znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 272/2010-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jána   Výrostka   a Verony   Výrostkovej,   obaja   bytom Baška 113,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Rudolfom   Žiklom,   Advokátska   kancelária, Tichá 18, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 70/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Jána   Výrostka   a Verony   Výrostkovej o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2010 doručená sťažnosť Jána Výrostka a Verony Výrostkovej, obaja bytom Baška 113 (ďalej len „sťažovatelia),   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 70/2006.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 70/2006 sú v postavení odporcov žalovaní o neplatnosť právneho úkonu a „Predmetný spor už trvá 4 roky a vec nie je doposiaľ právoplatne skončená. Zastávame názor, že celá causa nie je natoľko právne zložitá, aby ju bolo potrebné riešiť v tak dlhodobom časovom kontexte.

Prieťahy vidíme v rámci celého súdneho konania. Postupom súdu sa ocitáme v dlhodobej právnej neistote... Takto   dlhodobo   nevieme   reálne   svoj   nárok   právne   zabezpečiť   a následne   dlh exekučne vymôcť.

Celá záležitosť nás dlhodobo neúmerne zaťažuje to jednak časovo, psychicky ako aj finančne...

Celý   problém   sme   sa   pokúšali   riešiť   formou   sťažnosti   adresovanej   predsedovi Okresného súdu Košice-okolie. Tento uznal našu sťažnosť za dôvodnú...

S poukazom   na...   uvedený stav   tvrdíme,   že   naše práva na   prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov porušené boli...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   sp.   zn. 11 C/70/2006 vedenom na Okresnom súde Košice-okolie porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice-okolie sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. 11 C/70/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľom   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   5.000,-   Eur,   ktoré   je porušiteľ práva povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR k rukám sťažovateľov.

4.   Ústavný   súd   SR   priznáva   trovy   právneho   zastupovania   právnemu   zástupcovi sťažovateľov a to vo výške, ktoré budú vyčíslené osobitným podaním.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 70/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy, môže vyplývať   aj   z toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní pred všeobecným   súdom,   v ktorom   už   označený   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol pred podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už k namietanému   porušovaniu   označeného   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 70/2006 vyplýva, že napadnuté konanie bolo ukončené rozsudkom okresného súdu z 12. marca 2010 vyhláseného   na   pojednávaní   v prítomnosti   sťažovateľov   a ich   právneho   zástupcu. Sťažovatelia sa napriek tomu na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním z 18. marca 2010, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na všeobecnom súde,   ktorý   sťažovatelia   označili   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o   jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovatelia   sa   v   predmetnej   veci domáhali ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie   ústavného   súdu   o   ďalších   ich   požiadavkách   (prikázanie   okresnému   súdu konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznanie   im   primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady   trov   konania),   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010