znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 273/2012-85

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ZEPRIS,s. r. o., Mezi Vodami 639/27, Praha 4, Česká republika, spoločnosti BDR, s. r. o.,Murgašova 11, Žilina, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchAdvokátskou kanceláriou Valko Marián & Partners, s. r. o., Porubského 2, Bratislava,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Mariána Valka, vo veci namietanéhoporušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012 v spojení s uznesením Okresného súduBratislava I sp. zn. 2 R 4/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti ZEPRIS, s. r. o., spoločnosti BDR, s. r. o., an e v y h o v u j e.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1.Obchodná spoločnosť BDR, s. r. o. (ďalej len „BDR“ alebo „sťažovateľ v druhomrade“), je veriteľkou obchodnej spoločnosti ZEPRIS s. r. o., Rovinka 324 (ďalej len„slovenský ZEPRIS“ alebo „úpadca“), ktorej zamestnancom bol v čase podania sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“). Jediným spoločníkom slovenskéhoZEPRIS-u je obchodná spoločnosť Pfeiffer GmbH, Lilienthalstrasse 33, Kassel, Spolkovárepublika Nemecko, s vkladom do základného imania vo výške 278 829 €. Táto spoločnosťbola až do decembra 2010 jediným spoločníkom v obchodnej spoločnosti ZEPRIS s. r. o.,Praha, Česká republika (ďalej len „český ZEPRIS“), s vkladom do základného imanianaposledy 6 750 000 českých korún; po prevode jednej desatiny svojho obchodného podielujej obchodný podiel v českom ZEPRIS-e predstavuje 9/10.

2.V rámci svojho podnikania, ktoré vykonával od roku 1999 a ktorého ťažiskovýmpredmetom bola stavebná činnosť, vstúpil slovenský ZEPRIS do viacerých právnychvzťahov a urobil tiež viac iných úkonov, ktoré sú v prerokúvanej veci podstatné.

2.1Na účely financovania svojej podnikateľskej činnosti uzavrel slovenskýZEPRIS s právnou predchodkyňou dnešnej ⬛⬛⬛⬛,

, úverovú zmluvu č. 46/07 z 26. marca 2007, na základe ktorej sa banka zaviazalaposkytnúť mu jednak úverovú linku v celkovej sume 55 miliónov Sk rozdelenú na tri časti(A, B a C), ako aj úverovú linku v sume 2,1 milióna €. Na zabezpečenie záväzku slovenskýZEPRIS uzavrel s tou istou bankou aj tieto záložné zmluvy:

a)záložnú zmluvu z 26. marca 2007 na peňažné pohľadávky slovenského ZEPRIS-uvoči tretím osobám (poddlžníkom) na zabezpečenie častí A, B a C; záložné právo boloriadne zaregistrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv (ďalej len „notárskyregister“),

b)záložnú zmluvu z 26. marca 2007 na peňažné pohľadávky slovenského ZEPRIS-uvoči tretím osobám (poddlžníkom) v min. výške 1 milión € na zabezpečenie druhej úverovejlinky, záložné právo bolo riadne zaregistrované v notárskom registri,

c)záložnú zmluvu z 30. júna 2010 na pohľadávky z obchodného styku s odberateľmi(poddlžníkmi) v min. výške 1 milión €, pohľadávky z bankových účtov, a to nazabezpečenie všetkých pohľadávok banky z úverovej zmluvy z 26. marca 2007 v znenídodatkov až do výšky istiny 3,2 milióna €, záložné právo bolo riadne registrovanév notárskom registri.

2.2Zmluvou o dielo z 2. augusta 2006 sa slovenský ZEPRIS zaviazal zhotoviť preobjednávateľa – obchodnú spoločnosť SUCHÉ MIESTO s. r. o., Obchodná 4, Bratislava(ďalej len „Suché Miesto“), určité stavby (pozemné komunikácie, spevnené plochy,inžinierske stavby) v rámci jej developérskeho projektu v Chorvátskom Grobe – lokalitaČierna Voda. Keďže slovenský ZEPRIS ako zhotoviteľ diela sa dostal do omeškania, resp.objednávateľ mal výhradu ku kvalite diela, ktoré podľa neho vykazovalo nedostatky,uplatnilo si Suché Miesto 26. marca 2008 žalobou na Rozhodcovskom súde Slovenskejobchodnej a priemyselnej komory v Bratislave voči slovenskému ZEPRIS-u nárokyv celkovej konečnej výške viac než 430 000 € s príslušenstvom, ktoré podľa neho vznikliz titulunákladovnaodstránenievytýkanýchnedostatkov.Rozhodcovskýsúdrozhodcovským rozsudkom z 30. novembra 2010 žalobe čiastočne vyhovel a zaviazalslovenský ZEPRIS zaplatiť Suchému Miestu približne 350 000 € s 0,15 % úrokomz omeškania približne od polovice roka 2008.

Slovenský ZEPRIS sa následne žalobou domáhal zrušenia tohto rozhodcovskéhorozsudku a žiadal aj odložiť jeho vykonateľnosť. Okresný súd Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) uznesením z januára 2011 a (po jeho zrušení odvolacím súdom) uznesenímz 3. mája 2011 vykonateľnosť odložil, Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)však uznesením sp. zn. 1 Cob 226/2011 z 30. júna 2011 návrh na odklad vykonateľnostis konečnou platnosťou zamietol.

Suché Miesto sa rovnako domáhalo svojich práv z rozhodcovského rozsudkunávrhom na vykonanie exekúcie podaným 18. januára 2011, ktorú však okresný súdnepovolil práve kvôli podanej žalobe o jeho zrušenie.

2.3Po vydaní uvedeného rozhodcovského rozsudku, ale pred konečnýmrozhodnutím o odklade vykonateľnosti uzavrel slovenský ZEPRIS 25. januára 2011 zmluvuo pôžičke, tentoraz s českým ZEPRIS-om. Na jej základe sa český ZEPRIS zaviazalposkytnúť slovenskému ZEPRIS-u jednak sumu 1,2 milióna € a jednak ďalších 800 000 €na požiadanie. Súčasťou zmluvy bola aj klauzula, podľa ktorej je pôžička splatná, ak sa vočislovenskému ZEPRIS-u začne exekučné konanie pre pohľadávku presahujúcu 10 %základného imania slovenského ZEPRIS-u. Súčasne s touto zmluvou slovenský ZEPRISuzavrel s českým ZEPRIS-om záložnú zmluvu, na základe ktorej zriadil na zabezpečenieuvedenej pohľadávky záložné právo na peňažné pohľadávky voči dodávateľoma odberateľom, na pohľadávky z bankových účtov, na vrátenie zálohy, ktorú slovenskýZEPRIS poskytol financujúcej banke, na verejnoprávne pohľadávky (preplatky na daniacha pod.), na hotové peniaze a ceniny a na samostatné hnuteľné veci (vrátane tých, ktoré budúnadobudnuté v budúcnosti).

2.4Dňa 26. januára 2011 slovenský ZEPRIS vyplatil svojej spoločnosti PfeifferGmbH ako svojmu jedinému spoločníkovi na základe jeho vlastného rozhodnutia [§ 125ods. 1 písm. b) v spojení s § 132 Obchodného zákonníka] podiel na zisku z minulých obdobívo výške 1 050 000 €.

3.Už 18. júla 2011 podal slovenský ZEPRIS okresnému súdu návrh na povoleniesvojej reštrukturalizácie. Podľa návrhu mal slovenský ZEPRIS k 31. máju 2011 celkovýmajetok v sume 2 253 916,83 € a záväzky po lehote splatnosti v sume 1 203 628,86 €.Spoločnosť však podľa vlastného vyjadrenia bola v úpadku formou platobnej neschopnosti,keďže tieto záväzky boli kryté finančným majetkom len v sume 501 016,98 €. Spoločnosťzároveň poukázala na stagnáciu stavebnej produkcie v roku 2010, ako aj to, žev reštrukturalizácii bude možné vyššie uspokojenie veriteľov než v konkurze.

3.1Súčasťou návrhu bol reštrukturalizačný posudok, v ktorom reštrukturalizačnýsprávca odporučil reštrukturalizáciu slovenského ZEPRIS-u. Podľa obsahu posudku správcanepovažoval spoločnosť Suché Miesto za riadneho veriteľa spoločnosti, ale len za tzv.podsúvahového, teda ktorého pohľadávka nebola zohľadňovaná v súvahe slovenskéhoZEPRIS-u, naopak, pohľadávku českého ZEPRIS-u (v sume 1 269 606,04 €) uznal zariadnu pôžičku prevzatú v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a za lepších podmienoknež bankové pôžičky. Správca v posudku dospel k záveru, že slovenský ZEPRIS nie jepredlžený, ale je k 31. máju 2011 platobne neschopný z už uvedeného dôvodu.

Správca v posudku ďalej uviedol, že slovenský ZEPRIS vykonal viacero opatrení napredídenie úpadku (rokovania s veriteľmi o reštrukturalitzácii, rozložení a prolongáciiúverov, vypracovanie marketingového plánu, novej cenovej politiky, rokovanias obchodnými partnermi, určité opatrenia v oblasti správy pohľadávok a záväzkov,racionalizácia prevádzky, obrana proti záväzku voči Suchému Miestu), no nepodarilo sa hoodvrátiť. Podľa správcu však obchodná a finančná situácia slovenského ZEPRIS-uk 31. máju 2011 vykazovala prvé známky oživenia, čo sa malo pozitívne prejaviť na výškeuspokojenia veriteľov. Veriteľov spoločnosti správca rozdelil na zabezpečených(financujúca banka, český ZEPRIS do výšky 1 269 606,04 € a UniCredit Leasing Slovakia,a. s.) a nezabezpečených (český ZEPRIS s ďalšou pohľadávkou, dodávatelia, zamestnanci,správca dane a verejné poisťovne). Na základe analýzy predpokladaných opatrení nazachovanie prevádzky podniku slovenského ZEPRISU (stabilizácia a rozvoj obchodnýchpríležitostí, výrazný marketing, opatrenia v oblasti správy pohľadávok, racionalizácianákladov) a možností ich splnenia (spoločnosť mala kontrahované dodávky za viac ako 5miliónov eur a podporu veriteľov) dospel správca k záveru, že slovenský ZEPRIS budedosahovať kladný hospodársky výsledok (v roku 2011 napríklad v sume 0,385 miliónov €).Podľa správcu by konkurz slovenského ZEPRIS-u priniesol výťažok z predaja častímajetku v sume 1 448 905,53 € (pričom dosiahnutý výťažok pri jednotlivých typoch aktívdosahoval približne 10 až 80 % ich obstarávacej ceny podľa účtovníctva), ale vyžadoval bysi náklady v sume 701 353,37 € (v tom najmä odstupné a mzdy v sume 300 000 €, odmenusprávcu v sume 80 000 €, odmenu dražobníka v sume 75 422,95 € a ekonomické a účtovnéslužby v sume 72 000 €) pri predpokladanom trvaní 36 mesiacov. To by znamenalo čistývýnos v sume 750 529,84 €, z čoho by zabezpeční veritelia boli uspokojení priemerne na39,99 % (český ZEPRIS v zabezpečenej časti len na 11,7 %) a nezabezpečení veritelia byneboli uspokojení vôbec.

Možnou metódou reštrukturalizácie tak podľa správcu mala byť zmena pohľadávokčo do výšky a lehoty ich splatnosti, pričom v prípade zabezpečených veriteľov malo ísťo uspokojenie v priemere 59,33 % (českého ZEPRIS-u vo výške 40 %) v horizonte jednéhoaž šiestich rokov od skončenia reštrukturalizácie, kvóta uspokojenia nezabezpečenýchveriteľov však mala byť len 1 % so splatnosťou 30 dní po skončení reštrukturalizačnéhokonania (nezabezpečená časť pohľadávky českého ZEPRIS-u však nemala byť uspokojenávôbec). Pokiaľ by sa dosiahla dohoda s (nezabezpečenými) veriteľmi týkajúca sa ichpohľadávok a dosiahnu sa plánované hospodárske výsledky, môže byť hodnota podnikuslovenského ZEPRIS-u vyššia než v konkurze, a tak so súhlasom veriteľom môžereštrukturalizácia prebehnúť za pokračovania v prevádzkovaní jeho podniku na účely jehopredaja alebo jeho zlúčenia, alebo splynutia s inou osobou. Iné metódy reštrukturalizáciepodľa správcu neboli reálne.

Okresný súd uznesením č. k. 2 R 4/2011-191 z 2. augusta 2011 reštrukturalizáciuslovenského ZEPRIS-u povolil.

3.2Už 9. augusta 2011 bolo okresnému súdu zo strany Suchého Miesta doručené„upozornenie na špekulatívny dôvod podania návrhu na povolenie reštrukturalizácie“,v ktorom Suché Miesto predovšetkým upozornilo na právoplatnosť rozhodcovskéhorozsudku (pozri bod 2.2) a na to, že žiadosť o odklad jeho vykonateľnosti bola už 30. júna2011 krajským súdom zamietnutá. Súčasne opísalo priebeh rozhodcovského konania,v ktorom podľa neho slovenský ZEPRIS konal v rozpore s poctivým obchodným stykoma arbitrážnymi štandardmi, keď neprijal rozhodnutie podľa zásad spravodlivosti, čím došlok zdĺhavému konaniu. Suché Miesto bolo presvedčené, že slovenský ZEPRIS nechceuspokojiť ich priznaný nárok. K majetkovej situácii slovenského ZEPRIS-u Suché Miestopoukázalo na výrazné zvýšenie imania, rozdelenie zisku a organizovanie teambuildingovýchaktivít, čo nekorešponduje s údajne zlou finančnou situáciou. Jeho majetok je podľaSuchého Miesta ohodnotený na viac než 4 mil. €, pričom jedinými záväzkami sú úverovézáväzky voči financujúcej banke, ktoré neboli plne vyčerpané. Jeho obrat v roku 2010predstavoval 4,8 mil, €, na rok 2011 bol plánovaný v sume viac ako 5,5 mil. € a vyplateniezisku jedinému spoločníkovi je podľa Suchého Miesta odporovateľné. Tieto kroky podľaSuchého Miesta dokazujú, že slovenský ZEPRIS nemal v úmysle svoj záväzok uhradiť, ženespĺňa podmienky na povolenie reštrukturalizácie, zmenšovanie majetku bolo cielenéa úmyselné a podaný návrh je špekulatívny.

3.3Slovenský ZEPRIS v reakcii na uvedené podanie vytkol Suchému Miestuurčité nesprávne faktické tvrdenia a odmietol, že by reštrukturalizácia súvisela výlučnes pohľadávkou Suchého Miesta. Jej dôvody boli podľa neho jasne a zrozumiteľne popísanév reštrukturalizačnom posudku. Odmietol tvrdenie, že by predlžoval rozhodcovské konanievoči Suchému Miestu, keďže bolo jeho právom nesúhlasiť s rozhodnutím podľa zásadspravodlivosti, a zákonnosť samotného rozhodcovského rozsudku je podľa neho predmetomkonania o jeho zrušenie.

3.4V ďalšom podaní podanom okresnému súdu 8. septembra 2011 Suché Miestoopätovne nesúhlasilo s povolením reštrukturalizácie. Poukázalo v ňom na nejasnostisamotného reštrukturalizačného posudku, ktorý pri posudzovaní podmienok platobnejneschopnosti vychádzal zo záväzkov slovenského ZEPRISU k 31. máju 2011, no platobnúneschopnosť ustálil už k 8. februáru 2011. Hospodárska kríza sa podľa Suchého Miestaslovenského ZEPRIS-u v roku 2010 dotkla nanajvýš okrajovo, o čom svedčia viaceréhospodárske ukazovatele vykazujúce oproti roku 2009 len mierny pokles (obrat klesol z 5,5na 4,9 milióna €, tržby sa zvýšili zo 4,9 na takmer 5,5 mil. €, pridaná hodnota klesla z 1,7 napribližne 1,4 mil. €, stav pohľadávok sa zmenil minimálne, záväzky k 31. decembru 2010predstavovali takmer 2,7 mil. €, z toho 1 153 020 € však predstavoval záväzok vočispoločnosti Pfeiffer GmbH na výplatu podielu na zisku, kým stav záväzkov z obchodnéhostyku sa takmer nezmenil), ako aj mimopodnikateľské aktivity slovenského ZEPRIS-u(golfové turnaje, teambuildingové aktivity). Priemerná mzda jeho zamestnancov v roku2010 predstavovala podľa Suchého Miesta 1 542 €. Hospodárske problémy slovenskéhoZEPRIS-u Suché Miesto spochybňovalo aj na základe toho, že 26. januára 2011 došlok výplate podielu na zisku jedinému spoločníkovi, a tento úkon považovalo v prípadnomkonkurze za odporovateľný. Rovnako za odporovateľnú považovalo Suché Miesto ajpôžičku od českého ZEPRIS-u a jej zabezpečenie, keďže mali za následok zníženiemožnosti uspokojenia iných veriteľov. V ďalšom Suché Miesto upozornilo na to, že vočikonateľom slovenského ZEPRIS-u by mala byť uplatnená zodpovednosť za pohľadávkufinancujúcej banky z titulu zmluvnej pokuty (ktorá má byť podľa reštrukturalizačnéhoposudku uspokojená v celom rozsahu 100 %), keďže táto musí byť dôsledkom porušenia ichpovinností. Suché Miesto zároveň vznieslo námietky proti spôsobu rozdelenia veriteľov doskupín (zabezpečení a nezabezpečení), čo je nevýhodné najmä preňho vzhľadom na výškujeho pohľadávky, ktorá odôvodňuje jeho zaradenie do samostatnej skupiny.

3.5Suché Miesto si svoju pohľadávku opísanú v bode 2.2 v celkovej sumepribližne 1,02 mil. € (istinu, úroky z omeškania, náklady uplatnenia) v reštrukturalizáciislovenského ZEPRIS-u riadne prihlásilo, správca však jeho pohľadávku poprel. SuchéMiesto následne podalo žalobu o určenie jej pravosti a poradia. V ďalšom podaní z 30.septembra 2011 však žiadalo správcu, aby poprel aj ďalšie pohľadávky a odporovalniektorým úkonom:

a)Predovšetkým mal správca poprieť pohľadávku českého ZEPRIS-u zo zmluvyo pôžičke z 25. januára 2011 a jej zabezpečenie, pretože ide o odporovateľné právne úkony.Český ZEPRIS bol totiž spriaznenou osobou slovenského ZEPRIS-u (ten istý jediný, resp.majoritný spoločník), pôžička bola poskytnutá deň pred výplatou podielu na zisku zo stranyslovenského ZEPRIS-u a prvá časť pôžičky sa stala splatnou okamihom poskytnutia, keďžev tom čase boli splnené podmienky okamžitej splatnosti (pozri bod 2.3), čím spôsobilaúpadok. Ostatné tranže pôžičky boli podľa Suchého Miesta poskytnuté, keď už bolslovenský ZEPRIS v úpadku. Keďže pôžičky neboli bezúročné, mal slovenský ZEPRISvedieť, že nebude mať prostriedky na ich vrátenie. Poskytnutie niektorých tranží, ktoré bolipodľa zmluvy bezhotovostné, nebolo preukázané (výpisom z účtu). Dôvod odporovateľnostizáložnej zmluvy na zabezpečenie záväzku z pôžičky spočíva podľa Suchého Miesta v tom,že slovenský ZEPRIS využil od konca roka 2010 do 31. mája 2011 (rozhodný deň naposudzovanie predlženia) všetky disponibilné prostriedky na úhradu záväzkov vočifinancujúcej banke, ktorá mala na jeho majetku registrované prednostné záložné právo(o čom svedčí to, že výška záväzku voči nej z titulu úveru k 31. máju 2011 je 0 €, alevznikol nový nešpecifikovaný záväzok v sume 600 000 € z titulu zmluvnej pokuty, pričompodľa Suchého Miesta išlo buď o zmluvnú pokutu za porušenie záložnej zmluvys financujúcou bankou zriadením ďalšieho záložného práva na majetok slovenskéhoZEPRIS-u v prospech českého ZEPRIS-u, alebo o sankciu za predčasné splatenie úveru),čím sa záložné právo českého ZEPRIS-u formálne registrované ako druhé v poradí stalov podstate prednostným.

b)Za odporovateľné považovalo Suché Miesto vyplatenie podielu na ziskuspoločníkovi slovenského ZEPRIS-u 26. januára 2011, keďže spoločnosť Pfeiffer GmbH jejeho spriaznenou osobou, v tom čase existovali záväzky voči iným veriteľom (napr. vočiSuchému Miestu) a bez jeho vyplatenia by sa slovenský ZEPRIS nestal platobneneschopným.

c)V závere navrhlo Suché Miesto poprieť aj pohľadávky niektorých ďalšíchspriaznených osôb, ktoré mali vzniknúť v čase úpadku slovenského ZEPRIS-u, resp. v čase,keď už podal návrh na povolenie reštrukturalizácie.

3.6Reštrukturalizačný správca vo vyjadrení z 12. októbra 2011 Suché Miestoinformoval, že jeho podnetu nevyhovel. Z dokladov pripojených k prihláškam českéhoZEPRIS-u bolo podľa neho zrejmé, že prihlásené pohľadávky (pôžičky) boli slovenskémuZEPRIS-u poskytnuté, preto nebolo možné spochybniť ich oprávnenosť, a povaha tohtoúkonu vylučovala ukrátenie iných veriteľov. Odporovať právnym úkonom je možné lenv konkurze, správcovi v reštrukturalizácii takéto právo nepatrí.

3.7Dňa 12. októbra 2011 sa konala prvá schôdza veriteľov slovenského ZEPRIS-u, na ktorej sa zúčastnili veritelia s celkovým počtom 1 987 827 hlasov, medzi nimi najmäčeský ZEPRIS s počtom hlasov 1 534 423 (približne 77 % celkového počtu) a spoločnosťGawaplast Slovakia s. r. o. (ďalej len „Gawaplast“), s 20 845 hlasmi. Z prezenčnej listinypripojenej k zápisnici vyplýva, že českému ZEPRIS-u a Gawaplastu správca uznal celé ichprihlásené pohľadávky. ⬛⬛⬛⬛, ktorého pohľadávka bola tiež uznaná v celomrozsahu a ktorému mohlo patriť celkovo 1 501 hlasov, sa na schôdzi nezúčastnil. Na schôdzisa, naopak, zúčastnil zástupca Suchého Miesta, ktorému však kvôli popretiu jehopohľadávky nepatril ani jeden hlas, pričom pokiaľ by k popretiu nedošlo, patrilo by mucelkom 1 019 377 hlasov.

Na schôdzi došlo okrem iného k voľbe veriteľského výboru, do ktorého boli zvoleníčeský ZEPRIS a ďalšie dve spoločnosti, vždy viac než 95 % väčšinou prítomných hlasov.Na prvej schôdzi veriteľského výboru bol český ZEPRIS zvolený za jeho predsedu.V priebehu schôdze Suché Miesto adresovalo prítomnému konateľovi slovenskéhoZEPRIS-u dve otázky: na aký účel boli použité prostriedky z pôžičky„zo strany jediného spoločníka dlžníka“(myslené zrejme: zo strany českého ZEPRIS-u a v takom zmysle ajkonateľ otázku pochopil, čo vyplýva z textu zápisnice) a(p)rečo bol v januáru roku 2011 vyplatený zisk jedinému spoločníkovi, keď boli v tom čase splatné pohľadávky veriteľov približne vo výške 800 000 €“. Z odpovede konateľa priamo na schôdzi, ako aj následnéhopísomného vyjadrenia zo 17. októbra 2011 vyplynulo, že poskytnutá„pôžička bola v celej výške použitá na úhradu splatných záväzkov“slovenského ZEPRIS-u, ako aj to, že podielna zisku bol spoločnosti Pfeiffer GmbH vyplatený, lebo bol splatný, pričom splatné záväzkyvoči iným veriteľom nedosahovali sumu 800 000 €, ale len 250 000 €, a s viacerými z nichbol dohodnutý posun splatnosti, takže záväzky splatné k 26. januáru 2011 boli postupneuhradené v celom rozsahu.

4.Následne bol vypracovaný návrh reštrukturalizačného plánu slovenskéhoZEPRIS-u, ktorý bol predložený na schválenie veriteľským orgánom a súdu.

4.1Návrh reštrukturalizačného plánu vypracoval slovenský ZEPRIS ako dlžník31. októbra 2011 podľa údajov k 31. augustu 2011.

a)Opisná časť reštrukturalizačného plánu bola vo veľkej časti zhodnás reštrukturalizačným posudkom, často sa používali dokonca doslovne zhodné formulácie(pozri bod 3.1), pričom rozdiely medzi nimi vyplývali v podstate len z aktualizácie údajovk 31. augustu 2011. Veritelia si prihlásili pohľadávky voči slovenskému ZEPRIS-uv celkovej výške 3 962 366,07 €, z čoho bolo popretých 1 059 449,69 € (z toho1 019 377,27 € pohľadávka Suchého Miesta). Oproti posudku boli revidované východiskovéúdaje pre posúdenie reálnosti naplnenia plánu, keď uviedol, že slovenský ZEPRIS mákontrahované objednávky v sume 1,7 mil. €, má rozpracovaných niekoľko výberovýchkonaní vo finálnej fáze na sumu celkovo 0,3 mil. € a je účastníkom ďalších 60 výberovýchkonaní. Predložený finančný plán tak rátal s postupným rastom tržieb o 1 200 000 € v roku2012 a potom od roku 2014 približne 200 000 až 500 000 € ročne, takže v roku 2017 malidosiahnuť 6,1 mil. €. Rovnako mal rásť podiel zisku na tržbách zo 4,99 % v roku 2011 až na6,57 % v roku 2017. Taktiež bol revidovaný odhad uspokojenia v konkurze, keď plánpredpokladal celkový výťažok z predaja v sume približne 1,97 mil. € (zvýšenie o približne500 000 € v porovnaní s posudkom, porov. bod 3.1) a celkové náklady konkurzu v sumepribližne 0,67 mil. € (zníženie o približne 30 000 € oproti posudku, opäť porov. bod 3.1).Čistý výnos by tak predstavoval približne 1,3 mil. €, čo by znamenalo uspokojeniezabezpečených veriteľov (v podstate len pohľadávky českého ZEPRIS-u v časti 1,5 mil. €,pozri ďalej) v rozsahu 80,4 % a nezabezpečených veriteľov v rozsahu 0 %.Reštrukturalizačný plán tak navrhol, aby boli vytvorené štyri skupiny veriteľov:

- skupina 1 – český ZEPRIS s časťou svojej pohľadávky vo výške 1,5 mil. €, ktorá jezabezpečená záložným právom (porov. bod 2.3) a ktorá mala byť uspokojená v celomrozsahu do šiestich rokov od právoplatného skončenia reštrukturalizácie (na rozdiel odposudku, v ktorom sa počítalo s uspokojením len do výšky približne 1,27 mil. € a lenv rozsahu 40 %),

- skupina 2 – UniCredit Leasing Slovakia, a. s., s pohľadávkou 374 € (zabezpečenoupredmetom lízingu), ktorá mala byť uspokojená v celom rozsahu do 30 dní od skončeniareštrukturalizácie,

- skupina 3 – nezabezpečení veritelia, kde by malo patriť aj Suché Miesto, ktorýchpohľadávky by mali byť uspokojené v rozsahu 5 % do 30 dní od skočneniareštrukturalizácie, pričom od vymáhania neuspokojenej časti by veritelia trvalo upustili,

- skupina 4 – pohľadávky nedotknuté plánom, kde boli zaradené pohľadávky financujúcejbanky vo výške 409 677,13 € a bližšie neurčená pohľadávka spoločnosti Pfeiffer GmbHvo výške 398 327,03 €.Na základe toho plánu dospel k záveru, že reštrukturalizácia zabezpečuje veriteľom vyššiumieru uspokojenia. Súčasťou tohto odhadu nebola kvantifikácia účinkov prípadnéhoúspešného odporovania niektorým úkonom, ktoré uvádzalo vo svojich podnetoch SuchéMiesto (pozri body 3.3 a 3.5).

b)V záväznej časti reštrukturalizačného plánu bolo zopakované rozdelenieveriteľov do skupín, pričom prílohou a súčasťou plánu boli návrhy

- dohody o zmene pohľadávok s českým ZEPRIS-om, ktorou tento súhlasil s uspokojenímsvojej pohľadávky do výšky 1,5 mil. € v dohodnutých lehotách do šiestich rokov odskončenia reštrukturalizácie,

- dohody o zmene pohľadávok so spoločnosťou UniCredit Leasing Slovakia, a. s., ktorýmisa určovali termíny uspokojenia do 30 dní od skončenia reštrukturalizácie,

- dohody o zmene pohľadávok s nezabezpečenými veriteľmi (vrátane Suchého Miesta),ktorými sa títo vzdávajú 95 % svojich pohľadávok a zvyšných 5 % im bude uhradených do30 dní od skončenia reštrukturalizácie.

Súčasťou záväznej časti reštrukturalizačného plánu boli aj ustanovenia o dozornej správe,ktorú mal vykonávať doterajší správca.

4.2Veriteľský výbor o návrhu reštrukturalizačného plánu rokoval 4. novembra2011 za prítomnosti všetkých svojich členov, ktorí sa jednomyseľne uzniesli na jehoschválení a odporučení pre schôdzu veriteľov, aby ho tiež schválila.

4.3Na schvaľovacej schôdzi veriteľov, ktorá sa konala 30. novembra 2011, sazúčastnili veritelia, ktorí mali celkovo 1 936 365 hlasov, pričom išlo takmer výlučneo veriteľov, ktorí sa zúčastnili aj prvej schôdze veriteľov 12. októbra 2011. Medziprítomnými veriteľmi bol český ZEPRIS, ako aj spoločnosť Gawaplast. ⬛⬛⬛⬛ sanezúčastnil ani tejto schôdze. Naopak, na schôdzi sa zúčastnilo Suché Miesto, ktoré všaknemalo žiaden hlas.

V súlade s reštrukturalizačným plánom sa na hlasovanie vytvorili tri skupiny.Skupinu č. 1 tvoril český ZEPRIS a v jej rámci mohol uplatňovať 1 500 000 hlasov.Skupinu č. 2 tvoril UniCredit Leasing Slovakia a. s., ktorý v jej rámci mohol uplatňovať 374hlasov. Skupinu č. 3 tvorilo celkom 13 prítomných nezabezpečených veriteľov, ktorí malicelkovo 435 991 hlasov. Podľa údajov v zápisnici všetci prítomní veritelia vo všetkýchskupinách všetkými hlasmi hlasovali za prijatie plánu, ktorý bol predložený.

4.4Uznesením č. k. 2 R 4/2011-270 z 28. novembra 2011, ktoré nadobudloprávoplatnosť 22. decembra 2011, okresný súd povolil, aby na miesto spoločnosti Gawastdo reštrukturalizácie (v uznesení nesprávne označovanej za„konkurzné konanie“) vstúpilaspoločnosť BDR, t. j. sťažovateľ v druhom rade.

4.5Spoločnosť Suché Miesto doručila 9. decembra 2011 okresnému súdu podnetna zamietnutie reštrukturalizačného plánu úpadcu z dôvodu, že plán je v podstatnomrozpore so spoločným záujmom veriteľov, keďže poskytuje nižšiu mieru uspokojenia nežkonkurz.

a)Suché Miesto predovšetkým spochybňovalo odhad výťažku konkurzu uvádzanýv pláne. Pri viacerých položkách majetku úpadcu došlo k zníženiu odhadovaného výťažkuoproti účtovným hodnotám (napr. pri dlhodobom hmotnom majetku z približne 923 000 €na približne 230 000 €, pri pohľadávkach z 2,26 mil. € na 1,36 mil. €), a to bez uvedeniaakýchkoľvek konkrétnych dôvodov. Úpravou hodnôt jednotlivých položiek stúpne podľaSuchého Miesta odhad celkového výťažku na takmer 4,19 mil. €.

b)Pri zohľadnení odporovateľného úkonu – vyplatenia podielu na zisku spoločnostiPfeiffer GmbH v sume 1 153 020 € by sa odhadovaný výťažok zvýšil na 5,34 mil. €.

c)Ak by sa odporovalo aj zmluve o pôžičke, prípadne aj záložnej zmluve s českýmZEPRIS-om (pozri bod 3.4), mohol by byť takmer celý výťažok použitý na uspokojenienezabezpečených veriteľov, ktorí by tak mohli byť uspokojení v rozsahu 100 %, keďževýťažok výrazne prevyšuje výšku prihlásených pohľadávok.

d)Nadsadený bol podľa Suchého Miesta aj odhad nákladov konkurzu, keď viaceréz uvažovaných nákladov by vôbec neboli vynaložené (odmena dražobníka v sume takmer100 000 €, nájomné vo výške 54 000 €, účtovné služby vo výške 72 000 € a niektoréďalšie). Reálna suma nákladov je podľa Suchého Miesta približne 300 000 €, čo by opäťzvyšovalo čistý výnos pre veriteľov.

e)Postupom správcu, ktorý na podnet úpadcu poprel pohľadávku Suchého Miesta,došlo k odňatiu možnosti vykonávať práva spojené s pohľadávkou (najmä hlasovanie),ktorá by vzhľadom na svoju výšku zabezpečila Suchému Miestu účasť vo veriteľskomvýbore a zabránila by schváleniu plánu.

f)Nebola vysvetlená existencia záväzku 600 000 € z titulu zmluvnej pokuty vočifinancujúcej banke. Ak by sa táto suma vymáhala voči konateľom podľa § 135aObchodného zákonníka alebo ak by sa získala odporovaním, predstavovala by ďalšieplnenie do konkurznej podstaty v prospech veriteľov.

g)Vytvorením jedinej skupiny nezabezpečených veriteľov bolo Suché Miestopodľa svojho tvrdenia nedôvodne znevýhodnené a poškodené, keďže jeho pohľadávkunebolo možné zaradiť medzi ostatné dodávateľské alebo pracovnoprávne pohľadávky kvôlirozdielnym ekonomickým záujmom jeho a ostatných veriteľov.

h)Reštrukturalizačný plán je podľa Suchého Miesta nereálny, pretože na jednejstrane hovorí, že kvôli kríze nemožno uspokojiť veriteľov v rozsahu viac než 5 %, ale nadruhej strane predpokladá nárast dodávok na 6,1 mil. € v najbližších šiestich rokoch.Súčasťou podania bolo memorandum spoločnosti Deloitte Audit s. r. o., ktoréhopredmetom bola analýza niektorých ekonomických ukazovateľov slovenského ZEPRIS-u(likvidita, rentabilita, zadlženosť, činnosť, platobná schopnosť), ako aj rizík týkajúcich sajeho schopnosti pokračovať v činnosti. Závery memoranda v podstate potvrdzovali niektorétvrdenia Suchého Miesta uvedené v podnete.

4.6Okresný súd uznesením sp. zn. 2 R 4/2011 z 13. decembra 2011 plán zamietol.V jeho odôvodnení po takmer doslovnej citácii podnetu Suchého Miesta uviedol len toto:«Súd sa stotožnňuje s podaným podnetom na zamietnutie plánu... Vychádzajúc z ust. § 154 ods. 1 písm. d) ZKR[zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „konkurzný zákon“) v znení účinnom pred31. decembrom 2011, pozn.]má súd za to, že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko reštrukturalizačný plán, ktorý predložil dlžník súdu na potvrdenie poskytuje veriteľom významne nižšiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Na druhej strane je potrebné uviesť, že nakoľko boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona ZKR o pláne tak, ako to bolo uvedené v predmetnom podnete veriteľa SUCHÉ MIESTO s. r. o. je nepochybné, že daná skutočnosť má za následok nepriaznivý vplyv na tohto veriteľa ako účastníka plánu, a to z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 154 ods. 1 písm. b) ZKR plán poskytuje osobitné výhody len niektorému účastníkovi plánu. S poukazom na uvedené možno vysloviť záver, že týmto konaním dlžníka boli nedôvodne zvýhodnení zabezpečení veritelia, čo je podľa § 6 ZKR neprípustné.»

4.7Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal slovenský ZEPRIS akopredkladateľ reštrukturalizačného plánu odvolanie, v ktorom navrhol jeho zmenu v zmyslepotvrdenia reštrukturalizačného plánu, a to z týchto dôvodov:

a)Uznesenie okresného súdu je predovšetkým nepreskúmateľné, pretože okresnýsúd v odôvodnení len odcitoval obsah podnetu Suchého Miesta a konštatoval, že sa s nímv plnom rozsahu stotožňuje. Navyše je jeho rozhodnutie jednostranné, pretože rozhodol bezvyžiadania si stanoviska úpadcu, správcu alebo veriteľského výboru k podnetu.

b)Boli splnené všetky podmienky na prijatie plánu podľa § 148 konkurznéhozákona, keď za schválenie plánu hlasovalo 100 % hlasov počítaných podľa sumy zistenýchpohľadávok prítomných hlasujúcich veriteľov (čo je 92,1 % všetkých hlasov oprávnenýchhlasovať). To podľa úpadcu vylučuje, aby bol takýto plán v rozpore so spoločným záujmomveriteľom.

c)Úpadca považoval za nereálne dosiahnuť v konkurze výťažok v hodnote účtovnejhodnoty majetku. Poukázal na znalecké posudky, resp. odborné vyjadrenia znaleckejorganizácie, z ktorých vyplýva, že sumy, na ktoré sú v reštrukturalizačnom pláne ocenenénapr. položky dlhodobný hnuteľný majetok a pohľadávky, približne zodpovedajú oceneniutouto znaleckou organizáciou. Úpadca taktiež oslovil tri subjekty s ponukou na odkúpeniesvojich pohľadávok, no ani jeden z nich mu neponúkol nižšiu sumu, než na ktorú súpohľadávky ocenené v pláne. Pritom každý účastník plánu (aj Suché Miesto) moholpožiadať o poskytnutie podrobnejších informácií, no nikto tak neurobil. Preto je nesprávnyzáver, že plán nedostatočne vysvetľuje ohodnotenie majetku na úrovni nižšej než jehoúčtovná hodnota. Naopak, okresný súd nevysvetlil, prečo sa stotožnil s tvrdením SuchéhoMiesta, keď sám má vedomosť, že predaj majetku v konkurze za účtovnú cenu je nereálny.Zníženie hodnoty rozpracovanej výroby je odôvodnené tým, že pri vyhlásení konkurzu byjej cenu znižovali uplatnené sankcie zo strany zmluvých partnerov.

d)Odhad nákladov vychádzal z trvania konkurzu počas 36 mesiacov, čo vzhľadomna porovnateľné prípady nie je nereálne. Jednotlivé položky v sebe obsahujú aj daňz pridanej hodnoty, ktorú si správca nemôže odpočítať. Následne úpadca vysvetlil jednotlivésporné položky: položka odstupné okrem odstupného zohľadňuje aj jednomesačnú mzduvrátane odvodov, ako aj rezervy na ďalšie plnenia; odmena dražobníka je odôvodnená tým,že predaj majetku dražbou zabezpečuje podľa skúseností vyšší výnos; za odôvodnenépovažoval úpadca aj vyčíslené náklady na nájomné, energie, ekonomické a účtovné služby(ktoré, ak by boli zabezpečované zamestnancami úpadcu, a nie externe, by si vyžadovali ajplatenie nájomného za priestory, kde by títo pracovali), poistné a náklady na archiváciu.Dlžník poukázal aj na uznesenie krajského súdu v inej veci (č. k. 2 CoKR 74/2010-498),z ktorého vyplýva právny názor, že pri rozhodovaní o reštrukturalizačnom pláne súdnemôže preskúmavať výťažnosť majetku a odôvodnenosť nákladov. Ďalšie zníženie výnosukonkurzu by bolo spôsobené pohľadávkami proti podstate v sume približne 420 000 €, ktoréSuché Miesto ani okresný súd nezohľadnili.

e)Kým v navrhovanom pláne sa pohľadávky veriteľov majú uspokojiť do 30 dní odskončenia reštrukturalizácie, v konkurze by sa uspokojenie oddialilo aspoň o 12 mesiacov.Navyše by boli pohľadávky prihlásené v novej výške, prihlasovaním by veriteľom vzniklinové náklady a pohľadávky by bolo treba opätovne preskúmať správcom. Tento časovýaspekt mal okresný súd podľa úpadcu tiež vziať do úvahy pri posúdení spoločného záujmuveriteľov.

f)Vyplatenie zisku jedinému spoločníkovi, spoločnosti Pfeiffer GmbH, nemožnopovažovať za odporovateľný úkon, pretože o ňom bolo rozhodnuté už 25. novembra 2010,pričom pri prijatí tohto rozhodnutia boli dodržané obmedzenia § 179 ods. 3 a 4 Obchodnéhozákonníka. Predpokladom odporovateľnosti nie je spriaznenosť účastníkov daného úkonu,ale aj vedomosť beneficienta odporovateľného právneho úkonu o úmysle ukrátiť veriteľov.Keďže rozhodnutie o rozdelení zisku bolo prijaté osem mesiacov pred reštrukturalizácioua za rešpektovania všetkých zákonných obmedzení, úpadca pri výplate nemal a nemoholmať záujem na ukrátení veriteľov. Podnety Suchého Miesta doručené správcovi ho pritomvyzývali na protizákonný postup, pretože odporovateľnosť v reštrukturalizácii neprichádzado úvahy. Z podobných dôvodov nie je odporovateľná ani zmluva o pôžičke a záložnázmluva uzavretá s českým ZEPRIS-om, čo úpadca odôvodnil už v skoršom vyjadrení (pozribod 3.6), na ktoré okresný súd nijako nereagoval.

g)Pohľadávka Suchého Miesta bola popretá zo strany správcu, nie na podnetúpadcu. Popretie správca odôvodnil odbornou starostlivosťou, keďže v danom čase saviedlo konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp V-19/2008 a bolo možnédôvodne predpokladať jeho zrušenie. Okresný súd nemohol na základe toho konštatovaťporušenie ústavných práv Suchého Miesta, keďže takáto právomoc patrí len ústavnémusúdu.

h)Výčitka, že reštrukturalizačným plánom boli zvýhodnení zabezpečení veriteliaa znevýhodnené Suché Miesto, nie je podľa úpadcu odôvodnená. Nebol dôvod zaraďovaťpohľadávku Suchého Miesta do osobitnej skupiny veriteľov a samo Suché Miesto zaradeniepohľadávky pri tvorbe plánu nerozporovalo. Úpadca opätovne poukázal na uznesenie č. k.2 CoKR 74/2010-498, podľa ktorého veriteľovi z § 145 konkurzného zákona nevyplývaprávo namietať proti vytvoreniu skupín, ale len žiadať o zaradenie svojej pohľadávky doinej skupiny. Vytvorením samostatnej skupiny pre Suché Miesto by došlo k jehozvýhodneniu voči ostatným nezabezpečeným veriteľom.

i)Suché Miesto podľa úpadcu chybne interpretuje závery ekonomickej analýzyspoločnosti Deloitte Audit s. r. o., ktorá sama v závere obsahuje upozornenie, že pri jejvypracovaní nebolo komunikované s úpadcom a že vychádza len z údajov poskytnutýchSuchým Miestom. Tvrdené zníženie hodnoty majetku v reštrukturalizačnom posudku oprotiposlednej účtovnej závierke súvísí s tým, že oproti účtovnej závierke do hodnoty majetkunebola zahrnutá hodnota strojov užívaných na základe lízingu.

j)V závere úpadca uviedol, že uznesenie okresného súdu o zamietnutíreštrukturalizačného plánu je vecne nesprávne, nie je odôvodnené žiadnymi argumentamia nie je z neho jasné, akými úvahami sa okresný súd spravoval. Okresný súd nepožiadalo stanovisko veriteľský výbor ani predkladateľa plánu, nerešpektoval demokraticky(väčšinovo) vyjadrený súhlas 100 % hlasov ostatných zúčastnených veriteľov, čímneodôvodnene zvýhodnil spoločnosť Suché Miesto.

4.8Okresný súd nedoručil odvolanie slovenského ZEPRIS-u na vyjadreniežiadnemu inému účastníkovi, ale spolu so spisom ho priamo predložil krajskému súdu.Napriek tomu sa k nemu 25. januára 2012 bez vyzvania vyjadrilo Suché Miesto, ktorék jednotlivým odvolacím dôvodom uviedlo toto:

a)Zamietnutie plánu okresným súdom bolo správne, pretože cieľom popretiapohľadávky Suché Miesto bolo zbaviť ho hlasovacích práv, ktoré by hlasovali proti plánu.K popretiu došlo napriek existencii právoplatného rozhodcovského rozsudku a napriekkonštatovaniu krajského súdu v uznesení č. k. 1 Cob 226/2011-202, že dôvody na jehozrušenie neexistujú.

b)Podľa Suchého Miesta reštrukturalizácia nenapĺňa svoj cieľ (vyššie uspokojenieako v konkurze), pretože tento sa predpokladá len u zabezpečenej spriaznenej osoby, ktorádostane 100 % svojej pohľadávky, ale pri nezabezpečených veriteľoch sa predpokladáuspokojenie len 5 %; pri takomto rozdiele je časový aspekt irelevantný. Stav predlženiaslovenského ZEPRIS-u bol vytvorený účelovo, za pomoci spriaznenej osoby, ktorej umelo(ihneď splatnou pohľadávkou, založením všetkého majetku) vytvoril pozíciu zabezpečenéhoveriteľa, a tým ukrátil ostatných nezabezpečených veriteľov.

c)K tvrdeniu úpadcu, že v reštrukturalizácii nemožno odporovať právnym úkonom,Suché Miesto uviedlo, že správca mohol pohľadávku českého ZEPRIS-u a jej zabezpečeniepoprieť podľa § 124 ods. 2 konkurzného zákona. Popretím čo do zabezpečenia by saumožnilo vytvorenie jedinej skupiny zabezpečeného veriteľa UniCredit Leasing Slovakiaa. s., a zvyšní veritelia (vrátane českého ZEPRIS-u) mohli byť uspokojovaní v spoločnejskupine, kde by miera uspokojenia prihlásených pohľadávok mohla dosiahnuť (v závislostiod ohodnotenia majetku úpadcu) 74 až 100 %.

d)Podľa Suchého Miesta sa mala v konaní retroaktívne aplikovať úprava účinná od1. januára 2012, podľa ktorej sa v reštrukturalizačnom posudku majú uvádzať ajodporovateľné právne úkony. V každom prípade sa táto úprava bude podľa Suchého Miestaaplikovať v prípade, ak bude plán právoplatne zamietnutý a ak bude vyhlásený konkurz.

e)K oceneniu jednotlivých zložiek majetku úpadcu Suché Miesto poukázalo na to,že napríklad ocenenie viacerých pohľadávok voči bonitným veriteľom (Bratislavskávodárenská spoločnosť, a. s., jej dcérska spoločnosť, SPP – distribúcia, a. s.) je o 20 až 50 %nižšie než ich nominálna hodnota, na čo vôbec nie je dôvod. Celkovo je podľa SuchéhoMiesta zavádzajúce, že pri oceňovaní majetku na účely reštrukturalizačného plánu úpadcavychádza z účtovných hodnôt (ktoré museli zodpovedať realite, pretože audítorská správak jeho účtovnej závierke neobsahovala žiadnu výhradu voči oceneniu majetku v nej), ale prikalkulácii výťažku konkurzu už vychádza z nižších hodnôt.

f)Suché Miesto ďalej zopakovalo svoje výhrady voči zaradeniu svojej pohľadávkypriznanej exekučným titulom do rovnakej skupiny ako bežné prevádzkové pohľadávky.Nesúhlasilo s tvrdením úpadcu, že mohlo žiadať o preradenie do inej skupiny, keďže inouskupinou bola len skupina zabezpečených veriteľov UniCredit Leasing Slovakia a. s.,a českého ZEPRIS-u.

g)Podľa Suchého Miesta je úlohou konkurzného súdu pri povoľovaní plánu skúmaťaj ocenenie majetku dlžníka práve na účely posúdenia, či je reštrukturalizačný plánv spoločnom záujme veriteľov.

4.9Slovenský ZEPRIS podal k uvedenému vyjadreniu Suchého Miesta repliku,v ktorej v podstate zopakoval svoje dovtedajšie stanoviská. Krajský súd v uznesení č. k.1 Cob 226/2011-202 nekonštatoval, že dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudkuneexistujú, lebo rozhodoval len o odklade jeho vykonateľnosti, a pohľadávka SuchéhoMiesta bola popretá zákonne a s odbornou starostlivosťou. Za plán hlasovalo v prepočte92,1 % hlasov všetkých oprávnených veriteľov a takto schválený plán nemôže byťnevýhodný. Pôžička od českého ZEPRIS-u nebola účelovým konaním, lebo v danom časešlo o jedinú možnosť financovania, keďže banky neboli ochotné financovať slovenskýZEPRIS. Zabezpečenie záložným právom je v takýchto prípadoch bežná podnikateľskáprax. Suché Miesto sa vo svojich podnetoch vždy domáhalo len odporovania, nie popretiatejto pohľadávky, čo nebolo prípustné a Suché Miesto opak ani nevysvetlilo. Uspokojeniev konkurze bude podľa úpadcu určite nižšie, pretože výťažok konkurzu po odpočítaníprednostných pohľadávok nebude postačovať ani na uspokojenie zabezpečených veriteľov.Nemožno„počítať s príjmom z prípadného odporovania pohľadávok, nakoľko by ich prípadné popretie zo strany správcu bolo zjavne neúspešné“. Hodnota pohľadávok bolastanovená odborným odhadom a ponukou troch nezávislých obchodníkov s pohľadávkamia nemôže byť spochybnené nepodloženým názorom Suchého Miesta. Táto spoločnosťv čase tvorby plánu nerozporovala svoje zaradenie do skupiny ani celkovú výškuuspokojenia. Výhrady Suchého Miesta k oceneniu majetku sú nesprávne, pretože je rozdielmedzi likvidačnou hodnotou podniku (pri speňažovaní jednotlivých aktív) a hodnotouprevádzkovaného podniku, ktorá je relevantná v prípade úspešnej reštrukturalizácie. Úlohouaudítora nebolo zisťovať zhodu účtovného ocenenia s trhovou cenou, ale kontrolaúčtovných postupov.

5.Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012 bolonapadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R 4/2011 z 13. decembra 2011 potvrdené.V jeho odôvodnení sa po rekapitulácii obsahu prvostupňového uznesenia, odvolaniaa ďalších podaní účastníkov uvádza doslova toto:

«Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že plán je podľa § 154 ods. 1 písm. d/ ZKR(konkurzný zákon, pozn.)v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko plán všeobecne poskytuje veriteľom nižšiu mieru upokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Odvolací súd uvádza, že podstatou spoločného záujmu veriteľov, ktorý musí byť naplnený, aby plán mohol súd potvrdiť je skutočnosť, že plán poskytuje veriteľom vyššiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Uvedené musí platiť pre všetkých veriteľov bez rozdielu. Okrem toho podľa § 134 ZKR plán musí byť vypracovaný tak, aby zabezpečoval čo najvyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov pri zachovaní jeho reálnosti a udržateľnosti. Nepostačuje preto poskytnúť veriteľom podľa plánu iba vyššiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze, ale v zásade najvyššiu reálne udržateľnú možnú mieru uspokojenia veriteľov.

Odvolací súd dospel k záveru, že v rámci konkurzu možno predpokladať významne vyššiu mieru uspokojenia veriteľov ako predpokladá plán, najmä vzhľadom na skutočnosť, že podľa novej právnej úpravy (zákon č. 348/2011 Z. z.) účinnej od 1. 1. 2012 spriaznený zabezpečený veriteľ, ktorý vystupoval v predmetnej reštrukturalizácii, bude mať v následnom konkurze, ktorý sa bude viesť vzhľadom na prechodné ustanovenia podľa novej právnej úpravy (§ 206a ZKR), podriadené postavenie (§ 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 9 ZKR), čím sa zásadným spôsobom zvýši uspokojenie nezabezpečených veriteľov. Ide o zákonný následok, ktorý je v účinnosti od 1. 1. 2012, na ktorý odvolací súd v čase rozhodovania musí brať ohľad. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje najmä na postavenie veriteľa ZEPRIS... Česká republika, ktorý ako vyplýva zo spisu je osobou spriaznenou s dlžníkom a ktorý má byť podľa plánu uspokojený ako zabezpečený veriteľ v celom rozsahu na úkor ostatných nezabezpečených veriteľov. Obdobne plán predpokladal uspokojenie takéhoto veriteľa v konkurze na úkor nezabezpečených veriteľov. Okrem toho odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v rámci konkurzu možno predpokladať, že sa dosiahne vyšší výťažok ako predpokladá plán, najmä pokiaľ ide o výťažnosť pohľadávok. Odborné vyjadrenie, ktoré malo stanoviť hodnotu pohľadávok a ktoré predložil dlžník, odvolací súd nepovažuje za dôveryhodné, nakoľko znalecká organizácia klasifikuje niektoré pohľadávky ako čiastočne vymožiteľné aj v prípade takých subjektov, ktoré ešte nie sú v omeškaní a ktoré sú voči nesporne bonitným subjektom. Obdobne pokiaľ ide o kalkulované náklady konkurzu odvolací súd považuje tieto náklady v sume 674.442,- EUR za nedôvodné, pričom v prípade paušálnych nákladov nepovažuje za dôvodné, aby tieto boli tieto vyčíslené na celé obdobie konkurzu v tej istej sume. Obzvlášť v prípade nájmu na uskladnenie a stráženie strojného zariadenia, nie je dôvodné predpokladať, že takýto náklad bude správca vynakladať počas celého konkurzu, najmä pokiaľ úlohou správcu je majetok rýchlo speňažiť. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom dlžníka, že majetok v rámci konkurzu by mal byť speňažovaný dražbou. Zákon predpokladá viacero spôsobov speňaženia majetku, pričom je úlohou správcu vybrať najvhodnejší a najmenej nákladný spôsob speňaženia majetku, pričom v prípade dražby túto môže zorganizovať aj sám bez dodatočného vynaloženia nákladu na dražobnú spoločnosť. Odvolací súd tiež konštatuje, že predaj hnuteľných vecí a pohľadávok dražbou v rámci konkurzu nie je obvyklý.

Pokiaľ ide o námietku dlžníka, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že zákon v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá predkladateľovi plánu zdôvodniť, akým spôsobom bol kalkulovaný výťažok z predaja majetku v prípadnom konkurze, odvolací súd uvádza, že takáto náležitosť plánu vyplýva z § 135 ods. 3 ZKR, podľa ktorého opisná časť plánu musí obsahovať všetky ďalšie údaje potrebné pre účastníkov plánu tak, aby mohli s odbornou starostlivosťou hlasovať o prijatí plánu. Schopnosť účastníka plánu overiť si predpoklady stanovené v pláne predstavuje základný predpoklad, aby mohol predložený plán s odbornou starostlivosťou zhodnotiť a podľa toho posúdiť, či skutočne predstavuje preň lepšie uspokojenie ako prípadný konkurz‚ a podľa toho na schvaľovacej schôdzi o ňom hlasovať. V opačnom prípade súd ako aj účastníci plánu musia vychádzať zo zákonných pravidiel, na ktoré súd prvého stupňa poukázal, pokiaľ ide o spôsob stanovenia predpokladaného výťažku v konkurze podľa § 77 ods. 3 ZKR.

Pokiaľ ide o námietku dlžníka, že v rámci predpokladaného uspokojenia veriteľov v konkurze musia byť zohľadnené aj prednostné pohľadávky, ktoré vznikli počas reštrukturalizačného konania a ktorých výška predstavuje sumu 420.000,- EUR, v tejto súvislosti odvolací súd nie je spôsobilý uvedené posúdiť, najmä či ide o pohľadávky spriaznených veriteľov alebo bežných veriteľov z obchodného styku, nakoľko spisový materiál neobsahuje bližšie zdôvodnenie tak vysokých nákladov reštrukturalizácie. Z pohľadu výhodnosti uspokojenia veriteľov podľa plánu a v prípadnom konkurze však uvedená suma nie je relevantná. Aj v prípade oprávnenosti uvedených nákladov reštrukturalizácie možno predpokladať všeobecnú vyššiu mieru uspokojenia veriteľov, ako na základe plánu. Súd prvého stupňa sa však s uvedeným mal vysporiadať.

K námietke dlžníka, že plán musí byť hodnotený aj z časového hľadiska, kedy dôjde k uspokojeniu veriteľov, odvolací súd s uvedeným súhlasí, avšak z pohľadu výhodnosti uspokojenia veriteľov podľa plánu a v konkurze uvedené tiež nepovažuje za relevantné vzhľadom na veľmi nízku 5 % mieru uspokojenia nezabezpečených veriteľov podľa plánu, čo v súhrne predstavuje sumu 30.000,- EUR. Z hľadiska výhodnosti pre veriteľov, skoršie uspokojenie možno vyjadriť komerčným úrokom, ktorý by inak museli veritelia zaplatiť za požičanie týchto peňažných prostriedkov, avšak takáto výhoda pre nezabezpečených veriteľov spočívajúca v skoršom plnení vzhľadom na veľmi nízku mieru uspokojenia predpokladanú plánom je bagateľná.

Pokiaľ ide o samotné posúdenie hodnoty odporovateľných právnych úkonov v rámci plánu, odvolací súd konštatuje, že právo odporovať právnemu úkonu je majetkovým právom, ktoré tvorí konkurznú podstatu, pričom hodnota takéhoto práva predstavuje plnenie, ktorú možno dosiahnuť v prospech konkurznej podstaty. Porovnanie uspokojenia veriteľov podľa plánu s ich uspokojením v konkurze musí byť komplexné, pričom v pláne musia byť vždy zohľadnené aj prípadné odporovateľné právne úkony. Inak povedané uspokojenie veriteľov v rámci konkurzu musí byť vždy posúdené aj z hľadiska úspešného uplatnenia odporovacieho práva. V tejto súvislosti pokiaľ ide o samotný právny úkon, ktorým dlžník splnil pohľadávku spriazneného veriteľa v čase svojho úpadcu(zrejme„úpadku“, pozn.), resp. ak spôsobil úpadok dlžníka, takýto právny úkon s odkazom na § 59 ZKR môže napĺňať znaky skutkovej podstaty zvýhodňujúceho právneho úkonu, pričom v takom prípade zákon k odporovateľnosti nevyžaduje vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Neobstojí preto vyjadrenie dlžníka, že predmetný právny úkon nie je odporovateľným právnym úkonom z dôvodu, že druhá strana nemala vedomosť o úmysle konajúcej osoby ukrátiť svojich veriteľov. Okrem toho v prípade, že by namietaný právny úkon bol posudzovaný iba ako ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZKR v prípade spriaznených osôb platí vyvrátiteľná zákonná domnienka o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj o vedomosti druhej strany o takomto úmysle. Vzhľadom na tieto skutočnosti, obzvlášť pokiaľ niektorý z účastníkov reštrukturalizačného konania namieta prípadnú odporovateľnosť právnych úkonov, predkladateľ plánu sa musí podrobne vysporiadať v rámci plánu aj s takouto odporovateľnosťou, pričom v prípade, ak na takéto právne úkony v rámci kalkulovaného uspokojenia veriteľov v konkurze prihliadne, musí uvedené v pláne zdôvodniť tak, aby plán bol z tohto hľadiska preskúmateľný účastníkmi plánu, ako aj súdom v čase rozhodovania o jeho potvrdení alebo zamietnutí. So samotnou námietkou dlžníka, že správca nie je oprávnený v rámci reštrukturalizácie odporovať právnym úkonom sa odvolací súd stotožňuje, nakoľko správcovi takéto oprávnenie zákon nepriznáva. Tým však nie je dotknutá povinnosť predkladateľa plánu sa s uvedeným vysporiadať v rámci plánu, ako sa uvádza vyššie.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa popretia pohľadávky veriteľa SUCHÉ MIESTO... odvolací súd konštatuje, že v prípade ak pohľadávka niektorého z rozhodujúcich veriteľov v rámci konania je popretá, čím sa takémuto veriteľovi odníme možnosť hlasovať o prijatí plánu, obzvlášť pokiaľ súhlas takéhoto veriteľa by inak bol potrebný na prijatie plánu, konajúci súd v rámci rozhodovania o potvrdení plánu musí brať zvýšený ohľad na stanoviská a vyjadrenia takéhoto popretého veriteľa. V takomto prípade hlasovanie schvaľovacej schôdze nie je možné považovať za plne reprezentatívne, pričom takéto hlasovanie spravidla vyjadruje iba záujem veriteľov, ktorých pohľadávky neboli popreté, nie však spoločný záujem všetkých veriteľov. Naopak popretí veritelia nemajú právo hlasovať o prijatí plánu a tým vyjadriť, či s plánom súhlasia alebo nesúhlasia. V prípade nesúhlasu môžu koncentrovať v zásade svoje dôvody iba konajúcemu súdu. Odvolací súd sa v tejto súvislosti preto nestotožňuje s názorom dlžníka, že hlasovanie schvaľovacej schôdze bez ďalšieho vyjadruje spoločný záujem všetkých veriteľov. Naopak, zákon v § 154 ods. 1 písm. d/ ZKR vyžaduje, aby súd v rámci rozhodovania o potvrdení plánu posúdil, či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov bez ohľadu na skutočnosť, že plán bol prijatý schvaľovacou schôdzou, pričom hlavnou úlohou súdu v danom prípade je brať ohľad na minoritných veriteľov, ktorí boli prehlasovaní väčšinovými veriteľmi, ako aj veriteľov, ktorí boli z rôznych dôvodov popretý(správne „popretí“, pozn.)správcom, čím sa im odňala možnosť hlasovať za alebo proti prijatiu plánu. Uvedené platí obzvlášť pokiaľ samotný plán potvrdený súdom zaväzuje aj veriteľov, ktorí hlasovali proti prijatiu plánu, ako aj veriteľov, ktorí z dôvodu popretia pohľadávky o prijatí plánu nehlasovali. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci skupiny č. 3, ktorá bola vytvorená v pláne pre nezabezpečených veriteľov, plán bol prijatý veriteľmi s celkovým súčtom pohľadávok 435.991,- EUR, pričom samotná správcom popretá pohľadávka veriteľa SUCHÉ MIESTO... predstavuje sumu 1.019.377,- EUR. Z uvedeného plynie, že správcom popretý veriteľ je v danej veci inak rozhodujúcim veriteľom medzi nezabezpečenými veriteľmi, pričom v prípade, že by mu boli priznané hlasovacie práva, jeho súhlas by bol základným predpokladom prijatia alebo neprijatia plánu schvaľovacou schôdzou.

Pokiaľ ide o námietku dlžníka, že tu neboli dôvody, aby súd prvého stupňa zamietol plán podľa § 154 ods. 1 písm. b/ ZKR z dôvodu, že plán poskytuje osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu, odvolací súd konštatuje, že sa v tomto smere so súdom prvého stupňa čiastočne stotožňuje, pričom poskytnutej osobitnej výhody vidí v tom, že plán napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam predpokladá uspokojenie zabezpečeného veriteľa ZEPRIS... Česká republika v celom rozsahu bez podrobného zohľadnenia tvrdenej odporovateľnosti záložného práva. Okrem toho vzhľadom na novú právnu úpravu účinnú od 01. 01. 2012 zvýhodnenie takéhoto veriteľa vyplýva v danom čase aj z platnej a účinnej právnej úpravy.

Na takto zistenom skutkovom a právnom základe, preto odvolací súd konštatuje, že predložený plán je v rozpore so spoločným záujmom veriteľov a poskytuje osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu, pričom v tomto rozsahu sa stotožnil so súdom prvého stupňa a považuje ho za vecne správne a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdzuje.»

Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 27. februára 2012 a účinkyjeho doručenia (§ 199 konkurzného zákona) tak nastali 28. februára 2012.

6.Už 29. februára 2012 okresný súd uznesením č. k. 2 R 4/2011-512 zastavilreštrukturalizačné konanie, vyhlásil na slovenský ZEPRIS konkurz a za správcu ustanovil ⬛⬛⬛⬛. Suché Miesto si svoju pohľadávku priznanú rozhodcovskýmrozsudkom sp. zn. Rsp V-19/2008 prihlásilo aj do konkurzu, v ktorom však bola popretá taksprávcom, ako aj českým ZEPRIS-om a ďalším veriteľom čo do dôvodu a výšky v podstatepreto, že ju úpadca neeviduje v účtovníctve, neuznáva ju a o zrušenie rozhodcovskéhorozsudku prebieha neukončené konanie. Okresný súd však uznesením zo 6. júna 2012Suchému Miestu priznal hlasovacie práva v konkurznom konaní v celom rozsahuprihlásenej pohľadávky a zároveň Suché Miesto 14. júna 2012 podalo žalobu o určenie jejpravosti a poradia. Správca ⬛⬛⬛⬛ však napriek tomu Suchému Miestu na prvejschôdzi veriteľov 8. júna 2012, na ktorej došlo okrem iného na návrh BDR k výmenesprávcu, neumožnil hlasovať z dôvodu, že uznesenie okresného súdu považoval zanezákonné, keďže o priznaní hlasovacích práv mohol okresný súd rozhodovať iba vtedy,keby bol pohľadávku poprel iný veriteľ, nie keď ju poprel aj správca. Kvôli tomuto konaniuokresný súd na podnet Suchého Miesta ďalším uznesením z 15. júna 2012 odvolalz funkcie správcu a zrušil uznesenia schôdze veriteľov z 8. júna 2012 o voľbeveriteľského výboru a o výmene nového správcu. Uznesenia okresného súdu zo 6. a 15. júna2012 napadli traja veritelia (medzi nimi aj BDR) sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý ju všakuznesením č. k. III. ÚS 333/2012-22 z 1. augusta 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.Na následnej schôdzi veriteľov pod vedením okresného súdu konanej 13. júla 2012došlo k ustanoveniu nového správcu, ako aj voľbe nového veriteľského výboru, ktoréhočlenom sa stalo aj Suché Miesto. V tomto stave sa konanie nachádza dodnesvzhľadom nauznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 273/2012-19 z 11. júla 2012, ktorým ústavný súdokrem iného odložil vykonateľnosť uznesenia o vyhlásení konkurzu.

II.

Sťažnosť, vyjadrenia účastníkov a dotknutých osôb

7.Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012, ako ajproti naň nadväzujúcemu uzneseniu okresného súdu č. k. 2 R 4/2011-512 z 29. februára2012 smeruje sťažnosť sťažovateľov, ktorí namietajú porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

7.1Sťažovatelia predovšetkým namietajú, že krajský súd na vec použilustanovenia konkurzného zákona účinného od 1. januára 2012, hoci okresný súd vzhľadomna dátum svojho rozhodovania (13. decembra 2011) tieto ustanovenia použiť nemohol,keďže neboli účinné. Krajský súd tak potvrdil uznesenie okresného súdu a s jeho závermi sastotožnil, hoci dôvody, na ktorých mohol okresný súd založiť svoje uznesenie, museli byťodlišné od dôvodov, na ktorých svoje uznesenie založil krajský súd. Navyše, podľasťažovateľovjearbitrárnyvýkladkrajskéhosúdu,ktorýpriposudzovaníreštrukturalizačného plánu v reštrukturalizácii spravujúcej sa zákonom účinným pred 1.januárom 2012 porovnával uspokojenie veriteľov s prípadným konkurzom podľa predpisovúčinných od 1. januára 2012. To isté sa týka aj právneho názoru, podľa ktorého sa v novomkonkurznom konaní (v dôsledku úpravy účinnej od 1. januára 2012) nemá prihliadať nazabezpečenie pohľadávky českého ZEPRIS-u. Takýto arbitrárny a ústavne nekonformnývýklad porušuje podľa sťažovateľov ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7.2Sťažovatelia ďalej tvrdia, že spoločný záujem veriteľov sa prejavuje ichkonaním počas procesu reštrukturalizácie, osobitne hlasovaním na schôdzi veriteľov.V prerokúvanej veci Suché Miesto až do podania podnetu okresnému súdu na zamietnutieplánu nikdy nenamietalo proti obsahu reštrukturalizačného plánu ani nežiadalo o jehobližšie vysvetlenie. Naopak, reštrukturalizačný plán bol schválený 92,1 % hlasov všetkýchveriteľov oprávnených hlasovať. Napadnuté uznesenie krajského súdu sa tak sústreďujevýlučne na záujem individuálneho veriteľa – Suchého Miesta a jeho záujmy uprednostnilpred záujmami ostatných veriteľov, teda aj sťažovateľov. O zamietnutí plánu navyšerozhodol bez stanoviska veriteľského výboru, ktorý ich reprezentoval. Takéto zvýhodneniejedného veriteľa považujú sťažovatelia za porušenie práva na rovnaké postavenie všetkýchúčastníkov. S odkazom na právne názory vyslovené ústavným súdom v náleze sp. zn.I. ÚS 200/2011 sťažovatelia tvrdia, že súd nemôže rozhodnúť o spoločnom záujmeveriteľov v rozpore s ich vôľou vyjadrenou hlasovaním. Uznesenie krajského súdu takpodľa nich porušuje ich ústavné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47ods. 3 ústavy.

7.3Za svojvoľný považujú sťažovatelia ďalej postup krajského súdu, ktorýnerešpektoval záver odborného vyjadrenia a trhových ponúk na odkupnú cenu pohľadávokúpadcu a v rozpore s nimi dospel k záveru, že výťažok z ich speňaženia v konkurze by bolvyšší. Krajský súd sa pri posudzovaní hodnoty pohľadávok sústredil len na jeden faktor, a tobonitu príslušného dlžníka. Navyše nevysvetlil, aký vplyv má údajne nesprávne určenáhodnota pohľadávok na mieru uspokojenia veriteľov v konkurze. Nepreskúmateľnéa arbitrárne uznesenie podľa sťažovateľov zasahuje do ich práv zaručených v čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7.4Podobne nie je v uznesení vysvetlené, ako by sa súdom predpokladané„skutočné“ náklady konkurzu prejavili v zmene miery uspokojenia veriteľov oprotiuspokojeniu predpokladanému reštrukturalizačným plánom, čo robí uznesenie krajskéhosúdu„nepreskúmateľné a preto právne nesúladné“.

7.5Suma pripadajúca na uspokojenie veriteľov je podľa reštrukturalizačnéhoplánu 89 375,25 €, teda o 274 % vyššia než v uznesení (nesprávne) uvádza krajský súd(30 000 €).

7.6Argumentácia krajského súdu vo veci odporovateľnosti rozdelenia ziskunereflektuje argumenty úpadcu vo vyjadrení z 5. októbra 2011, ktorý tvrdil, že nemalv úmysle ukrátiť svojich veriteľov. Krajský súd túto obranu podľa sťažovateľov interpretujetak, že český ZEPRIS nemal mať vedomosť o úmysle úpadcu, obranou úpadcu je všaksamotná neexistencia úmyslu. Tým krajský súd nereaguje na žiadne argumenty úpadcu.Rovnako podľa sťažovateľov nie je zrejmé, prečo by úpadca, ktorý svoje stanoviskopredložil už v októbri a je založené v spise, kde sa s ním každý mohol oboznámiť, mal svojestanovisko opätovne uvádzať v reštrukturalizačnom pláne.

7.7Krajský súd sa ďalej nijako nevyrovnal s argumentmi úpadcu v odvolanísmerujúcimi proti záveru o tom, že zriadenie záložného práva na majetok úpadcuv prospech českého ZEPRIS-u je odporovateľným právnym úkonom.

7.8Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súdvydal tento nález:

„1. Základné právo Sťažovateľa 1, 2 a 3(t. j. českého ZEPRIS-u, BDR a, pozn.)na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy bolo uznesením Krajského súdu... sp. zn. 4CoKR1/2012 zo dňa 07. 02. 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu... č. k. 2R/4/2011 zo dňa 29. 02. 2012 porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 4CoKR1/2012 zo dňa 07. 02. 2012 a uznesenie Okresného súdu... č. k. 2R/4/2011 zo dňa 29. 02. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi 1, 2 a 3 všetky trovy konania...“

8.Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrili krajský súd i okresný súd,zastúpené svojimi predsedami.

8.1Krajský súd vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2012 rekapituloval priebehkonaniaa podstatnédôvodynapadnutéhouznesenia.K jednotlivýmnámietkamsťažovateľov krajský súd predložil stanovisko zákonného sudcu (predsedu senátuJUDr. Eugena Palášthyho), ktorý sa s nimi nestotožnil. K otázke aplikácie nesprávnehoprávneho predpisu krajský súd uviedol, že krajský súd len poukázal na novú právnu úpravu,ktorá vstúpila do účinnosti v čase jeho rozhodovania, no netvrdil, že podľa nej malrozhodovať okresný súd. S otázkou spoločného záujmu veriteľov sa krajský súd podľasvojho vyjadrenia vyrovnal, keď uviedol, že spoločným záujmom je vyššia mierauspokojenia reštrukturalizačným plánom než v konkurze. Krajský súd pritom v uznesenípodrobne odôvodnil, prečo v prerokúvanej veci konkurzné konanie poskytuje vyššiu mieruuspokojenia. Popretie pohľadávky Suchého Miesta považoval za účelové, no popretím saSuchému Miestu odňali hlasovacie práva a vplyv na reštrukturalizačné konanie, v dôsledkučoho musel o ochranu jeho záujmu dbať práve súd. Právo a povinnosť rozhodovať o tom, čoje spoločný záujem veriteľov, vyplýva súdu priamo z ustanovenia § 153 ods. 1 a § 154ods. 1 konkurzného zákona aj bez námietky veriteľa a nemožno ho stotožniť s väčšinovýmhlasovaním na schvaľovacej schôdzi veriteľov o reštrukturalizačnom pláne. K námietke, žekrajský súd nezohľadnil dôvody, prečo odborné vyjadrenie neurčilo vyššiu hodnotupohľadávok úpadcu, krajský súd uviedol, že takéto dôvody v odbornom vyjadrení neboliuvedené, preto ich nemohol zohľadniť. Sumu 30 000 € na uspokojenie veriteľov podľareštrukturalizačného plánu krajský súd v uznesením uviedol preto, lebo vyššia suma89 375,29 € bola závislá od neistých výsledkov incidenčných konaní. Nakoniec k otázkeúmyslu dlžníka pri posudzovaní odporovateľných úkonov krajský súd uviedol, že samotnéodvolanie sa nezaoberalo existenciou úmyslu, ale vedomosťou druhej strany o takomtoúmysle. Navyše, krajský súd v uznesení poukázal aj na to, že vyplatenie zisku českémuZEPRIS-u by sa dalo posúdiť aj ako zvýhodňujúci úkon, pri ktorom sa ukracujúci úmyselnevyžaduje.

Z uvedených dôvodov krajský súd považoval sťažnosť sťažovateľov za zjavneneopodstatnenú.

8.2Podstatou vyjadrenia okresného súdu z 3. augusta 2012 bolo stanoviskozákonnej (samo)sudkyne JUDr. Stanislavy Bezákovej, ktorá v podstate zotrvala nadôvodoch zamietnutia plánu vyjadrených v odôvodnení uznesenia z 13. decembra 2011.Svoje závery považuje za dostatočne preukázané listinami a podaniami založenými v spisea za náležite odôvodnené. Uznesenie č. k. 2 R 4/2011-512 z 29. februára 2012 bolozákonným dôsledkom zamietnutia reštrukturalizačného plánu (§ 154 konkurzného zákona),v dôsledku čoho ho nemožno považovať za svojvoľné.

9.Ústavnému súdu bolo doručené aj (nevyžiadané) podanie Suchého Miestaz 27. augusta 2012.

9.1Suché Miesto predovšetkým oznámilo vstup do konania ako vedľajší účastník.Ústavný súd však uznesením č. k. II. ÚS 273/2012-64 jeho účasť v konaní nepripustil.

9.2Suché Miesto sa vyjadrilo aj k jednotlivým námietkam sťažovateľov.Predovšetkým poukázalo na ustanovenie § 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorých je pre súd rozhodujúci aj právny stavv čase vyhlásenia rozhodnutia, keďže krajský súd v prerokúvanej veci rozhodoval7. februára 2012, teda za účinnosti nového znenia konkurzného zákona. Podľa SuchéhoMiesta súdy ďalej vykonali ústavokonformný výklad pojmu „spoločný záujem veriteľov“,ich rozhodnutia sú podrobne odôvodnené, takže nie sú arbitrárne, a ústavnému súdu nepatrív takýchto prípadoch zasahovať do skutkových či právnych záverov všeobecných súdov.Oprávnenie posudzovať, čo je v spoločnom záujme veriteľov, súdom jasne vyplýva z § 154ods. 1 písm. b) konkurzného zákona, pričom musia brať ohľad najmä na veriteľovpopretých pohľadávok, ktorí nemajú právo hlasovať. Suché Miesto taktiež počas konaniaviackrát poukazovalo na dôvody odporovateľnosti pôžičky poskytnutej českým ZEPRIS-oma zodpovedajúcim zabezpečením, ku ktorým sa úpadca vyjadroval len veľmi neurčitoa nekonkrétne. Vzhľadom na to Suché Miesto navrhlo, aby ústavný súd odmietol sťažnosťsťažovateľov ako zjavne neopodstatnené. V závere podania potom žiadalo, aby mu boladoručená kópia sťažnosti na podrobnejšie vyjadrenie.

9.3Sťažovatelia v reakcii na tieto podania Suchého Miesta uviedli, že nesúhlasias tým, aby mu boli doručované kópie podaní na vyjadrenie a aby bolo na jeho vyjadreniaprihliadané, pretože mu nebolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka. Opačný postupústavného súdu by bol porušením čl. 2 ods. 2 ústavy.

III.

Právne úvahy ústavného súdu

10.Sťažovatelia v sťažnosti namietajú jedine porušenie svojich základných právzaručených v čl. 46 ods. 1 a čiastočne aj v čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež svojho práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Námietky sťažovateľovpritom v podstatných častiach nesmerujú proti porušeniu týchto práv postupom okresnéhosúdu alebo krajského súdu pred vydaním napadnutých uznesení, ale v podstate protiobsahom (odôvodnením) oboch uznesení, ktoré sú podľa nich arbitrárne, resp. v ktorých obasúdy vykladajú konkurzný zákon v nesúlade s ústavou.

10.1Na základe konštantnej judikatúry ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavymožno ustáliť, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je okrempráva na prístup k súdu (porov. II. ÚS 440/2011, II. 145/08) aj právo na meritórnerozhodnutie, ak sú splnené procesné podmienky (porov. II. ÚS 440/2011); súčasťou právana meritórne rozhodnutie je aj právo na použitie správnej právnej normy ako základurozhodovania a jej nearbitrárnu, teda svojvôľu nevykazujúcu interpretáciu (právo na„správny právny základ rozhodovania“), ako aj právo na riadne odôvodnenie, ktoré savyrovnáva so všetkými podstatnými argumentmi účastníka.

Právo na „správny právny základ rozhodovania“ podľa judikatúry ústavného súduznamená právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa príslušnej právnejnormy, ktorá má svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako aj na jejústavokonformný výklad a aplikáciu (porov. už IV. ÚS 77/02; odvtedy stála judikatúra).V súvislosti s týmto právom však ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje,že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislýmsúdnym orgánom ochrany ústavnosti. Jeho úloha sa preto obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie podústavných (najmä zákonnýcha podzákonných) právnych noriem s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavneneodôvodnené. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (zhodne užI. ÚS 115/02).

Právo na riadne odôvodnenie zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy treba v súlades doslovným znením tohto článku interpretovať v prvom rade ako právo na odôvodneniezodpovedajúce príslušným procesným predpisom (najmä § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 OSPv spojení s § 196 konkurzného zákona). Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, zodpovedá požiadavke riadnehoodôvodnenia v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia súdu tak môžeporušiť základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, keďignoruje jeho argumenty, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce. Z čl. 46 ods. 1 ústavyvšak nemožno vyvodiť právo na úspech vo veci a na stotožnenie sa súdu s argumentmiúčastníka (porov. II. ÚS 4/94).

10.2Judikatúra k čl. 47 ods. 3 ústavy nie je natoľko bohatá ako judikatúra k čl. 46ods. 1 ústavy, možno z nej však vyvodiť, že právo na rovnosť účastníkov konania znamenárovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie subjektov určitého konania,o ktorých právach sa rozhoduje (porov. IV. ÚS 35/02). Rovnosť účastníkov je zaručená, akkaždá strana (každý účastník) má možnosť uplatňovať svoju „vec“ pred súdom zapodmienok, ktoré ju voči druhej strane podstatne neznevýhodňujú (porov. III. ÚS 186/02).Pritom je podstatné, že citované ustanovenie zaručuje rovnosť účastníkov v tomto zmyslelen v určitom konkrétnom konaní, nezaručuje však abstraktnú rovnosť všetkých účastníkovvo všetkých konaniach (podobne I. ÚS 59/97).

11.Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), preto zisteniaústavného súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12.Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd preskúmaljednotlivé námietky sťažovateľov v ich ústavnej sťažnosti, ako sú zhrnuté v bodoch 7.1 až7.7.

13.Prvú samostatnú kategóriu tvoria námietky uvedené v bodoch 7.6 a 7.7, ktorýchpodstatou je výčitka, že krajský súd nereagoval na argumenty úpadcu obsiahnuté v odvolaníproti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 R 4/2011 z 13. decembra 2011.

13.1Ako už bolo uvedené, obsahom práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru je predovšetkým právo na riadne, teda príslušným procesným predpisomzodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré reaguje na podstatné argumentyúčastníka – sťažovateľa. Ústavný súd však v tejto súvislosti pripomína svoju judikatúru,podľa ktorej možno sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy namietať zásadne len porušenievlastného práva, nie práva iného (porov. II. ÚS 191/04, mutatis mutandis II. ÚS 47/97).Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia odpoveďou na podstatné argumentysvedčí ale tomu účastníkovi, ktorý tieto argumenty v konaní pred všeobecným súdompredniesol. Jedine tento účastník tak môže podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietať, že mu na nenebola daná odpoveď a že tým došlo k porušeniu jeho základného práva uvedeného v tomtočlánku ústavy. Naopak, účastník súdneho konania v zásade nemôže namietať, že inýúčastník nedostal odpoveď na svoje argumenty, pretože je vecou tohto iného účastníka, čidané odpovede bude považovať za dostačujúce alebo nie a či v nich bude vidieť porušeniesvojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo nie. Opačný postup byznamenal, že účastník, ktoré dané argumenty nepredniesol, sa bude v podstate domáhaťvyslovenia porušenia cudzieho práva, a to práva toho (iného) účastníka, ktorý ichpredniesol.

13.2V prerokúvanej veci uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R 4/2011z 13. decembra 2011 napadol odvolaním jedine úpadca, ktorý bol predkladateľom plánu(porov. § 154 ods. 2 konkurzného zákona a bod 4.7). Konkurzný zákon totiž vychádzaz koncepcie, že reštrukturalizácia je závislá od vôle alebo aspoň súhlasu samotného úpadcu,teda že je to úpadca, kto svojím veriteľom ponúka alternatívnu možnosť usporiadaniasvojich majetkových pomerov a vyrovnania pohľadávok veriteľov. Veritelia svojímhlasovaním za návrh len vyjadrujú súhlas s plánom dlžníka, podľa slovenskéhokonkurzného zákona však (na rozdiel od niektorých zahraničných úprav) v princípe nemôžudlžníkovi reštrukturalizáciu nanútiť. V dôsledku toho konkurzný zákon vkladá aj ďalší osudreštrukturalizačného plánu (po jeho schválení) hlavne do rúk navrhovateľa plánu, tedasprostredkovane aj dlžníka, ktorý jediný je oprávnený rozhodnúť, či ho bude presadzovaťnapriek zamietnutiu konkurzným súdom, alebo nie. Veritelia, ktorí s reštrukturalizačnýmplánom súhlasia, síce majú rovnaké ekonomické záujmy ako dlžník, ale zákon s týmitozáujmami nespája automaticky aj rovnakú právnu pozíciu v reštrukturalizačnom konaní.Sťažovatelia neboli ani osobami oprávnenými podať odvolanie, pretože nie súnavrhovateľmi reštrukturalizačného plánu, ani neboli okresným súdom vyzvaní na podanievyjadrenia k odvolaniu úpadcu, ani takéto vyjadrenie (na rozdiel od Suchého Miesta)nepodali z vlastnej iniciatívy. Predmetom sťažnosti sťažovateľov pritom nie je postupokresného súdu, ktorý im (ako účastníkom reštrukturalizačného konania – porov. § 119ods. 1 konkurzného zákona) podané odvolanie úpadcu nedoručil na vyjadrenie, tátopovinnosť súdu inak mohla vyplývať z ustanovenia § 209a OSP v spojení s § 196konkurzného zákona, ani to, že nemali možnosť k podanému odvolaniu svoje stanoviskozaujať iným spôsobom. Za týchto okolností však podľa názoru ústavného súdu sťažovatelianemôžu napádať uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012 natom základe, že nedostatočne reaguje na argumenty uvedené v odvolaní, pretože na takétoodvolanie neboli oprávnení a v ňom uplatnené argumenty nie sú ich argumentmi,v dôsledku čoho im ani nevzniklo právo, aby na ne krajský súd reagoval.

Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať námietkami sťažovateľov uvedenýmiv bodoch 7.6 a 7.7 tohto odôvodnenia. Len na dôvažok treba pripomenúť, že sťažovateľsa nezúčastnil schvaľovacej schôdze veriteľov, v dôsledku čoho nemožno ani lenuvažovať nad tým, že by mu vzniklo akékoľvek subjektívne právo vo vzťahu k schváleniureštrukturalizačného plánu úpadcu.

13.3V tejto súvislosti treba len pripomenúť, že situácia sťažovateľov je odlišná odveci riešenej v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011, ktorý sťažovatelia viackrát citovali na podporusvojej sťažnosti. V uvedenej veci totiž sťažnosť podal okrem iného aj veriteľ, ktorýso súhlasom dlžníka poveril správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Navyše,v danej veci námietky sťažovateľov – veriteľov nesmerovali proti nedostatočnémuodôvodneniu napadnutého uznesenia súdu, ktorým bol zamietnutý reštrukturalizačný plánschválený okrem iného aj ich hlasmi, ale proti právnym záverom súdov týkajúcim sa pojmuspoločného záujmu veriteľov podľa § 154 ods. 1 písm. d) konkurzného zákona.Z uvedeného dôvodu nie je názor II. senátu vyslovený v predošlých bodoch v rozpores právnym názorom vysloveným v citovanom náleze.

14.Vo vzťahu k zvyšným námietkam porušenia základného práva sťažovateľov nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bude II. senát ústavného súdu nateraz vychádzaťz právneho názoru vyjadreného v bode 48 nálezu sp. zn. I. ÚS 200/2011, podľa ktorého súveritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v súlade s konkurzným zákonom, t. j. účastnícireštrukturalizačného konania, nositeľmi práva na súdnu ochranu. II. senát totiž nepovažujev okolnostiach prerokúvanej veci za hospodárne a opodstatnené vyvolávať v tejto otázkekonanie o zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu [zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“)]. Napriek tomu však považuje II. senát za potrebné upozorniť namožnosť odlišnej interpretácie uvedenej otázky.

Podľa doslovného znenia čl. 46 ods. 1 ústavy toto ustanovenie zaručuje každémuprávo domáhať sa svojho práva pred príslušným orgánom. Predpokladom aplikácieuvedeného ustanovenia je tak aspoň (tvrdená a právnym poriadkom aspoň vo všeobecnejrovine priznaná) existencia určitého subjektívneho práva, ktorého ochrany sa niekto chcedomáhať. Z právnej úpravy reštrukturalizácie (pozri bod 13.2) však podľa názoru II. senátuústavného súdu nemožno jednoznačne vyvodiť, že by zákonodarca priznával v danej fázekonania veriteľom dlžníka subjektívne právo na prípravu a schválenie reštrukturalizačnéhoplánu. Ako už bolo uvedené, aktuálna konštrukcia konkurzného zákona vychádza v podstatez toho, že reštrukturalizačný plán je (v ekonomickom zmysle) „ponuka“ dlžníka (alebos jeho súhlasom ponuka niektorých veriteľov) adresovaná (ostatným) veriteľom na určitúúpravu vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z existujúcich záväzkových vzťahovmedzi veriteľmi, dlžníkom a niektorými ďalšími osobami (komplexný rozbor právnejpovahy reštrukturalizačného plánu tu nie je potrebný, možno v podrobnostiach odkázať namonografickú literatúru najmä nemeckého pôvodu, napr. Madaus, S. Der Insolvenzplan.Tübingen : Mohr Siebeck, 2011). Úloha veriteľov sa v podstate obmedzuje na súhlas činesúhlas s predloženým návrhom. Ani vyslovenie súhlasu veriteľov (alebo jeho nahradeniesúdom, pozri § 152 konkurzného zákona) však nemení nič na tejto povahereštrukturalizačného plánu, čo potvrdzujú najmä skôr citované ustanovenia o úpraveschvaľovania plánu – v prípade jeho zamietnutia súdom je to totiž opäť len a výlučnenavrhovateľ plánu (teda spravidla dlžník, veriteľ len s jeho súhlasom), kto je oprávnenýpodať voči uzneseniu o zamietnutí odvolanie. Navyše, dlžník môže aj po schváleníreštrukturalizačného plánu zmariť jeho účinky tým, že nepožiada súd o jeho schválenie(§ 152 ods. 1 konkurzného zákona). To všetko podľa názoru II. senátu ústavného súduspochybňujú existenciu subjektívneho práva veriteľa na potvrdenie plánu súdom, ktoré bytento veriteľ mohol v konaní podľa § 154 konkurzného zákona uplatňovať. Naopak,konkurzný zákon priznáva veriteľom výslovne len subjektívne práva na ochranu predreštrukturalizačným plánom a v procese jeho tvorby a schvaľovania, ktoré môže veriteľprípadne uplatňovať aj v konaní o potvrdení plánu súdom, a to napríklad vo forme podnetuna zamietnutie plánu. Tak či onak si táto otázka podľa názoru II. senátu bude v budúcnostižiadať výraznejšiu pozornosť a vyhodnotenie v judikatúre ústavného súdu.

15.Za týchto okolností ústavný súd pristúpil k vyhodnoteniu prvej námietkysťažovateľov týkajúcej sa aplikácie neúčinného právneho predpisu.

15.1Podľa ustanovenia § 206a ods. 1 konkurzného zákona sa konania začaté pred1. januárom 2012 dokončia podľa doterajších predpisov.A contrarioteda platí, že konaniezačaté od účinnosti zákona č. 348/2011 Z. z., teda od 1. januára 2012, sa budú spravovaťustanoveniami konkurzného zákona v znení účinnom od 1. januára 2012. Ústavný súdpritom už vo svojej judikatúre vyslovil, že pojem „konania začaté“ možno vykladať aj tak,že sa ním rozumie každé jednotlivé konanie začaté podľa konkurzného zákona, hoci ajsúvisiace s iným konaním, ktoré sa začalo pred 1. januárom 2012 (porov. III. ÚS 572/2013).Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za ústavne nekonformný ani arbitrárnyprávny názor krajského súdu, podľa ktorého sa aj na konkurzné konanie, ktoré bolo začatépo 31. decembri 2011 ako dôsledok zamietnutia reštrukturalizačného plánu (§ 154 ods. 3konkurzného zákona) v reštrukturalizačnom konaní začatom pred 1. januárom 2012, použijúustanovenia konkurzného zákona účinné od 1. januára 2012. Napriek svojej súvislosti sútotižreštrukturalizačnékonania,ktorébolizastavenév dôsledkuzamietnutiareštrukturalizačného plánu súdom, a následne začaté konkurzné konania samostatnýmikonaniami. Slovenské konkurzné právo je totiž vybudované na principiálnej oddelenostireštrukturalizácie a konkurzu. To sa okrem oddelenej úpravy v samostatných častiachkonkurzného zákona prejavuje napríklad tým, že z konkurzného konania nie je možnýprechod do reštrukturalizačného konania, možný je iba prechod naopak, ktorý je nezvratný.V konkurznomkonanísaďalejnezachovávajúúčinkyžiadnychúkonovz reštrukturalizačného konania (ustanovuje sa nový správca, nanovo sa prihlasujúpohľadávky, atď.).

To všetko podľa názoru ústavného súdu podporuje názor krajského súdu, žekonkurzné konanie začaté v zmysle § 154 ods. 3 konkurzného zákona po zamietnutí plánutreba na účely § 206a ods. 1 konkurzného zákona považovať nie za konanie začaté pred1. januárom 2012 (teda za súčasť predchádzajúceho reštrukturalizačného konania), ale zanové konanie, ktoré – pokiaľ bude začaté počnúc 1. januárom 2012 – sa bude spravovaťustanoveniami konkurzného zákona účinnými od 1. januára 2012. Keďže krajský súdvo veci rozhodoval 7. februára 2012, teda jednoznačne po 31. decembri 2011, a k začatiukonkurzného konania v zmysle § 154 ods. 3 konkurzného zákona mohlo dôjsť až podoručení (a právoplatnosti) jeho uznesenia, mohol krajský súd racionálne vychádzať z toho,že nové konkurzné konanie nebolo začaté pred 1. januárom 2012 a bude sa naň vzťahovaťaž úprava účinná od tohto dátumu.

15.2V takomto konaní sa potom bude aplikovať aj ustanovenie § 95 ods. 3konkurzného zákona, podľa ktorého sa pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi,ktorý je alebo bol spriaznený s úpadcom, uspokojí ako podriadená pohľadávka, teda ažz výťažku, ktorý zvýšil po uspokojení ostatných nezabezpečených veriteľov. Z textuodôvodnenia uznesenia krajského súdu (pozri bod 5) je zrejmé, že krajský súd neodkázal natoto ustanovenie, aby odôvodnil správnosť uznesenia okresného súdu, ktorý vo vecirozhodoval 13. decembra 2011 a logicky nemohol predpokladať, že konkurzné konanienebude začaté pred 1. januárom 2012. Krajský súd len uviedol, že v čase jeho rozhodovaniaje právny stav taký, aký vyplýva z konkurzného zákona účinného od 1. januára 2012, a natento stav je povinný prihliadať. Ako už bolo uvedené, tento záver (teda aplikácia právnejúpravy účinnej od 1. januára 2012 v konkurznom konaní začatom po zamietnutíreštrukturalizačného plánu úpadcu) ústavný súd nepovažuje za arbitrárny ani ústavneneudržateľný, pretože má svoj racionálny základ v doslovnom znení uvedenéhoustanovenia. Samozrejme, možno uvažovať nad tým, či ustanovenie § 95 ods. 3konkurzného zákona je v súlade s ústavnými normami, najmä s rovnakou ústavnouochranou vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie totiž automatickypodriaďuje všetky pohľadávky, ktoré patria alebo patrili spriaznenej osobe, a to bez ohľaduna dôvod vzniku (bežný obchodný styk v. skrytá kapitalizácia), bez ohľadu na mieruprepojenia (spriaznenosť vzniká už pri 5 % podiele tej istej osoby na základnom imaní,pričom § 9 ods. 1 konkurzného zákona napríklad vôbec nerozlišuje medzi akcionármihľadajúcimi len investičnú príležitosť a akcionármi, ktorí sa aktívne zúčastňujú na riadeníspoločnosti), ako aj bez ohľadu na čas vzniku (počas existencie prepojenosti, pred ňou či ponej). Tieto otázky však principiálne nespochybňujú záver krajského súdu, že sa ustanovenie§ 95 ods. 2 konkurzného zákona bude aplikovať v konkurznom konaní vyhlásenom naúpadcu po zamietnutí reštrukturalizačného plánu. Sťažovatelia [medzi nimi najmä českýZEPRIS, keďže on je spriaznený s úpadcom prostredníctvom toho istého jedinéhospoločníka, porov. § 9 ods. 1 písm. e) v spojení s ods. 3 konkurzného zákona] budú môcťtieto námietky uplatniť v prebiehajúcom konkurznom konaní, prípadne (v prípade popretiaich pohľadávok, pozri bod 6) v incidenčnom konaní, a to podľa potreby aj iniciovanímnávrhu súdu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy.

15.3Na základe uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd za dôvodnú námietkusťažovateľov, že výklad krajského súdu, že sa na v konkurznom konaní voči úpadcovi máaplikovať konkurzný zákon v znení účinnom od 1. januára 2012, je ústavneneakceptovateľný.

16.Ďalšia skupina námietok sťažovateľov smeruje proti záveru okresného súdua krajského súdu, podľa ktorého je reštrukturalizačný plán v rozpore so spoločnýmzáujmom veriteľov. Pritom sa sťažovatelia odvolávajú na právne závery ústavného súduvyslovené v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011, z ktorého má údajne vyplývať, že súd nemôžerozhodnúť o spoločnom záujme veriteľov v rozpore s ich vôľou vyjadrenou v hlasovaní.

16.1Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov považuje ústavný súd za vhodnéstručne zrekapitulovať predmet a obsah nálezu sp. zn. I. ÚS 200/2011. V danej veci ústavnýsúd rozhodoval o sťažnosti ôsmich veriteľov dlžníka, ktorí voči nemu mali nezabezpečenépohľadávky. Po povolení reštrukturalizácie správca poprel zabezpečovacie právo banky,ktorej pohľadávka tvorila 58 % celkovej sumy zistených pohľadávok. V dôsledku popretiabanka nemala možnosť hlasovať o reštrukturalizačnom pláne, ktorý predpokladal 100 %uspokojenie jej pohľadávky, avšak v dlhšom časovom horizonte a za súčasného zánikuručenia a zabezpečovacích práv. Reštrukturalizačný súd potom reštrukturalizačný plán,ktorý bol inak riadne schválený (bez účasti banky) vo všetkých skupinách, zamietol prerozpor so spoločným záujmom veriteľov, ktorý videl v tom, že mimo reštrukturalizácie bybanka dosiahla 100 % uspokojenie svojej pohľadávky v omnoho kratšom čase nežpredpokladal plán, a tento „ústupok“ jej bol v podstate vnútený (nominálnou) menšinouveriteľov, ktorí tak zvýhodnili svoje postavenie na jej úkor. Ústavný súd vo výsledkupovažoval tento postup súdov za nespravodlivý pre menšinových veriteľov, pričomv odôvodnení uviedol (body 42 až 47, ich číslovanie je vynechané): „Pokiaľ krajský súd akoodvolací súd potvrdzuje uznesenie... o zamietnutí plánu, robí tak súc si vedomý dôsledkov,ktoré sú s takýmto rozhodnutím ex lege spojené... [Potom] je jeho úlohou vyvažovať ajpotenciál ich uspokojenia v prípadnom konkurze, ktorý je ex lege dôsledkom právoplatnéhozamietnutia plánu. Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze... nemôževšeobecný súd izolovane prihliadať na záujem jediného veriteľa, a to ani vtedy, ak ideo veriteľa, u ktorého výška prihlásených a zistených pohľadávok z neho robí majoritnéhoveriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť uspokojenia všetkých(aj minoritných) veriteľov v likvidačnom konkurze... V súdenom prípade sťažovateľovprijatý plán predpokladal 100 % uspokojenie pohľadávok banky v lehote v ňom určenej....za prijatie plánu hlasovali všetky skupiny veriteľov. Jedine banka prezentovala...stanovisko, že z dôvodu nezapracovania všetkých jej pripomienok do plánu by v žiadnomprípade nepodporila plán, ktorý ju diskriminuje vo vzťahu k ostatným veriteľom... Akovyplýva zo záverov uznesenia krajského súdu, nesúhlas banky (s 58 % podielom nazistených pohľadávkach) je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plánje v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Takýto záver krajského súduvšak nemožno hodnotiť inak ako ústavne nesúladný... Krajský súd totiž pod zákonnývšeobecný pojem spoločný záujem veriteľov subsumoval výlučne individuálny záujemjediného veriteľa – banky. Tým nespravodlivo zvýhodnil jedného veriteľa, ktorý mal byť ajpodľa prijatého plánu uspokojený v celom rozsahu, a naopak, neposkytol spravodlivériešenie úpadku dlžníka ostatným veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky (a tieto boliriadne zistené) a ktoré by v prípade konkurzu neboli uspokojené vôbec alebo v minimálnomrozsahu... Konkurzné a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by malsúd chrániť či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Avšak, ak zmysloma účelom reštrukturalizácie je kolektívne uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkýchzúčastnených subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššiamiera uspokojenia ich pohľadávok, nemožno stotožňovať spoločný záujem veriteľovso záujmom jediného veriteľa (hoci zabezpečeného – i keď sporne), a to ani v prípade, žeide o banku úverujúcu podnikateľskú činnosť dlžníka...“

16.2Už z citovaných pasáží je zrejmé, že podstata veci riešenej pod sp. zn.I. ÚS 200/2011 je odlišná, ba možno povedať presne opačná ako prípad sťažovateľov.V danom prípade reštrukturalizačný plán formálne predpokladal rovnaké uspokojenievšetkých veriteľov, súd ho však zamietol preto, že vyhlásenie konkurzu by pre jednéhoz nich (banku) bolo výhodnejšie. V tu prerokúvanej veci je však, naopak, zrejmé, žereštrukturalizačný plán nepredpokladá rovnaké uspokojenie všetkých veriteľov. Z jehoobsahu (bod 4.1) totiž vyplýva, že tento predpokladá 100 % uspokojenie len u jednéhopodstatného účastníka, a to českého ZEPRIS-u do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky 1,5mil. € [okrem toho má byť 100 % uspokojená len pohľadávka UniCredit Leasing Slovakia,a. s., v sume 374 € (!)]. Všetky ostatné pohľadávky nezabezpečených veriteľov majú byťuspokojené v rozsahu 5 %. Správca tak vytvoril pre zabezpečeného veriteľa (českýZEPRIS) osobitnú hlasovaciu skupinu, ktorá bude uspokojená dvadsaťnásobne viac nežvšetci ostatní veritelia. Krajský súd tak v prerokúvanej veci nepostupoval v rozpore, alev súlade s právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011.Zamietnutím plánu sa totiž otvorí (a otvorila) cesta konkurznému konaniu, v ktorom budeplatiť ustanovenie § 95 ods. 3 konkurzného zákona a v ktorom tak – už len numericky –prípadne na nezabezpečených veriteľov omnoho vyššia suma, ktorá by podľareštrukturalizačného plánu mala pripadnúť na uspokojenie pohľadávky spriaznenéhoveriteľa – českého ZEPRIS-u.

16.3Úprava konkurzného konania je výrazom snahy zákonodarcu zabezpečiťrovnosť vlastníckeho práva k pohľadávkam všetkých veriteľov insolventného dlžníka, ktorívšetci majú nárok na rovnaký zákonný obsah a ochranu ich pohľadávok (čl. 20 ods. 1ústavy). Za normálnych okolností je totiž exekúcia ovládaná zásadou priority, teda „kto prvzexekvuje, má“. To by v prípade insolventného dlžníka znamenalo omnoho výhodnejšiepostavenie tých veriteľov, ktorí by exekúciu pre svoje pohľadávky viedli ako prví. Snahazákonodarcu zabezpečiť rovnakú ochranu všetkých pohľadávok veriteľov sa potomprejavuje vo vytvorení inštitútu kolektívneho uspokojovania – konkurzu. Takáto úprava si,samozrejme, vyžaduje skĺbenie viacerých častí protichodných požiadaviek – jednakzachovanie účinkov aj súkromnoprávnych úkonov zvýhodňujúcich postavenie jednotlivýchveriteľov, čo vyplýva z požiadavky právnej istoty, na druhej strane však požiadavka vylúčiťz rovnakého uspokojenia nerovnaké pohľadávky, teda pohľadávky nespravodlivozvýhodnené, resp. svojím obsahom odlišné od pohľadávok ostatných veriteľov. Na tentoúčel slúžia viaceré špecifické inštitúty konkurzného práva, akými sú napr. osobitnépostavenie zabezpečených pohľadávok, existencia rozdielných podstát na účelyspeňažovania a uspokojovania, inštitút podriadených pohľadávok a odporovania niektorýmúkonom dlžníka.

Práve vzhľadom na to, že účelom konkurzu je zabezpečiť principiálnu rovnosťvšetkých pohľadávok toho istého druhu, nemôže si veriteľ nárokovať ústavnoprávnuochranu celých 100 % svojej pohľadávky voči úpadcovi. Pri uspokojovaní v konkurze je takako predmet vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavne chránenou hodnotou lentá časť pohľadávky, ktorá podľa výsledku konkurzu vôbec môže byť uspokojená. Inakpovedané, aby sa zabezpečila rovnaká ústavná ochrana všetkých rovnorodých pohľadávokvoči insolventnému dlžníkovi, musí každý veriteľ akceptovať „nedobytnosť“ časti svojejpohľadávky. Len tak totiž možno zabezpečiť rovnakú ochranu všetkých pohľadávok.Ústavne chránenou hodnotou tak v takomto prípade zostáva len časť pohľadávky v rozsahutzv. konkurznej kvóty, teda percenta uspokojenia celej masy rovnorodých pohľadávokv konkurze. Táto časť (percento) pohľadávky veriteľa požíva potom plnú ústavnú ochranu;nevymožiteľnosť zvyšnej časti nie je vyvlastnením, resp. neposkytnutím ústavne zaručenejochrany celej jeho pohľadávke, ale súčasťou vymedzenia „obsahu“ vlastníckeho právak tejto pohľadávke v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy pre prípad insolventnosti dlžníka.

16.4Takéto nastavenie konkurzu je podľa názoru ústavného súdu v súlade s čl. 20ods. 1 ústavy a je, ako už bolo uvedené, výrazom snahy o zabezpečenie rovnakej ochranyvlastníckeho práva k pohľadávkam u všetkých veriteľov toho istého insolventného dlžníka.Podľa názoru ústavného súdu súčasná úprava konkurzu tento účel v podstate napĺňaa poskytuje veriteľom rovnakú ústavnú ochranu ich pohľadávok (v podobe zaručeniauspokojenia ich časti vo výške konkurznej kvóty). Voči takejto úprave potom trebaporovnávať výnosnosť, resp. úroveň uspokojenia dosiahnuteľnú v reštrukturalizácii.Požiadavka na rovnosť (rovnakú ochranu) vlastníckeho práva vyplývajúca z čl. 20ods. 1 ústavy potom vylučuje, aby len na základe rozhodnutia ostatných veriteľov(s rovnorodými pohľadávkami, teda pohľadávkami s rovnakým obsahom a ochranou) došlok zníženiu uspokojenia niektorého veriteľa v reštrukturalizácii v porovnaní s rozsahomuspokojenia, ktoré by dosiahol v konkurze. To by totiž znamenalo, že rovnorodépohľadávky jednotlivých veriteľov nemajú rovnakú zákonnú ochranu, pretože jeden veriteľby bol len na základe rozhodnutia ostatných veriteľov prinútený vzdať sa časti svojejústavne chránenej vlastníckej pozície (časti pohľadávky v rozsahu konkurznej kvóty)v prospech ostatných veriteľov, teda na zvýšenie uspokojenia ich pohľadávok. Tento účelvšak nemôže opodstatniť taký závažný zásah do ústavne chránenej vlastníckej pozície(pohľadávky), pretože by sa vo výsledku prejavil v tom, že vlastnícke právo (pohľadávky)ostatných veriteľov by dostalo lepšiu ochranu (dosiahli by vyššie uspokojenie) nežvlastnícke právo (pohľadávka) prehlasovaných veriteľov.

16.5Ustanovenia § 151 a nasl. konkurzného zákona pritom predpokladajúingerenciu súdu do procesu schvaľovania reštrukturalizačného plánu a dávajú mu okreminého právo nahradiť súhlas niektorej skupiny (§ 152, o ten tu však nejde), ale aj právoneschváliť plán z určitých dôvodov (§ 154). Z existencie oboch citovaných ustanovenípritom vyplýva, že ingerencia súdu sa predpokladá aj v tom prípade, že plán predtýmschválil veriteľský výbor aj schvaľovacia schôdza veriteľov, a to požadovanými väčšinami(§ 148 konkurzného zákona). Už z toho samotného dôvodu nemôže obstáť argumentáciasťažovateľov, podľa ktorej je spoločný záujem veriteľov vždy a za každých okolnostívyjadrený väčšinovým hlasovaním. Ak by to tak bolo, bolo by ustanovenie § 154 ods. 1písm. d) konkurzného zákona, ktorým zákonodarca oprávnil súd zamietnuť plán schválenýpožadovanými väčšinami pre podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov, celkomzjavne zbytočné, pretože by ho súd (rozhodujúc o schválení plánu schválenéhopožadovanými väčšinami) nikdy nemohol použiť. Takáto interpretácia konkurzného zákonaje však nezmyselná a nevyplýva ani z nálezu sp. zn. I. ÚS 200/2011 citovanéhosťažovateľmi.

Konkurzný zákon totiž v § 148 a § 154 predpokladá tak schválenie požadovanýmiväčšinami veriteľov, ako aj to, aby plán nebol (okrem iného) v podstatnom rozporeso spoločným záujmom veriteľov (kedy by ho súd musel zamietnuť). Schválenie väčšinoutak nenahrádza druhú požiadavku a súd nie je len akýmsi registrátorom, ktorý lenzaznamenáva a verifikuje hlasovanie jednotlivých skupín veriteľov. Úloha súdu je aktívnaa každý účastník plánu – vrátane tých, ktorí boli na schvaľovacej schôdzi prehlasovaní – máprávo na ochranu súdom pred dôsledkami plánu, ktorý je v podstatnom rozporeso spoločnými záujmami veriteľov [porov. v tomto smere už rozsudok americkéhoNajvyššieho súdu vo veciCase proti Los Angeles Lumber Products Co., Ltd., 308 U. S. 106(1939), s. 114].

V reštrukturalizačnom konaní podľa konkurzného zákona je táto úloha súdu o topodstatnejšia, že tento zákon nepriznáva pri schvaľovaní plánu žiadne hlasovacie práva týmveriteľom, ktorých pohľadávky boli popreté. Kým v konkurznom konaní im súd môžeuznesením predbežne priznať hlasovacie práva (§ 32 ods. 2 konkurzného zákona v zneníúčinnom od 1. januára 2012), v reštrukturalizačnom konaní mu takéto oprávnenieneprislúcha. Popretý veriteľ tak nemá žiadnu možnosť ovplyvňovať priebehreštrukturalizačného konania inak než podnetmi súdu na vykonanie niektorých z opatrenídohľadu (§ 131) a vo vzťahu k plánu v podstate len podnetmi na zamietnutie plánu podľa§ 154 konkurzného zákona. Reštrukturalizačné konanie je však svojou zákonnou úpravoumimoriadne náchylné na podvodné postupy sledujúce v podstate očistenie dlžníka na úkorvšetkých, resp. aspoň niektorých veriteľov. Podľa § 108 ods. 1 konkurzného zákona totižv podstate výber osoby správcu je pod výlučnou kontrolou dlžníka, ktorý ho poverujevypracovaním posudku. Tohto správcu aj ustanoví do funkcie správcu po povoleníreštrukturalizácie (§ 116 ods. 4 druhá veta konkurzného zákona) a tento správca ajrozhoduje o zistení a popretí pohľadávky (§ 124 ods. 1 a 2 konkurzného zákona), od ktoréhosa odvíjajú hlasovacie práva (§ 146 ods. 5). Dlžník tak môže vhodným výberom správcupodstatným spôsobom ovplyvniť a prípadne aj kontrolovať celý reštrukturalizačný proces.

16.6Už uvedené závery vyslovil vo svojom napadnutom uznesení aj odvolací súd.Tieto jeho závery sú v súlade so závermi ústavného súdu, ako boli vyložené, v dôsledkučoho napadnuté uznesenie v tejto časti (v otázke vymedzenia spoločného záujmu veriteľova jeho aplikácie na prerokúvanú vec) nemožno v žiadnom prípade považovať za ústavneneakceptovateľné alebo neudržateľné. Okresný súd a krajský súd opodstatnene zasiahlinielen na ochranu jedného z veriteľov, ktorého (rozhodcovským rozsudkom priznaná)pohľadávka bola popretá z nejasných dôvodov, ale (ako bude vysvetlené ďalej) aj naochranu ostatných nezabezpečených veriteľov. Z rovnakého dôvodu nemožno považovať zadôvodnú ani námietku sťažovateľov o porušení rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3ústavy. Citované ustanovenie ústavy totiž zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitomkonaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku pre každéhoúčastníka takéhoto konania.

17.V ďalších častiach sťažnosti sťažovatelia v podstate polemizujú s jednotlivýmiskutkovými, resp. právnymi závermi odvolacieho súdu, na základe ktorých tento ustálil, žereštrukturalizačný plán je v podstatom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. V tomtosmere považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že odvolací súd k tomuto výsledku dospelna základe viacerých čiastkových záverov. Pre ústavnú udržateľnosť jeho uznesenia tak alepostačí, ak je ústavne udržateľný aspoň jeden z nich, ktorý by obstál aj samostatne. Ak totižexistuje aspoň jeden takýto dôvod, resp. je aspoň jeden takýto dôvod uvedenýv napadnutom uznesení, je toto uznesenie odvolacieho súdu logické a vo výsledku ústavneudržateľné. Nie je úlohou ústavného súdu „sliediť“ po každej chybičke, ktorej sa teoretickymohol odvolací súd vo svojom uznesení dopustiť. Ústavná neakceptovateľnosť aleboneudržateľnosť záverov všeobecného súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia totiž musí byťneprerušene kauzálna vo vzťahu k jeho výroku, resp. takáto kauzalita aspoň nemôže byťcelkom zjavne vylúčená. Zjednodušene povedané, ak obstojí jeden dôvod, na ktoromvšeobecný súd založil svoje rozhodnutie, a tento dôvod by ako taký postačoval nadostatočné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, potom ďalšie dôvody (aj keby bolinesprávne) nemôžu rozhodnutiu súdu „škodiť“.

17.1Za najvýznamnejšiu námietku, ktorá je aj vzhľadom na sumu, o ktorú pri nejide, ústavný súd považuje polemiku sťažovateľov so závermi krajského súduo odporovateľnosti úkonov (zriadenia záložného práva v prospech českého ZEPRIS-ua vyplatenia podielu na zisku jedinému spoločníkovi). Reštrukturalizačný správca (pozribod 3.6) v podstate dospel k záveru, že pohľadávka českého ZEPRIS-u z titulu zmluvyo pôžičke je právne bezchybná, resp. že nie je daný žiaden dôvod na jej popretie a žesamotnému vyplateniu podielu na zisku jedinému spoločníkovi v reštrukturalizácii nemožnoodporovať. Slovenský ZEPRIS v odvolaní poukazoval na to, že pri týchto úkonochabsentoval úmysel ukrátiť veriteľov. Suché Miesto vo vyjadrení zasa zotrvávalo na tom, žepohľadávka a zabezpečenie českého ZEPRIS-u sú odporovateľnými úkonmi. Krajský súdv napadnutom uznesení v podstate uzavrel, že tieto úkony možno považovať zazvýhodňujúce úkony v zmysle § 59 konkurzného zákona, pri ktorých sa nevyžadujeukracujúci úmysel dlžníka, a aj v prípade ukracujúcich úkonov podľa § 60 konkurznéhozákona by platila vyvratiteľná domnienka ukracujúceho úmyslu v prípade spriaznenýchosôb.Ústavný súd tieto závery krajského súdu nepovažuje za ústavne nesúladné anineudržateľné. Ide totiž v prvom rade o otázku výkladu konkurzného zákona, ktorá – ako užústavný súd uviedol – je doménou všeobecných súdov. Názor krajského súdu má pritomcelkom zreteľnú oporu v ustanovení § 59 konkurzného zákona. Podľa odseku 1 tohtoparagrafu možno totiž odporovať právnym úkonom, ktorými dlžník (1) úplne alebočiastočne splnil peňažnú pohľadávku splatnú až vyhlásením konkurzu, (2) zabezpečil svojzáväzok neskôr ako vznikol, (3) dohodol úpravu alebo nahradenie záväzku alebo (4) inaknedovôdne zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným veriteľom. Podľa odseku 3 tohtoparagrafu je predpokladom odporovania urobenie právneho úkonu počas úpadku, resp. jehokauzalita pre úpadok, to sa však predpokladá pri úkone v prospech spriaznenej osoby.V prerokúvanej veci dlžník v jeden deň uzavrel zmluvu o pôžičke so svojouspriaznenou osobou (českým ZEPRIS-om, s ktorým má toho istého jediného spoločníka, čozakladá spriaznenosť minimálne podľa § 9 ods. 3 konkurzného zákona), ktorú zabezpečilobsiahlym záložným právom na celý svoj majetok. Následne na druhý deň bol schopnývyplatiť svojmu spoločníkovi podiel na zisku v sume len o niečo nižšej než prijatá sumapôžičky. Minimálne v prípade záložného práva ide celkom zjavne o zvýhodňujúci úkon,pretože (ako vyplýva aj z reštrukturalizačného plánu) týmto záložným právom sa muzabezpečilo výrazne vyššie uspokojenie jeho pohľadávok než ostatným veriteľom, ktoríneboli takto zabezpečení, medzi nimi aj pohľadávky Suchého Miesta. Zároveň nemožnopovažovať za svojvoľný alebo arbitrárny záver okresného súdu (v podstate prevzatýkrajským súdom), že práve zriadenie záložného práva k majetku slovenského ZEPRIS-ua na to nadväzujúce uspokojenie českého ZEPRIS-u v reštrukturalizačnom plánevychádzajúce z takéhoto zabezpečenia mohlo byť onou „osobitnou výhodou“, vďaka ktorejčeský ZEPRIS hlasoval za predložený plán. S čím možno so sťažovateľmi súhlasiť je to, žetáto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je úplne prehľadne formulovaná. To všaksamo osebe nepostačuje na to, aby sa dalo považovať za „arbitrárne“.

17.2Obstojí však aj samotný záver krajského súdu o odporovateľnosti vyplateniapodielu na zisku ako takého. Ústavný súd vychádza z toho, že právo spoločníka (akcionára)na podiel na zisku je podmnožinou, resp. jedným z čiastkových práv vyplývajúcich z jeho„podielu“ v zmysle § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia sa„podielom“ rozumie miera účasti na čistom obchodnom imaní spoločnosti. Čistýmobchodným imaním sa v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka rozumie obchodnýmajetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním.Z účtovného pohľadu pojmu „čisté obchodné imanie“ v podstate zodpovedá pojem „vlastnéimanie“ vykazované v účtovnej závierke, ktoré je tiež (zjednodušene povedané) rozdielommedzi sumou aktív a sumou záväzkov z pasívnej strany súvahy. Právo spoločníka(akcionára) na podiel na zisku je tak výrazom podielu na pozitívnom výsledku podnikania –na tom, čo zostane (by zostalo) z majetku spoločnosti po odpočítaní (teda pomyselnomuspokojení) všetkých záväzkov spoločnosti. Samozrejme, reálna suma tohto zostatku(čistého obchodného imania) by sa ukázala vždy až v likvidácii spoločnosti. Zákon všakpriznáva spoločníkovi (akcionárovi) právo na podiel na zisku priebežne aj počas trvaniaspoločnosti (§ 123 ods. 1 Obchodného zákonníka v prípade spoločnosti s ručenímobmedzeným) a za základ pre jeho výpočet principiálne určuje sumu zisku vykázanúv riadnej účtovnej závierke. To však nič nemení na povahe práva na podiel na zisku. Právez ustanovenia § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka však treba predovšetkým uzavrieť, žeprávo na podiel na zisku nemôže byť uspokojované v konkurze v rovnakom poradí, resp. zarovnakých podmienok ako práva veriteľov spoločnosti. Čistým obchodným imaním je totižaž to, čo zostane po uspokojení týchto veriteľov, voči ktorým má spoločnosť záväzky (ktorésa majú podľa § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka odpočítať od obchodného majetku). Ak bysa veritelia a akcionári mali uspokojovať spoločne z majetku spoločnosti, nezodpovedalo byto zákonnému vymedzeniu „podielu“ v § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka ako podielu na„čistom obchodnom imaní“, nie na „obchodnom majetku“ spoločnosti.

17.3V tejto súvislosti je ďalej potrebné vnímať, že účtovná závierka nie jeplnohodnotným výrazom reálnej likvidity spoločnosti, ale principiálne štruktúrovanýmsúborom údajov podávajúcim prehľad o účtovných prípadoch spoločnosti (§ 17 ods. 1zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov). Suma zisku vykázanáv účtovnej závierke je tak sama osebe účtovnou veličinou, navyše určenou k určitému dňu(koncu účtovného obdobia, resp. minulých období), pričom skutočná likvidita spoločnosti(schopnosť reálne zabezpečiť výplatu tejto veličiny akcionárom) jej vôbec nemusízodpovedať. To, samozrejme, neznamená, že účtovná závierka je nesprávna alebonehodnoverná. Ide len o prirodzený dôsledok rozdielu medzi spôsobom tvorby účtovnejzávierky, ktorá sa v záujme prehľadnosti a výpovednej hodnoty zostavuje v unifikovanýchmerných jednotkách – peniazoch, a realite spoločnosti, ktorá v skutočnosti jednotlivé aktívanemusí mať (a veľmi často ani nemá) v peniazoch, ale v tovare, pohľadávkach, inýchnehmotných statkoch a pod. Podiel na zisku však zasa treba vyplácať v hotových peniazoch,nie v tovaroch, pohľadávkach a iných nehmotných statkoch. Už z toho vyplýva, že„rozhodnutie o rozdelení zisku“ valným zhromaždením [§ 125 ods. 1 písm. b) Obchodnéhozákonníka] je niečo iné ako „rozdelenie zisku“ reálnou výplatou reálnych peňazíjednotlivým spoločníkom [„výplatou podielov na zisku“, § 123 ods. 2 v spojení s § 179ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka].

Na tomto mieste sa možno vrátiť na začiatok a zopakovať, že podiel na zisku je vždylen podmnožinou (prejavom) podielu ako širšieho pojmu v zmysle § 61 ods. 1 Obchodnéhozákonníka. Práve v dôsledku uvedených rozdielov medzi „ziskom“ ako účtovnou veličinouvykazovanouv účtovejzávierkea reálnymipomermiv spoločnostijeúlohoupredstavenstva, ktoré zabezpečuje výplatu podielov na zisku, zabezpečiť, že budezachovaná povaha tohto práva. Obsah práva na podiel na zisku sa nemení tým, že valnézhromaždenie rozhodne o jeho výplate; vždy ide o prejav podielu spoločníka (§ 61 ods. 1Obchodného zákonníka), teda o prejav jeho podielu na čistom obchodnom imaníspoločnosti. Nie je však vylúčené, že situácia v spoločnosti sa oproti dátumom, ku ktorýmbol účtovne určený zisk (vykázaná jeho výška v účtovnej závierke), zmenila natoľko, žetakáto suma zisku nezodpovedá reálnej výške čistého obchodného imania. Ak by v takomtoprípade naďalej mali byť spoločníkom (akcionárom) vyplatené ich podiely skutočne v takejvýške, v akej o nich rozhodlo valné zhromaždenie, vychádzajúc z údajov účtovnej závierkyzostavenej k určitému dňu, znamenalo by to v podstate to, že spoločníkom by bolovyplatené viac ako je čisté obchodné imanie spoločnosti (v zmysle § 6 ods. 3 Obchodnéhozákonníka), a taká výplata by nevyhnutne musela ísť na úkor veriteľov spoločnosti. Ak byspoločnosť mala splniť svoj záväzok na výplatu podielov na zisku v takomto rozsahu,musela by likvidovať svoj majetok (aby získala prostriedky na túto výplatu) v takomrozsahu, že by jeho hodnota prestala pokrývať existujúce záväzky súvisiace s podnikaním.To by však nebolo v súlade s ustanovením § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľaktorého je podiel mierou účasti práve a len „na čistom obchodnom imaní“ spoločnosti, niena celom jej majetku.

17.4Z uvedeného tak treba uzavrieť, že úlohou konateľov spoločnosti s ručenímobmedzeným je v takomto prípade preveriť, či v čase výplaty podielu na zisku je spoločnosťreálne schopná zo svojho čistého obchodného imania (teda z hodnoty majetku zníženejo záväzky súvisiace s podnikaním) všetky podiely na zisku vyplatiť. Ak áno, môže takurobiť (a na tento účel si reálne môže vziať aj pôžičku, alebo úver, keďže sa tým stále lenukrajuje z čistého obchodného imania, no neznevýhodňujú sa ostatní veritelia záväzkovsúvisiacich s podnikaním). Ak konatelia zistia, že spoločnosť podiel na zisku (vo výškeschválenej valným zhromaždením) nemôže vyplatiť zo svojho čistého obchodného imania(zníženého o základné imanie a rezervný fond), musí výplatu podielov na zisku odoprieťpráve kvôli § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka. V takom prípade konatelia nie sú aniviazaní uznesením valného zhromaždenia v zmysle § 135a ods. 3 druhej vety Obchodnéhozákonníka. Ak sa predstavenstvo napriek tomu rozhodne podiel na zisku vyplatiť, ukracujetým veriteľov záväzkov súvisiacich s podnikaním, až odpočítaním ktorých sa určuje čistéobchodné imanie (§ 6 ods. 3 Obchodného zákonníka) ako základ pre výpočet podieluspoločníka (§ 61 ods. 1 Obchodného zákonníka). Ku všetkým týmto záverom možno navyšedospieť aj teleologickou interpretáciou § 179 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníkaupravujúcich pravidlá rozdeľovania zisku. Ako už bolo uvedené, táto povinnosťpredstavenstva je osobitne dôležitá v prípadoch, kedy sa rozhoduje o rozdelení zisku„z minulých období“, ktoré sa účtovne evidujú už len ako veličina vypočítaná pred kratšímči dlhším časom, ktorá vôbec nemusí reflektovať reálnu situáciu v spoločnosti a jej likviditek okamihu výplaty.

17.5Presne o takúto situáciu ide aj v prerokúvanej veci. V prerokúvanej vecirozhodlo valné zhromaždenie (presnejšie jediný spoločník) slovenského ZEPRIS-uo rozdelení zisku v celkovej výške 1 050 000 €. Tesne predtým si pritom vzal pôžičku odčeského ZEPRIS-u. Následne už k 8. februáru 2011 bola zistená jeho platobná neschopnosťna účely reštrukturalizačného posudku (bod 3.1), kvôli ktorej slovenský ZEPRIS zistil, že jev úpadku, a požiadal o povolenie reštrukturalizácie. Takáto schéma a postup užprima facienaznačujú, že cieľom týchto úkonov bolo v podstate zvýhodniť jediného spoločníkaslovenského ZEPRIS-u (spoločnosti Pfeiffer GmbH) vo vzťahu k podielu na zisku. Tietoúkony pritom vo svojej spojitosti celkom zreteľne smerujú k určitej forme skrytej„novácie“, kedy sa nárok z titulu podielu na zisku, ktorý v konkurze ani reštrukturalizáciiv princípe nemôže byť uspokojiteľný, nahradí nárokom z navonok neutrálneho právnehoúkonu (pôžičky). Nemožno teda vytknúť krajskému súdu, že v tomto úkone videlzvýhodňujúci právny úkon, pričom môže ísť tak o zvýhodňujúci úkon podľa § 59 ods. 1Obchodného zákonníka (zvýhodnenie iného veriteľa – spoločnosti Pfeiffer GmbH), ako ajpodľa § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka (znevýhodnením úpadcu – odčerpaním peňazí navýplatu podielu na zisku). Taktiež mu nemožno vytknúť, ak v tomto úkone videl príčinuúpadku slovenského ZEPRIS-u, čo je vzhľadom na blízku časovú súvislosť a výšku podieluna zisku logické. Zjavne zákonom krytý (aj keď krajským súdom pomerne zmätočneformulovaný) je aj záver o tom, že v týchto prípadoch zákon nevyžaduje vedomosť druhejstrany o úmysle, keďže vôbec nevyžaduje ukracujúci úmysel úpadcu. Námietkysťažovateľov proti záverom krajského súdu v napadnutom uznesení tak nie sú dôvodné.Len na dôvažok možno dodať, že nie je pravdivé ani tvrdenie sťažovateľov, žeúpadca (slovenský ZEPRIS) predložil svoje stanovisko k odporovateľnosti už v októbri2011. V októbri 2011 (bod 3.7) slovenský ZEPRIS uviedol len toľko, že podiel na zisku bolvyplatený a pôžička zo strany českého ZEPRIS-u bola vyplatená a použitá na úhradu„splatných záväzkov“, hoci nie je zrejmé, ktorých. Taktiež správca svoje vyjadrenia [bod3.6, ako aj 4.7 písm. f)] obmedzil na formálne odmietnutie podnetov Suchého Miestaz rýdzo formalistických dôvodov, že v reštrukturalizácii neprichádza do úvahy odporovanie,a to bez toho, aby sa tvrdenými dôvodmi odporovateľnosti materiálne zaoberal a posúdil ichreálny vplyv na možné uspokojenie jednotlivých veriteľov v konkurze a reštrukturalizácii,prípadne aby sa z tohto dôvodu (dôvodov, ktoré by v konkurze zakladali odporovateľnosť)pokúsil pohľadávku poprieť čo do dôvodu, výšky, prípadne zabezpečenia. Uzneseniekrajského súdu tak treba považovať za ústavne súladné aj v tej časti, v ktorej tietonedostatky reštrukturalizačného plánu správcovi vytýka.

18.Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd nepovažuje za potrebné ďalejpodrobne sa zaoberať zvyšnými sťažnostnými bodmi, v ktorých sa krajskému súdu vytýka,že (1) svojvoľne dospel k záveru, že hodnota pohľadávok je vyššia než je uvedenáv odbornom vyjadrení, (2) nevysvetlil, ako by sa skutočné náklady konkurzu prejaviliv miere uspokojenia veriteľov, a (3) chybnom uvedení sumy uspokojenia nezabezpečenýchveriteľov. Ide tu v podstate o polemiku nad jednotlivými skutkovými zisteniami. Ústavnýsúd však opakovane zdôrazňuje, že nie je skutkovým súdom, a do skutkových záverovvšeobecných súdov je oprávnený zasahovať len vo výnimočných prípadoch. Podľa názoruústavného súdu je uznesenie krajského súdu vo vzťahu k týmto otázkam (v jeho celkovomkontexte) pochopiteľné a zrozumiteľné.

Záver, že odborné vyjadrenie je nedôveryhodné, lebo klasifikuje ako čiastočnevymožiteľné aj pohľadávky voči bonitným subjektom, nie je „extrémne nelogický“.Naopak, reflektuje logickú skúsenosť, že na zrážku z hodnoty pohľadávok kvôli ichnevymožiteľnosti nie je u nerizikových dlžníkov dôvod. Ústavný súd nemá priestor aniústavnú možnosť preskúmavať vecnú správnosť týchto záverov v prípade každej jednotlivejpohľadávky.

Pokiaľ ide o skutočné náklady konkurzu, krajský súd spochybnil, či prednostnépohľadávky z reštrukturalizácie skutočne dosiahnu 420 000 €, ako tvrdil slovenský ZEPRIS.Jeho záver o výslednej irelevantnosti tejto sumy na uspokojenie veriteľov je však logickýv kontexte jeho záveru o odporovateľnosti úkonu (a tým zvýšení hodnoty všeobecnejpodstaty) v hodnote viac ako 1 milión €, ako aj záveru, že na záložné právo českéhoZEPRIS-u sa v konkurznom konaní nebude prihliadať.

Námietka chybného uvedenia sumy uspokojenia nezabezpečených veriteľov jevo výsledku úplne irelevantná už aj preto, že krajský súd v tej istej vete hovorí aj o ich 5 %uspokojení. Toto (tzv. reštrukturalizačná kvóta) je omnoho relevantnejší údaj preporovnanie miery uspokojenia než konkrétny súčet sumy, ktorú nezabezpečení veriteliadostanú.

19.Zo všetkých uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnutýmuznesením krajského súdu nedošlo k žiadnemu zásahu do ústavne zaručených právsťažovateľov, a preto ich sťažnosti nevyhovel.

IV.

Záver

20.Ústavný súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by podľa § 36 ods.2 zákona o ústavnom súde odôvodňovali uložiť niektorému z účastníkov uhradiť trovykonania, keď sťažovatelia so svojou sťažnosťou neboli úspešní a krajskému súdu aniokresnému súdu žiadne podstatné trovy (prevyšujúce poštovné a náklady na kópie častispisu) nevznikli. Na spoločnosť Suché Miesto, ktorá nie je účastníkom ani vedľajšímúčastníkom (pozri uznesenie č. k. II. ÚS 273/2012-64 z 22. novembra 2012), sa uvedenéustanovenie nevzťahuje vôbec.

21.Tento nález prijal ústavný súd so súhlasom účastníkov bez verejného ústnehopojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

22.Právoplatnosťou tohto nálezu zanikajú účinky odkladu vykonateľnosti uzneseniakrajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012, ako aj uznesenia okresnéhosúdu sp. zn. 2 R 4/2011 z 29. februára 2012 (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde), takžeokresný súd a krajský súd môžu pokračovať vo vyhlásenom konkurze na slovenskýZEPRIS.

23.Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to jeuvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015