinnosť uložená v rozpore so zákonom...

Je jednoznačné, že osoba sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu bola využitá OR PZ B., OP B. a GP SR výlučne na konvalidáciu pochybení pri realizácii prehliadky dňa 18. februára 2009. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje skutočnosť, že OR PZ B., OP B. a GP SR nerešpektovali výrok skoršieho nálezu Ústavného súdu.

Sťažovateľ   namieta,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   realizovaním   dožiadania Štátneho   zastupiteľstva   vo   V.,   pod   číslom   608   St   1/08w   zo   dňa   14.   apríla   2011 prostredníctvom   konania   a   samostatnej   žiadosti   o   vydanie   vecí   (nezákonne   zaistených) konali nad rámec ustanovení Trestného poriadku. Na základe tejto skutočnosti boli úkony realizované orgánmi činnými v trestnom konaní v rozpore s článkom 13 Ústavy, v dôsledku čoho neboli zachované a rešpektované sťažovateľove práva garantované Ústavou... článok 16 ods. 1 Ústavy... Porušenie článku 16 ods. 1 Ústavy nastalo postupom vyšetrovateľky OR PZ B. tým, že po tom ako boli právnemu zástupcovi sťažovateľa vrátené veci, bol tento ihneď ústne   vyzvaný   na   vydanie   vecí   pod   hrozbou   odňatia   veci.   Takýmto   postupom   bolo zasiahnuté aj do osobnej integrity sťažovateľa.

K porušeniu Ústavou chránených práv sťažovateľa na nedotknuteľnosť osoby došlo aj tým, že mu nebola poskytnutá možnosť v dostatočnej miere disponovať s uvádzanými predmetmi a opätovne bolo zasiahnuté do jeho súkromia...

Vyšetrovateľka OR PZ B. vykonala zásah do integrity sťažovateľa nad rámec právnej úpravy   Slovenskej   republiky,   keď   neposkytla   právnemu   zástupcovi   sťažovateľovi v dostatočnej miere právo na súkromie a efektívne vykonávanie práva na obhajobu. Právny   zástupca   sťažovateľa   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   nesmel opustiť priestory OP B. a nemal tak inú možnosť, ako len strpieť úkony zo strany OR PZ B. a OP B., t. j. nebol mu poskytnutý žiaden priestor na oboznámenie klienta so stavom vo veci a môcť sa tak aktívne brániť voči úkonom orgánov činných v trestnom konaní a efektívne vykonávať práva sťažovateľa na obhajobu...

článok 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy... Tým, že orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť o udelení plnomocenstva právnemu zástupcovi sťažovateľovi, nemohli odňať vec bez toho, aby si preverili zákonnú prekážku vydania veci, ktorou je oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti definovanej v § 89 ods. 2 Trestného poriadku, čím nekonali v rozsahu a v medziach ustanovených zákonom. Právnemu zástupcovi sťažovateľa nemohli byť veci odňaté, nakoľko právny zástupca sťažovateľa   nebol   sťažovateľom   oslobodený   od   zákonnej   povinnosti   mlčanlivosti vyplývajúcej z § 23 ods. 1 Zákona o advokácii, čím orgány činné v trestnom konaní konali v rozpore so zákonom...

Nakoľko   Trestný   poriadok   neupravuje   možnosť   opätovného   zaistenia   vecí bezprostredne pri postupe podľa § 97 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku ani o opätovnom získaní   vecí   pôvodne   nezákonne   zistených,   samotné   opätovné   vydanie   vecí   je   konaním orgánov činných v trestnom konaní nad rámec ustanovení zákona a v jeho rozpore. Podľa názoru sťažovateľa opätovným zaistením predmetov vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa   a zamedzením výkonu   jeho vlastníckeho práva   došlo   k opätovnému   zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok...

Úkonmi   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktoré   podľa   názoru   sťažovateľa nespĺňajú   kritériá   legality,   legitimity   a   proporcionality,   došlo   k   zásahu   do   pokojného užívania   majetku   sťažovateľa.   Úkony   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktoré nerešpektovali potrebu garancií procesnej povahy spôsobili porušenie „práva na ochranu“ sťažovateľa vyplývajúce z článku 20 ods. 1 Ústavy.

Je neprípustné, aby sa voči osobe advokáta pre výkon právneho zastúpenia klienta v právnom štáte používala hrozba donucovacích prostriedkov a disciplinárnych opatrení... článok 22 ods. 1 a 2 Ústavy... Orgány činné v trestnom konaní svojim postupom zasiahli do nerušeného výkonu ústavného   práva   sťažovateľa   na   ochranu listového tajomstva,   tajomstva dopravovaných správ   a   iných   písomností   a   ochranu   osobných   údajov,   keďže   bezprostredne   po   vrátení predmetov právnemu zástupcovi sťažovateľa, bol právny zástupca sťažovateľa vyzvaný na ich   opätovné   vydanie.   Je   nepochybné,   že právny   zástupca   sťažovateľa   mal   po   prevzatí vrátených vecí v mene sťažovateľa veci u seba oprávnene a pri sebe na základe udelenej plnej moci.

Zásahom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktorými   bol   právny   zástupca sťažovateľa   ústne   vyzvaný   na   vydanie   oprávnene   držaných   vecí,   došlo   k   priamemu porušeniu   ústavného   práva   na   ochranu   listového   tajomstva,   tajomstva   dopravovaných správ   a   iných   písomností   a   ochranu   osobných   údajov,   nakoľko   obsah   vydaných   vecí preukázateľne   pozostával   okrem   iného   aj   z   písomnosti   a   e-mailovej   korešpondencie súkromnej povahy...

článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.)

... Vzhľadom na skutočnosť, že obsahom vydávaných vecí patriacich do výlučného vlastníctva sťažovateľa boli okrem iného aj písomnosti súkromnoprávnej povahy, súkromná korešpondencia,   ako   aj   korešpondencia   sťažovateľa   so   svojim   právnym   zástupcom,   je dôvodné   považovať   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   za   zásah   do   práva sťažovateľa   na   rešpektovanie   jeho   súkromného   a   rodinného   života   a   samotnej korešpondencie...

Realizovaním   nových   úkonov   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v rovnakej   veci   a   s   rovnakým   cieľom   pod   reálne   existujúcou   bezprostrednou   hrozbou okamžitého   odovzdania   opätovne   zaistených   vecí   rakúskym   orgánom   a   vzniku   ujmy   na právach sťažovateľa, bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa akýchkoľvek ďalších účinných právnych prostriedkoch nápravy podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. článok 46 Ústavy a   článok 48 ods. 2 Ústavy

... Sťažovateľovo právo na inú právnu ochranu bolo porušené viacerými spôsobmi a to najmä:

i) porušenie princípu právnej istoty;

ii) právo na konanie v materinskom jazyku;

iii) právo na zastúpenie advokátom;

iv) právo na konanie bez zbytočných prieťahov;

v) inými formálnymi pochybeniami.

ad i) Ústavný   súd   svojím   nálezom   zakázal   GP   SR   porušovať   právo   sťažovateľa   na majetok. GP SR napriek tomu prijala opätovné dožiadanie rakúskej strany, ktoré sledovalo jediný cieľ nápravu pochybení pri prehliadke a opätovné zaistenie predmetov...

Prehliadka iných priestorov je neopakovateľným úkonom podľa Trestného poriadku. Pokiaľ bola prehliadka kancelárie sťažovateľa a jeho trezoru vyhlásená za nezákonnú ako celok, na všetky pri tejto prehliadke získané informácie a dôkazy nie je možné prihliadať. Sťažovateľ v tejto súvislosti opätovne poukazuje na skutočnosť, že mu neboli vrátené všetky zaistené veci a ani kópie týchto predmetov a nález Ústavného súdu tak nebol rešpektovaný... ad ii) Sťažovateľ   je   štátnym   občanom   Rakúska.   OR   PZ   B.   a   OP   B.   nepovažovali   za potrebné pri rozhodnutiach, ktoré sa bezprostredne týkali práv a povinností sťažovateľa zabezpečiť preklad rozhodnutí do nemeckého jazyka.

ad iii)... Tým, že orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť o udelení plnomocenstva právnemu   zástupcovi   sťažovateľovi,   nemohli   takejto   osobe   odňať   vec   bez   toho,   aby   si preverili zákonnú prekážku vydania veci, ktorou je oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti definovanej   v   §   89   ods.   2   Trestného   poriadku,   čím   nekonali   v   rozsahu   a   v   medziach ustanovených zákonom...

Postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu garantovaného článkom 46 Ústavy a nebola dodržaná rovnováha   medzi   právom   sťažovateľa   na   inú   právnu   ochranu   (právo   na   obhajobu) a spôsobom a formou realizovania trestnoprávnych prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa.

ad iv)... Dožiadanie Štátneho zastupiteľstva vo V. je zo 14. apríla 2011. Z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že prokurátorka OP B. uložila prípisom z 16. mája 2011 vyšetrovateľke OR PZ B. zabezpečiť vrátenie predmetov sťažovateľovi.

Napriek tomu, že osoba vtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľa bola tak OP B. ako aj OR PZ B. známa, bola osoba sťažovateľa lustrovaná pomocou Interpolu.

Po takmer 4 mesiacoch od vydania príkazu na vrátenie vecí požiadala prokurátorka predchádzajúceho právneho zástupcu sťažovateľa o predloženie plnej moci na prebratie predmetov.   Po   bezprostrednom   predložení   novej   plnej   moci   prokurátorka   prisľúbila realizáciu vrátenia predmetov, po svojom návrate z dovolenky, pričom informácia o jej dovolenke nebola pravdivá.

Ďalšia   komunikácia   prebehla   v   októbri   2011,   pričom   prokurátorka   oznámila odstúpenie požiadavky sťažovateľa rakúskej strane prostredníctvom E...

Následne   po   ďalších   4   mesiacoch   prokurátorka   oznámila   sťažovateľovi,   že   jeho požiadavka z 10. októbra 2011 ide nad rámec nálezu Ústavného súdu.

Po   právoplatnosti   uznesenia   o   vydaní   predmetov   bolo   pristúpené   k   ich   vráteniu a následnému opätovnému zaisteniu.

S prihliadnutím na postup OR PZ B., OP B. a GP SR je nepochybné, že ich postup nesmeroval k rešpektovaniu nálezu ústavného súdu, ale výlučne ku náprave pochybení pri prehliadke...

Prieťahy v konaní ďalej pretrvávali. Konečné rozhodnutie námestníka GP SR bolo sťažovateľovi   doručené   až   v   januári   2013.   Sťažovateľovi   doposiaľ   nebolo   doručené vyrozumenie   o   odovzdaní   vecí   dožadujúcemu   rakúskemu   orgánu,   hoci   emailom   zo   dňa 5. júna   2012   informovala   prokurátorka   medzinárodného   odboru   GP   SR   rakúskeho prokurátora o možnosti prevzatia zaistených predmetov...

Neexistuje žiadne akceptovateľné vysvetlenie preto, aby úkon právnej pomoci podľa § 89   Trestného   poriadku   týkajúci   sa   jasne   vymedzených   predmetov,   osoby   so   známou adresou   a   známym   právnym   zástupcom,   trval aj s rozhodovacím procesom   príslušných prokurátorov vrátane zastupujúceho námestníka GP SR 21 mesiacov.

ad v) Sťažovateľ v neposlednom rade poukazuje na skutočnosť, že zápisnica o vydaní veci neobsahuje údaje o orgáne, ktorý vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na vydanie veci, o osobe, ktorá v mene tohto orgánu koná, spôsobe akým spôsobom bol právny zástupca sťažovateľa   vyzvaný   na   vydanie   vecí   a   ani   mieste   tohto   úkonu.   Zápisnica   neobsahuje poučenie o prípadnom opravnom prostriedku, právny zástupca sťažovateľa nebol poučený ani len ústne...

Ďalej sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že i keď Trestný poriadok nepredpisuje písomnú formu výzvy na vydanie veci, ústna výzva sa zásadne používa len v prípadoch, ktoré neznesú odklad. O takúto situáciu dňa 7. marca 2012 bez akýchkoľvek pochybností nemohlo   ísť.   Dožiadanie   smerovalo   na   veci,   osoba   právneho   zástupcu   bola   tak vyšetrovateľke ako aj dozorujúcej prokurátorke známa, nemohol byť preto problém uvedenú výzvu vypracovať aj v písomnej podobe...

...   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a následne prijal nasledovný nález:

„Postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní V/3 Gn 71/08, postupom Krajskej prokuratúry v B. v konaní 2 Kn 6/2009, postupom Okresnej prokuratúry B. v konaní 2Pn 16/2009 a postupom Okresného riaditeľstva policajného zboru B., číslo konania: ORP-BAI-OKP-DOZ-171/2011, boli porušené základné práva S. V.

podľa   článku   13   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2,   3   a   4   Ústavy   (právo   na   ukladanie povinností na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd) podľa článku 16 ods. 1 Ústavy (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia) podľa článku 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy (právo vlastniť majetok, právo na ochranu majetku a právo pokojného užívania majetku)

podľa článku 22 ods.   1 a 2 Ústavy (listové tajomstvo,   tajomstvo dopravovaných správ, nedotknuteľnosť privátnej korešpondencie)

podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských práv (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie) podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských práv (právo   na   účinné   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa   porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností)

a podľa článku 46 Ústavy a článku 48 ods. 2 Ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu, na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom).

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Okresnej prokuratúre B. a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky B. sa prikazuje, aby obnovili stav pred porušením základných práv a slobôd a to predovšetkým, aby boli sťažovateľovi vrátené nielen predmety uvedené v zápisnici Okresného riaditeľstva Policajného zboru Slovenskej republiky   B.   o   vydaní   veci   zo   dňa   7.   marca   2012   ORP-BAI-OKP-DOZ-171/2011,ale   i predmety uvedené v zápisniciach o prehliadke zo dňa 18. februára 2009 s č. p. ORP-V-11- 1/2009-I-JKP a ORP-V-11-2/2009-I-JKP.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania a to do 2 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach.

Podľa čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv   a   slobôd   musia   platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú   ustanovené podmienky.   Pri   obmedzovaní   základných   práv   a   slobôd   sa   musí   dbať   na   ich   podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený účel.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť   iba   vtedy,   ak   ide   o   majetok   nadobudnutý   nezákonným   spôsobom   alebo z nelegálnych   príjmov   a   ide   o   opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre bezpečnosť   štátu,   ochranu   verejného   poriadku,   mravnosti   alebo   práv   a   slobôd   iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či   už uchovávaných v súkromí, alebo   zasielaných   poštou,   alebo   iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Ochrana sa vzťahuje na správy súkromného, ako aj verejného charakteru, správy obchodné či   politické.   Predmetom   ochrany sú   správy   zasielané akýmkoľvek spôsobom: v uzavretom   liste   alebo   inej   písomnosti,   dopravované   poštou   alebo   iným   dopravným zariadením,   príp.   aj   kuriérom.   Podľa   súčasnej   právnej   úpravy   možno   tajomstvo prepravovaných správ obmedziť len v súvislosti s trestným stíhaním. Ak je na objasnenie skutočností   závažných   pre   trestné   konanie   nevyhnutné   zistiť   obsah   nedoručených telegramov,   listov   alebo iných   zásielok,   ktoré   pochádzajú   od   obvineného,   alebo sú   mu určené, nariadi predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor a vyšetrovateľ, aby mu ich pošta alebo podnik vykonávajúci ich prepravu vydali.

Podľa   čl.   46   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

III.

1. K postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-BAI-OKP-DOZ-171/2011

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   označených   práv   postupom   Okresného riaditeľstva   Policajného zboru   B. v konaní vedenom   pod sp.   zn.   ORP-BAI-OKP-DOZ-171/2011 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pn 16/2009.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak  ...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   tieto   ustanovenia   sa   vzťahujú   aj   na   postup a rozhodovanie orgánov prokuratúry v plnom rozsahu, čo konštatoval už aj vo svojej skoršej judikatúre (napr. II. ÚS 144/2011).

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru   B.   v   zmysle   namietaného   porušenia   označeného   práva,   pretože   sťažovateľ   mal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práv a na   použitie   ktorého   bol   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Takýmto právnym prostriedkom   bola sťažnosť podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku. Sťažovateľ napokon tak aj postupoval a o tomto postupe a rozhodnutí rozhodovala okresná prokuratúra. Právomoc okresnej prokuratúry rozhodnúť o sťažnosti teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   postupu   Okresnej   prokuratúry   B. v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Pn 16/2009 a postupu Krajskej   prokuratúry v B. v konaní vedenom   pod sp. zn.   2 Kn 6/2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd z textu samotnej sťažnosti a z priloženého spisového materiálu zistil, že

1.uznesenie okresnej prokuratúry č. k. 2 Pn 16/09-45 z 27. februára 2012 bolo sťažovateľovi, resp. právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 6. marca 2012,

2.rozhodnutie krajskej prokuratúry č. k. 2 Kn 6/09-37 z 11. mája 2012 bolo sťažovateľovi, resp. právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 25. mája 2012.

Obidve rozhodnutia nadobudli právoplatnosť ich doručením, pretože nebolo možné proti nim podať riadny opravný prostriedok.

Z uvedeného vyplýva, že od 6. marca 2012, keď bolo sťažovateľovi, resp. právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie Okresnej prokuratúry B. č. k. 2 Pn 16/09-45, a od   25.   mája   2012,   keď   bolo   sťažovateľovi,   resp.   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa doručené   rozhodnutie   Krajskej   prokuratúry   v B.   č.   k.   2   Kn   6/09-37,   do dňa   podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 12. marca 2013, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou namieta postup okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pn 16/2009 a postup krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kn 6/2009, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol už na jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   postupu   generálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. V/3 Gn 71/08

Z vybavenia opakovaného podnetu generálnej prokuratúry č. k. V/3 Gn 71/08-82 z 31. decembra 2012 (doručeného 24. januára 2013) vyplýva:

«V   opakovanom   podnete   zároveň   žiadate   preskúmať   vybavenie   predchádzajúcich podnetov z 31. 5. 2012 a 12. 6. 2012, ktoré boli odložené ako nedôvodné listom riaditeľa medzinárodného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 10. augusta 2012. Vaša sťažnosť ohľadne absencie odpovede na Váš list zo 7. 6. 2011, v ktorom ste vystupoval   ako   právny   zástupca   dotknutej   právnickej   osoby   M.,   nie   p.   S.   V.,   bola identifikovaná ako pochybenie príslušného prokurátora a bola zjednaná náprava.

Predmetom preskúmania má byť postup príslušných orgánov v súvislosti s výkonom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) zo dňa 7. 12. 2010 sp. zn. III. ÚS 172/2010 (ďalej len Nález) ako aj postup príslušných orgánov Slovenskej republiky v súvislosti s realizáciou dožiadania Štátneho zastupiteľstva V. sp. zn. 608 St 1/08w zo 14. 4. 2011...

Z   obsahu   opakovaného   podnetu   vyplýva,   že   považujete   postup   horeuvedených dotknutých   orgánov   za   nezákonný   a   vybavenie   Vašich   pôvodných   podaní   (31.   5.   2012 a 12. 6. 2012) riaditeľom medzinárodného odboru za vecne nesprávne z dôvodov:

- prieťahy v konaní

- vrátenie predmetov, rozsah vrátených vecí

- opätovné zaistenie predmetov

- prípustnosť realizácie dožiadania príslušných orgánov Rakúskej republiky

- vady zápisnice

- porušenie práva na konanie v materinskom jazyku

- porušenie práva na obhajobu

Prieťahy v konaní Dĺžku   konania   v   tejto   veci   podmienil   neštandardný   a   najmä   medzinárodnými zmluvami nepredpokladaný stav...

O vrátenie vecí požiadala generálna prokuratúra rakúske orgány 9. februára 2011, pričom   o   postupe   generálnej   prokuratúry   bola   súčasne   vyrozumená   A.   Všetky   úkony následne vykonané generálnou prokuratúrou smerovali k bezodkladnej realizácii Nálezu US SR. Chronologický postup je uvedený v liste riaditeľa medzinárodného odboru z 10. augusta 2012. V Náleze ÚS SR ani v spisových materiáloch sa nenachádzala informácia o mieste pobytu a doručovacej adrese sťažovateľa S. V. v Slovenskej republike. Príslušné orgány prokuratúry   primárne   zisťovali   jeho   prípadnú   doručovaciu   adresu   na   území   Slovenskej republiky prostredníctvom orgánov a medzinárodných organizácií na to vecne príslušných. Dôvodom tohto postupu bola skutočnosť, že na území Slovenskej republiky nebolo vedené trestné konanie a preto absentoval právny základ na predvolanie osoby z územia cudzieho štátu   na   vykonanie   úkonu   nariadeného   Ústavným   súdom   SR.   Dotknuté   medzinárodné zmluvy   takúto   situáciu   nepredpokladajú   a   neupravujú.   Postup   formou   zaslania   poštou, ktorý   uvádzate   vo   svojom   podaní   s   odkazom   na   použitie   §   550   Trestného   poriadku   je v predmetnom prípade v celom rozsahu neaplikovateľný, ustanovenie upravuje úplne inú situáciu, predovšetkým ale ide o úpravu konania medzi príslušnými orgánmi cudzích štátov, nie účastníkmi.

Dĺžku konania čiastočne ovplyvnila aj zmena právneho zástupcu p. S. V. Vzhľadom na to, že nebola zistená doručovacia adresa na území Slovenskej republiky a osoba S. V. vyjadrila relevantným, právne akceptovateľným spôsobom vôľu byť pre tento úkon zastúpená právnym zástupcom, bol príslušnými orgánmi Slovenskej republiky zvolený postup vrátenia veci na to splnomocnenému právnemu zástupcovi...

V súvislosti s dĺžkou trvania realizácie dožiadania Štátneho zastupiteľstva V. sp. zn. 608   St   1/08   zo   14.   4.   2011,   poukazujem   na   existujúce   platné   a   účinné   bilaterálne a multilaterálne medzinárodné zmluvy,   (napr.   Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ ozn. MZV SR č. 572/2006 Z. z.) obsahujúce ustanovenia (napr. čl. 4, ods. 2, cit. Dohovoru), na základe ktorých bolo dožiadanie vykonané. Tieto stanovujú pozitívnu povinnosť dožiadaného štátu konať čo najskôr za dodržania postupov a lehôt určených dožadujúcim štátom v zmysle jeho právneho poriadku. Pri žiadostiach o maximálne urýchlenie sa obvykle jedná o vykonávanie právnej pomoci vo veciach, kde obvineným osobám je obmedzená osobná sloboda pod. V dožiadaní v tejto súvislosti neboli uvedené žiadne zákonné lehoty a iné limity podľa práva dožadujúceho štátu, preto lehota realizácie dožiadania bola vo výlučnej dispozícii dožiadaného štátu, Slovenskej republiky, v rámci možností jeho justičných orgánov.

Zdôrazňujem,   že   vykonávanie   právnej   pomoci   je   osobitné   konanie   predstavujúce výkon úkonov na základe sekundárneho prenosu jurisdikcie dožadujúceho štátu a žiadny medzinárodný dokument nestanovuje preferenciu realizácie dožiadania pred vnútroštátnym výkonom práva.

Lehota na vybavenie Vášho prvého podnetu bola zákonným spôsobom predĺžená... Vrátenie predmetov, rozsah vrátených vecí... Vzhľadom na to, že ÚS SR v Náleze nešpecifikoval, ktoré zo zaistených predmetov možno označiť ako výlučné vlastníctvo S. V. v zmysle citovaného ustanovenia (prevažne bola   zaistená   dokumentácia   firmy   M.)   a   generálna   prokuratúra   nemala   záujem   na predlžovaní   konania   dokazovaním   tejto   skutočnosti,   preskúmaním   spisového   materiálu v predmetnej   veci   ustálila   zo   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   na   ÚS   SR,   ako   i   z   jeho viacerých   podaní   adresovaných   orgánom   prokuratúry,   že   zo   zaistených   vecí   považuje dotknutá osoba za svoje výlučné vlastníctvo:

1. CD-R80TDK „MEL AGREEMENTS ETC“

2. CD-R SUPER AZO „MEL DIVISE CORPORATE DOCUMENTS“

3. DVD + R FUJIFILM „ARCHIV 2005-2008“

4. DVD + R VERBATIM „OUTLOOK BACK UP“

5. USB kľúč APACER 4 GB, čiernej farby

6. USB kľúč APPLEBY, fialovej farby.

Uvedené veci boli v súlade s vôľou p. S. V. vrátené splnomocnenému právnemu zástupcovi.

V prípade, že pán S. V. relevantným spôsobom preukáže vlastnícky vzťah k iným veciam zaisteným pri prehliadke iných priestorov v užívaní spoločnosťou M. (zápisnica z 18. 2. 2009 sp. zn. ORP-V-11-2/2009-I-JKP) a v trezore, ku ktorému v čase vykonania prehliadky   disponovala   táto   spoločnosť   vlastníckym   právom,   budú   mu   samozrejme dodatočne vrátené...

Úkon vrátenia vecí sa realizoval cestou splnomocnenca v súlade s vôľou p. S. V. vyjadrenou v splnomocnení zo dňa 12. 9. 2011, obsahom ktorého bolo okrem iného aj splnomocnenie   na   prevzatie   všetkých   protiprávne   zaistených   vecí   prehliadkou   dňa 18. 2. 2009 a na všetky s tým súvisiace úkony. Vychádzajúc z rozsahu udelenej plnej moci, mám za to, že úkonu prevzatia vecí sa p. S. V. nemal záujem zúčastniť. Ako splnomocnenec p. S. V. ste boli o všetkých úkonoch súvisiacich s vrátením vecí informovaný písomne aj ústne a je nepochybné, že sa v prípade záujmu p. S. V. osobne sa na úkone vrátenia vecí zúčastniť,   by   takejto   žiadosti   bolo   zo   strany   konajúcich   orgánov   v   plnom   rozsahu vyhovené...

Opätovné zaistenie predmetov Zaistenie vecí dôležitých pre trestné konanie bolo vykonané na základe dožiadania Štátneho zastupiteľstva V. sp. zn. 608 St 1/ 08 w zo 14. 4. 2011...

Vzhľadom   na   to,   že   realizáciou   povinnosti   špecifikovanej   v   Náleze   ÚS   SR,   bol odstránený protiprávny stav, príslušné orgány neidentifikovali podmienky, ktoré by bránili vykonaniu dožiadania rakúskych orgánov.

Vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vrátení veci vydaného vyšetrovateľom Oddelenia ekonomickej kriminality, Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru zo dňa 1. 2. 29012 č. k. ORP-BAI-OKP-DOZ-171/2011, rozhodnutia prokurátorky Okresnej prokuratúry B. zo dňa 27. 2. 2012 sp. zn. 2 Pn 16/2009-45, ktorým bola sťažnosť proti citovanému uzneseniu vyšetrovateľa zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písmeno c) Tr. por.   ako   nedôvodná,   som   sa   stotožnil   so   závermi   uvedenými   v   liste   riaditeľa medzinárodného odboru z 10. 8. 2012, že sú v súlade so zákonom.

Príslušné   orgány   Slovenskej   republiky   oprávnené   vykonávať   právnu   pomoc neskúmajú dôkazný stav v trestnej veci vedenej na území cudzieho štátu, na základe ktorého je žiadané o vykonanie úkonov právnej pomoci. Platí vyvrátiteľná domnienka zákonnosti, ako aj dodržania zásady primeranosti.

Prípustnosť realizácie dožiadania príslušných orgánov Rakúskej republiky Vykonanie dožiadania Štátneho zastupiteľstva V. sp. zn. 608 St 1/08 zo dňa 14. 4. 2011 bolo samostatným konaním zabezpečujúcim zaistenie špecifikovaných vecí dôležitých pre trestné konanie. Tieto veci mal v čase realizácie dožiadania pri sebe Mgr. J. W., preto bol v zmysle ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (§ 89 ods. 1 Trestného poriadku) vyzvaný na ich vydanie.

V predmetnom prípade príslušné orgány Slovenskej republiky na základe dožiadania cudzieho   štátu,   osobitným   konaním   predstavujúcim   vykonanie   žiadaných   úkonov, realizovali právnu pomoc vyzvaním osoby, ktorá mala predmety, špecifikované v dožiadaní pri   sebe,   aby   ich   vydala.   Povinnosť   vydať   veci   dôležité   pre   trestné   konanie   sa   týka kohokoľvek, kto má vec pri sebe. Vzťah osoby k veci (vlastník, držiteľ, nálezca, páchateľ...) je irelevantný.

Vrátenie   predmetov v súlade s Nálezom   ÚS   SR,   predchádzalo realizácii právnej pomoci a predstavovalo samostatný úkon. Podľa Nálezu ÚS SR bolo potrebné zaistené veci vrátiť, aby bola zabezpečená náprava protiprávneho stavu...

Vady zápisnice Po preskúmaní zápisnice o vydaní veci zo dňa 7. 3. 2012 č. k.: ORP-BAI-OKP-DOZ- 171/2011 som sa stotožnil so závermi uvedenými v liste riaditeľa medzinárodného odboru z 10.   8.   2012,   že   Vaše   námietky   sú   nedôvodné   a   zápisnica   bola   vyhotovená   v   súlade so zákonom.

Porušenie práva na konanie v materinskom jazyku Úkon vrátenia vecí podľa Nálezu ÚS SR, bol na základe vôle písomne vyjadrenej S. V.   realizovaný   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu,   ktorý   ovláda   slovenský   jazyk slovom aj písmom.

Úkon   právnej   pomoci,   o   vykonanie   ktorého   žiadala   rakúska   strana   (zaistenie a odovzdanie vecí dôležitých pre trestné konanie), bol realizovaný vo vzťahu k osobe, ktorá mala veci dôležité pre trestné konanie pri sebe, Mgr. J. W. Uvedená osoba slovenčinu ovláda rečou aj písmom...

Porušenie práva na obhajobu Porušením práva na obhajobu označujete konanie prokurátorky, ktorá podľa Vášho názoru nedostatočne preverila záujem p. S. V., osobne sa zúčastniť na úkone vrátenia vecí. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že prokurátorka preverovala záujem dotknutej osoby zúčastniť sa na úkone. V rámci konania bolo predložené splnomocnenie p. S. V. pre právneho zástupcu Mgr. J. W., na konkrétny úkon vrátenia vecí, jednoznačne určujúce vôľu ohľadne účasti na úkone.

Predložené   splnomocnenie   ani   v   ňom   prejavená   vôľa   dotknutej   osoby   nie   sú podnetom spochybňované...»

Z   obsahu   sťažnosti   sa   dá   vyvodiť,   že   sťažovateľ   predpokladá   porušenie   svojich základných práv tým, že podľa jeho názoru generálna prokuratúra nerešpektovala nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 172/2010-77 tým, že nevrátila všetky veci, ktoré sa počas prehliadky nachádzali v trezore (a teda aj vecí, ku ktorým nijako nepreukázal vlastnícke právo a ani sa ich vydania v predchádzajúcich podaniach nedomáhal), že úkon vrátenia vecí bol realizovaný v slovenskom jazyku a že ihneď po vrátení vecí jeho právnemu zástupcovi bol   tento   ústne   vyzvaný   na   vydanie   vecí   na   základe   ďalšieho   dožiadania   Štátneho zastupiteľstva   vo   V.,   pričom   pred   vrátením   vecí   uplynula   podľa   názoru   sťažovateľa neprimerane dlhá doba.

Ústavný súd po preskúmaní vybavenia opakovaného podnetu generálnej prokuratúry zistil, že táto dala odpovede na najdôležitejšie argumenty sťažovateľa v danej veci, a preto ho nemožno považovať za arbitrárny.

V   zmysle   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Z citovaného článku ústavy vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je preskúmavanie zákonnosti, ale preskúmavanie ústavnosti rozhodnutí, t. j. ústavný súd sa zameriava len porušovanie   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktoré je nezlučiteľné s ustanoveniami ústavy a ďalších prameňov práva, ktorými je ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný. Z už uvedeného teda vyplýva, že nie každé porušenie zákonnosti je zároveň aj porušením ústavnosti.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   článkov   ústavy   označených   sťažovateľom odkazuje ústavný súd na závery vybavenia opakovaného podnetu generálnej prokuratúry č. k. V/3 Gn 71/08-82 z 31. decembra 2012.

Ústavný súd preskúmal napadnuté stanovisko generálnej prokuratúry, avšak nezistil, že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu   a základným   právom   účastníka   konania   na   ochranu.   Ústavný   súd   zistil,   že napadnuté   stanovisko   generálnej   prokuratúry   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych záverov, pričom výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu. Na posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutého   stanoviska   považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým generálna prokuratúra zdôvodnila svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu   aplikovanej   právnej   úpravy.   Ústavný   súd   sa   síce   stotožnil   s právnym   názorom sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie stanoviska   generálnej   prokuratúry,   avšak toto   právo   neznamená, že na každý   argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, pretože nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov. Preto odôvodnenie stanoviska, ktoré objasní jeho skutkový a právny základ, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 1147/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   generálnej   prokuratúry   nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho stanoviskom), nepostačuje na prijatie záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že namietaným   vybavením   opakovaného   podnetu   nedošlo   k   porušeniu   sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a preto v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľom už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013