znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 273/07-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podnikať zaručeného v čl. 35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 SžoKS   56/2006 z 18. apríla   2007,   rozhodnutím   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie v B.   č.   P/0417/04/04   z 9.   júna   2005,   rozhodnutím   Inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej inšpekcie v N. č. P/0417/04/04 zo 14. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 SžoKS 56/2006 z 18. apríla 2007, rozhodnutím Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v B.   (ďalej   len   „ústredný   inšpektorát“)   č. P/0417/04/04   z 9.   júna   2005,   rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v N. (ďalej len „inšpektorát“) č. P/0417/04/04 zo 14. februára 2005.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   inšpektorát   uložil   sťažovateľke rozhodnutím č. P/0417/04/04 zo 14. februára 2005 pokutu 250 000 Sk pre porušenie § 5 zákona   č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že na prevádzke sťažovateľky – filiálka č. 203 v Š.   -   inšpektorát   pri   kontrole   vykonanej   17.   decembra   2004   zistil,   že   pyrotechnické predmety II. triedy (ďalej len „pyrotechnické predmety“) nepredávala kvalifikovaná osoba, ktorá by upozornila kupujúceho na dodržiavanie návodu na použitie a na požiadanie podala vysvetlenie. Predaj pyrotechnických predmetov bol vykonávaný samoobslužným spôsobom, na prevádzke síce bola prítomná osoba zodpovedná za predaj pyrotechnických predmetov, ktorá   predložila   potvrdenie   č.   426   o kvalifikácii   predavača   pyrotechnických   predmetov, avšak   nebola   prítomná   na   mieste   ponuky   pyrotechnických   predmetov   ani   pri   účtovaní kontrolného nákupu [podľa inšpektorátu bol porušený § 8 ods. 2 vyhlášky Slovenského banského úradu č. 536/1991 Zb. o pyrotechnických výrobkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)].

Proti   predmetnému   rozhodnutiu   inšpektorátu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol ústredný inšpektorát rozhodnutím č. P/0417/04/04 z 9. júna 2005 tak, že jej odvolanie zamietol a rozhodnutie inšpektorátu potvrdil.

Sťažovateľka 26. júla 2005 podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia ústredného inšpektorátu a žiadala ho zrušiť. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 222/2005-31 z 22. marca 2006 zrušil rozhodnutie ústredného inšpektorátu č. P/0417/04/04 z 9. júna 2005, ako aj rozhodnutie inšpektorátu   č.   P/0417/04/04   zo 14.   februára   2005   a vrátil   vec   ústrednému   inšpektorátu na ďalšie konanie.

Ústredný   inšpektorát   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   SžoKS   56/2006   z 18.   apríla   2007   tak,   že napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sťažovateľke uložil pokutu vo výške 50 000 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou dotknuté správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali a v rozpore s ústavou aplikovali na daný prípad § 8 ods. 3 vyhlášky, čím mali porušiť čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Základné právo spol. B., s. r. o. podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy a právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 SžoKS 56/2006 zo dňa 18. 04. 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   30. 05. 2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   2   S 222/2005-32   zo   dňa   22. 03. 2006,   v nadväznosti   na   rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v B. č. P/0417/04/04 zo dňa   09.   06.   2005   a rozhodnutie   Inšpektorátu   SOI   v N.   č.   P/0417/04/04   zo   dňa 14. 02. 2005.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   SžoKS   56/2006   zo   dňa 18. 04. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 2 S 222/2005-32 zo dňa 22. 03. 2006,   rozhodnutie   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie so sídlom v B. č. P/0417/04/04 zo dňa 09. 06. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v N. č. P/0417/04/04 zo dňa 14. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorá   je   v tomto   prípade   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom. Preto   v danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   tých   práv,   ktorých   vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy], ktoré sťažovateľka   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľky   (III. ÚS 149/04,   II.   ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu   i inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 SžoKS 56/2006 z 18. apríla 2007, rozhodnutím ústredného inšpektorátu č. P/0417/04/04 z 9. júna 2005 a rozhodnutím inšpektorátu č. P/0417/04/04 zo 14. februára 2005.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pre   rozhodnutie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu č. P/0417/04/04 z 9. júna 2005 a rozhodnutím inšpektorátu č. P/0417/04/04 zo 14. februára 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   Sťažovateľka   v súvislosti s ochranou   práv,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   ústredného inšpektorátu č. P/0417/04/04   z 9.   júna 2005 a rozhodnutiu   inšpektorátu   č.   P/0417/04/04 zo 14.   februára   2005, podala   žalobu   krajskému   súdu   o   preskúmanie   zákonnosti predmetných   rozhodnutí,   pričom   žiadala   predmetné   rozhodnutia   zrušiť.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 2 S 222/2005-31 z 22. marca 2006 zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil ústrednému inšpektorátu na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   rozhodnutie   ústredného   inšpektorátu č. P/0417/04/04 z 9. júna 2005 a rozhodnutie inšpektorátu č. P/0417/04/04 zo 14. februára 2005.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej   porušenie   jej   základných   práv   namietaným   rozhodnutím   ústredného inšpektorátu č. P/0417/04/04 z 9. júna 2005 a rozhodnutím inšpektorátu č. P/0417/04/04 zo 14. februára 2005 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 SžoKS 56/2006 z 18. apríla 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 222/2005-31 z 22. marca 2006, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že jej podstatou je aj nesúhlas sťažovateľky s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku   sp.   zn. 2 SžoKS 56/2006 z 18. apríla 2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí   s právnym   názorom krajského   súdu pokiaľ   ide   o interpretáciu   a aplikáciu   ustanovenia   §   8   vyhl.   č.   536/1991   Zb. o pyrotechnických výrobkoch.

V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že text tohto ustanovenia nie je možné jednoznačne vyložiť pre prípad predaja pyrotechnických výrobkov samoobslužnou formou predaja, nakoľko na takúto formu predaja vyhláška nemyslela.

Podľa názoru krajského súdu pri takejto forme predaja funkcia predavača v obchode neexistuje,   pretože   kupujúci   si   sám   výrobok   z ponuky   vyberie,   z regála   zloží   a vloží   do nákupného   vozíka   a pri   pokladnici   zaplatí   jeho   kúpnu   cenu.   Inak   vyjadrené,   pri samoobslužnej   forme   predaja   nie   je   možné   jednoznačne   definovať,   kto   je   predavačom a teda kto a akým spôsobom by mal plniť povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky.

Pri definovaní pojmu predavač, ako „ten kto predáva“, resp. „ten, ktorý predaj výrobkov   realizuje   v priamom   styku   s kupujúcim   tzv.   pultovým   spôsobom“   vychádza z krátkeho slovníka slovenského jazyka ako aj z logického a právneho výkladu. Na základe tejto úvahy napokon dospel k záveru, že ak žalobca túto nejasnosť právnej úpravy riešil tým, že   požadovanú   informáciu   o pyrotechnických   výrobkoch   realizoval   formou   písomnej informácie s oznamom k týmto výrobkom, nie je možné takéto jeho konanie považovať za nedodržanie povinnosti vyplývajúcej z § 8 ods. 3 vyhlášky.

Odvolací súd poukazuje na to, že pri výklade právneho predpisu je potrebné okrem gramatického a logického zmyslu vychádzať aj z tzv. „ducha zákona“, t. j. z účelu, ktorý zákonodarca jeho prijatím sledoval.

Vyhláška o pyrotechnických výrobkoch bola   prijatá Slovenským   banským úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“ pre potreby tejto vyhlášky obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia, resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady.   Právnická   osoba   tieto   podmienky   môže   spĺňať   len   nepriamo   – prostredníctvom zodpovedných zamestnancov – fyzických osôb.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 8 vyhlášky je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety,   ktoré   si   vyžadujú   zvláštné   zaobchádzanie,   a takým   pyrotechnické   výrobky nepochybne sú, boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok vývoja vedy a techniky vie zabezpečiť kontrola zo strany zamestnancov – predavačov, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto zamestnanec, ak je osobne prítomný, vie náležite poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkov   II.   triedy   a predmetov   T1.   Iba   týmto   spôsobom   môže   predávajúci   zabezpečiť splnenie všeobecnej povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva   z ustanovenia   §   5   zákona   o ochrane   spotrebiteľa   a v tomto   kontexte   aj z ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   volne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia v prípade potreby majú obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 17. 12. 2004. Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   uloženie   sankcie   bolo dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj.

Je   na   zodpovednosti   predávajúceho,   akým   spôsobom   fyzickú   prítomnosť „predavačov“   v zmysle   §   8   ods.   2   vyhlášky   pri   regáloch   s pyrotechnickými   výrobkami zabezpečí.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 250 000 Sk, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 2 O.s.p. zvážil výšku uloženej pokuty v súvislosti so zisteniami vyplývajúcimi z inšpekčného záznamu o kontrole zo dňa 17. 12. 2004, z ktorého vyplýva, že v čase vykonania kontrolného nákupu sa uskutočňoval predaj pyrotechnických výrobkov samoobslužným spôsobom a pri ponúkaných predmetoch nebol trvale prítomný predavač s kvalifikáciou, ktorý by podával informácie o pyrotechnických predmetoch. Z inšpekčného záznamu však vyplýva, že v prevádzke sa nachádzala zamestnankyňa, ktorá mala potvrdenie o odbornej spôsobilosti. Napokon v rámci kontrolného nákupu pokladníčka upozornila na dodržiavanie návodu na použitie.

Ukladanie sankcií má význam tak represívny, ako aj preventívny. Odvolací   súd   na   základe   vyššie   uvedeného   a berúc   do   úvahy,   že   kontrola dodržiavanie predpisov, ktoré sú prijaté za účelom eliminácie rizika poškodenia zdravia a majetku spotrebiteľov, je opodstatnená, tak isto aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, dospel v predmetnej veci k záveru, že pokuta vo výške 50 000 Sk je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná tak z hľadiska represívneho aj preventívneho.

S ohľadom   na   horeuvedené   odvolací   súd   uplatnil   pri   rozhodovaní   zásadu   plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p. s poukazom na § 250i ods. 2 O.s.p.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o zmene rozsudku krajského   súdu,   jeho   rozsudok   obsahuje   výklad   dotknutých   právnych   noriem,   ktorý nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Najvyšší   súd   pri rozhodovaní uplatnil zásadu   plnej jurisdikcie   a napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa zmenil podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy by v prípade   sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   ak   by   podmienky   na   prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by   najvyšší   súd   tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu k sťažovateľke   diskriminačne   v   porovnaní   s   ich   výkladom   pri   iných   subjektoch domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo, sťažovateľka po splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania   a najvyšší   súd   o   jej   návrhu   meritórne   rozhodol,   aj   keď   nie   v   súlade   s jej predstavami.

Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007