znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 271/06-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť: mal. D. H., mal. U. H., zastúpených matkou M. H., a M. H., všetci bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 32/2002 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo mal. D. H., mal. U. H., zastúpených matkou M. H., a M. H., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 32/2002   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 271/06-12 z   24. augusta 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. D. H., mal. U. H. (ďalej aj „maloleté deti“),   zastúpených   matkou   M.   H.   a M.   H.   (ďalej   aj   „sťažovateľka   v 3.   rade“   spolu aj „sťažovatelia“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 32/2002.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia sťažovatelia v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka v 3. rade podala 18. januára 2002 návrh na začatie konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Toto konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 32/2002 a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Po   opísaní   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   (v   podstate   zhodnom,   ako je uvedené v bode II odôvodnenia, pozn.) sťažovatelia konštatujú, že v predmetnom konaní dochádza   k   prieťahom.   Návrh   na   začatie   konania „...   v   súčasnosti,   ani   po   4   rokoch a 6 mesiacoch nieje právoplatne skončené, dokonca v ňom nebolo súdom vydané ani jediné meritórne rozhodnutie.   Konanie na   jednom stupni vo veci   týkajúcej sa   osobného stavu sťažovateľky v 3. rade a úpravy práv a povinností rodičov k sťažovateľom v 1. a v 2. rade, trvá už 4 a pol roka. Sťažovatelia sú 4 a pol roka v stave právnej neistoty a túto skutočnosť podľa názoru sťažovateľov možno jednoznačne pričítať na ťarchu súdu. Vec je súčasťou štandardnej   agendy   všeobecných   súdov.   Podľa   názoru   sťažovateľov,   nie   je   právne   ani skutkovo   zložitá   a   sťažovatelia   sa   nedomnievajú,   že   by   svojím   postupom   prispeli k neprimeranej dĺžke konania alebo zapríčinili vznik zbytočných prieťahov v ňom“.

Dňa   13.   februára   2006   podala   právna   zástupkyňa   v mene   sťažovateľov   sťažnosť predsedovi okresného súdu.

Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2063/06 z 22. februára 2006 doručeným právnej zástupkyni sťažovateľky v 3. rade 27. februára 2006 oznámil, že vec je od decembra 2005 u znalkyne PhDr. E. R. za účelom znaleckého dokazovania. Uviedol, že: „Vo veci sa koná bez prieťahov a preto hodnotím Vašu sťažnosť ako nedôvodnú.

3. Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C 32/2002, zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci   bez   prieťahov.   Zároveň   sťažovatelia   žiadajú   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia každému z nich v sume po 50 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili tým, že: „...doba,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   až   doposiaľ,   doba   vyše   4   rokov a 6 mesiacov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. Samotné konštatovanie   porušenia   ich práva nie je   vzhľadom na   dĺžku   konania   pre   sťažovateľov dostatočnou satisfakciou.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného súdu listom (sp. zn. Spr. 394/2006) z 18. septembra 2006. Právna zástupkyňa sťažovateľov k vyjadreniu odporcu nezaujala stanovisko.

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „(...) jednotlivé úkony vo veci   korešpondujú   ich   chronológiu   uvedenou   v sťažnosti   sťažovateľov.   Okrem   týchto úkonov   boli   zo   strany   súdu   vykonané   i ďalšie   úkony   smerujúce   k prípravám na pojednávania. (...)

V prípade, že od podania návrhu na súd došlo vo veci k prieťahom v konaní a to jeho nečinnosťou, táto bola spôsobená objektívne, pretože pôvodne vec bola pridelená do senátu JUDr. S., ktorá od 1. 1. 2003 prešla pracovať na Krajský súd v Košiciach. Celý senát 7 C (666   vecí)   prevzala   JUDr.   K.,   ktorá   od   29.   6.   2003   bola   dlhodobo   práceneschopná a od 24. 1.   2004   je   na   materskej   dovolenke.   Počas   výkonu   práce   vybavila   194   vecí a rozhodla 117 vecí. Za uvedené obdobie jej napadlo 184 vecí. Vec po nástupe JUDr. K. na materskú dovolenku bola pridelená JUDr. T., ktorá po vrátení vecí z Krajského súdu v Košiciach, ktorý rozhodoval o odvolaní odporcu, plynulo konala.“.

4.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov na toto vyjadrenie okresného súdu nereagovala.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   a zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 7 C 32/2002   ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľka v 3. rade ako navrhovateľka podala 18. januára 2002 okresnému súdu návrh na rozvod manželstva, úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý je vedený pod sp. zn. 7 C 32/2002.

Sťažovateľka   v   3.   rade   dňa   29.   januára   2002   doručila   okresnému   súdu   podanie so splnomocnením na právne zastupovanie v spore advokátkou JUDr. I. R. a s lekárskou správou.

Okresný súd 25. januára 2002 vyzval sťažovateľku v 3. rade na zaplatenie súdneho poplatku 1 000 Sk za podaný návrh a na presné označenie zamestnávateľa sťažovateľky v 3. rade i odporcu.

Okresný   súd   11.   marca   2002   opätovne   zaslal   výzvu   sťažovateľke   v   3.   rade na zaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľka   v   3.   rade   26.   marca   2002   uhradila   súdny   poplatok   a oznámila okresnému súdu adresu svojho zamestnávateľa a zmenu adresy svojho bydliska.

Okresný súd uznesením zo 4. marca 2002 ustanovil maloletým deťom opatrovníka Okresný úrad K., odbor sociálnych vecí a rodiny K. (ďalej len „okresný úrad“).

Okresný súd 4. apríla 2002 dal pokyn na doručenie žalobného návrhu odporcovi a okresnému   úradu,   aby   sa   vyjadrili   k návrhu,   a   pokyn   na   vyžiadanie   charakteristík na sťažovateľku   v 3.   rade   a   odporcu   z Obecného   úradu   T.   (ďalej   len   „obecný   úrad“). Okresný súd vyzval odporcu na oznámenie adresy svojho zamestnávateľa.

Okresný   súd   4.   apríla   2002   požiadal   okresný   úrad   o   prešetrenie   pomerov a výchovných podmienok pre maloleté deti.

Okresný súd 4. apríla 2002 vyžiadal charakteristiku na sťažovateľku v 3. rade od jej zamestnávateľa Fakultnej nemocnice s poliklinikou v K.

Okresný úrad 20. mája 2002 doručil okresnému súdu správu o prešetrení rodinných pomerov.

Dňa 21. mája 2002 bola oznámená okresnému súdu adresa zamestnávateľa odporcu: R., a bola mu doručená charakteristika na sťažovateľku v 3. rade od zamestnávateľa.Dňa 22. mája 2002 bola okresnému súdu doručená charakteristika z obecného úradu na sťažovateľku v 3. rade a odporcu.

Dňa 24. mája 2002 okresný súd dostal vyjadrenie odporcu k návrhu.Okresný súd nariadil pojednávanie na 9. september 2002.Dňa 21. júna 2002 okresný súd vyžiadal od zamestnávateľa odporcu charakteristiku a opis jeho mzdového listu a od zamestnávateľa sťažovateľky v 3. rade opis mzdového listu za obdobie od 1. mája 2002.

Dňa 15. júla 2002 okresný súd dostal opis mzdového listu odporcu.Pojednávanie konané 9. septembra 2002 sa neuskutočnilo, bolo odročené pre neúčasť právnej   zástupkyne   navrhovateľky,   ktorá   nebola   okresným   súdom   predvolaná na prerokovanie veci.

Dňa 21.októbra 2002 prebehlo súdne pojednávanie na okresnom súde. Okresný súd vykonal   výsluch   účastníkov   a   nariadil   doplnenie   dokazovania   znaleckým   posudkom z odboru pedopsychológia.

Okresný súd 13. júna 2003 vydal uznesenie o ustanovení súdnej znalkyne PhDr. E. R.,   a   uložil   povinnosť   sťažovateľke   v 3.   rade   a   odporcovi   zložiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania vo výške 2 500 Sk.

Dňa 16. júla 2003 podal odporca odvolanie proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť zálohu   na   trovy   znaleckého   dokazovania   a   požiadal   okresný   súd   o   nariadenie   termínu pojednávania.

Dňa   15.   októbra   2003   dala   sudkyňa   pokyn   kancelárii,   aby   bol   spis   preložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní odporcu. Dňa 23. októbra 2003 okresný súd vyzval odporcu na vyplnenie potvrdenia.Okresný   súd   24.   októbra   2003   doručil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 9. februára 2004 odporca doplnil dôvody svojho odvolania zo 16. júla 2003 proti uzneseniu o zložení preddavku na trovy znaleckého dokazovania.

Krajský súd 30. júla 2004 rozhodol o odvolaní odporcu a spis vrátil okresnému súdu 24. augusta 2004.

Dňa 25. augusta 2004 bol vydaný pokyn sudcu na doručenie rozhodnutia krajského súdu účastníkom sporu.

Dňa 3. novembra 2004 sa odporca vyjadril k veci.Súdna znalkyňa 20. apríla 2005 vrátila spis okresnému súdu z dôvodu, že odporca sa odmieta zúčastniť znaleckého vyšetrenia.

Dňa 27. apríla 2005 bol nariadený termín pojednávania na 13. jún 2005.Dňa 13.   júna 2005 sa   pojednávanie nemohlo uskutočniť,   pretože justičná polícia oznámila, že na okresnom súde sa nachádza bomba. Okresný súd pojednávanie odročil na 24. október 2005.

Pojednávanie 24. októbra 2005 bolo odročené za účelom vykonania dokazovania znalcom z odboru pedopsychológie.

Dňa 10. novembra 2005 bol vydaný pokyn sudcu na zaslanie spisu súdnemu znalcovi a výziev na zaplatenie preddavkov.

Dňa 16. novembra 2005 odporca navrhol úpravu styku s maloletými deťmi.Okresný súd 13. decembra 2005 zaslal spis súdnemu znalcovi a výzvu odporcovi na zaplatenie preddavku na znalecké trovy.

Dňa 26. apríla 2006 okresný súd dostal vypracovaný znalecký posudok a zároveň vydal uznesenie, ktorým určil odmenu a náhradu hotových výdavkov znalcovi.

Dňa   9.   augusta   2006   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   11.   september   2006 a zároveň bol vydaný pokyn na urgenciu mzdových listov od zamestnávateľov.

Okresný   súd   9.   augusta   2006   zaslal   účastníkom   konania   k vyjadreniu   znalecký posudok.

Okresnému súdu boli 25. augusta 2006 a 8. septembra 2006 doručené mzdové listy od   zamestnávateľa   odporcu   a   mzdové   listy   od   zamestnávateľa   sťažovateľky   v 3.   rade za r. 2005 - 2006.

Okresný   súd   rozsudkom   z   11.   septembra   2006   rozhodol   o   rozvode manželstva, úprave zverenia do výchovy a úprave styku po rozvode.

Dňa 18. septembra 2006 vydal okresný súd pokyn na likvidáciu nákladov znaleckého posudku.

Dňa 22. novembra 2006 sa sťažovateľka v 3. rade odvolala proti rozsudku.

Dňa 24. novembra 2006 dala sudkyňa pokyn, aby bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 24. novembra 2006 sa odporca odvolal proti rozsudku.Krajský súd 30. novembra 2006 prevzal súdny spis na rozhodnutie o odvolaní.Dňa 13. decembra 2006 dal sudca pokyn, aby sa k odvolaniu vyjadrili účastníci.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a druhej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 32/2002 o návrhu na rozvod manželstva a úpravu práv a povinnosti rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   v 3.   rade   podala 18. januára 2002 okresnému súdu návrh na rozvod manželstva, úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode a sťažnosť na ústavný súd podala 19. júla 2006, teda k času podania sťažnosti na ústavný súd konanie vedené okresným súdom trvalo 4 roky a 6 mesiacov. Vo veci sa uskutočnili pojednávania na okresnom súde, ktorý vo veci rozhodol 11. septembra 2006, a spis sa v dôsledku odvolania podaného účastníkmi konania nachádza na krajskom súde, pričom konanie nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené.

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníkov   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom   je   návrh   na   rozvod   manželstva,   ktorým   je   spojená   aj   úprava   práv   a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po prípadnom rozvode manželstva. Ústavný súd v tomto ohľade konštatuje, že ide o vec právne ale najmä fakticky veľmi zložitú. Zložitosť veci v danom prípade ovplyvňovalo tiež vykonávané znalecké dokazovanie, ktorého dĺžku môže súd ovplyvniť len v obmedzenom rozsahu.

Súdy v konaní o rozvode manželstva a úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode   vychádzajú s čl. 41 ods. 1 ústavy podľa ktorého manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona, pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí a mladistvých. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že (aj) týchto ústavných práv sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).   Takýmto   zákonom   je   pre   daný   prípad   predovšetkým   zákon   č.   36/2005   Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Na základe uvedeného v čl. 41 ods. 1 ústavy uvedené práva „prežarujú“ do   sféry   „obyčajného“   práva   iba   prostredníctvom   ustanovení   zákonných   predpisov a nemožno ich uplatniť nad rámec „obyčajných“ zákonov.

Podľa § 22 a § 23 ods. 1 a 2 zákona o rodine „k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že   manželstvo   nemôže   plniť   svoj   účel   a   od   manželov   nemožno   očakávať   obnovenie manželského   spolužitia,   pričom   súd   zisťuje   príčiny,   ktoré   viedli   k   vážnemu   rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.“.

Z uvedeného   potom   vyplýva,   že   pri   posudzovaní   závažnosti   prípadu   tento   druh súdneho   konania   si   vyžaduje   osobitnú   pozornosť   súdu   tak   v časti   rozhodovania   súdu o samotnom rozvode manželstva, ako aj v časti, v ktorej sa koná a rozhoduje o výchove a výžive maloletých detí na čas po rozvode.

Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sp. zn. 7 C 32/2002 a postupu okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd konštatuje, že právna a faktická náročnosť boli čiastočne príčinou doterajšej dĺžky konania.

1.2 V správaní sťažovateľov nezistil ústavný súd také skutočnosti, ktoré opodstatňujú konštatovanie o ich vplyve na dĺžku posudzovaného konania.

1.3 Ústavný súd sa zaoberal aj samotným postupom okresného súdu v predmetnej občianskoprávnej veci, pričom celkovú dĺžku konania posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   od 9.   septembra   2002,   keď   sa   neuskutočnilo   súdne pojednávanie   a muselo   byť   odročené   pre   neúčasť   právnej   zástupkyne   sťažovateľky v 3. rade,   ktorá   nebola   okresným   súdom   predvolaná   na   prerokovanie   veci,   čím   došlo k zmareniu súdneho pojednávania a prieťahu v konaní v trvaní 1 mesiac a 12 dní.

Ďalej k prieťahom v konaní došlo od 21. októbra 2002 (prebehlo súdne pojednávanie na   okresnom   súde)   do   13.   júna   2003   (keď   okresný   súd   vydal   uznesenie   o   ustanovení súdneho znalca) v trvaní 7 mesiacov a 23 dní.

Dňa 26. apríla 2006 dostal okresný súd vypracovaný znalecký posudok a zároveň vydal uznesenie, ktorým   určil odmenu a náhradu hotových výdavkov znalcovi. Ale až 9. augusta 2006 sudca vydal pokyn na nariadenie termínu konania na 11. september 2006, čím došlo k prieťahom v konaní v dĺžke 3 mesiace a 14 dní.

Okresný súd bol nečinný, resp. efektívnym spôsobom nevykonával úkony smerujúce k rýchlemu   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   nachádzali,   v celkovej dĺžke viac ako 1 rok.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 35/01, III. ÚS 168/03).

Na ujmu okresného súdu nemožno pripísať ani priebeh vykonávaného znaleckého dokazovania, keď pôvodne znalkyňa vrátila spis, pretože otec maloletých detí sa odmietol zúčastniť znaleckého vyšetrenia bez toho, aby predtým požiadala o súčinnosť okresného súdu v zabezpečení účasti otca na tomto vyšetrení. Okresný súd musel potom po nariadení pojednávania opätovne predložiť vec znalcovi.

1.4   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   predmetom   sporu   (povahou   veci) v posudzovanom konaní a jeho významom pre sťažovateľov. V tomto ohľade predmetom záujmu ústavného súdu bola odpoveď na otázku, či dĺžka konania v trvaní viac ako 4 roky a 6 mesiacov nebola neprimeranou vzhľadom na charakter namietaného súdneho konania, v ktorom sa rozhodovalo o rozvode manželstva a úprave práv a povinností maloletých detí na čas po rozvode.

V súvislosti s konaním o rozvod manželstva „povahu“ tohto konania posudzoval aj ESĽP napr. vo svojom rozhodnutí Laino proti Taliansku (rozsudok z 18. februára 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 33158/96). ESĽP uviedol, že v prípadoch, ktoré sa týkajú osobného stavu (konanie o rozvod je takým konaním, pozn.), je vyžadovaná zvláštna starostlivosť vzhľadom na možné následky prílišnej dĺžky konania, predovšetkým pokiaľ sa týka práva na   rešpektovanie   rodinného   života.   V tomto   ohľade   poukázal   tiež   na   iné   rozhodnutia (napr. rozsudok Maciariello proti Taliansku z 27. februára 1997, rada A, č. 230 – A, str. 10, §   18,   a   mutatis   mutandis   rozsudok   Paulsen   –   Medalen   a   Svensson   proti   Švédsku z 19. februára 1998,   Záznamy o rozsudkoch   a rozhodnutiach, 1998 – I,   str.   142,   § 39). ESPĽP uvedený názor konfrontoval s celkovou dĺžkou konania, ktorá v danej veci trvala viac   ako   8   rokov   a 2   mesiace.   V tejto   súvislosti   ďalej   uviedol,   že   došlo   k prieťahom zavineným   domácimi   súdmi,   a na   základe   uvedeného   konštatoval,   že   konanie   vo   veci nesplnilo požiadavku „primeranej lehoty“.

Ústavný   súd,   ktorý   zdieľa   vyslovený   záver   ESĽP   o   „povahe“   konania   o rozvod manželstva,   vzhľadom   na   dĺžku   konania   v prerokúvanej   veci   okresného   súdu sp. zn. 7 C 32/2002,   t.   j.   viac   ako   4   roky   a 6   mesiacov,   nepovažoval   namietanú   dĺžku konania za neprimeranú, vychádzajúc pritom aj zo záverov uvedených v bodoch 1.1 a 1.3 tejto časti odôvodnenia.  

S konaním o rozvod manželstva je spojené tiež konanie a rozhodovanie o výchove a výžive maloletých detí na čas po rozvode, teda   vec,   ktorej   povaha (ochrana záujmov maloletých   detí)   a význam   pre   sťažovateľov   si   tiež   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania   (pozri   napr.   I.   ÚS   54/02, I. ÚS 194/03). V danej veci však ústavný súd nemohol prehliadnuť okolnosť, že o výchove a výžive   maloletých   detí   (sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade)   na   čas   do   rozvodu   bolo   v inom súdnom   konaní   rozhodnuté,   a teda   ich   právne   pomery   čo   do   výchovy   a výživy   boli okresným súdom upravené.

Uvedené   skutočnosti   vyplynuli   z vyjadrenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľov na pojednávaní pred okresným súdom 11. septembra 2006, v rámci ktorého bolo rozvedené aj   manželstvo   účastníkov   rozvedené   a boli   upravené   práva   a povinnosti   rodičov k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode,   ako   aj z obsahu   dotknutých   rozhodnutí   súdov (rozsudku okresného súdu č. k. Nc 237/02-32 z 22. apríla 2002 potvrdeného rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   244/02   z 28.   februára   2003   a   rozsudku   Okresného   súdu Košice II č.k. 26 P 4/2006-74 zo 17. októbra 2006).

Z obsahu   dotknutých   súdnych   rozhodnutí   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného súdu č. k.   Nc   237/02-32   z 22.   apríla   2002   potvrdeného   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 16 Co 244/02 z 28. februára 2003 boli maloleté deti zverené do výchovy a opatery matky   (sťažovateľky   v 3.   rade)   a otec   bol   zaviazaný   prispievať   na   ich   výživu   v sume 3 000 Sk   (maloletý   D.)   a v sume   2   000   Sk   (maloletý   U.).   Doteraz   neprávoplatným   ale vykonateľným   rozsudkom   (bolo   proti   dané   odvolanie)   Okresného   súdu   Košice   II č. k. 26 P 4/2006-74   zo   17.   októbra   2006   bola   vyživovacia   povinnosť   otcovi   mal.   detí zvýšená na sumu 3 500 Sk (maloletý D.) a 2 500 Sk (maloletý U.).

Ochrana   záujmov   maloletých   detí   z hľadiska   úpravy   práv   a povinností   rodičov k nim bola   efektívne   a v primeranom   čase   zabezpečená   a prípadne   bude   zabezpečená až do konečného rozhodnutia okresného súdu v prebiehajúcom konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Rozhodovanie súdu o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu (z hľadiska povahy a účinkov takéhoto rozhodnutia) možno považovať za „rovnocenné“ s rozhodnutím súdu o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. O tomto svedčí   aj   v súčasnosti   prebiehajúce   konanie   vedené   Okresným   súdom   Košice   II   pod sp. zn. 26 P 4/2006 o zvýšení výživného na obe maloleté deti, ktoré vecne „limituje“ jedine skúmanie toho, či došlo k zmene pomerov a nie napr. to, že sa vedie konanie o rozvod manželstva   v rámci   ktorého   je   spojené   aj   konanie   o úprave   práv   a povinností   rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode.

Z uvedeného vyplýva záver, že pri posudzovaní povahy konkrétnej veci z hľadiska ochrany   záujmov   maloletých   detí   nemôže   ústavný   súd   bez   ďalšieho   obísť   skutočnosť, že v inom súdnom konaní bolo o tejto ochrane už rozhodnuté a prípadne na túto skutočnosť neprihliadnuť čo do predmetu sporu (povahy veci) v posudzovanom konaní a jeho významu pre sťažovateľov.

Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   „povahy“   konania   aj   v súvislosti   s   ochranou záujmov maloletých detí dospel k záveru, že vzhľadom na dĺžku konania v preskúmanej veci okresného súdu sp. zn. 7 C 32/2002, t. j. viac ako 4 roky a 6 mesiacov (pričom okresný súd   vo   veci   rozhodol   11.   septembra   2006)   nepovažuje   namietanú   dĺžku   konania za neprimeranú, vychádzajúc pritom aj zo záverov uvedených v bodoch 1.1 a 1.3 tejto časti odôvodnenia.  

2.   Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   ako   dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou neprimeranú dĺžku konania, ústavný súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96, II. ÚS 52/99,   III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

3. Ústavný súd konštatuje doterajší v zásade plynulý priebeh konania v namietanom konaní   pred   okresným   súdom,   vychádza   z   citovaných   právnych   názorov,   ako aj zo skutočnosti, že do podania sťažnosti trvalo konanie viac ako 4 roky a 6 mesiacov, a okresným   súdom   bol   vyhlásený   rozsudok   vo   veci   samej   11.   septembra   2006.   Po komplexnom zhodnotení celého priebehu konania s prihliadnutím na predmet sporu, jeho právnu   úpravu   a vplyv   (dopad)   konania   na postavenie   jeho   účastníkov   (sťažovateľov), nepovažuje označenú nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako 1 rok s prihliadnutím na priebeh   celého   konania   za   také   konanie,   ktorým   by   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, tak ako to je uvedené vo výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia,   že sťažovateľmi   označené   základné   právo   postupom okresného súdu porušené nebolo.

4. Keďže priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a prikázanie okresnému súdu,   aby   vo   veci   konal,   je   viazané   na   výrok   ústavného   súdu   o namietanom   porušení označeného základného práva (ktoré však v predmetnej veci vyslovené nebolo), ústavný súd sa preto pri svojom rozhodovaní uvedenými návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovatelia   v konaní   neuspeli, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ich návrhom na náhradu trov konania.

6. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2007