znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 273/2010-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. H., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   zaručeného   v čl. 36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 77/2009 zo 17. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010 doručená sťažnosť Ing. L. H., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 77/2009 zo 17. februára 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Obvodný   úrad   Trebišov,   odbor všeobecnej   vnútornej   správy   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   rozhodnutím   č.   A/2006/05357 z 31. augusta 2006 zastavil priestupkové konanie vedené proti starostovi obce H. J. V. a majiteľke firmy J. E. V., obvinenými sťažovateľom z toho, že v ohlásení drobnej stavby na parcele č.  ...   v obci H. presne neuvedeného dňa v polovici roku 2005 podanom na Obecnom   úrade   v H.   úmyselne   uviedli   neúplné   údaje.   Proti   predmetnému   rozhodnutiu obvodného   úradu   podal   sťažovateľ   odvolanie   Krajskému   úradu   v   Košiciach,   odboru všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „krajský úrad“), ktorý rozhodnutím č. B/2006/05570 zo 6. decembra 2006 potvrdil rozhodnutie obvodného úradu. Sťažovateľ podal Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia krajského úradu, o ktorej tento rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 S 14/2007 z 23. decembra 2008 tak, že žalobu   sťažovateľa   zamietol   a nepriznal   mu   náhradu   trov   konania.   Proti   predmetnému rozsudku   krajského   súdu podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 77/2009 z 12. februára 2010 tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd, ale aj krajský súd vo veci preskúmania rozhodnutia krajského   úradu   vec   nesprávne   právne   posúdili   tým,   že   nepoužili   správne   ustanovenia právnych predpisov a nedostatočne zistili skutkový stav, čím neboli dodržané ustanovenia uvedené v § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd ako súd odvolací   sa   podľa   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/ Základné právo občana Ing. L. H. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava   zo   dňa   17.   02.   2010   pod   sp.   zn.   6   Sžo/77/2009,   ktorým   potvrdil   rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 12. 2008 pod sp. zn. 6 S/14/2007 bolo porušené. 2/   Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   17.   02.   2010   pod   sp.   zn. 6 Sžo/77/2009 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie konanie.

3/   Najvyšší   súd   SR   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 149,23 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 77/2009 zo 17. februára 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označeného práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 77/2009 zo 17. februára 2010, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 77/2009 zo 17. februára 2010 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý   rozsudok   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   v   rozsahu   a   v   medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   ktorými   sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s. p.)

V   prípadoch,   v   ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Vychádzajúc   z   citovaného   ustanovenia   §   247   ods.   1   O. s. p.   treba   považovať   za osobitnú   náležitosť   žaloby   aj   konkrétne   tvrdenie   žalobcu,   že   bol   ukrátený   na   svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce   z   právneho   predpisu.   Žalobca   musí   poukázať   na   konkrétne   skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva.

Odvolací   súd   zastáva   názor,   že   prvostupňový   súd   pri   rozhodovaní   o   žalobe   na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného postupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami O. s. p. upravujúcimi správne súdnictvo.

Podľa názoru odvolacieho súdu je správny záver prvostupňového súdu, že správny orgán pri rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutočného stavu veci a dospel k správnym právnym záverom.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 10. 7. 2006 podal žalobca návrh na začatie konania o priestupku podľa § 42 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý odôvodnil tým, že podal dňa 24. 6. 2006 Obci H., ktorú zastupuje starosta J. V., žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií, ktorou požiadal, o kópiu žiadosti Obecného úradu H. vo veci preložky NN siete adresovanú V., a. s. a o vyjadrenie V., a. s., avšak starosta obce H. v odpovedi na žiadosť listom zo dňa 29. 6. 2006 uviedol, že obec žiadané písomnosti nevlastní, pretože stavebné povolenie ani ohlásenie sa nevyžaduje, pričom však žalobca vychádzajúc z listu V. zo dňa 20. 6. 2006 mal informáciu o tom, že požadované dokumenty existovali. Obvodný úrad v Trebišove, odbor všeobecnej vnútornej správy, po prejedaní veci vydal rozhodnutie dňa 31. 8. 2006 č. A/2006/05367, ktorým podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch zastavil konanie okrem iných aj o priestupku   na   úseku   práva   na   prístup   k   informáciám   podľa   §   42   ods.   1   zákona   o priestupkoch,   zo   spáchania   ktorého   bol   obvinený   J.   V.   ako   starosta   obce   H.,   ohľadne ktorého   v   odôvodnení   konštatoval,   že   konanie   obvineného   J.   V.,   starostu   obce   H., nenaplnilo znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 42a priestupkového zákona. Bývalý Krajský   úrad   v   Košiciach,   odbor   všeobecnej   vnútornej   správy,   rozhodnutím   č. B/2006/05570   zo   dňa   6.   12.   2006   zamietol   odvolanie   žalobcu   proti   vyššie   citovanému rozhodnutiu Obvodného úradu v Trebišove a toto rozhodnutie potvrdil vychádzajúc aj zo „Stanoviska   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   k   aplikácii   §   42a   zákona o priestupkoch“ vydaného dňa 26. 9. 2005, podľa ktorého je povinnosťou navrhovateľa, ktorý   podáva   návrh   na   začatie   konania   o   priestupku,   preukázať,   že   skutočne   došlo   k priestupku na úseku práva na prístup k informáciám, a to buď právoplatným rozhodnutím správneho orgánu alebo súdu.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu považuje odvolací súd za správny záver vyvodený žalovanými správnymi orgánmi a potvrdený krajským súdom, že žalobca skutok, opísaný navrhovateľom, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 42 ods. 1 zákona o priestupkoch.

Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin (§ 2 ods. 1 zákona o priestupkoch).

Skutková podstata priestupku na úseku práva na prístup k informáciám je zakotvená v ustanovení § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, podľa ktorého priestupku sa dopustí aj ten,   kto   vedome   vydá   a   zverejní   nepravdivé,   neúplné   informácie,   kto   poruší   povinnosť určenú   osobitným   predpisom,   3a)   alebo   ten,   kto   vydaním   rozhodnutia   alebo   vydaním príkazu,   alebo   iným   opatrením   zapríčiní   porušenie   práva   na   sprístupnenie   informácií. (V poznámke pod čiarou k bodu 3a/ je uvedený § 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách.)

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   priestupkoch   správny   orgán   konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom.

Ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo v priestupkovom konaní preukázané, že skutok, ktorý opísal vo svojom návrhu žalobca, a ktorý mal byť priestupkom obvineného starostu   obce   H.   na   úseku   práva   na   prístup   k   informáciám,   naplnil   skutkovú   podstatu priestupku ustanovenú v § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch. Žalobca nebol rozhodnutím o zastavení konania o priestupku ukrátený na svojom subjektívnom práve na informácie, nakoľko mal možnosť zákonným spôsobom sa domáhať svojich práv v správnom konaní v zmysle   zákona   o   slobode   informácií,   prípadne   mal   možnosť   podať   na   súd   žalobu o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   pokiaľ   by   mal   za   to,   že   je nezákonné.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   preto   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, pričom odvolanie žalobcu nepovažuje za dôvodné,   nakoľko   námietky   v   ňom   uvedené   sú   skutkovo   i   právne   bezvýznamné   pre rozhodnutie v preskúmavanej veci a nie sú také, s ktorými by sa už nevysporiadal krajský súd v napadnutom rozsudku. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p. potvrdil.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. júna 2010