znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 271/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., adresa na doručovanie – S., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2009 doručená sťažnosť J. M., Ž., adresa na doručovanie – S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Dňa 17. 4. 2007 doručil sťažovateľ na Okresný súd v Žiline žalobu vo veci zaplatenia 200 000,- Sk s príslušenstvom. Žalobnému návrhu bola pridelená sp. zn. 6 C 156/2007. Uznesením Okresného súdu v Žiline zo dňa 6. 9. 2007 bol sťažovateľ oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

Podaním zo dňa 17. 12. 2007 doplnil a opravil návrh zo dňa 17. 4. 2007. Uznesením zo dňa 16. 1. 2008 súd vyzval odporcu na vyjadrenie k podanému návrhu, k čomu sa odporcovia vyjadrili 6. 3. 2008, 11. 3. 2008 a 14. 2. 2008. Následne bol spis predložený sudcovi.

Podaním   adresovaným   predsedovi   súdu   zo   dňa   28.   3.   2009   sťažovateľ   namietal nečinnosť súdu a prieťahy v konaní trvajúce 1 rok.

Dňa 27. 4. 2009 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie okresného súdu, v ktorom podpredseda   okresného   súdu   reagoval   na   sťažovateľovu   sťažnosť.   Nečinnosť   súdu   - prieťahy v konaní trvajúce 1 rok ospravedlnil veľkým množstvom pridelených starších vecí zákonnému sudcovi.

Sťažnosť bola posúdená ako čiastočne dôvodná. So stanoviskom okresného súdu sťažovateľ nesúhlasí, nakoľko sťažnosť považuje za plne   dôvodnú.   Zákonný   sudca   po   podaní   sťažovateľovej   sťažnosti   stanovil   termín pojednávania na deň 12. 6. 2009.

Nakoľko   má   sťažovateľ   za   to,   že   Okresný   súd   v Žiline   porušil   jeho   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov obracia sa preto na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby on rozhodol, či boli porušené ľudské práva a základné slobody sťažovateľa. (...) Sťažovateľ ďalej uvádza, že spĺňa procesnú podmienku stanovenú ústavný súdom na   podanie   svojej   sťažnosti   a to,   že   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   príslušnému orgánu štátnej správy súdov. (...)

Pri rozhodovaní o tom, či všeobecný súd porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa berú do úvahy tieto kritéria:

a) „Dĺžka konania o subjektívnom práve“

Sťažovateľ uvádza, že súd svojou nečinnosťou trvajúcou od marca 2008 trvajúcou do apríla 2009 sa dopustil zbytočného prieťahu, ktorý má povahu porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov. (...)

b) „Právna a faktická zložitosť veci“ Sťažovateľ svoju vec nepokladá za právne a fakticky zložitú, nakoľko v jeho veci sa neaplikovalo   viac   právnych   noriem,   právne   normy   nenadobudli   v interpretácii   viac významov, nepredpokladajú viaceré uváženie alebo voľné uváženie.

c) „Správanie účastníka konania“ Sťažovateľ   uvádza,   že   svojím   konaním   v čase   od   marca   2008   do   apríla   2009 nespôsobil konanie, ktoré by malo za následok spomalenie alebo zdržanie rozhodovacej činnosti súdu.

d) „Spôsob, akým orgán verejnej moci o veci rozhodoval“ Podľa názoru sťažovateľa nadmerná zaťaženosť zákonného sudcu starším nápadom vecí nie je dôvodom na to, aby zbavoval súd povinnosti postupovať v občianskom súdnom konaní   sťažovateľa   tak,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu.

Práve nadmerná zaťaženosť sudcov Okresného súdu v Žiline svedčí o zlej organizácii a vedení súdu. (...)

Sťažovateľ má za to, že Okresný súd v Žiline v jeho veci nečinnosťou trvajúcou 1 rok spôsobil zbytočné prieťahy v konaní porušujúc pritom právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. (...)

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil tento nález:

1. Základné právo J. M. zakotvené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/2007 na Okresnom súde v Žiline porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje v konaní pod sp. zn. 6 C 156/2007 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.   právo   na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl.   46 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky vo výške - v sume 1 500,- eur(...), ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd v Žiline sťažovateľovi do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľ svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie dôvodí jednak dĺžkou nečinnosti súdu, ako aj tým, že konaním súdu, resp. jeho nekonaním bol vystavený pocitom právnej neistoty, zúfalstva, krivdy a poníženia, keď súd vo veci nekonal ústavne súladným spôsobom.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   v Žiline   povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu ustanovené Ústavným súdom Slovenskej republiky.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/07.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02).

Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 156/07, do ktorého bolo nahliadnuté, možno konštatovať, že okresný súd o žalobnom návrhu sťažovateľa podanom 17. apríla 2007 proti 1. Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra   Slovenskej   republiky,   2.   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a 3. Slovenskej republike –Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) na zaplatenie sumy 200 000 Sk s prísl. z titulu „náhrady škody vzniklej v trestnom konaní“ postupoval   v napadnutom   konaní   v podstate   priebežne.   V období   od   podania   návrhu odstraňoval   procesné   prekážky   konania,   konkrétne   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho   poplatku   za   podaný   návrh,   na   čo   ten   reagoval   žiadosťou „o   oslobodenie   od platenia   spomínaného   súdneho   poplatku“,   ktorú   však   nepodložil   dokladmi.   Sťažovateľ uvedenú žiadosť zdokladoval na výzvu okresného súdu, ktorý napokon 6. septembra 2007 mohol   uznesením   č.   k.   6   C   156/07-53   priznať   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   29.   septembra   2007.   Vykonaním relevantných procesných   úkonov a vydaním rozhodnutia, aj keď nemeritórneho, možno konštatovať,   že   úkony   okresného   súdu   smerovali   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Dňa   28.   novembra   2007   okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   156/07-56   vyzval sťažovateľa, „aby   v lehote   10   dní   od   doručenia   tohto   uznesenia   svoj   návrh   na   začatie konania doplnil a opravil, v opačnom prípade súd podanie odmietne“. Sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu 17. decembra 2007.

Okresný súd uznesením č. k. 6 C 156/07-60 zo 16. januára 2008 vyzval odporcov, aby sa písomne vyjadrili k žalobnému návrhu. Ako posledná sa k návrhu vyjadrila generálna prokuratúra 11. marca 2008. Od tohto dňa bol okresný súd skutočne nečinný, avšak 12. júna 2008 centrum právnej pomoci rozhodnutím sp. zn. 3N 117/07 odňalo sťažovateľovi nárok na   poskytnutie   právnej   pomoci,   a preto   29.   októbra   2008   právny   zástupca   sťažovateľa oznámil súdu „zrušenie plnomocenstva“ voči sťažovateľovi. Okresný súd teda v období „od marca 2008 (...) do apríla 2009“ skutočne nevykazoval vo veci bezprieťahový postup, pričom vo veci bol nariadený termín pojednávania až 14. apríla 2009.

Sťažovateľ 28. mája 2009 navrhol, aby súd „zastavil konanie voči“ ministerstvu spravodlivosti a voči generálnej prokuratúre, a 12. júna 2009 bolo pojednávanie odročené na 22. september 2009 „z dôvodu ospravedlnenej neúčasti odporcu“.

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00). Ústavný   súd   už vo svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Aj keď postup okresného súdu nebol bez prieťahov minimálne   po   dobu   ôsmych   mesiacov,   v napadnutom   konaní   sa   nevyznačuje   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto   neprichádza do úvahy,   aby   ústavný   súd mohol postup   okresného súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd návrh sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009