znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 272/08-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove   pod   sp.   zn. 4 CoE 9/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 9/2008 p o r u š i l základné právo Mgr. I. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoE 9/2008-46 z 22. februára 2008 z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Mgr. I. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 098 Sk (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd   v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť na účet JUDr.   P. P.,   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 272/08-12 z 25. júna 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na ochranu majetku a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 CoE 9/2008.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 11. augusta 2008 a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 28. júla 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   uznesením   Okresného súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 2677/00 zo 4. mája 2007 bola exekúcia zastavená z dôvodu úmrtia povinného, pričom oprávnenému – Ž. B. (ďalej len „oprávnený“), bola uložená povinnosť uhradiť   sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   trovy   konania   v   sume   8   038,80   Sk. Uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   4   CoE   9/2008   z 22. februára   2008   bolo   uznesenie okresného   súdu   zmenené   tak,   že   sťažovateľovi   nebola   priznaná   úhrada   trov   exekúcie. Krajský   súd   konštatoval,   že   neboli   splnené   podmienky   na   zaviazanie   oprávneného   na úhradu trov exekúcie sťažovateľovi.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených článkov ústavy,   dodatkového protokolu   a dohovoru.   Súdny   exekútor   má vždy   nárok na úhradu trov exekúcie. Nie je totiž zrejmé, prečo by mal všetky náklady vynaložené v súlade so zákonom a účelne, ktoré počas exekúcie vznikli, znášať exekútor, keď iba konal svoju zákonom   ustanovenú   povinnosť.   Je   na   oprávnenom,   či   sa   rozhodne   podať   návrh   na vykonanie exekúcie. Ak ho podá, musí počítať aj s tým, že exekúcia nemusí byť vždy úspešná   a že   môže   byť   zastavená,   či   už   pre   nemajetnosť   povinného,   alebo   zánik   jeho subjektivity   (napr.   úmrtím).   Uznesenie   krajského   súdu   je nezákonné a nelogické   okrem iného aj preto, že teoreticky, ak by exekútor viedol viacero exekučných konaní, v ktorých by povinní zomreli, pracoval by v každom jednotlivom prípade zadarmo a bola by ohrozená jeho existencia ako súdneho exekútora, keďže odmenu za výkon exekučnej činnosti by mu súdy   nepriznali,   pričom   inú   zárobkovú   činnosť   súdny   exekútor   zo   zákona   vykonávať nemôže. Aj keď v zákone č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) nie je výslovne uvedené, že by v takomto prípade mal trovy exekúcie znášať oprávnený, vyplýva táto povinnosť z označených článkov ústavy, dodatkového protokolu a dohovoru. Sťažovateľ vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného. Výkon exekučnej činnosti na základe tohto návrhu ako štátom splnomocnená osoba odmietnuť nemohol a vo veci konať musel (§ 2 ods. 1 v spojení s § 3, § 4 a § 196 Exekučného poriadku). Náhradou za obmedzenie zárobkových aktivít súdnych exekútorov zákon garantuje a ustanovuje, že exekútor má nárok na odmenu, na náhradu   hotových   výdavkov   a na   náhradu   za   stratu   premeškaného   času   pri   výkone exekučnej činnosti. Sťažovateľ ďalej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 67/2007 z 31. januára 2008 v obdobnej veci s tým, že s jeho argumentáciou sa stotožňuje. Rovnako dáva do pozornosti nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04, ako aj stanovisko   Ústavného   súdu   Českej   republiky   PL.   ÚS-st.   23/06.   Napokon   sťažovateľ poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   vôbec   neskúmal   podmienky   právneho nástupníctva po zomrelom povinnom a prípadnú možnosť zaviazať na úhradu trov exekúcie dedičov povinného. V tomto smere považuje uznesenie krajského súdu za nepreskúmateľné.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, dodatkového protokolu a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 CoE 9/2008 s tým, aby bolo uznesenie z 22. februára 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

Z vyjadrenia krajského súdu z 28. júla 2008 doručeného ústavnému súdu 4. augusta 2008 vyplýva, že okresný súd rozhodol o trovách exekúcie nesprávne, pokiaľ zaviazal k ich úhrade oprávneného. Exekučné konanie začalo podaním návrhu 11. februára 2000, a preto okresný súd správne poukázal na ustanovenie § 235 ods. 1 Exekučného poriadku. Naproti tomu   však   nesprávne   posúdil   okolnosti,   ktoré   boli   dôvodom   na   zastavenie   exekúcie. K zastaveniu exekúcie došlo pre iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Týmto dôvodom bolo úmrtie povinného, t. j. strata spôsobilosti byť účastníkom konania, 10. marca 2001.   Ustanovenie   §   203   Exekučného   poriadku   v znení   platnom   do   31. januára   2002 umožňovalo   uložiť   oprávnenému   náhradu   trov   exekúcie,   pokiaľ   oprávnený   mohol   pri náležitej   opatrnosti   predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie.   V danom   prípade   oprávnený nemohol predvídať úmrtie povinného, a preto oprávneným v odvolaní namietané nesprávne skutkové zistenia uznal krajský súd v plnom rozsahu za dôvodné. Úmrtie účastníka konania je   objektívnou   okolnosťou,   ktorá   mala   za   následok   stratu   spôsobilosti   byť   účastníkom konania. Takúto okolnosť oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať, a preto krajský   súd   uznal   odvolanie   oprávneného   za   dôvodné.   Zaviazať   oprávneného   uhradiť súdnemu   exekútorovi   trovy   konania   možno   len   výnimočne   za   predpokladu   procesného zavinenia zastavenia konania oprávneným alebo za predpokladu, že oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol dôvod zastavenia predvídať.   Preto podmienky pre uloženie povinnosti uhradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   oprávnenému   neboli   splnené.   Navyše v zmysle § 197 Exekučného poriadku mal sťažovateľ možnosť požadovať od oprávneného poskytnutie primeraného preddavku. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti je sťažnosť nedôvodná a nemožno jej vyhovieť.

Z vyjadrenia sťažovateľa z 11. augusta 2008 doručeného ústavnému súdu 13. augusta 2008   vyplýva,   že   sťažovateľ   nesúhlasí   so   závermi   krajského   súdu.   Trvá   na   dôvodoch podanej sťažnosti. Súdny exekútor vykonávaním exekúcie koná svoju zákonnú povinnosť, a preto má nárok   na úhradu   trov   exekúcie vždy   a bez ohľadu   na to,   ktorá   strana bude zaviazaná na ich úhradu. Exekučné konanie sa vedie na návrh oprávneného, riadi sa zásadou dispozitívnosti a je na oprávnenom, či návrh na vykonanie exekúcie podá. Ak ho podá, musí počítať aj s tým, že exekúcia nemusí byť vždy úspešná a môže byť zastavená napríklad aj pre úmrtie povinného. Uznesenie krajského súdu nemožno považovať za ústavne súladné dokonca   ani   v prípade,   že   zo   strany   oprávneného   nebolo   dané   procesné   zavinenie   na zastavení   exekúcie,   keďže   súdny   exekútor   má   vždy   nárok   na   úhradu   trov   exekúcie. Tvrdenie   krajského   súdu,   podľa   ktorého   mohol   sťažovateľ   požadovať   poskytnutie primeraného   preddavku,   je   nesprávne   a je   vyjadrením   snahy   vec   skôr   neriešiť,   než   ju vyriešiť. Ak sa odporúčaním vyžadovať preddavok malo na mysli to, že si sťažovateľ má od oprávneného vopred „zabezpečiť“ úhradu trov exekúcie, pretože všeobecný súd mu tieto trovy v danom prípade neprizná, potom toto tvrdenie vychádza z nesprávneho ponímania zmyslu   a účelu   trov   exekúcie.   Preddavok   od   oprávneného   je   rovnako   súčasťou   trov exekúcie ako odmena súdneho exekútora, náhrada hotových výdavkov atď. a preddavok slúži len ako záloha na trovy exekúcie, pričom sa predpokladá, že tieto trovy budú súdnemu exekútorovi neskôr priznané. Ak však všeobecný súd rozhodne, že súdny exekútor nemá na úhradu trov exekúcie nárok, potom je tento povinný poskytnutý preddavok oprávnenému vrátiť.   Vyžiadanie   preddavku   od   oprávneného   preto   nie   je spôsobom,   ktorým   si   súdny exekútor   môže   zabezpečiť trovy   konania. Jediným   zákonným spôsobom   je   rozhodnutie všeobecného   súdu   o priznaní   úhrady   trov   súdnemu   exekútorovi.   Z vyjadrenia   krajského súdu   vyplýva,   že   sa   zaoberal   iba   osobou   oprávneného,   nie   teda   všetkými   účastníkmi konania vo vzťahu k trovám exekúcie. Navyše vec vôbec neposudzoval z ústavnoprávneho hľadiska, hoci to je predmetom podanej sťažnosti.

Z vyjadrenia   oprávneného   z 3.   septembra   2008   doručeného   ústavnému   súdu 8. septembra   2008   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   CoE   9/2008 z 22. februára   2008   je   správne.   Nárok   na   úhradu   trov   exekúcie   vznikne   súdnemu exekútorovi v zmysle § 203 Exekučného poriadku výlučne iba vtedy, ak dôjde k zastaveniu exekúcie procesným zavinením oprávneného, prípadne, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti   v čase podania   návrhu   predvídať   dôvod   zastavenia exekúcie.   Keďže   povinný zomrel 10. marca 2001, oprávnený dôvod zastavenia exekúcie ani pri náležitej opatrnosti nemohol   predvídať.   Vzhľadom   na   dĺžku   exekučného   konania   oprávnený   pochybuje o účelnosti sťažovateľom požadovaného nároku. Je toho názoru, že ním vyčíslené trovy sú neúčelné, keďže jednotlivé úkony exekučnej činnosti boli vykonané už po smrti povinného. Oprávnený poukazuje aj na skutočnosť, že hoci návrh na vykonanie exekúcie podal ešte 10. februára   2000   a hoci   povinný   zomrel   ešte   10.   marca   2001,   sťažovateľ   vydal upovedomenie o začatí exekúcie až 18. januára 2007, teda dávno po smrti povinného.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 2677/00-21 zo 7. marca 2007 vyplýva, že exekúcia postupom podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku bola vyhlásená za neprípustnú,   keďže   povinný   10.   marca   2001   zomrel.   Uvedená   skutočnosť   vyplýva z úmrtného listu. Úmrtie povinného je dôvodom, prečo exekúciu nemožno ďalej vykonávať. Uznesenie   bolo   doručené   oprávnenému   a sťažovateľovi,   pričom   právoplatným   sa   stalo 28. marca 2007.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 2677/00-40 zo 4. mája 2007 vyplýva, že exekúcia bola zastavená, pričom   oprávnený bol zaviazaný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo   výške   8   038,80   Sk.   Keďže   exekúcia   bola uznesením   okresného   súdu   č.   k. 23 Er 2677/00-21 zo 7. marca 2007 vyhlásená za neprípustnú, podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ju bolo treba následne zastaviť, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu   nemožno   vykonať.   O trovách   exekúcie   sa   rozhodlo   v zmysle   §   200   a   §   203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku).   Prihliadajúc   na   skutočnosť,   že   povinný   stratil   spôsobilosť   byť   účastníkom konania, bol na úhradu trov sťažovateľa zaviazaný oprávnený.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoE 9/2008-46 z 22. februára 2008 vyplýva, že ním   bolo zmenené uznesenie okresného súdu   č.   k. 23 Er   2677/00-40 zo 4. mája 2007 vo výroku   o trovách   exekúcie   tak,   že   úhrada   trov   exekúcie   nebola   sťažovateľovi   ako súdnemu exekútorovi priznaná. Okresný súd uznesením č. k. 23 Er 2677/00-21 zo 7. marca 2007   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   z dôvodu   úmrtia   povinného   10.   marca   2001. Následným uznesením č. k. 23 Er 2677/00-40 zo 4. mája 2007 podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného   poriadku   exekúciu   zastavil   a podľa   §   200   a   §   203   Exekučného   poriadku oprávneného   zaviazal   uhradiť   sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie v sume 8 038,80 Sk. Odvolanie proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený a okrem iného tvrdil, že úmrtie povinného nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať, a preto zastavenie   exekúcie   nezavinil.   Podľa   názoru   krajského   súdu   je   odvolanie   oprávneného dôvodné.   Exekučné   konania,   ktoré   sa   začali   do   1.   februára   2002,   sa   dokončia   podľa doterajších   predpisov   (§   235   ods.   2   Exekučného   poriadku).   Podľa   §   203   Exekučného poriadku v znení platnom do 31. januára 2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však zváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd nesprávne rozhodol o trovách exekúcie, ak zaviazal k ich úhrade oprávneného. Exekučné konanie začalo podaním návrhu 11.   februára   2002,   a preto   okresný   súd   správne   poukázal   na   ustanovenie   §   235   ods.   1 Exekučného poriadku. Nesprávne však posúdil okolnosti, ktoré boli dôvodom zastavenia exekúcie.   K zastaveniu   exekúcie   došlo   pre   úmrtie   povinného,   teda   pre   stratu   jeho spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   10.   marca   2001.   Ustanovenie   §   203   Exekučného poriadku v znení platnom do 31. januára 2002 umožňuje uložiť oprávnenému úhradu trov exekúcie, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V danom   prípade   oprávnený   nemohol   ani   pri   náležitej   opatrnosti   predvídať   úmrtie povinného, ktoré je objektívnou okolnosťou majúcou za následok stratu spôsobilosti byť účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 5/00, I. ÚS 164/04).

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05).

Sťažovateľ je presvedčený, že úhrada trov mu mala byť priznaná od oprávneného, keďže povinný trovy uhradiť nemohol, pričom exekútor má zákonný nárok na úhradu trov. Opiera sa pritom o právne postavenie súdnych exekútorov vrátane ústavnoprávneho rámca problematiky.   V najhoršom   prípade   sa   malo   uvažovať   o úhrade   trov   zo   strany   dedičov povinného.

Podľa   názoru   krajského   súdu   ustanovenie   §   203   Exekučného   poriadku   v znení platnom   do   31.   januára   2002   neumožňovalo   v danom   prípade   zaviazať   na   úhradu   trov oprávneného. K možnosti uložiť túto úhradu dedičom povinného sa krajský súd nevyjadril.

Oprávnený   je   presvedčený   o správnosti   stanoviska   krajského   súdu.   Navyše akcentuje, že trovy uplatňované sťažovateľom nemožno považovať za účelné, pretože ich veľká časť vznikla už po smrti povinného.

Z príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku   možno   vyvodiť,   že   súdnych exekútorov   treba   považovať   za   príslušníkov   slobodného   povolania,   pričom   je   vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku,   teda   v podnikateľskom   režime.   Na   preklenutie   prípadných   ťažkostí   spojených s financovaním   exekučnej   činnosti   môžu   požadovať   od   oprávneného   zloženie   zálohy. Neposkytnutie zálohy je dôvodom na zastavenie exekúcie. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj   riziko   spočívajúce   v tom,   že   majetok   povinného   nebude   postačovať   na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie.

Možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný   nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (mutatis mutandis Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983).

Z ustanovenia   §   203   Exekučného   poriadku   v znení   platnom   do   31.   januára 2002 vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie,   avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil   oprávnený, prípadne,   ak oprávnený mohol   pri   náležitej   opatrnosti   v čase podania   návrhu   predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Ústavný súd nemá príčinu pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu, podľa ktorého oprávnený zastavenie konania nezavinil a jeho dôvod nemohol   predvídať.   Tento   záver   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny, či zjavne neodôvodnený.

Vzhľadom   na   argumentáciu   sťažovateľa   treba   zvážiť,   či   možno   v rámci   ústavne konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu   trov   exekučného   konania   aj   bez   splnenia   podmienok   vyplývajúcich   z tohto ustanovenia,   a to   s poukazom   na   skutočnosť,   že   súdny   exekútor   má   zákonom   priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú. Sťažovateľ je presvedčený, že oprávnený musí niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného.

S uplatnenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Exekučný poriadok v znení platnom k 31. januáru 2002 bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať oprávneného.   Výklad   zastávaný   v tejto   súvislosti   sťažovateľom   je   v priamom   rozpore s citovaným   ustanovením   Exekučného   poriadku,   a nie   je preto   akceptovateľný.   Takú interpretáciu   a aplikáciu   právneho   predpisu,   ktorá   je   v zrejmom   rozpore   s jeho   znením, nemožno považovať za legitímny výklad.

S už uvedenými úvahami úzko súvisí ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej mali všeobecné   súdy   skúmať   možnosť   uložiť   povinnosť   uhradiť   trovy   dedičom   povinného, keďže súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov.

Podľa § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku v znení platnom k 31. januáru 2002 proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu. Prechod povinností alebo práv možno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva priamo z právneho predpisu.

Podľa § 470 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na   neho   prešli   poručiteľovou   smrťou.   Ak   je   viac   dedičov,   zodpovedajú   za   náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že potom, ako sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu   skutočnosť,   že   povinný   zomrel,   okresný   súd postupoval tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu úmrtia povinného a následne ju aj zastavil. Postupoval tak bez toho, aby zisťoval, či zostal po povinnom majetok a kto tento majetok zdedil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu,   ktorý   bez   skúmania majetkových   pomerov   povinného   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a potom   ju   zastavil z dôvodu   úmrtia   povinného,   nebol   v súlade   s už   citovanými   zákonnými   ustanoveniami. Správne bolo treba v exekúcii   pokračovať proti dedičom   povinného za predpokladu, že dedili jeho majetok. Sťažovateľ, ktorého bolo možné považovať za účastníka exekučného konania iba v časti týkajúcej sa trov, nemohol podať opravný prostriedok proti uzneseniam o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a o zastavení   exekúcie.   Mohol   tak   urobiť   iba oprávnený, ktorý však zostal nečinný. Uvedená procesná situácia by však nemala brániť tomu,   aby   sa   skúmalo,   či   prichádza   do   úvahy,   aby   dedičia   povinného   boli   zaviazaní k úhrade trov exekúcie v prospech sťažovateľa.

Krajský súd konal v rozpore so zákonom, pokiaľ neskúmal otázku zodpovednosti dedičov povinného za trovy konania. Uznesením krajského súdu   č. k. 4 CoE 9/2008-46 z 22.   februára 2008 preto došlo   k porušeniu   základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Za   danej   situácie   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   potrebné   osobitne   sa   zaoberať namietaným   porušením   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť na totožnom skutkovom základe.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 4 CoE 9/2008-46 z 22. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu. Pri ďalšom rozhodovaní bude treba vyhodnotiť aj námietku oprávneného týkajúcu sa účelnosti uplatnených nárokov sťažovateľa.

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   priznal sťažovateľovi   sumu   10   098   Sk,   a to   za   tri   úkony   právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť, vyjadrenie) po 3 176 Sk, ako aj režijný paušál trikrát po 190 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008