znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 272/2011-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., Advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 Er 2810/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 2810/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.3.   J.   Š. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   314,18 €   (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktoré   j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. Ch., Advokátska kancelária, s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 272/2011-13 z 9. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 2810/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   účastníkom namietaného exekučného   konania   v procesnom   postavení   povinného.   Exekučné   konanie začalo 20. októbra 2008 podaním návrhu na vykonanie exekúcie oprávnenými: I. H., Ž. (ďalej len „oprávnená v 1. rade“), a J. Š., K. (ďalej len „oprávnená v 2. rade“, spolu ďalej len   „oprávnené“),   na   vymoženie   údajného   záväzku   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy 1 185,89 € s prísl. vyplývajúceho z vykonateľného uznesenia Okresného súdu Čadca sp. zn. D   363/98   z 29.   februára   2000   (ďalej   len   „exekučný   titul“).   Sťažovateľ   podal prostredníctvom súdnej exekútorky JUDr. V. K. námietky proti exekúcii (ďalej len „súdna exekútorka“),   v ktorých   namietal,   že   nie   je   povinným   z exekučného   titulu,   pretože z exekučného   titulu   bol   zaviazaný   jeho   nebohý   otec   a zároveň   menovec.   Námietky sťažovateľa proti exekúcii boli predložené na rozhodnutie okresnému súdu 16. apríla 2009 a aj   napriek   opakovaným   sťažnostiam   na   odstránenie   prieťahov   v namietanom   konaní nebolo o nich rozhodnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „... vyčerpal všetky právne prostriedky, ktorými sa môže   domáhať   nápravy   konanie   porušovateľa   svojho   práva,   a   to   urgenciami,   výzvami, sťažnosťami predsedovi okresného súdu, krajského súdu ako aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky....

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   ústavného   práva   v   neprimeraných   časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu...“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 5 000   €,   čo   odôvodnil   najmä   celkovou   dĺžkou   konania,   blokovaním   jeho   finančných prostriedkov vo výške vymáhanej pohľadávky a nemožnosťou použiť svoju nehnuteľnosť zaťaženú exekučným záložným právom na zabezpečenie záväzku v peňažnom ústave, čím je vážne ohrozená sociálna existencia jeho rodiny. Podľa slov sťažovateľa „Nevyriešené právne   vzťahy   sú   dôvodom   neustálych   sporov,   vzájomného   napádania,   neustáleho   a zároveň   stupňujúceho   sa   napätia   medzi   účastníkmi   konania.   Pretrvávajúce   napätie   a právna neistota sú značnou psychickou záťažou pre sťažovateľa, čo sa negatívne odráža na jeho zdravotnej pohode.“.

2.1 Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18Er 2810/2008 bolo porušené.

Okresnému   súdu   Žilina   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18Er 2810/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000.- €, ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 314,18 € na účet právneho zástupcu - Advokátska kancelária s.r.o.,... Ž. č. ú.... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

3. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril okresný súd, zastúpený JUDr. J. M., povereným plnením úloh predsedu okresného súdu, listom sp. zn. 1 SprS 289/2011 doručeným ústavnému súdu 1. augusta 2011, ktorý sa vo svojom vyjadrení stotožnil s vyjadrením sudkyne konajúcej vo veci sťažovateľa Mgr. M. K. Zároveň oznámil, že okresný súd netrvá na ústnom prerokovaní veci.

3.1 Sudkyňa Mgr. M. K. okrem chronologického prehľadu úkonov vykonaných vo veci sťažovateľa vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedla:

«Je pravdou, že vo veci vznikli prieťahy pri rozhodovaní o námietkach povinného proti exekúcii. VSÚ zbytočne opakovane vyzýval oprávnené (2x urgoval) na vyjadrenie sa k námietkam   povinného.   Nie   je   povinnosťou   oprávnených   sa   vyjadrovať   k   námietkach povinného proti exekúcii, preto keď boli tieto námietky doručené oprávneným a nevyjadrili sa k ním, VSÚ mal rozhodnúť o týchto bez vyjadrenia oprávnených. Už z návrhu na začatie exekúcie   a   pripojeného   exekučného   titulu   vyplývalo,   že   poverenie   vo   veci   nemalo   byť vydané,   nakoľko   z   exekučného   titulu   bola   iná   osoba   povinná   ako   osoba   označená oprávnenými   v   návrhu   a   spolu   s   návrhom   oprávnené   nepreukazovali,   že   by   došlo k prechodu alebo prevodu povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu na nimi označené povinného. Preto pri rozhodovaní o námietkach povinného stačilo vychádzať z týchto listín a nebolo k tomu potrebné ani vyjadrenie oprávnených.

Na druhej strane je však potrebné poukázať aj na skutočnosť, že oddelenie „Er“ je neúmerne zaťažené, nie je možné vybavovať veci v stanovených lehotách, z ktorého dôvodu aj v súčasnej dobe došlo k personálnemu posilneniu tohto oddelenia o jedného VSÚ. O námietkach povinného bolo rozhodnuté uznesením VSÚ č.k. 18Er/2810/2008-46 zo dňa   29.4.2011   a   námietkam   povinného   bolo   vyhovené.   Predmetné   uznesenie   však nenadobudlo   právoplatnosť,   nakoľko   oprávnená   v   rade   1/   podala   proti   uzneseniu odvolanie,   ktoré   prípisom   zo   dňa   15.7.2011   bolo   zaslané   povinnému   na   vyjadrenie   a následne bude spis predložený sudcovi na rozhodnutie podľa § 374 ods. 4 O.s.p.

Taktiež   oprávnenej   v   rade   2/   predmetné   uznesenie   nebolo   doručené,   nakoľko   sa vrátila zásielka, že na uvedenej adrese je neznáma. Aj keď pri podávaní návrhu predložila plnomocenstvo   na   zastupovanie   advokátom   JUDr.   M.   K.,   oprávnená   sama   vlastným podaním z 8.3.2011 žiadala zastaviť exekúciu a nemá záujem v exekúcii pokračovať. Na   základe   toho   bolo   uznesením   VSÚ   č.k.   18Er/2810/2008-49   zo   dňa   26.4.2011 rozhodnuté o zastavení exekúcie v časti 592,93 €. Proti tomuto uzneseniu povinný podal odvolanie z dôvodu, že je nejasné, v ktorej časti bola exekúcia zastavená a nie v ňom rozhodnuté o trovách. Taktiež predmetné uznesenie nebolo doručené oprávnenej v rade 2/. Z   uvedených   dôvodov   zo   strany   sudkyne   je   vo   veci   vypracovaný   referát,   aby prostredníctvom sociálnej poisťovne, R. bola zisťovaná aktuálna adresa oprávnenej v rade 2/,   aby   jej   mohli   byť   doručené   predmetné   uznesenia,   pokyn   pre   VSÚ   vydať   opravné uznesenie k uzneseniu č.k. 18Er/2810/2008-49 zo dňa 26.4.2011, aby už z výroku bolo jasné a zrozumiteľné, že exekúcie bola zastavená v časti oprávnenej v rade 2/ a taktiež na vydanie doplňujúceho uznesenia, v ktorom bude rozhodnuté o trovách.

Chcem len poukázať na skutočnosť, že poverenie nemalo byť vydané aj z dôvodu, že v návrhu na začatie exekúcie je navrhnuté vykonať exekúciu na sumu 35.726,-Sk s prísl. v prospech oboch oprávnených, pritom z pripojeného exekučného titulu vyplýva, že každá z nich mala samostatnú pohľadávku vo výške 17.862,67 Sk.

Naštudovaním spisového materiálu, nie je čo vytknúť povinnému ako účastníkovi konania, že by nejakým svojim konaním tiež zapríčinil prieťahy v konaní a tiež oprávneným, týmto je možné vytýkať iba vady návrhu (nesúlad návrhu s exekučným titulom), ktoré však mali byť odstránené pred vydaním poverenia. A s poukazom na vyššie konštatované sa nejednalo ani o právne zložitú vec....»

4. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 21. júla 2011 oznámil, že netrvá na nariadení ústneho pojednávania.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 Er 2810/2008:

Dňa 27. októbra 2008 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému na základe návrhu oprávnených z 10. októbra 2008 na vymoženie sumy 1 185,89 € s prísl.

Dňa 24. februára 2009 okresný súd poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Čadca sp. zn. D 363/98 z 29. februára 2000 (poverenie bolo doručené súdnej exekútorke 10. marca 2009).

Dňa   12.   marca   2009   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   súdnej   exekútorky o vykonanie opravy v udelenom poverení (v časti priezviska sťažovateľa).

Dňa 25. marca 2009 okresný súd vydal opravné poverenie, ktorým opravil poverenie z 24. februára 2009 v časti priezviska sťažovateľa.

Dňa   16.   apríla   2009   súdna   exekútorka   doručila   okresnému   súdu   námietky sťažovateľa z 15. apríla 2009 proti exekúcii na rozhodnutie.

Dňa 13. mája 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii.

Dňa 20. mája 2009 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za konanie o námietkach. Dňa   23.   septembra   2009   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   oprávnených (JUDr. K.), aby sa vyjadril k námietkam sťažovateľa v lehote 10 dní od doručenia výzvy (výzva bola doručená právnemu zástupcovi 28. septembra 2009).

Dňa   12.   novembra   2009   okresný   súd   opätovne   vyzval   právneho   zástupcu oprávnených,   aby   sa   obratom   vyjadril   k námietkam   sťažovateľa   proti   exekúcii   (právny zástupca oprávnených prevzal výzvu 19. novembra 2009).

Dňa 15. januára 2010 okresný súd vyzval povinné, aby sa v súčinnosti so svojím právnym zástupcom v lehote 10 dní od doručenia výzvy vyjadrili k námietkam sťažovateľa pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa   17.   februára   2010   advokát   JUDr.   Ch.   oznámil   okresnému   súdu   prevzatie právneho zastúpenia sťažovateľa v exekučnom konaní a zároveň doručil okresnému súdu žiadosť o urýchlené rozhodnutie vo veci a doplnenie námietok proti exekúcii.

Dňa 19. februára 2010 oprávnené doručili okresnému súdu vyjadrenie k námietkam sťažovateľa.

Dňa   10.   marca   2010   právny   zástupca   oprávnených   doručil   okresnému   súdu vyjadrenie k námietkam sťažovateľa, ktoré žiadal ako nedôvodné zamietnuť.

Dňa   8.   septembra   2010   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa   14.   marca   2011   súdna   exekútorka   doručila   okresnému   súdu   na   rozhodnutie návrh oprávnenej v 2. rade na zastavenie exekúcie z 8. marca 2011.

Dňa 1. apríla 2011 okresný súd vyzval právneho zástupcu JUDr. K. a oprávnenú v 1. rade, aby sa vyjadrili k návrhu oprávnenej v 2. rade na zastavenie exekúcie.

Dňa   18.   apríla   2011   oprávnená   v 1.   rade   oznámila   okresnému   súdu,   že   trvá   na podanom návrhu a žiada, aby sa v exekučnom konaní pokračovalo.

Dňa 26. apríla 2011 okresný súd na základe návrhu oprávnenej v 2. rade uznesením zastavil exekúciu v časti 592,93 €.

Dňa 29. apríla 2011 okresný súd uznesením vyhovel námietkam povinného proti exekúcii z 15. apríla 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1 a zruší také rozhodnutie,   opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 2810/2008 dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní   (napr.   III.   ÚS   15/03   alebo III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl.   48   ods.   2   takéto   konania   z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o námietkach sťažovateľa proti exekúcii, resp. o prípustnosti exekúcie vedenej proti sťažovateľovi. Exekučné konania tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú. Napokon, aj vo veci konajúca zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení k veci uviedla, že nešlo o právne zložitú vec.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Uvedené konštatovala vo svojom vyjadrení aj vo veci konajúca zákonná sudkyňa.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní a v tejto súvislosti zistil, že okresný súd spôsobil neúmerné predĺženie namietaného konania najmä svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Z chronologického prehľadu procesných úkonov vykonaných v namietanom konaní vyplýva, že sťažovateľ včas podal námietky (15. apríla 2009) proti exekúcii, ktoré poverená súdna exekútorka predložila na rozhodnutie okresnému súdu 16. apríla 2009. Po zaplatení súdneho   poplatku   za   konanie   o námietkach   sťažovateľom   okresný   súd   opakovane (23. septembra 2009, 12. novembra 2009 a 15. januára 2010) vyzýval oprávnené (resp. ich právneho zástupcu), aby sa vyjadrili k námietkam. Uvedený postup okresného súdu ústavný súd v zhode s vyjadrením okresného súdu posúdil ako neefektívnú činnosť, keďže nie je povinnosťou, ale právom účastníka konania vyjadriť sa k námietkam povinného. Navyše, samotné   predložené   listiny,   ktoré   mal   okresný   súd   k dispozícii,   odôvodňovali   záver o neprípustnosti nariadenej exekúcie, z čoho vyplýva, že pre rozhodnutie okresného súdu o námietkach vyjadrenie oprávnených nebolo potrebné.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Okrem uvedenej neefektívnej činnosti ústavný súd zistil aj nečinnosť okresného súdu v posudzovanom konaní, a to v obdobiach: od 20. mája 2009 (sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za konanie o námietkach) do 23. septembra 2009 (okresný súd vyzval právneho zástupcu oprávnených, aby sa vyjadril k námietkam), teda 4 mesiace, a od 10. marca 2010 (právny zástupca oprávnených doručil vyjadrenie k námietkam) do 1. apríla 2011 (okresný súd   vyzval   oprávnenú   v 1.   rade   a jej   právneho   zástupcu,   aby   sa   vyjadrili   k návrhu oprávnenej v 2. rade na zastavenie exekúcie), teda vyše 12 mesiacov. Celkovo bol teda okresný   súd   v tejto   veci   nečinný   16   mesiacov,   t.   j.   vyše   roka   nevykonal   žiadny   úkon smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   ako   údajný   povinný v posudzovanej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.

Okresný súd o námietkach proti exekúcii rozhodol až 29. apríla 2011, teda po viac ako 2 rokoch, hoci podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku súd o námietkach proti exekúcii rozhodne najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00   otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02). Preto obranu okresného súdu, podľa ktorého «...   oddelenie „Er“ je neúmerne zaťažené,   nie je možné vybavovať veci v stanovených lehotách,   z ktorého   dôvodu   aj   v   súčasnej   dobe   došlo   k personálnemu   posilneniu   tohto oddelenia o jedného VSÚ», nebolo možné akceptovať.

Vychádzajúc z uvedených zistení o nečinnosti okresného súdu a jeho neefektívnom postupe   v   namietanom   konaní   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   tomto   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

4. Vzhľadom na to, že vo veci sťažovateľa okresný súd uznesením z 29. apríla 2011 rozhodol   o námietkach   sťažovateľa,   neprichádzalo   do   úvahy   v   okolnostiach   danej   veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde. Skončenie konania však v budúcnosti (v prípade možného vrátenia veci na ďalšie konanie) nezbavuje okresný súd povinnosti plynúcej mu priamo z čl. 48 ods.   2 ústavy konať bez zbytočných prieťahov a odstrániť tak stav právnej neistoty účastníkov konania.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, čo odôvodnil   najmä   celkovou   dĺžkou   konania,   blokovaním   jeho   finančných   prostriedkov vo výške   vymáhanej   pohľadávky   a nemožnosťou   použiť   svoju   nehnuteľnosť   zaťaženú exekučným záložným právom na zabezpečenie záväzku v peňažnom ústave, čím je vážne ohrozená   sociálna   existencia   jeho   rodiny.   Podľa   slov   sťažovateľa „Nevyriešené   právne vzťahy   sú   dôvodom   neustálych   sporov,   vzájomného   napádania,   neustáleho   a   zároveň stupňujúceho   sa   napätia   medzi   účastníkmi   konania.   Pretrvávajúce   napätie   a   právna neistota sú značnou psychickou záťažou pre sťažovateľa, čo sa negatívne odráža na jeho zdravotnej pohode.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na celkovú dĺžku namietaného konania, ako aj skutočnosť, že vo veci sťažovateľa okresný súd meritórne rozhodol, považuje za primerané v sume 2 000 €.Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 € a režijný paušál dvakrát po 7,41 € [v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov],   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   sumu   261,82   €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH (keďže advokátska kancelária je platcom tejto dane), teda sumu 52,36 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 314,18 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011