znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 272/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. júla 2006 doručené podanie Ing. P. M., Č., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Dňa 19. 05. 2004 som prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu na Krajský súd v Bratislave proti Slovenskej informačnej službe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby zo dňa 24. 03. 2004, č. p. PK-21-5/2004. Žaloba bola z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená Krajskému súdu v Žiline, ktorý ju rozsudkom zo dňa 31. 01. 2005 č. 25 S 58/04 zamietol. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že som si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal som tvrdenia obsiahnuté v žalobe. Zároveň však v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že „Je pravdou, že k preukázaniu týchto tvrdení, žalobca navrhoval v žalobe vykonať dôkazy (výsluch svedkov) a je tiež pravdou, že správne orgány v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonali.“ Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový   súd   sa   nie   len   že   nezaoberal   mojimi   vyjadreniami   ale   ani   nevykonal dôkazy, ktoré som navrhoval vykonať, najmä od Slovenskej informačnej služby nevyžiadal záznam z operatívnej porady riaditeľa SIS č. p. 77/32-D-43-45/2003 zo dňa 8. 4. 2003, ktorý SIS nepredložila, aj keď som to navrhoval a súd viackrát žiadal.

Riaditeľ SIS na tejto porade z pozície svojej funkcie vydal pokyn, ktorý nemá oporu v zákone,   aby   príslušníkom   SIS,   ktorí   v   minulosti   pôsobili   v   ŠtB,   VKR   a spravodajských útvarov PS a OŠH bol ukončený služobný pomer. Naopak, súd sa stotožnil s účelovými a nepravdivými tvrdeniami žalovaného,   ktorý navyše manipuloval s dôkazmi,   ako napr.   s mojou žiadosťou o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorú predložil neúplnú a pozmenenú. Ďalej   žalovaný   k   priebehu   porady,   na   ktorej   bol   vykonávaný   nátlak   na   moju   osobu, predložil písomnosť č. p. 63/980-37-5/2004, podpísanú príslušníkom žalovaného P., ktorý sa   však   predmetnej   porady   vôbec   nezúčastnil.   Nepravdivé   skutočnosti   sú   uvedené   aj   v písomnosti č. p. 77/33-132-16/2005-PRAV zo dňa 24. 01. 2005 (strana 76 spisu) týkajúcej sa   spoločnosti   T.,   že   žalobca   vedome   zamlčal   svoju   podnikateľskú   činnosť,   čím   súd   aj Slovenskú   informačnú   službu   zavádzal...   z   ktorého   nepravdivého   tvrdenia   je   odvodená značná časť argumentácie krajského ale aj najvyššieho súdu. Vzhľadom k tomu, že som nebol pozbavený mlčanlivosti tak, ako som požadoval, nemohol som sa k tejto písomnosti riadne vyjadriť. Navrhol som však vykonať dokazovanie listinami, založenými u žalovaného pod č. p. 63/920-D-70-3/2003-S a 63/920-108/2003, z ktorých je zrejmé, že v súvislosti so spoločnosťou T. som si plnil len svoje služobné povinnosti. So súhlasom nadriadených som podnikal od začiatku môjho služobného pomeru, teda aj pred založením spoločnosti T., príslušné písomnosti sú založené v SIS. Založenie tejto spoločnosti v žiadnom prípade teda nemôže svedčiť o tom, že som už dlhšie nechcel zotrvať v služobnom pomere a bol som rozhodnutý   odísť   ešte   pred podaním   žiadosti   o uvoľnenie zo služobného   pomeru,   ktorý názor si osvojil Najvyšší súd na základe nepravdivej informácie od žalovaného. Uvedeným postupom   žalovaný   úmyselne   zavádzal   súd.   Krajský   súd   nevyhovel   mojej   požiadavke   o zabezpečenie zbavenia mlčanlivosti mojej osoby u riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Z   tohto   dôvodu   boli   moje   možnosti   obrany   proti   nepravdivým   vyjadreniam   žalovaného značne obmedzené. Postupom krajského súdu mi bola odoprená možnosť účinne si brániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Podľa ustanovenia § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. O. s. p. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „O. s. p.“) „súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi   sporné,   ak   o   nich   alebo   o   ich   pravdivosti   nemá   dôvodné   a   závažné pochybnosti.“ „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a   z akých dôvodov,   ako   sa   vo veci   vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorým bola moja žaloba zamietnutá, nebolo v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, dňa 18. 04. 2005 som   proti   nemu   podal   odvolanie.   Predmetom   odvolania   boli   najme   vyššie   uvedené nedostatky   konania,   následkom   ktorých   bolo   vydanie   nesprávneho   rozhodnutia   vo   veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní rozhodol Rozsudkom zo dňa 14. 03. 2006, č. k. 5   Sž-o-KS   65/2005   tak,   že   odvolanie   žalobcu   zamietol   a   napadnuté   rozhodnutie potvrdil.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   rovnako   vychádza   z   nedostatočne   zisteného skutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia veci. Mám zato, že ak by boli   vykonané   všetky   dôkazy,   ktorých   vykonanie   som   navrhoval,   bolo   by   jednoznačne preukázané,   že   zo   strany   žalovaného   bol   vyvíjaný   nátlak   na   moju   osobu   v   súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru. Konanie na prvostupňovom ale aj na odvolacom súde však bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Postupom súdu bola porušená rovnosť účastníkov konania, čím som sa dostal do nevýhodnej pozície. Na jednej strane neboli rešpektované moje požiadavky na zabezpečenie a vykonanie dôkazov, ktoré som sám zo svojej pozície nemal možnosť súdu predložiť, keďže sa jedná o utajované písomnosti, ktoré sa nachádzajú v SIS a na druhej strane som sa nemohol vyjadrovať k účelovým a nepravdivým tvrdeniam žalovaného, keďže som   nebol   zbavený   mlčanlivosti.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   takto   zisteného skutkového   stavu   vyvodil   názor,   že   „...   sa   žalobcovi   nepodarilo   preukázať,   že   konal neslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov a aktuálnej   situácie   u žalovanej.   Prešiel   viacerými   výcvikmi   a   psychotestami.   Jeho subjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie a postoja spoločnosti k bývalej Štátnej   bezpečnosti   a   k   jej   pracovníkom   nepotvrdzuje,   že   bol   skutočne   donútený   podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len na jeho rozhodnutí, či požiada o uvoľnenie alebo nie. Závery pracovnej porady jednoznačne potvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom skutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti rozhodnutý   odísť,   svedčí   aj   skutočnosť,   že   od   22.   októbra   2003   sa   stal   spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.“

V súvislosti s názorom najvyššieho súdu a ním vyvodených záverov, poukazujem na nasledovné skutočnosti:

Pokiaľ   najvyšší   súd   pod   možnosťou   voľby   mal   na   mysli   ukončenie   služobného pomeru podľa ustanovenia § 191 alebo podľa ustanovenia § 192 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v platnom znení, tak možnosť   voľby   som   nepochybne   mal,   avšak   to   nebolo   predmetom   konania.   Predmetom konania   bolo   posúdenie,   či   som   mal   možnosť   voľby   medzi   ukončením   a   neukončením služobného pomeru. Z vyjadrení žalovaného založených písomne do spisového materiálu alebo   prednesených   na   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   na   prvostupňovom   súde   dňa

21. 01. 2005 možno jednoznačne preukázať, že táto možnosť voľby mi umožnená nebola (strana   4   zápisnice   „...   majú   všetci   prítomní   len   dve   možnosti   odchodu   zo   služobného pomeru...“).

Pokiaľ   najvyšší   súd   uvádza,   že   viacerí   bývalí   pracovníci   Štátnej   bezpečnosti   si žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru nepodali, nie je to pravda. Všetci zúčastnení na pracovnej porade si predmetnú žiadosť k stanovenému termínu podali. Podľa záznamu zo dňa 22. 10. 2003, č. p. 63/920-21-3/2003, ktorý som sám napísal len z toho dôvodu, že bol na mňa a ostatných zúčastnených vyvíjaný nátlak, v diskusii na uvedenú tému vystúpili všetci prítomní s tým, že v prípade podania si žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sa jedná   len   o   splnenie   pokynu   nadriadeného.   Pokyn   nadriadeného   mi   bol   aj   písomne potvrdený v súlade s § 48, odst. 4 zákona č. 73/98 priamym nadriadeným v zmysle § 4 zákona č. 73/98. V zápisnici z pojednávania na Krajskom súde dňa 21. 1. 2005 na str. 6 som na   otázku   súdu   uviedol,   že   som   postupoval   v   súlade   s   týmto   ustanovením.   Tvrdenia žalovaného k tomuto pokynu na pojednávaní dňa 14. 3. 2006 na Najvyššom súde sú účelové a   zavádzajúce.   Všetci,   uviedli,   že   majú   záujem   naďalej   zotrvať   v   služobnom   pomere príslušníka   SIS   a pokračovať   v   plnení   služobných   úloh   v   rozpracovaných   akciách. Prítomným   boli   na   tejto   porade   rozdané   žiadosti   o   uvoľnenie   zo   služobného   pomeru a zároveň   určený   termín   do   kedy   tieto   žiadosti   majú   odovzdať.   Ako   dôkaz   uvedeného priebehu   porady   som   tiež   navrhoval   vypočuť   svedkov,   ktorí   boli   na   porade   prítomní. Uvedený dôkaz však vykonaný nebol.

Rovnako nepravdivé sú tvrdenia žalovaného, ako som už uviedol, ktoré si osvojil aj súd, týkajúce sa spoločnosti T. Mnou navrhované dôkazy na vyvrátenie týchto tvrdení súd nevykonal.

Žalovaný   tiež   účelovo   argumentuje   právnou   úpravou,   ktorá   v   tom   čase   platná nebola.   Podľa   názoru   žalovaného,   činnosť   v   bývalých   zložkách   ŠtB   predstavovala bezpečnostné riziko. Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného v tom čase „Za bezpečnostné   riziko   podľa   odseku   1   sa   považuje   a)   činnosť   proti   záujmom   Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika zaviazala chrániť podľa medzinárodných zmlúv, b) úmyselné porušenie právnych predpisov, v dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie záujmov Slovenskej republiky, alebo zistenie skutočností, ktoré majú vplyv na dôveryhodnosť a ovplyvniteľnosť osoby a môžu ovplyvniť schopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach.“ Navyše dňa 21. 10. 2003 bol vydaný zákon č. 432/2003 Z. z., ktorým sa okrem iného mení ustanovenie § 76 ods. 4 zákon   č.   241/2001   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   tak,   že   osobám,   ktoré   boli k 1. novembru   2001   určené   na   oboznamovanie   sa   so   štátnym   tajomstvom   v   období po 1. januári 1997, sa považujú za oprávnené osoby pre stupeň utajenia Prísne tajné alebo Tajné podľa tohto zákona do 31. 10. 2004, ak nenastanú iné okolnosti na zánik oprávnenia. V zmysle uvedeného v danej dobe neexistovali žiadne zákonné prekážky pre zotrvanie mojej osoby v služobnom pomere k žalovanému. Tieto podmienky sa zmenili až prijatím zákona č. 215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a   doplnení   niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 2004. V zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 tohto   zákona   za   bezpečnostne   spoľahlivú   osobu   sa   nepovažuje   ten,   kto   bol   pracovne zaradený   a   aktívne   vykonával   činnosť   v ustanovených   štruktúrach   bývalej   Štátnej bezpečnosti.   Pre   posúdenie   právneho   stavu   prejednávanej   veci   je   uvedené   ustanovenie absolútne irelevantné.   Rovnako sú v tejto súvislosti právne irelevantné aj spojenia ako budúci   zámer   zákonodarcu   a   pod.   Harmonogramy   odchodu   bývalých   príslušníkov   ŠtB zo služobného   pomeru,   pracovné   porady,   termíny   na   podanie   žiadostí   atď.   boli   len nátlakovými   aktivitami   žalovaného   na   ukončenie   služobného   pomeru   s   dotknutými príslušníkmi. Vzhľadom k tomu, že na ukončenie služobného pomeru príslušníkov, ktorí v pôsobili   v zložkách   ŠtB   neboli   v tom   čase   zákonné   predpoklady,   žalovaný   mi   túto povinnosť uložil príkazom. Absolútne nesúhlasím s názorom najvyššieho súdu, že sa jedná iba o moje subjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie. Ďalšou formou nátlaku bola kontrola inšpekcie SIS, o ktorej bol spracovaný protokol č. p. 25-119-17/2003-Dok- 2003,   z ktorého vyplynulo porušenie ustanovenia § 3,   ods.   2   zákona   č.   278/1993 Z.   z. o správe majetku štátu a ustanovenie § 10 ods. 1, 47 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, čím som mal zároveň porušiť § 48 ods. 3 písm. a) a h) zákona č. 73/1998   Z.   z.   a teda   v   spojení   s   §   17   cit.   zákona   aj   služobnú   prísahu.   K   protokolu o kontrole som podal dve písomné stanoviská, ktoré boli mojimi nadriadenými akceptované, no napriek tomu žalovaný podal na moju osobu trestné oznámenie pre spáchanie trestného činu   podvodu,   neoprávneného   užívania   cudzieho   motorového   vozidla   a   zneužívania právomoci verejného činiteľa. Trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom PZ Úradom justičnej a kriminálnej polície, Bratislava III pod ČVS: ORP-1533/1-OSV- B3-2003 bolo uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 30. 05. 2005, č. k. 2 PV 1707/03-42 zastavené.   Najvyšší   súd   uvedené   skutočnosti   nezobral   na   zreteľ   a   nezohľadnil   ich   pri posudzovaní celkového skutkového stavu.

Podľa § 101 ods. 1 O. s. p. „Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.“

Podľa § 129 ods. 2 O. s. p. „Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.“

Podľa § 132 O. s. p. „Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.“

Podľa § 153 ods. 1 O. s. p. „Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.“

Podľa § 213 ods. 2, 3 O. s. p. „Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom   rozsahu   opakuje   sám.   Odvolací   súd   môže   doplniť   dokazovanie   vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.“

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. „Súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.“

Vzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp. rozhodnutie   o   zamietnutí   mojej   žaloby   potvrdil,   porušil   moje   základné   práva   upravené v čl. 46   a   nasl.   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Za   porušenie   môjho   základného   práva považujem   to,   že   súd   neprejednal   moju   vec   spravodlivo,   pretože   rozhodol   na   základe nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Mám   zato,   že   na   preukázanie   neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny, ktorými sú najmä záznam zo dňa 22. 10. 2003 a na neho nadväzujúca žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru. Ukončenie činnosti bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti v SIS bola   v   tom   období   verejne   diskutovaná   téma,   pričom   z   vyjadrení   najvyšších   ústavných predstaviteľov a riaditeľa SIS bolo zrejmé, že títo príslušníci musia ukončiť služobný pomer k SIS, a to aj napriek tomu, že takýto postup bol v rozpore s v tom čase platnou právnou úpravou.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou označeného základného práva (slobody) nerozhoduje iný súd.

Pri uplatnení ochrany môjho základného práva (slobody) som využil všetky právne prostriedky,   ktoré   mi   právne   predpisy   na   jeho   ochranu   poskytujú.   Tým   som   splnil podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Zákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov)   na   podanie   sťažnosti   som   dodržal,   pretože od doručenia   mi   právoplatného   rozhodnutia/oznámenia   opatrenia/upovedomenia   o   inom zásahu/do dňa podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace.

Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti a aby rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil moje základné právo (slobodu).

Žiadam tiež, aby mi Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien a doplnkov v sume 4.228,- Sk, a to za dva úkony právnej služby á 1.950,- Sk a dva režijné paušály á 164,- Sk.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal tento nález:

1. Základné právo (sloboda) Ing. P. M. upravené v čl. 46 a nas. Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 (rozhodnutím č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005 z 14. 03. 2006) porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   5   Sž-o-KS   65/2005 z 14. 03. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. P. M. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 4.228,- Sk, ktoré je Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   K.   č.   262   225 3589/1100 vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu   ako   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   vykonáva   súdnu   moc   podľa   čl.   142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami a povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu   (napr.   II.   ÚS   251/03)   sa   však   právo   na   súdnu   ochranu   nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmať len to, či sa   tieto   zákony   nevyložili   spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa preskúmal,   či   postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   neboli   svojvoľné   a či   mali   oporu v zákone.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 25 S 58/2004-89 z 31. januára 2005, ktorým tento   súd   zamietol   jeho   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Slovenskej informačnej služby.

Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a v zmysle § 212 OSP dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keď konštatoval, že:

«Podľa   §   191   ods.   1   zákona   č.   73   /1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej   polície   v znení   zmien   a doplnkov   (ďalej   len   „zákon“)   policajt   musí   byť uvoľnený   zo   služobného   pomeru,   ak   o to   požiada.   Žiadosť   o uvoľnenie   zo   služobného pomeru musí byť písomná a doručená nadriadenému, inak je neplatná.

Rozhodnutie   o skončení   služobného   pomeru   uvoľnením   oznámi   nadriadený policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru (§ 191 ods. 8 zákona).

Personálnym   rozkazom   z 20.   novembra   2003   č.   1259   bola   akceptovaná   žiadosť žalobcu   z   27.   októbra   2003   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru.   V podanom   odvolaní z 9. januára 2004 žalobca uviedol, že žiadosť nepodal slobodne, ale na základe príkazu, pod nátlakom a z donútenia. Odvolanie žalobcu bolo rozhodnutím žalovanej z 24. marca 2004 č. PK-21-5/2004 zamietnuté a personálny rozkaz z 20. novembra 2003 bol potvrdený. V odvolacom   konaní   predložil   žalobca   odvolaciemu   súdu   „písomné   potvrdenie pokynu   na   predloženie   žiadosti   o ukončenie   pracovného   pomeru“   z 22.   apríla   2003 a z 22. októbra 2003. Zástupca žalovanej na pojednávaní k predloženým listinám uviedol, že tieto neobsahujú povinné administratívne náležitosti, nepreukazujú svoj pôvod, teda že boli   skutočne   vydané   a podpísané   žalovanou.   Pripustil   možnosť,   že   boli   spísané a vyhotovené až po podaní žiadosti a pre potreby súdneho konania. Osoba, ktorá podpísala predložené   listiny,   nie   je   riaditeľom   príslušnej   sekcie.   Iba   riaditeľ   sekcie   bol   jediný oprávnený vydať rozkaz a písomne potvrdiť, že na jeho splnení trvá.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   sa   žalobcovi   nepodarilo   preukázať,   že   konal neslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov a aktuálnej situácie žalovanej. Prešiel viacerými výcvikmi a psychotestami. Jeho subjektívne hodnotenie   a vnímanie   spoločenskej   situácie   a postoja   spoločnosti   k bývalej   Štátnej bezpečnosti   a k jej   pracovníkom   nepotvrdzuje,   že   bol   skutočne   donútený   podať   žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len na jeho rozhodnutí,   či   požiada   o uvoľnenie   alebo   nie.   Závery   pracovnej   porady   jednoznačne potvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom skutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti rozhodnutý   odísť,   svedčí   aj   skutočnosť,   že   od   22.   októbra   2003   sa   stal   spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.

Odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   námietky   žalobcu   uvedené   v jeho   odvolaní,   sú nedôvodné.   Krajský   súd   dostatočne   zistil   skutkový   stav   a dospel   k správnym   právnym záverom.   Svoj   rozsudok   náležite   a logicky   odôvodnil.   Nebolo   úlohou   krajského   súdu vykonávať rozsiahle dokazovanie, ako sa mylne žalobca domnieva. Krajský súd v súlade s § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho priadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol v čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   žalovanej a bolo   na jeho   vôli   vykonať   dôkazy nevyhnutné na preskúmanie tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31.   januára 2005 č.   25 S 58/2004-89 ako vecne správny potvrdil.»

Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil.   V jeho   rozhodnutí   sú   uvedené skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zjavné,   že   tento   sa   zaoberal námietkami   sťažovateľa.   Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by závery najvyššieho súdu v označenej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s článkami ústavy a dohovoru, ktoré označil sťažovateľ.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo ktoré   by   svedčili   o porušení   ústavnoprocesných   princípov   (čl.   46   až   50   ústavy).   Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   takým   rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym ich porušovaním. Sťažovateľ   bol   v predmetnom   spore   žalobcom,   najvyšší   súd   o jeho   veci   na   základe odvolania   konal   a rozhodol,   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný   súd   nie   je   taktiež   zásadne   oprávnený   ani povinný   opätovne   sa   venovať námietkam,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ak   boli prerokované a tieto súdy o nich rozhodli.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery najvyššieho súdu o relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok krajského súdu, alebo ktoré by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach prípadu vecnú nesprávnosť, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti či   arbitrárnosti   tohto   názoru,   ak   navyše   sťažovateľ   nepreukázal,   že   prípadná   vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 156/04). Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľom   odvolacím súdom   také   nedostatky   nevykazuje.   Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by bolo spôsobilé   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označeným   článkom   ústavy,   resp.   dohovoru. Skutočnosti   označené   v sťažnosti   teda   ústavnému   súdu   neumožnili   dospieť   k záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z jeho   právnych   východísk   a záverov,   a konštatujúc,   že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami, zaručenými v označenom článku ústavy, resp. dohovoru, odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok bolo už rozhodovanie o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom bezpredmetné.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2006