znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 271/07-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť P. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 16/04 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Ntv 30/2005 a sp. zn. 3 To 101/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. H. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   101/2005 p o r u š e n é b o l o.

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 To 101/2005   p o r u š i l   základné právo P. H. podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Sťažnosti P. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania P. H. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. decembra 2005   doručené   podanie   P.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B.,   ktoré   bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 16/04 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Ntv 30/2005 a sp. zn. 3 To 101/2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava I z 23. októbra 2002 sp. zn. 3 Nt 179/02 bol vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Na predbežnom prejednaní obžaloby rozhodol krajský súd podľa § 192 Trestného poriadku, že sa sťažovateľ ponecháva vo väzbe. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť odôvodnenú jeho nepriaznivým zdravotným stavom, a tým, že dôvody väzby pominuli.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 30/2005 zo 14. júla 2005 bolo rozhodnuté o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   do   21.   januára   2006.   Uvedené   uznesenie   považoval sťažovateľ zároveň za rozhodnutie o sťažnosti proti ďalšiemu ponechaniu vo väzbe.

Sťažovateľ podal 19. augusta 2005 krajskému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, kde   predovšetkým   poukázal   na   svoje   závažné   ochorenie,   ťažkosti   s nohami.   Znalec konštatoval, že zdravotný stav obvineného svedčí o nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, pričom v prípade nedodržania princípov liečby treba predpokladať ďalšie zhoršovanie stavu. Lekárske konzílium Ústavu na výkon väzby B. (ďalej len „ÚVV“), ktoré sa zišlo 25. júla 2005,   s poukázaním   na   zdravotný   stav   sťažovateľa   konštatovalo,   že   je   potrebné prostredníctvom   advokáta   iniciovať   prepustenie   z väzby.   Správa   riaditeľa   ÚVV z 11. augusta   2005   taktiež   uvádza,   že   u sťažovateľa   ide   o závažné chronické   ochorenie, ktoré v podmienkach ÚVV má napriek intenzívnej starostlivosti zhoršujúci sa charakter. V žiadosti   o prepustenie   z väzby   poukázal   sťažovateľ   na   dôvodnú   aplikáciu   inštitútu upustenia   od   vykonania   trestu   odňatia   slobody   pre   nevyliečiteľnú   a životu   nebezpečnú chorobu aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby, t. j. pri upustení od vykonania väzby pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu.

Sťažovateľ   podal   21.   septembra   2005   krajskému   súdu   doplnenie   žiadosti o prepustenie   z väzby,   pretože   špecialista   zo   „štátnej   nemocnice“   (teda   nie   väzenskej nemocnice)   konštatoval   nevyhnutnosť   urgentnej   liečby.   Zároveň   požiadal   krajský   súd z tohto   dôvodu   o urýchlené   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci.   Sťažovateľ   podal najvyššiemu   súdu   22.   septembra   2005   ďalšiu   žiadosť   o urýchlené   prerokovanie a rozhodnutie   o jeho   väzobnej   veci.   Napokon   sťažovateľ   podal   sťažnosť   adresovanú predsedovi najvyššieho súdu podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov,   ktorej   predmetom   bola   žiadosť   o preskúmanie   postupu   senátu najvyššieho súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 To 96/2005 a 3 To 101/2005.

Najvyšší   súd   zamietol   uznesením   sp.   zn.   3   To   101/2005   z 10.   novembra   2005 sťažnosť obvineného proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 16/04 s tým, že zhoršenie zdravotného stavu nie je samo osebe dôvodom na prepustenie z väzby, pretože zdravotnú starostlivosť počas trvania väzby môže zabezpečiť zdravotnícke zariadenie ÚVV. Najvyšší súd   uviedol,   že   zároveň   rozhodol   aj   o všetkých   podaniach   sťažovateľa   doručených do vydania predmetného rozhodnutia, a teda aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd v uznesení o predĺžení lehoty trvania väzby sp. zn. 3 Ntv 30/2005 zo 14. júla 2005 rozhodol zároveň o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 16/04 o ponechaní vo väzbe. Sťažovateľ ďalej uvádza, že príslušným súdom na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v konaní pred súdom je krajský súd.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o sťažnosti   proti   ponechaniu   vo   väzbe   sp. zn. 3 To 101/2005   nemožno   podľa   sťažovateľa   považovať   za   rozhodnutie   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby z 19. augusta 2005.

Sťažovateľ   je   v dôsledku   uvedeného   postupu   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu zbavený možnosti opakovať svoju žiadosť o prepustenie z väzby v periodických lehotách, lebo táto možnosť je viazaná na právoplatné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti.

Z toho   vyplýva,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   sp.   zn.   3   Ntv   30/2005 a krajského súdu v konaní sp. zn. 1 T 16/04 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Tým, že nebolo doteraz rozhodnuté, došlo aj k porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru. Tým, že sa najvyšší súd nezaoberal všetkými dôvodmi podania, porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napokon sťažovateľ považuje pobyt vo väzbe, ktorým mu je spôsobované závažné duševné a psychické utrpenie sprevádzané   rapídnym   zhoršovaním   zdravotného   stavu   spojeným   s bezprostredným ohrozením jeho života, pričom utrpenie je spôsobené nemožnosťou poskytnutia adekvátnej zdravotnej starostlivosti, za porušenie čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa, a to práva:

-podľa Čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého   možnosť   pozbaviť   osobnej   slobody je len   z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v zmysle ktorého do väzby možno vziať iba z dôvodov a na   čas   ustanovený   zákonom   a na   základe   rozhodnutia   súdu,   a ktoré obsahuje aj právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby a aj právo na prepustenie z väzby ak je táto nezákonná;

-Čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, ktorým sa každému zaručuje právo na obhajobu;

-Čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa zaručuje právo na spravodlivý súdny proces;

-Čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 Dohovoru, ktorým sa zaručuje ochrana pred mučením   a podrobením   sa   krutému,   neľudskému   a ponižujúcemu zaobchádzaniu;

boli   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   Ntv   30/2005 a 3 To 101/2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 1 T 16/04 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Ntv 30/2005 zo dňa 14.07.2005 zrušuje.

Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu Bratislava, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 16/04 konal   v súlade   s Trestným   poriadkom   a rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby zo dňa 19. 08. 2005.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   splatná   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J..“

II.

Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 271/07-21 z 11. decembra 2007 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v odpovedi z 12. novembra 2007 na výzvu a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení z 22. januára 2008 vyslovili súhlas s tým, aby   sa   upustilo   od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   preto   pri   svojom   rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti a z listinných dôkazov.

Zo   sťažnosti   a spisového materiálu, ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal, vyplynulo, že spôsob   rozhodovania   o väzbe   v prerokovávanej   veci   bol   veľmi   neprehľadný.   Z tohto dôvodu   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   uviesť   nasledovnú   časovú   rekapituláciu sťažovateľovho prípadu:

- 23. októbra 2002 bol sťažovateľ okresným súdom vzatý do väzby,

- 16. februára 2005 na predbežnom prejednaní obžaloby krajský súd rozhodol podľa § 192 Trestného poriadku o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa a jeho trestná vec bola vrátená prokurátorovi   na   došetrenie;   sťažovateľ   podáva   sťažnosť   proti   výroku   o trvaní   väzby v uznesení sp. zn. 1 T 16/04,

- 14. júla 2005 najvyšší súd predlžuje lehotu trvania väzby do 21. januára 2006 uznesením sp. zn. 3 Ntv 30/2005; sťažovateľ sa domnieva, že týmto rozhodnutím najvyšší súd reagoval na sťažnosť podanú proti uzneseniu o trvaní väzby podľa § 192 Trestného poriadku,

- 19. augusta 2005 sťažovateľ žiada krajský súd o prepustenie z väzby,

- 21. septembra 2005 sťažovateľ dopĺňa predchádzajúcu žiadosť,

- 22. septembra 2005 sťažovateľ žiada o urýchlené prerokovanie a rozhodnutie,

- 17. októbra 2005 sa sťažovateľ sťažuje predsedovi najvyššieho súdu,

-   10.   novembra   2005   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   To   181/2005 o zamietnutí   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   o trvaní   väzby   podľa   §   192   Trestného poriadku,   pričom   v odôvodnení   uviedol,   že   týmto   vybavuje   aj   všetky   ostatné   podania; najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 96/2005 zamietol sťažnosť krajského prokurátora proti uzneseniu o vrátení veci do prípravného konania.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o prepustenie   z väzby   ustanovuje   výslovne   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť.

V náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   ústavný   súd   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   aj   z hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného   uviedol,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   teda   nezodpovedá   lehota   počítaná   na mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33- 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

Ústavný súd konštatuje, že požiadavke urýchlenosti väzobného rozhodovania musí zodpovedať aj rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe podľa § 192 Trestného poriadku.

Hlavná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodol nepríslušný súd a príslušný súd nerozhodnutím o jeho žiadosti porušil právo na urýchlené rozhodnutie o väzbe. Ústavný súd zo spisového materiálu zistil, že sťažovateľ podal   najprv   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   o ponechaní   vo   väzbe   podľa   §   192   Trestného poriadku,   potom   krajský   súd   predĺžil   jeho   väzbu   a napokon   sťažovateľ   podal   žiadosť o prepustenie. Napriek tomuto poradiu o sťažnosti proti ponechaniu vo väzbe, ktorá bola podaná ako prvá, rozhodol najvyšší súd až na poslednom mieste. Z tejto skutočnosti vznikla zvláštna,   neprirodzená   situácia,   spočívajúca   v tom,   že   prv   bolo   rozhodnuté   o predĺžení väzby a potom o ponechaní vo väzbe, pričom uvedené „ponechanie“ by správne malo trvať do   predĺženia   väzby.   Zároveň   sa   nerozhodnutím   najvyššieho   súdu   o trvaní   väzby skomplikovala   možnosť   krajského   súdu   rozhodovať   o žiadosti   o   prepustenie   z väzby, pričom túto právnu situáciu vyriešil najvyšší súd paušálnym rozhodnutím o trvaní väzby, kde sa zmieňuje aj o žiadosti o prepustenie z väzby. Taktiež nemohol sťažovateľ žiadať opätovne o prepustenie z väzby z rovnakých dôvodov. Najvyšší súd rozhodol po ôsmich mesiacoch   od   podania   sťažnosti.   Takáto   extrémna   doba   zjavne   porušuje   čl.   5   ods.   4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Z uvedeného vyplýva, že kľúčovým nedostatkom, ktorý zapríčinil   neprehľadnú   situáciu   vo   väzobnom   rozhodovaní   a narušil   tak   právnu   istotu sťažovateľa, bolo príliš dlhé rozhodovanie najvyššieho súdu o sťažnosti proti ponechaniu vo väzbe. Z uvedeného nedostatku vyplynuli všetky ostatné právne problémy, vrátane otázky príslušnosti súdu. Ústavný súd konštatuje, že záver o porušení čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy najvyšším súdom dostačujúcim spôsobom reaguje na právnu situáciu, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie čl. 16 ods. 2 ústavy tvrdiac, že postupom najvyššieho súdu došlo voči nemu k zlému zaobchádzaniu.

Zo sťažnosti a z trestného spisu vyplýva, že o predĺžení väzby rozhodoval najvyšší súd   14.   júla   2005.   Lekárske   správy   referujúce   o zlom   zdravotnom   stave   nezlučiteľnom s pobytom   vo   väzbe   boli   predmetom   rozhodovania   až   v žiadosti   o prepustenie   z väzby. Najvyšší   súd   tieto   skutkové   okolnosti   bral   na   vedomie   v rozhodovaní   o sťažnosti   proti ponechaniu   vo   väzbe.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   už   nerieši   otázku,   či   sa   mal   prv žiadosťou o prepustenie z väzby zaoberať krajský súd, pretože tieto procesné nedostatky už boli pričítané najvyššiemu súdu v predchádzajúcej časti rozhodnutia.

Ústavný súd interpretuje čl. 16 ods. 2 ústavy v súlade s judikatúrou ESĽP k čl. 3 dohovoru.   Podľa   judikatúry   ESĽP   môže   väznenie   osoby,   ktorá   je   nemocná,   nastoliť problém v zmysle čl. 3 dohovoru.

Podľa ESĽP čl. 3 dohovoru zakotvuje jednu z najzákladnejších hodnôt demokratickej spoločnosti.   Zakazuje   absolútne,   za   každých   okolností   zlé   zaobchádzanie. Zlé zaobchádzanie   však   musí   dosahovať   isté   minimum   závažnosti.   Opatrenia,   ktorými dochádza k zbaveniu slobody, sú obvykle doprevádzané ponížením a utrpením. Nemožno si však myslieť, že umiestnenie vo väzbe samo osebe predstavuje problém z hľadiska čl. 3 dohovoru.   Tento   článok   nemôže   byť   vykladaný   tak,   že   zakladá   všeobecnú   povinnosť prepustiť osobu držanú vo väzbe zo zdravotných dôvodov alebo ju umiestniť do civilnej nemocnice, aby dostala lekársku starostlivosť špecifického typu. V každom prípade však čl. 3 dohovoru ukladá štátu povinnosť, aby zabezpečil, že každý väzeň je zadržiavaný za podmienok,   ktoré   sú   zlučiteľné   s úctou   k ľudskej   dôstojnosti, že   podmienky   výkonu opatrení   nevystavujú   dotyčného   tiesni   alebo   pocitom   takej   intenzity,   ktorá   prevyšuje nevyhnutnú úroveň utrpenia, ktorá je vlastná zbaveniu slobody, a že s ohľadom na praktické požiadavky väznenia budú zdravie a blaho väzňa zabezpečované adekvátnym spôsobom, hlavne   poskytovaním   náležitej   lekárskej   starostlivosti   (porov.   rozsudky   ESĽP   Kudla v. Poľsko, Mouisel v. Francúzsko).

Z uvedeného ústavný súd odvodzuje, že samotný zlý zdravotný stav nie je dôvodom na prepustenie z väzby, ak však zdravotné dôvody majú vplyv na existenciu dôvodov väzby, súd musí zvážiť, či je nutné naďalej obmedzovať osobnú slobodu obvineného.

Ústavný súd v nálezoch sp. zn. III. ÚS 194/06 a III. ÚS 86/05 uviedol, že základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy má aj procedurálnu zložku. Táto procedurálna zložka spočívala   v povinnosti   štátu   vykonať účinné   úradné   vyšetrenie   trestných   oznámení sťažovateľov, resp. ich tvrdení uvedených pri výsluchu v trestnom konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   sťažovateľových   podaní   vyplýva,   že   tento,   hoc výslovne   nenamietal   čl.   13   dohovoru,   mal   tzv.   arguable   claim,   to   znamená   predbežnú preukázanosť, že vzhľadom na jeho zdravotný stav môže dochádzať pobytom vo väzbe voči nemu k zlému zaobchádzaniu. Inými slovami, zo sťažovateľových podaní vyplýva, že jeho tvrdenie   o možnom   zlom   zaobchádzaní   bolo   hájiteľné   (k   tzv.   arguable   claim   porov. rozsudky ESĽP Iliev v. Bulharsko, č. 53121/99, § 46; Barta v. Maďarsko 26137/04).

V okolnostiach prerokovávanej veci predstavuje procedurálnu zložku čl. 16 ods. 2 ústavy povinnosť súdu adekvátne sa vysporiadať s argumentáciou, že ďalšie pokračovanie vo   väzbe   môže   ohroziť   zdravotný   stav   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   veľmi   lakonicky odpovedal na mimoriadne závažné fakty, ktoré predložil sťažovateľ, keď skonštatoval, že zdravotné dôvody nie sú dôvodom prepustenia z väzby.

V žiadosti   o prepustenie   z 19.   augusta   2005   sťažovateľ   cituje   konštatovanie   jeho zlého   zdravotného   stavu   lekárskym   konzíliom   ÚVV   a   list   riaditeľa   ÚVV.   V doplnení žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ uviedol, že bol väzenskými lekármi informovaný, že sa listom obrátili na orgány činné v trestnom konaní s návrhom na prepustenie z väzby. Títo lekári zároveň konštatovali, že napriek skutočnosti, že v zmysle zákona o zdravotnej starostlivosti   sú   oni   zodpovední   za   stav   ošetrovaného   pacienta,   necítia   sa   byť   naďalej zodpovední za ďalšie zhoršovanie jeho zdravotného stavu, keďže riadne a včas informovali orgány činné v trestnom konaní o nemožnosti poskytnúť sťažovateľovi primeranú zdravotnú starostlivosť.

Najvyšší súd sa mal riadne vysporiadať s otázkou, či   zdravotný stav sťažovateľa ovplyvňuje väzobné dôvody (v sťažovateľovom prípade úteková a predstižná väzba) berúc do úvahy doterajšie trvanie väzby.

Tým, že najvyšší súd nenaplnil uvedené požiadavky, porušil svojím rozhodnutím procedurálny   komponent   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy. K uvedenému ústavný súd dodáva, že aj keď sťažovateľ namietal len postup najvyššieho súdu, ústavný súd aby sa vyhol prílišnému formalizmu, vnímal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 101/2005 ako súčasť konania vedeného pod uvedenou spisovou značkou. Už   konštatovaná   neprimeraná   dĺžka   posudzovaného   konania   v okolnostiach   danej   veci prispela svojou intenzitou k porušeniu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru.

3. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru. Jeho sa môže týkať len čl. 5 ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   ktorý   chráni   osobnú   slobodu   vo   vzťahu   k vzatiu   do   väzby. Sťažovateľ   však   nenamieta   dôvodnosť   samotného   vzatia   do   väzby,   ale   skutočnosť,   že o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby nebolo rozhodnuté riadne a urýchlene. Z uvedeného vyplýva, že čl. 5 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľný na prejednávanú sťažnosť.

4. Sťažovateľ namieta tiež porušenie práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy. Porušenie týchto práv bolo namietané len v súvislosti s rozhodovaním o väzbe.   Samotná   urýchlenosť   rozhodovania   o väzbe   je   dostatočne   pokrytá   časťou rozhodnutia   o porušení   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Nemožnosť sťažovateľa byť obhajovaný v konaní o väzbe nemožno vnímať ako samostatné porušenie práva na obhajobu, pretože ak je súd nečinný, je veľmi obmedzená aj možnosť obhajoby. Ústavný súd v okolnostiach danej veci nepovažuje za aplikovateľné napadnuté ustanovenia garantujúce právo na obhajobu.

5. Ústavný súd dospel k záveru, že nemožno vyhovieť sťažovateľovi v časti, v ktorej sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti treba uviesť, že z doterajšej judikatúry   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   čl.   17   ústavy   týkajúci   sa   osobnej slobody   obsahuje jej základné hmotné a tiež   procesné   atribúty   vrátane práva   na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu [porov. uznesenie sp. zn. III. ÚS 135/04 (Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu, ročník 2004, diel prvý, str. 494 a nasl., č. rozhodnutia 39/2004) a uznesenie   sp.   zn.   III.   ÚS   277/07   (www.concourt.sk)].   Neaplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1 dohovoru na konanie o osobnej slobode vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

6.   Sťažovateľ   žiadal   vysloviť   porušenie   označených   práv   uznesením   najvyššieho súdu o predĺžení väzby sp. zn. 3 Ntv 30/2005 a zrušiť toto uznesenie. Zo sťažnosti vyplýva, že argumentácia sťažnosti nesmerovala proti uvedenému rozhodnutiu. Sťažovateľ žiadal predmetné uznesenie zrušiť pravdepodobne z toho dôvodu, že v čase podania sťažnosti išlo o titul väzby. Vzhľadom na skutočnosť, že argumentácia nesmerovala proti napadnutému rozhodnutiu, a vzhľadom na to, že v priebehu konania pred ústavným súdom (19. januára 2006) bol sťažovateľ prepustený z väzby, ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v týchto častiach nevyhovel (bod 5 výrokovej časti tohto rozhodnutia).

7. Sťažovateľ nepožadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

8. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu taktiež žiadal, aby ústavný súd zaviazal porušovateľa jeho základných práv na náhradu trov konania. Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. S.   J. Právny zástupca trovy konania nevyčíslil. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania v sume 5 302 Sk za dva úkony právnej služby z roku 2005 a režijný paušál v súlade s § 1 ods.   3,   §   11   ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008