znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 273/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 CoE 47/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 12. mája 2008   a poštou   13.   mája   2008   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Krajským súdom   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   7 CoE 47/2007.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. mája 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   22.   marca   2006   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   zastavenie   exekúcie   s vyčíslením   trov exekúcie. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 398/04 z 21. júna 2007 bola exekúcia vyhlásená   za   neprípustnú,   zastavená   a oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi   trovy   exekúcie   v   sume   3 120 Sk.   Na   základe   odvolania   oprávneného uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7 CoE 47/2007   z 11.   februára   2008   bolo   uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách zmenené tak, že sťažovateľovi bola priznaná náhrada trov exekúcie iba vo výške 2 644 Sk.

Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 14. marca 2008.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru,   pretože   mu   nebola   priznaná   odmena   v súlade   s vyčíslením, ktoré   podal,   a v súlade   so   zákonom.   Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale to, či možno   podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je povinnosťou   všeobecného   súdu   vykladať   a aplikovať   zákony   v súlade   s ich   obsahom, zmyslom   a cieľom.   V tejto   veci   však   krajský   súd   konal   v rozpore   s obsahom,   zmyslom a účelom § 196 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 14 vyhlášky. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. E CoE 74/2006 z 30. marca 2007 uviedol, že z ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky   možno   jeho   jazykovým   (gramatickým)   výkladom   vyvodiť,   že   odmena   patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu, a keďže sa odmena určuje za jednotlivé úkony, sčítanie času trvania jednotlivých úkonov nepresahujúcich jednu hodinu   je   v rozpore   s týmto   ustanovením.   Obdobné   stanovisko   zaujal   Krajský   súd v Košiciach aj v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 z 23. marca 2007. Uznesenie krajského súdu je preto zjavne arbitrárne, pričom účinok jeho interpretácie a aplikácie je nezlučiteľný s označenými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv   podľa   ústavy   a dohovoru   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 7 CoE 47/2007 s tým, aby bolo uznesenie z 11. februára 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie   konanie.   Ďalej   požaduje,   aby   ústavný   súd   zakázal   krajskému   súdu   pokračovať v porušovaní jeho označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 CoE 47/2007-49 z 11. februára 2008 vyplýva, že zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 5 Er 398/2004-28 z 21. júna 2007 vo výroku o trovách   konania   tak,   že   sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   exekúcie   vo   výške   iba 2 644 Sk. Podľa názoru krajského súdu z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov.

3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyplýva, že   uznesením   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   14.   marca   2005   bola   exekúcia zastavená,   pričom   oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi trovy   exekúcie   v   sume   1   568   Sk.   Z odmeny   vyčíslenej   súdnym   exekútorom   v   sume 2 708 Sk priznal iba 1 568 Sk, pretože podľa neho súdny exekútor účelne vynaložil na exekúciu iba štyri hodiny. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky, podľa ktorej základná hodinová sadzba je 200 Sk za každú aj začatú hodinu, možno lingvisticky vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny súdneho exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena   súdneho   exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony.   Sčítanie   času   trvania jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu   je   v rozpore s citovanými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a právoplatné uznesenie okresného súdu zrušil.

4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007 vyplýva, že uznesením   Okresného   súdu   Žilina   bola   exekúcia   zastavená,   pričom   oprávnenému   bola uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v   sume   4   620   Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal iba 4 620 Sk, pretože podľa   neho   za   výkon   exekučnej   činnosti   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na exekúciu   prislúcha   iba   odmena   v   sume   400   Sk,   teda   odmena   za   dve   hodiny   účelne vynaloženého času. Je preto zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   vyjadrené   v minútach,   pričom   preskúmal   aj   účelnosť   času vynaloženého   súdnym   exekútorom   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu.   Tento   postup súdneho exekútora je podľa názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a jazykového výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce   je   časové   hľadisko   jednotlivých   úkonov,   teda   čas   reálne   potrebný   na   ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho,   že   základná   hodinová   sadzba   200   Sk   patrí   za   každú   aj   začatú   hodinu   úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny v sume podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky.   Pokiaľ   by   bolo   úmyslom   zákonodarcu   oceňovať   samostatne   každý   úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky.   Za   dôvodnú   nemožno   považovať   ani   námietku neprípustnosti   skúmania   účelnosti   vynaloženého   času   na   jednotlivé   úkony   exekučnej činnosti   súdov.   Práve   účelnosť   hodín   vynaložených   na   exekúciu   je   predpokladom   na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie zodpovednosť za ich správnosť. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Výklad   príslušných   ustanovení   vyhlášky   uvedený   v uznesení   krajského   súdu   je celkom zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je v spornej otázke jednotná ani rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým spôsobom.

Nie je však úlohou ústavného súdu   zjednocovať rozhodovaciu   prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008