SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 272/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, Advokátskakancelária, Komenského 3, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 10/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 10/2013, podľa zistenia ústavného súdusprávne má byť sp. zn. 12 CoP 10/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:«Sťažovateľka svojim podaním namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.zn.12Co/10/2014 (správne má byť sp. zn. 12 CoP 10/2014, pozn.). V uvedenom konaní zákonný sudca porušiteľa v období od prijatia odvolacieho spisu z Okresného súdu vo Veľkom Krtíši a to dňa 12.2.2014 vo veci nekonal a nerozhodol a to napriek tomu, že sa jedná o vec týkajúcu sa starostlivosti o mal. dieťa. Na takéto prerušenie konania pritom objektívne neexistovali žiadne dôvody v zmysle § 107 ods. 1 a nasl. O.s.p.
Podľa názoru sťažovateľky doterajší postup súdov vo veci, v ktorej sa rieši starostlivosť o mal. dieťa si vyžadujúca mimoriadnu pozornosť zo strany súdov a mala by byť uprednostnená, vykazuje zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V danom prípade je nutné pre posúdenie nečinnosti súdov prihliadať i na jedno z najdôležitejších kritérií a to samotný predmet návrhu na začatie konania. S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka sa svojím návrhom domáha úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu (konanie vedené Okresným súdom Veľký Krtíš 9P100/2013), do dnešného dňa právna neistota sťažovateľky a jej maloletého dieťaťa nie je odstránená, keďže Krajský súd v B. Bystrici stále nerozhodol vo veci.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživné, resp. sa vymáha výživné pre maloleté dieťa, ide o existenčné veci, o agendu starostlivosti súdu o maloletých, kde sa predpokladá osobitná pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu. Tomu nezodpovedá postup krajského súdu, ktorý za 7 mesiacov nebol schopný vo veci rozhodnúť. V zmysle ustanovenia § 176 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd začne vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania.
Sťažovateľka zároveň poukazuje na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa: „záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi“.
Berúc do úvahy vyššie uvedené sťažovateľka nevidí žiadny vážny dôvod ani objektívnu príčinu na to, aby súd v predmetnej veci nerozhodol v zmysle vyššie uvedenej 6-mesačnej lehoty. Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná i z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú prieťahy, sa rieši existenčná otázka pre sťažovateľku a jej maloleté dieťa.
Rýchlosť, účinnosť a výsledok (odstránenie právnej neistoty účastníka) každého súdneho konania sú podmienené (subjektívne i objektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníka súdneho konania, ako aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa sťažovateľky nejde o konanie, ktoré je právne zložité. Hmotnoprávna a procesná úprava postupu súdu vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov a v Občianskom súdnom poriadku. Výklad a používanie týchto zákonov sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov. V danej veci nejde o otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní riešená bez jej predošlého riešenia v stabilizovanej judikatúre. Z hľadiska povahy veci ide pritom a takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu pozornosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania v procesnom postavení navrhovateľky neprispelo k namietaným zbytočným prieťahom a ani k doterajšej dĺžke súdneho konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené, celkovú dĺžku konania pred krajským súdom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, jeho priebeh doteraz dosiahnuté výsledky nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou veci.
Sťažovateľka má naliehavý záujem na tom, aby bolo vo veci čo najskôr rozhodnuté, keďže uvedená neistota, v ktorej sa nečinnosťou súdov ocitá pre ňu a jej mal. dieťa znamená v konečnom dôsledku prežívanie z dňa na deň, čo sa týka materiálneho dopadu a nebyť jej rodiny, nebola by schopná sa o potreby mal. dieťaťa postarať.
Berúc do úvahy všetko uvedené má sťažovateľka jednoznačne za to, že v tomto prípade došlo k porušeniu jej základných práv a ľudských slobôd, kedy nečinnosť súdu, t. j. jeho liknavý postup v konaní, má veľmi ťaživé následky pre zabezpečenie základných životných potrieb detí, uvedené sa prieči cieľom, ktoré sú kladené súdom v rámci ich starostlivosti o maloletých.
Podľa sťažovateľky odvolací súd konal s bezdôvodnými prieťahmi, nakoľko od prevzatia odvolacieho spisu z Okresného súdu vo Veľkom Krtíši uplynulo viac ako 7 mesiacov a ku dňu zaslania tejto sťažnosti sťažovateľka stále nemá k dispozícii právoplatný rozsudok, na základe ktorého by jej bolo priznané výživné pre mal. dieťa.
Napriek tomu, že sa rýchlosť konania posudzuje v každej veci individuálne na základe rozsahu dokazovania a zložitosti prípadu, sťažovateľka považuje prejednávanú vec za menej zložitú a natoľko náročnú, aby vyžadovala takú neprimeranú dĺžku konania. Dňa 25.8.2014 sťažovateľ podal sťažnosť na Krajský súd v B. Bystrici na bezdôvodné prieťahy vo veci. Sťažnosť riešil predseda Krajského súdu v B. Bystrici dňa 25.8.2014 listom pod č. Spr 1651/14, ktorým skonštatoval, že sťažnosť je dôvodná a že bolo v predmetnej veci porušené právo účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa sťažovateľa je právo na tzv. bezprieťahové konanie základným ľudským právom ktorého cieľom je odstránenie právnej neistoty konania pre účastníkov sporu. Sťažovateľovi je jasné, že rýchlosť konania sa v každom prípade posudzuje individuálne na základe zložitosti veci z hľadiska skutkového ako aj právneho, ako aj súčinnosti navrhovateľa a postupu súdu, má však za to, že v jeho prípade poskytol súdu dostatočnú súčinnosť ako aj to, že sa podľa sťažovateľa nejedná o tak zložitý a z hľadiska práva náročný prípad, že by sudca vyžadoval z časového zvýšenú prípravu. Sťažovateľ má za to, že v jeho prípade nebola primeraná lehota zo strany súdu rešpektovaná, nakoľko súd dlhšiu dobu nekonal. (...) Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a vo veci vydal tento nález:
Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 12Co 100/2013 (správne má byť sp. zn. 12 CoP 10/2014, pozn.) porušili právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v
l. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v
l. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavnýsúd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a beznajmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 10/2014.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd zo samotnej sťažnosti, z priložených príloh a z internetovej stránkykrajského súdu zistil, že predmetná vec bola krajskému súdu predložená, aby rozhodolo opravnom prostriedku sťažovateľky, dňa 12. februára 2014. Po naštudovaní veci bolnariadený termín verejného vyhlásenia rozhodnutia na 17. september 2014. Sťažovateľkapodala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní 27. augusta 2014. Krajský súd rozhodolo odvolaní 17. septembra 2014 rozsudkom sp. zn. 12 CoP 10/2014.
V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovaťpredovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupdotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelánečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladaťporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh je možné zistiť, že postup krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 10/2014 sa zjavne nevyznačuje takými významnýmiprieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka krátko predpodaním sťažnosti ústavnému súdu využila možnosť postupu podľa § 62 a nasl. zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a 27. augusta 2014 podala sťažnosť na prieťahyv konaní adresovanú predsedovi krajského súdu. Do uvedeného dátumu nepreukázala, že bysi práva, ktorých porušenie namieta pred ústavným súdom, chránila iným spôsobom.Ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého malasťažovateľka právo podľa citovaného zákonného ustanovenia zákona o súdoch, sav okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorý malasťažovateľka k dispozícii a úspešne ho aj využila ešte pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu. Po vybavení sťažnosti podpredsedom krajského súdu 5. septembra 2014, ktorý uznaldôvodnosť sťažnosti, krajský súd už mal nariadené vo veci pojednávanie, teda už vykonalúkon smerujúci k rozhodnutiu veci, 17. septembra 2014 aj v skutočnosti bol vo vecivyhlásený rozsudok a tým bola odstránená právna neistota sťažovateľky v danej veci.
Skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú,nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127ústavy na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanejjudikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatieopatrení pre účely nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jehonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08).
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacoučinnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súduv napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovaťako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015