SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 270/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 3953/2014, sp. zn.Rvp 3954/2014, sp. zn. Rvp 3955/2014, sp. zn. Rvp 3956/2014, sp. zn. Rvp 3957/2014,sp. zn. Rvp 3958/2014, sp. zn. Rvp 3959/2014, sp. zn. Rvp 3960/2014, sp. zn.Rvp 3961/2014, sp. zn. Rvp 3962/2014, sp. zn. Rvp 3963/2014, sp. zn. Rvp 3964/2014,sp. zn. Rvp 3965/2014, sp. zn. Rvp 3966/2014, sp. zn. Rvp 3967/2014, sp. zn.Rvp 3968/2014, sp. zn. Rvp 3969/2014, sp. zn. Rvp 3970/2014, sp. zn. Rvp 3971/2014,sp. zn. Rvp 3972/2014, sp. zn. Rvp 3973/2014, sp. zn. Rvp 3974/2014, sp. zn.Rvp 3975/2014, sp. zn. Rvp 3976/2014, sp. zn. Rvp 3977/2014, sp. zn. Rvp 3978/2014,sp. zn. Rvp 3979/2014, sp. zn. Rvp 3980/2014 a sp. zn. Rvp 3981/2014 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Co 298/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 3953/2014), sp. zn. 8 Co 299/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 3954/2014), sp. zn. 8 Co 295/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3955/2014), sp. zn.8 Co1/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3956/2014), sp. zn. 8 Co 292/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 3957/2014), sp. zn. 8 Co 293/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 3958/2014), sp. zn. 8 Co 284/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3959/2014), sp. zn.8 Co 283/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3960/2014), sp. zn. 8 Co 303/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 3961/2014), sp. zn. 16 Co 303/2013 zo 14. januára 2014(Rvp 3962/2014), sp. zn. 8 Co 302/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3963/2014), sp. zn.8 Co 294/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3964/2014), sp. zn. 16 Co 154/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 3965/2014), sp. zn. 16 Co 212/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 3966/2014), sp. zn. 8 Co 287/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3967/2014), sp. zn.16 Co 218/2013 z 10. decembra 2013 (Rvp 3968/2014), sp. zn. 8 Co 236/2013z 28. novembra 2013 (Rvp 3969/2014), sp. zn. 16 Co 215/2013 z 10. decembra 2013(Rvp 3970/2014), sp. zn. 19 Co 911/2013 z 10. decembra 2013 (Rvp 3971/2014), sp. zn.16 Co 205/2013 z 10. decembra 2013 (Rvp 3972/2014), sp. zn. 16 Co 206/2013z 10. decembra 2013 (Rvp 3973/2014), sp. zn. 8 Co 296/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 3974/2014), sp. zn. 8 Co 288/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3975/2014), sp. zn.8 Co 289/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3976/2014), sp. zn. 8 Co 301/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 3977/2014), sp. zn. 8 Co 286/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 3978/2014), sp. zn. 8 Co 285/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3979/2014), sp. zn.8 Co 290/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 3980/2014), sp. zn. 8 Co 300/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 3981/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 3953/2014, sp. zn. Rvp 3954/2014, sp. zn. Rvp 3955/2014, sp. zn. Rvp 3956/2014,sp. zn. Rvp 3957/2014, sp. zn. Rvp 3958/2014, sp. zn. Rvp 3959/2014, sp. zn.Rvp 3960/2014, sp. zn. Rvp 3961/2014, sp. zn. Rvp 3962/2014, sp. zn. Rvp 3963/2014,sp. zn. Rvp 3964/2014, sp. zn. Rvp 3965/2014, sp. zn. Rvp 3966/2014, sp. zn.Rvp 3967/2014, sp. zn. Rvp 3968/2014, sp. zn. Rvp 3969/2014, sp. zn. Rvp 3970/2014,sp. zn. Rvp 3971/2014, sp. zn. Rvp 3972/2014, sp. zn. Rvp 3973/2014, sp. zn.Rvp 3974/2014, sp. zn. Rvp 3975/2014, sp. zn. Rvp 3976/2014, sp. zn. Rvp 3977/2014,sp. zn. Rvp 3978/2014, sp. zn. Rvp 3979/2014, sp. zn. Rvp 3980/2014 a sp. zn.Rvp 3981/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 3953/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 3953/2014, sp. zn. Rvp 3954/2014,sp. zn. Rvp 3955/2014, sp. zn. Rvp 3956/2014, sp. zn. Rvp 3957/2014, sp. zn.Rvp 3958/2014, sp. zn. Rvp 3959/2014, sp. zn. Rvp 3960/2014, sp. zn. Rvp 3961/2014,sp. zn. Rvp 3962/2014, sp. zn. Rvp 3963/2014, sp. zn. Rvp 3964/2014, sp. zn.Rvp 3965/2014, sp. zn. Rvp 3966/2014, sp. zn. Rvp 3967/2014, sp. zn. Rvp 3968/2014,sp. zn. Rvp 3969/2014, sp. zn. Rvp 3970/2014, sp. zn. Rvp 3971/2014, sp. zn.Rvp 3972/2014, sp. zn. Rvp 3973/2014, sp. zn. Rvp 3974/2014, sp. zn. Rvp 3975/2014,sp. zn. Rvp 3976/2014, sp. zn. Rvp 3977/2014, sp. zn. Rvp 3978/2014, sp. zn.Rvp 3979/2014, sp. zn. Rvp 3980/2014 a sp. zn. Rvp 3981/2014, ktorými namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlavítohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetomktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasnesúdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základeuvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu ako celku a sporybudú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súdsvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uzneseniaokresného súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodenéod súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 3953/2014, sp. zn. Rvp 3954/2014, sp. zn. Rvp 3955/2014, sp. zn. Rvp 3956/2014,sp. zn. Rvp 3957/2014, sp. zn. Rvp 3958/2014, sp. zn. Rvp 3959/2014, sp. zn.Rvp 3960/2014, sp. zn. Rvp 3961/2014, sp. zn. Rvp 3962/2014, sp. zn. Rvp 3963/2014,sp. zn. Rvp 3964/2014, sp. zn. Rvp 3965/2014, sp. zn. Rvp 3966/2014, sp. zn.Rvp 3967/2014, sp. zn. Rvp 3968/2014, sp. zn. Rvp 3969/2014, sp. zn. Rvp 3970/2014,sp. zn. Rvp 3971/2014, sp. zn. Rvp 3972/2014, sp. zn. Rvp 3973/2014, sp. zn.Rvp 3974/2014, sp. zn. Rvp 3975/2014, sp. zn. Rvp 3976/2014, sp. zn. Rvp 3977/2014,sp. zn. Rvp 3978/2014, sp. zn. Rvp 3979/2014, sp. zn. Rvp 3980/2014 a sp. zn.Rvp 3981/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť hopred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa súčasne je štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilsťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podaniasmerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1OSP z dôvodu, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovaniavo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľkynemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15aOSP.
Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcoviasú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa ajz dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázanána ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcovpríslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmikonania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný akopríslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdomz dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatostisudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju nezaujatosťnespochybnili (§ 15 OSP), okresný súd a následne sa s tým stotožniac aj krajský súd,vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňou uplatnenúnámietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľapoložky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskejnárodnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebenezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch. Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiánajvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniuoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnostisťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čohopri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015