znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 270/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3953/2014,   sp.   zn.Rvp 3954/2014, sp. zn. Rvp 3955/2014, sp. zn. Rvp 3956/2014, sp. zn. Rvp 3957/2014,sp. zn.   Rvp   3958/2014,   sp.   zn.   Rvp   3959/2014,   sp.   zn.   Rvp   3960/2014,   sp.   zn.Rvp 3961/2014, sp. zn. Rvp 3962/2014, sp. zn. Rvp 3963/2014, sp. zn. Rvp 3964/2014,sp. zn.   Rvp   3965/2014,   sp.   zn.   Rvp   3966/2014,   sp.   zn.   Rvp   3967/2014,   sp.   zn.Rvp 3968/2014, sp. zn. Rvp 3969/2014, sp. zn. Rvp 3970/2014, sp. zn. Rvp 3971/2014,sp. zn.   Rvp   3972/2014,   sp.   zn.   Rvp   3973/2014,   sp.   zn.   Rvp   3974/2014,   sp.   zn.Rvp 3975/2014, sp. zn. Rvp 3976/2014, sp. zn. Rvp 3977/2014, sp. zn. Rvp 3978/2014,sp. zn. Rvp 3979/2014, sp. zn. Rvp 3980/2014 a sp. zn. Rvp 3981/2014 vo veci namietanéhoporušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   8   Co   298/2013z 18. decembra   2013   (Rvp   3953/2014),   sp.   zn.   8   Co   299/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 3954/2014), sp. zn. 8 Co 295/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3955/2014), sp. zn.8 Co1/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   3956/2014),   sp.   zn.   8   Co   292/2013z 18. decembra   2013   (Rvp   3957/2014),   sp.   zn.   8   Co   293/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 3958/2014), sp. zn. 8 Co 284/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3959/2014), sp. zn.8 Co   283/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   3960/2014),   sp.   zn.   8   Co   303/2013z 18. decembra   2013   (Rvp   3961/2014),   sp.   zn.   16   Co   303/2013   zo   14.   januára   2014(Rvp 3962/2014), sp. zn. 8 Co 302/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3963/2014), sp. zn.8 Co   294/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   3964/2014),   sp.   zn.   16   Co   154/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   3965/2014),   sp.   zn.   16   Co   212/2013   z   11.   decembra   2013(Rvp 3966/2014), sp. zn. 8 Co 287/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3967/2014), sp. zn.16 Co   218/2013   z   10.   decembra   2013   (Rvp   3968/2014),   sp.   zn.   8   Co   236/2013z 28. novembra   2013   (Rvp   3969/2014),   sp.   zn.   16   Co   215/2013   z   10.   decembra   2013(Rvp 3970/2014), sp. zn. 19 Co 911/2013 z 10. decembra 2013 (Rvp 3971/2014), sp. zn.16 Co   205/2013   z   10.   decembra   2013   (Rvp   3972/2014),   sp.   zn.   16   Co   206/2013z 10. decembra   2013   (Rvp   3973/2014),   sp.   zn.   8   Co   296/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 3974/2014), sp. zn. 8 Co 288/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3975/2014), sp. zn.8 Co   289/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   3976/2014),   sp.   zn.   8   Co   301/2013z 18. decembra   2013   (Rvp   3977/2014),   sp.   zn.   8   Co   286/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 3978/2014), sp. zn. 8 Co 285/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3979/2014), sp. zn.8 Co   290/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   3980/2014),   sp.   zn.   8   Co   300/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 3981/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 3953/2014, sp. zn. Rvp 3954/2014, sp. zn. Rvp 3955/2014, sp. zn. Rvp 3956/2014,sp. zn.   Rvp   3957/2014,   sp.   zn.   Rvp   3958/2014,   sp.   zn.   Rvp   3959/2014,   sp.   zn.Rvp 3960/2014, sp. zn. Rvp 3961/2014, sp. zn. Rvp 3962/2014, sp. zn. Rvp 3963/2014,sp. zn.   Rvp   3964/2014,   sp.   zn.   Rvp   3965/2014,   sp.   zn.   Rvp   3966/2014,   sp.   zn.Rvp 3967/2014, sp. zn. Rvp 3968/2014, sp. zn. Rvp 3969/2014, sp. zn. Rvp 3970/2014,sp. zn.   Rvp   3971/2014,   sp.   zn.   Rvp   3972/2014,   sp.   zn.   Rvp   3973/2014,   sp.   zn.Rvp 3974/2014, sp. zn. Rvp 3975/2014, sp. zn. Rvp 3976/2014, sp. zn. Rvp 3977/2014,sp. zn.   Rvp   3978/2014,   sp.   zn.   Rvp   3979/2014,   sp.   zn.   Rvp   3980/2014   a   sp.   zn.Rvp 3981/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 3953/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 3953/2014, sp. zn. Rvp 3954/2014,sp. zn.   Rvp   3955/2014,   sp.   zn.   Rvp   3956/2014,   sp.   zn.   Rvp   3957/2014,   sp.   zn.Rvp 3958/2014, sp. zn. Rvp 3959/2014, sp. zn. Rvp 3960/2014, sp. zn. Rvp 3961/2014,sp. zn.   Rvp   3962/2014,   sp.   zn.   Rvp   3963/2014,   sp.   zn.   Rvp   3964/2014,   sp.   zn.Rvp 3965/2014, sp. zn. Rvp 3966/2014, sp. zn. Rvp 3967/2014, sp. zn. Rvp 3968/2014,sp. zn.   Rvp   3969/2014,   sp.   zn.   Rvp   3970/2014,   sp.   zn.   Rvp   3971/2014,   sp.   zn.Rvp 3972/2014, sp. zn. Rvp 3973/2014, sp. zn. Rvp 3974/2014, sp. zn. Rvp 3975/2014,sp. zn.   Rvp   3976/2014,   sp.   zn.   Rvp   3977/2014,   sp.   zn.   Rvp   3978/2014,   sp.   zn.Rvp 3979/2014, sp. zn. Rvp 3980/2014 a sp. zn. Rvp 3981/2014, ktorými namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlavítohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetomktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasnesúdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobil.   Na   základeuvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu ako celku a sporybudú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súdsvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   spoločne   len   „uzneseniaokresného   súdu“)   zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav   vôle   vyhodnotený   ako   námietka   zaujatosti,   nemala   v   daných   prípadoch   platiťza podanie   súdny   poplatok,   keďže   už   samotné   konanie   v   merite   veci   je   oslobodenéod súdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenú   nesprávnym   úradnýmpostupom,   pozn.),   a   teda   podľa   jej   názoru   aj   všetky   konania   s   ním   súvisiace,   teda   ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré   v   skutkovo   a   právne   zhodných   veciach   rozhodli   odlišne   a nevyhodnotili   podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 3953/2014, sp. zn. Rvp 3954/2014, sp. zn. Rvp 3955/2014, sp. zn. Rvp 3956/2014,sp. zn.   Rvp   3957/2014,   sp.   zn.   Rvp   3958/2014,   sp.   zn.   Rvp   3959/2014,   sp.   zn.Rvp 3960/2014, sp. zn. Rvp 3961/2014, sp. zn. Rvp 3962/2014, sp. zn. Rvp 3963/2014,sp. zn.   Rvp   3964/2014,   sp.   zn.   Rvp   3965/2014,   sp.   zn.   Rvp   3966/2014,   sp.   zn.Rvp 3967/2014, sp. zn. Rvp 3968/2014, sp. zn. Rvp 3969/2014, sp. zn. Rvp 3970/2014,sp. zn.   Rvp   3971/2014,   sp.   zn.   Rvp   3972/2014,   sp.   zn.   Rvp   3973/2014,   sp.   zn.Rvp 3974/2014, sp. zn. Rvp 3975/2014, sp. zn. Rvp 3976/2014, sp. zn. Rvp 3977/2014,sp. zn.   Rvp   3978/2014,   sp.   zn.   Rvp   3979/2014,   sp.   zn.   Rvp   3980/2014   a   sp.   zn.Rvp 3981/2014   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky   zaujatosti,   porušil   ňou   označené   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných   podaní   v   konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z   odvolaní   protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.

Okresný   súd   svojimi   rozhodnutiami   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych   poplatkov   zákona,   tvoriaceho   prílohu   zákona   č.   71/1992   Zb.“.   Proti   týmtouzneseniam   podala   sťažovateľka   odvolania,   v   ktorých   tvrdila,   že   námietky   zaujatostinepodala,   a   okrem   iného   poukázala   na   skutočnosť: „...   v   úvode   svojej   žaloby   uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   hopred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa   súčasne   je   štátnym   orgánom,   ktorý   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   spôsobilsťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podaniasmerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1OSP z dôvodu, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovaniavo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľkynemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15aOSP.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcoviasú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa   §   12   ods.   2   OSP   vec   možno   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa   ajz dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia)   alebo   môže   (vhodná   delegácia)   byť   odňatá   príslušnému   súdu   a   prikázanána ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcovpríslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmikonania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný akopríslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdomz dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatostisudcov   okresného   súdu,   a   keďže   sudcovia   okresného   súdu   sami   svoju   nezaujatosťnespochybnili (§ 15 OSP), okresný súd a následne sa s tým stotožniac aj krajský súd,vyhodnotili   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľkou   už   v   jej   žalobách   ako   ňou   uplatnenúnámietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľapoložky   č.   17a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý   je   prílohou   zákona   Slovenskejnárodnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným   spôsobom   právne   posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebenezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch. Obdobne   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade,   pretože,   ako   už   ústavný   súd   aj   v   minulosti   konštatoval   (napr.   sp.   zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa   §   4   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemá   automaticky   za   následok   ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiánajvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenie   jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniuoznačených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnostisťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí   sťažností   na ďalšie konanie, v dôsledku čohopri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnostiach   (napr.   návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015