znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 270/2013-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   o sťažnosti   Z.   S.,   a M.   S.   –   MS   SOFT,   zastúpených   advokátom Mgr. Martinom Dikošom, Advokátska kancelária JUDr. Igor Müller & Mgr. Martin Dikoš, s. r. o., Tolstého 20, Žilina, ktorou Z. S. namieta

- porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 19 ods.   3 a čl. 22 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru kriminálnej   polície   Martin   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012

a M. S. – MS SOFT namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru kriminálnej   polície   Martin   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   Z.   S.   podľa   čl.   19   ods.   3   a   čl.   22   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru   kriminálnej   polície Martin   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011,   príkazom   prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012, čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Žiline   č.   k.   1   KPt   108/12-11 zo 17. decembra 2012   p o r u š e n é   n e b o l i.

2. Základné práva M. S. podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru kriminálnej   polície   Martin   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012 p o r u š e n é n e b o l i.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 270/2013-31   zo   16.   mája   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   Z.   S.   (ďalej   aj „sťažovateľka“)   vo   veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   3   a čl. 22   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Martin (ďalej aj „okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011,   príkazom   prokurátora   Okresnej prokuratúry Martin (ďalej aj „okresná prokuratúra“) na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv   498/11-12   z   15.   februára   2012,   vybavením   podnetu   okresnej   prokuratúry   č.   k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej   prokuratúry   v   Žiline   (ďalej   aj   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   1   KPt   108/12-11 zo 17. decembra 2012

a M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   spolu   len   „sťažovatelia“)   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011,   príkazom   prokurátora   okresnej   prokuratúry   na   vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu okresnej prokuratúry   č.   k.   3   Pv   498/2011-15   z   29.   februára   2012   a   vyrozumením   o vybavení opakovaného podnetu krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti najmä uviedli: «Dňa   15.   12.   2012   bolo   v   mieste   prevádzky   živnostenskej   činnosti   sťažovateľky s obchodným názvom Z. S. – NIPA príslušníkmi Policajného zboru na základe príkazu č. k. 3   Pv   498/11-12   na   vydanie   počítačových   údajov   vydaného   15. 02. 2012   prokurátorom vykonané zaistenie vecí....

Odvolávajúc   sa   na   príkaz   prokurátora   zasahujúci   príslušníci   OČTK   odňali sťažovateľke   a   sťažovateľovi   päť   osobných   počítačov   a   jeden   server   obsahujúcich   vo svojom   vnútornom   počítačovom   vybavení   údaje   /znázornenia   faktov,   informácii   alebo pojmov vo forme, ktorá je vhodná na spracovanie v počítačovom systéme/ (ďalej v texte aj ako   „počítačové   vybavenie“)   o   klientoch   sťažovateľky   a   sťažovateľa   –   vykonávajúcich vedenie účtovníctva i súkromné informácie o ich osobách z ich súkromného a rodinného života, ktoré s predmetnou právnou vecou, na ktorú bol vydaný príkaz prokurátora (trestná vec zločinu skrátenia dane a poistného podľa ust. § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona), nijako vecne ani personálne nesúviseli....

Zasahujúci príslušníci OČTK zaistili sťažovateľke počítačové vybavenie bez toho, aby údaje na nosičoch skopírovali, ako i bez zisťovania vlastníckeho práva k zaisteným veciam.   Svojím   postupom   znemožnili   výkon   podnikateľskej   činnosti   sťažovateľov,   ktorí používali   danú   IT   technológiu   na   výkon   svojej   činnosti.   Všetok   hardware   patril sťažovateľovi.

V   zmysle   obsahu   príkazu   a   obsahu   ustanovenia   §   90   ods.   1   písm.   e)   TP   boli príslušníci   OČTK   oprávnení   výlučne   na   vydanie   počítačových   údajov,   pretože   je   to nevyhnutné na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie v trestnej veci obv. P. B. a spol. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, a to daňového subjektu VEPIR, s. r. o., ktorého účtovníctvo mala podľa tvrdenia obvineného M. M. viesť sťažovateľka. V zmysle vyhotovenej zápisnice o vydaní veci zo dňa 15. 02. 2012 bolo príslušníkom OČTK vydaných 5 počítačov, 1 server a 3 CD nosiče. Príslušníci OČTK podľa toho, čo je uvedené v zápisnici o vydaní veci zo dňa 15. 02. 2012 postupovali podľa   príkazu prokurátora,   čiže nešlo o   postup   podľa   ust.   §   89 Trestného poriadku a ust. § 91 ods. 1 Trestného poriadku. Príslušníci OČTK mali požadovať len vydanie počítačových údajov týkajúcich sa spoločnosti VEPIR, s. r. o., teda len údajov, ktoré sa vzťahovali k trestnému stíhaniu v predmetnej právnej veci a nie všetkých údajov, ktoré sa na pevnom disku osobných počítačov nachádzali a rozhodne nemohli odňať veci samotné (počítačové vybavenie - hardware). Pričom poukazujeme na to, že sťažovateľka dokonca   upovedomovala   príslušníkov   OČTK   o   tom,   že   počítače   sú   zaheslované,   ktorú informáciu mala od sťažovateľa. Teda príslušníci OČTK vôbec nebrali zreteľ na to, že počítačové vybavenie vydané sťažovateľkou, ktoré požadovali vydať, nie je jej vlastníctvom. Vzhľadom   na   to   dávame   do   pozornosti   nesprávnosť   príkazu   prokurátora,   a to   v   časti týkajúcej sa miesta vydania počítačových údajov, do ktorého spadali všetky miesta, kde sa nachádzajú akékoľvek počítače a dátové nosiče, ku ktorým mala sťažovateľka dispozíciu. Na   predmetom   počítačovom   vybavení   sa   nachádzali   údaje   klientov   sťažovateľov,   ktoré rozhodne   nijakým   spôsobom   objektívne   nesúviseli   a   ani   objektívne   nemôžu   súvisieť s trestným stíhaním v predmetnej právnej vec. V tejto súvislosti poukazujeme na zmluvy o poskytovaní služieb uzatvárané medzi sťažovateľkou a jej klientmi, v ktorých čl. III. bod 6. sa   zmluvné   strany   zaväzujú   najneskôr   pri   ukončení   zmluvy   vrátiť   si   navzájom   všetky písomnosti, ktoré si poskytli a zároveň zachovať mlčanlivosť o údajoch a skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti so zmluvou....

Vyššie uvedeným postupom príslušníkov OČTK došlo ku konaniu, ktorým sa údaje, ktoré svojím obsahom nijako vecne a taktiež ani personálne nesúviseli s účelom trestného konania   v   predmetnej   právnej   veci   tak   dostali   do   dispozičnej   sféry   tretích   osôb,   čo   je v rozpore   so   zákonom   (ust.   §   89   ods.   2   TP)   a   taktiež   príslušnými   medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Príkaz   okresnej   prokuratúry   Martin   na   vydanie   počítačových   údajov   č.   k. 3 Pv 498/11-12   z   15.   02.   2012   je   vydaný   v   rozpore   so   zákonom,   nakoľko   tento   príkaz nespĺňa tiež ex lege určené náležitosti (§ 90 ods. 2 TP), lebo v obsahu jeho ustanovení nie je nijako   vyjadrený   resp.   uvedený   spôsob   určenia   ustanoveného   času,   po   ktorý   bude uchovávanie údajov vykonávané a zákon takúto náležitosť v zmysle citovaného ust. § 90 ods. 2 TP vyžaduje, čo samo o sebe spôsobuje nezákonnosť zásahu OČTK....

... vzhľadom ku skutočnosti, že zasahujúci príslušníci boli sťažovateľkou upozornení, že počítače potrebuje k svojej činnosti, terminovanej práci, je toto ich konanie contra legem možné považovať za úmyselné.

Po zásahu dňa 15. 02. 2012 sme sa obrátili so sťažnosťou dňa 27. 02. 2012 na Okresnú   prokuratúru   Martin,   ktorá   bola   vyhodnotená   ako   podnet   na   preskúmanie postupu príslušníkov PZ v zmysle § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre..., pričom   dozorujúci   prokurátor   podnet   vyhodnotil   ako   nedôvodný.   Taktiež   sme   sa so žiadosťou   o   preskúmanie   postupu   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Martin   zo   dňa

28. 02. 2012 obrátili na Krajskú prokuratúru v Žilne, ktorá bola v zmysle listu zo dňa 02. 03.   2012   vyhodnotená   ako   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta   podľa   §   210 Trestného poriadku a postúpená dozorujúcemu prokurátorovi Okresnej prokuratúry Martin Žiadosť nebola doposiaľ vybavená.

V   zmysle   uznesenia   ORPZ   Martin,   OKP   Martin   ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011 zo dňa 29. 03. 2012 boli veci vydané dňa 15. 02. 2012 vrátené sťažovateľke, lebo pre ďalšie konanie už nie sú potrebné a neprichádza do úvahy ich prepadnutie alebo zhabanie a nie sú pochybnosti o práve menovanej na tieto veci. Podľa odôvodnenia predmetného uznesenia bola do konania pribratá znalecká organizácia. Znalcovi boli poskytnuté k vypracovaniu znaleckého   posudku   všetky   zaistené   veci,   ktoré   dňa   22.   03.   2012   doručil   späť vyšetrovateľovi a oznámil mu, že tieto už pre znalecké skúmanie nebudú potrebné, nakoľko údaje z nich má už prekopírované. Sme toho názoru, že vyhotovením kópií počítačových údajov   pri   realizácii   znaleckého   skúmania,   a   to   v   intenciách   príkazu   prokurátora, nepochybne došlo aj k zachyteniu údajov s vyšetrovanou vecou nijako nesúvisiacich, ktoré sa   takto   stali   súčasťou   spisového   materiálu   trestného   konania   a   budú   uchovávané pravdepodobne   po   dobu   predpísanú   pre   archiváciu   materiálov   trestného   konania. Za účelom preskúmania zákonnosti vybavenia podnetu zo dňa 29. 02. 2012 sme v súlade s ust. § 34 zákona o prokuratúre podali na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky opakovaný podnet, ktorý bol na vybavenie postúpený Krajskej prokuratúre v Žiline. Krajská prokuratúra   v   Žiline   v   zmysle   vyrozumenia   o   vybavení   opakovaného   podnetu   zo   dňa 17. 12. 2012, sp. zn. 1 KPt 108/12-11, nezdieľala naše výhrady, či pochybnosti o zákonnosti predmetného príkazu prokurátora a postupu orgánov PZ pri jeho realizácii a z toho dôvodu náš   opakovaný   podnet   ako   nedôvodný   odložila.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry vo vyrozumení poukázal na to, že sťažovateľka, ako vyzvaná osoba, na výzvu dobrovoľne vydala viacero počítačov a nosičov, na ktorých sú zaznamenávané počítačové údaje, a preto   neobstojí   naša   argumentácia,   že   došlo   k   odňatiu   počítačov.   Ďalej   uviedol,   že   z ustanovenia § 93 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že o úkonoch podľa § 89 až 92 sa spisuje zápisnica. Pokiaľ v danom prípade vyhotovila konajúca vyšetrovateľka zápisnicu s odkazom   na   §   89   ods.   1   Trestného   poriadku,   prokurátor   považoval   túto   skutočnosť   s poukazom na obsah zápisnice len za formálny nedostatok. Podľa prokurátora predmetom záujmu orgánov činných v trestnom konaní neboli počítače ako nosiče počítačových údajov, ale výlučne len údaje v nich obsiahnuté. Naproti svojmu odôvodneniu, že sťažovateľka počítače a nosiče vydala dobrovoľne, uvádza, že pri zaisťovaní vecí či počítačových údajov v trestnom konaní nie je rozhodujúce, kto je ich vlastníkom a vyzvaná osoba, ktorá má takéto veci či údaje v držbe je povinná ich vydať, z čoho vyplýva rozpornosť v odôvodnení predmetného   vyrozumenia,   keď   prokurátor   na   jednej   strane   poukazuje   na   dobrovoľné konanie sťažovateľky a na druhej strane jej povinnosť uposlúchnuť výzvu orgánov činných v trestnom konaní. Skutočnosť, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sa nestali údaje, ktoré s predmetnou vecou nesúvisia, preukazoval tvrdením, že súvisiace dáta, ktoré sú na CD nosiči priložené k znaleckému posudku majú cca 40 mega bajtov, t. j. tvoria len nepatrný zlomok   z   celkového   množstva   počítačových   údajov,   pričom   predmetom   znaleckého skúmania malo byť niekoľko tera bajtov dát....

Pri zabezpečení dôkazu OČTK odobratím celého počítačového vybavenia je dobré mať na zreteli, že počítač ako zariadenie je vecou, na vydanie alebo odobratie ktorého musí byť vydaný príkaz na vydanie alebo odňatie veci. Programové vybavenie počítača a dáta obsahujú počítačové a prevádzkové údaje, ktoré sa môžu vydať len na základe príkazu vydaného podľa ust. § 90 Trestného poriadku a následne pri dobrovoľnom nevydaní je možné ich odňať v súlade s ust. § 91 Trestného poriadku. Osoba, voči ktorej úkon smeruje, má právo vyjadriť svoje námietky v zápisnici....

Máme za to, že OČTK majú povinnosť postupovať v trestnom konaní spôsobom, ktorý   je   v   daných   okolnostiach   nevyhnutný   za   účelom   realizácie   sledovaného   cieľa   a zároveň je taktiež v súlade so zákonom. Hromadné preverovanie súborov a dokumentov v odňatom príslušenstve počítačového vybavenia sťažovateľov nie je vynaloženie adekvátneho úsilia o selektovanie medzi jednotlivými údajmi potrebnými pre účely trestného konania a inými   údajmi,   ktoré s predmetnou   vecou nie len   materiálne,   ale   ani   personálne   nijako nesúvisia, a preto možno skonštatovať, že bez akýchkoľvek pochybností svojím rozsahom prekračuje zákonom prípustné medze. Tak vykonané zaistenie vecí, na ktoré sa nevzťahoval príkaz prokurátora, ktoré obsahovali údaje, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti sťažovateľky   je   kategorickým   porušením   príslušných   právnych   predpisov   Slovenskej republiky.»

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné   právo   Z.   S.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a   iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru,   odboru   kriminálnej   polície   Martin   v   trestnom   konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. 02. 2012, vybavením podnetu Okresnej   prokuratúry   Martin   č.   k.   3   Pv   498/2011-15   z   29.   02.   2012   a vyrozumením o vybavení   opakovaného   podnetu   Krajskej   prokuratúry   Žilina   č.   k.   1 KPt 108/12-11 z 17. 12. 2012 porušené boli.

Základné   právo   M.   S.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   základné právo vlastniť majetok zaručené v čl.   20 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Martin v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.   ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011,   príkazom   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. 02. 2012, vybavením podnetu Okresnej   prokuratúry   Martin   č.   k.   3   Pv   498/2011-15   z   29.   02.   2012   a   vyrozumením o vybavení   opakovaného   podnetu   Krajskej   prokuratúry   Žilina   č.   k.   1   KPt   108/12-11 z 17. 12. 2012 porušené boli.

Príkaz prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. 02. 2012, vybavenie podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. 02. 2012 a vyrozumenie o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry Žilina č. k. 1 Kpt 108/12-11 z 17. 12. 2012 zrušuje.

Okresnej prokuratúre Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 498/11 a Krajskej prokuratúre   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   KPt   108/12   zakazuje   pokračovať v porušovaní   základných   práv   sťažovateľov   zaručených   Ústavou   Slovenskej   republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila okresná prokuratúra stanoviskom z 28. júna 2013, v ktorom uviedla:

„Sťažnosť nepovažujem za dôvodnú a na rozdiel od sťažovateľov nemám za to, že by bol postup orgánov činných v trestnom konaní v rozpore so zákonom, resp. by nad mieru prípustnú došlo ich konaním k zásahu do práv alebo slobôd sťažovateľov.

V konkrétnostiach uvádzam, že príkazom z 15. 02. 2012 pod sp. zn. 3pv 498/11 prokurátor okresnej prokuratúry podľa § 90 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vydal príkaz, aby Z. S. vydala na účely trestného konania počítačové údaje zo všetkých počítačov a údaje z iných dátových   nosičov   nachádzajúcich   sa   v   mieste   prevádzky   jej   živnostenskej   činnosti s obchodným názvom Z. S. – NIPA..., ako aj v priestoroch patriacich k tomuto objektu, ako aj z ďalších počítačov a dátových nosičov, ktoré má k dispozícii na inom mieste, pretože to bolo nevyhnutné na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie. Súčasne boli podľa § 90 ods. 5 Tr. por. prevzatím týchto počítačových údajov poverená vyšetrovateľka ORPZ   Martin,   Odbor   kriminálnej   polície,   oddelenie   ekonomickej   kriminality,   ktorá vykonávala vyšetrovanie, spolu s príslušnými odbornými pracovníkmi Policajného zboru SR, prípadne osobami vykonávajúcimi činnosť pre Policajný zbor SR.

Súčasťou vyšetrovacieho spisu je aj zápisnica o vydaní veci, z ktorej je zrejmé, že S. bola príslušníkmi PZ vyzvaná, aby v zmysle § 89 ods. 1 Tr. por. vydala počítačové údaje zo všetkých počítačov a údaje z iných dátových nosičov nachádzajúcich sa mieste prevádzky jej živnostenskej činnosti s obchodným názvom Z. S. – NIPA..., a to na základe predmetného príkazu prokurátora. Ako ďalej vyplýva z predmetnej zápisnice, S. po zákonnom poučení dobrovoľne   vydala   viacero   počítačov,   CD   nosiče   a   tiež   server.   Bolo   teda   slobodným rozhodnutím sťažovateľky, že z jej strany došlo k vydaniu kompletných počítačov, čo bolo určitým   spôsobom   aj   odôvodniteľné,   keďže   bežný   užívateľ   počítača   vo   všeobecnosti nerozlišuje jednotlivé komponenty počítača ako oddeliteľné časti.

Je   tak   zrejmé,   že   príslušníci   PZ   postupovali   v   súlade   so   zákonom   a   v   zmysle vydaného   príkazu   prokurátora,   keď   zaistili   všetky   počítače,   CD   nosiče   a   server nachádzajúce sa na mieste opísanom v príkaze prokurátora, a ktoré im dobrovoľne vydala sama sťažovateľka S. Pokiaľ došlo k vyhotoveniu zápisnice s odkazom na ustanovenie § 89 ods. 1 Tr. por., uvedené treba považovať len za formálny nedostatok, keďže všetky ostatné skutočnosti nasvedčujú tomu, že vyšetrovateľka postupovala v súlade s vydaným príkazom prokurátora.

Je nutné poukázať na tú skutočnosť, že príslušníci PZ mali povinnosť zabezpečiť všetky počítačové údaje zo všetkých dátových nosičov, pričom forma dátového nosiča nie je rozhodujúca.   Príslušníci,   ktorí   zaistenie   vykonávali   predsa   nemohli   s   istotou   na   mieste skonštatovať,   že   na   žiadnom   inom   dátovom   nosiči,   ktoré   S.   dobrovoľne   vydala,   sa nenachádzajú ďalšie potrebné údaje. Je vo všeobecnosti známe, že počítačové údaje môžu byť ukladané priamo na server, ale aj výlučne do pamäte počítača, či na iné médium. Pokiaľ sťažovatelia ďalej poukazujú na tú skutočnosť, že príkaz nespĺňa zákonom stanovené náležitosti s poukazom na nevymedzenie času, k tomu je potrebné uviesť, že právna úprava účinná od 01. 09. 2011 určenie času vyžaduje len pri príkaze podľa § 90 ods. 1 písm. a/ alebo písm. c/ Tr. por., podľa ktorých ustanovení sa ale v danom prípade nepostupovalo.

Konaním   orgánom   činných   v   trestnom   konaní   nedošlo   k   neoprávnenému zhromažďovaniu, zverejňovaniu, či zneužívaniu osobných údajov tak ako to má na mysli Ústava SR.   Výkon   oprávnení   OČTK v trestnom konaní   v súlade   s trestným   poriadkom nemožno   považovať   za   porušenie   týchto   práv.   V   danom   prípade   sa   nejedná o zhromažďovanie osobných údajov, keďže tieto boli vcelku uchované a v rovnakej dátovej podobe vrátené. Naviac v danom prípade, ak by skúmaním došlo k zisteniu, že zaistené údaje by obsahovali aj osobné údaje, bol by zvolený príslušný postup podľa § 116 Tr. por. Taktiež k zaisteniu údajov došlo len na nevyhnutný čas potrebný pre zistenie sledovaného cieľa a čo v najkratšom čase došlo k ich vráteniu.

Rovnako nemám za to, že by zásahom orgánov činných v trestnom konaní došlo k neproporcionálnemu zásahu do práv a slobôd sťažovateľov, či porušeniu iných ústavou garantovaných   práv   a   slobôd.   Je   zrejmé,   že   pri   zásahu   došlo   k   stretu   medzi   právom jednotlivca a právom štátu pri plnení legitímneho cieľa, no nemám zato, že by uvedený zásah   presahoval   mieru   prípustnú.   Konaním   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   došlo k zákonnému zaisteniu počítačových dát, ktoré boli podrobené analýze príslušným znalcom a   po   vyextrahovaní   potrebných   dát,   tieto   boli   vrátené.   Tvrdenie   sťažovateľov,   že došlo k zachyteniu   údajov,   ktoré   nesúvisia   s   prejednávanou   trestnou   vecou,   nie   je   ničím preukázaná   domnienka   sťažovateľov,   ktorá   sa   nezakladá   na   pravde.   Okrem   toho   treba poukázať na tú skutočnosť, že zrejme oveľa väčší zásah do práv a slobôd sťažovateľ by nastal v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní na mieste samom (s istotou niekoľko dní vzhľadom na množstvo tam sa nachádzajúcich sa počítačových dát) prehľadávali dátové nosiče a tak zadovážili hľadané informácie.

Z   uvedeného   potom treba zvolený postup považovať   za najmiernejší prostriedok, ktorým sa mohol dosiahnuť sledovaný cieľ.“

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline (ďalej len „krajské riaditeľstvo PZ“) v stanovisku k prijatej sťažnosti uviedlo:

«Dňa 20. 9. 2011 bolo vyšetrovateľom OKP OR PZ Martin na základe podnetu ÚBOK   Stred,   Banská   Bystrica   podľa   §   199   ods.   1   Trestného   poriadku   začaté   trestné stíhanie vo veci pokračujúceho zločinu skrátenia dane a poistného § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. Dňa 30. 11. 2011 bolo uznesením vyšetrovateľa Oddelenia ekonomickej kriminality   Odboru   Kriminálnej   polície   OR   PZ   Martin   podľa   §   206   ods.   1   Trestného poriadku vznesené obvinenie M. M... a P. B... a to na tom skutkovom základe, že M. M. ako konateľ daňového subjektu VEPIR, s. r. o... ako štvrťročný platiteľ dane z pridanej hodnoty bol povinný podať v Martine na Daňovom úrade... daňové priznania k dani z pridanej hodnoty...

...   na   základe   údajov   získaných   zo   systému   medzinárodnej   výmeny   daňových informácií   VIES   bolo   správcom   dane   zistené,   že   daňovému   subjektu   vznikla   daňová povinnosť, nakoľko nadobudol tovar z iného členského štátu podľa § 11 Zákona o DPH, taktiež pri predaji použitého tovaru – ojazdených vozidiel bola použitá osobitná úprava uplatňovania dane pri použitom tovare uvedená v § 66 zákona o DPH, t. j. daňový subjekt odvádzal DPH z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou...

... správcom dane bol zistený rozdiel dane oproti podaným daňovým priznaniam na dani z pridanej hodnoty, a to za I. štvrťrok 2010 vo výške 75.950,- EUR, za II. štvrťrok 2010 vo výške 169.108,29 EUR a za III. štvrťrok 2010 vo výške 127.871,10 EUR, čím skrátil daň a   štátnemu rozpočtu   SR,   zastúpenému Daňovým   úradom Martin bola spôsobená škoda celkom vo výške 372.929,42 EUR.

Dňa 15. 02. 2012 bol prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine pod sp. zn. 3Pv 498/11 vydaný „Príkaz na vydanie počítačových údajov“, ktorým podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku prikázal, aby Z. S..., ktorá spracovala účtovníctvo a vypracovala   daňové   priznania   pre   firmu   VEPIR,   ktorej   konateľom   je   dotyčný   M.   M. vydala pre účely trestného konania počítačové údaje zo všetkých počítačov a údaje z iných dátových   nosičov   nachádzajúcich   sa   v   mieste   prevádzky   jej   živnostenskej   činnosti s obchodným názvom „Z. S. – NIPA...“, ako aj v priestoroch patriacich k tomuto objektu, ako aj ďalších počítačov a dátových nosičov, ktoré má táto osoba k dispozícii na inom mieste, pretože je to nevyhnutné na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie v tejto trestnej veci.

Dňa 15. 02. 2012 Z. S... v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1) Trestného poriadku na základe vyššie uvedeného „Príkazu na vydanie počítačových údajov“ vydala 5 ks počítačov nezistených značiek, zaevidovaných v Zápisnici o vydaní veci zo dňa 15. 02. 2012, 1 ks CD Verbatim, 2 ks CD EMTEC a server nezistenej značky. Dňa 15. 02. 2012 Z. S., dobrovoľne vydala účtovné doklady a pečiatku spoločnosti VEPIR, s. r. o. so sídlom v Martine čo je zaprotokolované v Zápisnici o vydaní veci zo dňa 15. 02. 2012.

Dňa 17. 02. 2012 bola uznesením vyšetrovateľa z mysle ustanovenia § 143 ods. 1) Trestného   poriadku   pribratá   do   konania   znalecká   organizácia   JHS   s.   r.   o   so   sídlom v Martine a to za účelom vypracovania znaleckého posudku, týkajúca sa obsahu vydaných počítačov a servera s termínom vypracovania do 08. 03. 2012. Znaleckým skúmaním bolo potrebné zodpovedať na otázky – či sa v nich nachádzajú, prípadne nachádzali akékoľvek údaje   týkajúce   sa   spoločnosti   VEPIR,   –   v   prípade,   že   sa   tam   vyššie   uvedené   údaje nachádzajú,   resp.   nachádzali,   uviesť   časové   údaje   o   ich   vytvorení,   –   nájdené,   resp. obnovené   údaje   poskytnúť   v   tlačovej,   ako   aj   elektronickej   podobe   na   účely   trestného konania. Nakoľko bolo podozrenie, že niektoré údaje týkajúce sa spoločnosti VEPIR mohli byť pred vydaním vecí vymazané,   bolo potrebné skúmať originály vydaných vecí a nie skopírované údaje. Dňa 06. 03. 2012 pribratý znalec telefonicky požiadal o určenie nového termínu podania znaleckého posudku a to z dôvodu technickej náročnosti a rozsiahlosti, jeho žiadosti bolo vyšetrovateľkou vyhovené a bol stanovený nový termín jeho odovzdania dňa 22. 03. 2012.

Dňa 20. 03. 2012 znalec telefonicky opätovne požiadal o predĺženie lehoty podania predmetného znaleckého posudku (z dôvodu, že aj keď už sú všetky dáta zo servera, ako aj počítačov stiahnuté, kvôli ich veľkému rozsahu ich obnova bude trvať dlhú dobu). Tejto žiadosti   bolo   vyšetrovateľkou   vyhovené   a   bol   stanovený   nový   termín   do   31.   03.   2012. Znalecký posudok bol doručený dňa 30. 03. 2012.

Dňa 09. 03. 2012 bol na základe Zápisnice o prevzatí vrátenej veci osobe Z. S. vrátený   server,   nakoľko   vyšetrovateľka   bola   Z.   S.   požiadaná   o   vrátenie   predmetného serveru   v čo   najkratšom   čase,   tento   bol   znalcom   skúmaný   prednostne   a   prednostne   aj vrátený a to Uznesením o vrátení veci zo dňa 08. 03. 2012. Dňa 30. 03. 2012 boli na základe Zápisnice o prevzatí vrátenej veci osobou Z. S. vrátené menovanej vyššie uvedené počítače, taktiež Uznesením o vrátení zo dňa 29. 03. 2012.

Dňa 12. 06. 2012 vyšetrovateľka odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Martine v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1) Trestného poriadku vzniesla obvinenie tretej osobe a to Z. S... ako obvinenej z pokračujúceho zločinu skrátenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20, § 276 ods. 1, ods. 4) Trestného zákona, lebo na základe zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že M. M., ako konateľ daňového subjektu VEPIR, s. r. o..., ako štvrťročný platiteľ dane z pridanej hodnoty bol povinný podať v Martine na Daňovom úrade... daňové priznania k dani z pridanej hodnoty, pričom spracovanie účtovníctva a následné spracovanie daňových priznaní v období od 26. 4. 2010 do 25. 10. 2010 za zdaňovacie obdobie I. – III. štvrťrok 2010 v plnej miere zabezpečoval P. B., a to prostredníctvom Z. S., ktorá spracovala účtovníctvo a vypracovala predmetné daňové priznania tak, aby v uvedených daňových priznaniach...

... P. B. dodával Z. S. neúplné účtovné doklady, o čom menovaná vedela a aj napriek týmto   skutočnostiam   menovanému   vypracovala   nesprávne   daňové   priznania,   pričom správcom   dane   bol   zistený   rozdiel   dane   oproti   podaným   daňovým   priznaniam   na   dani z pridanej hodnoty, a to za I. štvrťrok 2010 vo výške 75.950,- EUR, za II. štvrťrok 2010 vo výške 169.108,29 EUR a za III. štvrťrok 2010 vo výške 127.871,10 EUR, čím skrátil daň a štátnemu rozpočtu SR, zastúpenému Daňovým úradom v Martine bola spôsobená škoda v celkovej výške 372.929,42 EUR.

Dňa   31.   10.   2012   bola   trestná   vec   ukončená   „Návrhom   na   podanie   obžaloby“ v zmysle ustanovenia § 209 ods. 1) Trestného poriadku obvinených M. M., P. B. a Z. S. a originál   spisu   zaslaný   na   Okresnú   prokuratúru   v Martine   s   návrhom   na   podanie obžaloby. Dňa 09. 11. 2012 bol zaslaný rovnopis spisu na Okresnú prokuratúru v Martine na základe ich žiadosti a dňa 17. 01. 2013 bola doručená obžaloba z Okresnej prokuratúry v Martine. Okresné riaditeľstvo PZ v Martine v súčasnosti nedisponuje ani originálom, ani rovnopisom predmetného spisového materiálu – originál aj rovnopis spisu sa odo dňa 09. 11.   2012   nachádzajú   na   Okresnej   prokuratúre   v Martine   (resp.   následne   po   podaní obžaloby v januári 2013 na Okresnom súde v Martine).

Vyššie uvedené počítače a server boli vydané osobou Z. S. dobrovoľne (napriek tomu jej bol vyšetrovateľkou doručený aj „Príkaz na vydanie počítačových údajov“) a boli ihneď podrobené znaleckému skúmaniu z dôvodu získania dôkazov vo vyšetrovanej trestnej veci pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, nakoľko existovalo podozrenie, že sa v nich tieto údaje nachádzajú. V tom štádiu nebolo možné reálne oddeliť počítačové údaje, ktoré súviseli s vyšetrovanou vecou a ktoré nie, z toho dôvodu bola vo veci pribratá znalecká organizácia na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Po   vykonaní   znaleckého   skúmania   boli   všetky zaistené veci na dva krát vrátené osobe Z. S. vo veľmi krátkej dobe od ich vydania (vydanie 15. 02. 2012 a vrátenie v dňoch 09. 03. 2012 a 30. 03. 2012).»

Krajská   prokuratúra   k   sťažnosti   zaujala   stanovisko   doručené   ústavnému   súdu 21. augusta 2013, v ktorom najmä uviedla:

«S podstatnou časťou výhrad a námietok navrhovateľov sa už prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline vysporiadal vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu sp. zn. 1 KPt 108/12 zo 17. 12. 2012, pričom navrhovatelia tieto opakovane uvádzajú i v ústavnej sťažnosti.

Navrhovatelia v sťažnosti uvádzajú, že orgánmi činnými v trestnom konaní im bolo odňaté   počítačové   vybavenie.   Tu   je   potrebné   zdôrazniť,   že   zo   zápisnice,   ktorú vyšetrovateľka dňa 15. 02. 2012 spísala pri realizácii príkazu prokurátora (s formálnymi nedostatkami zápisnice sa Krajská prokuratúra v Žiline vysporiadala vo vyššie citovanom vyrozumení) vyplýva, že Z. T. (správne S., pozn.) dobrovoľne na základe výzvy na vydanie, citujem zo zápisnice „počítačových údajov zo všetkých počítačov a údaje z iných dátových nosičov nachádzajúcich sa v mieste prevádzky jej živnosti s obchodným názvom Z. T. – NIPA...“, vydala 5 počítačov, 1 server a 3 ks CD nosičov, pričom sama zvolila druh nosiču, na ktorom žiadané údaje poskytla. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že počítačové údaje (ako nehmotný objekt) sú vždy uložené na nejakom nosiči, ktorý je spôsobilý na ich trvalý alebo dočasný záznam. Takýmto nosičom je napr. CD disk, DVD disk, USB kľúč, pamäťová karta, pevný disk (hard disk), ktoré sa rozlišujú okrem iného i charakterom ich prenositeľnosti, kde CD disk či USB kľúč sú nosičmi prenositeľnými a pevný disk v jeho internej podobe je v zásade neprenositeľným nosičom, keďže je zabudovaný v samotnom počítači, S poukazom na uvedené je potrebné zdôrazniť, že s dobrovoľným plnením príkazu prokurátora podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. vyzvanou osobou je potom vždy spojené poskytnutie konkrétneho nosiču, na ktorom sú počítačové údaje zaznamenané a ktorý je svojou   podstatou   hmotnou   vecou.   Samotný   nosič   pritom   v   takýchto   prípadoch   nie   je predmetom záujmu orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku je z hľadiska preskúmania počítačových údajov bezpredmetné na akom nosiči sú tieto zaznamenané (ten istý počítačový údaj má rovnakú informačnú hodnotu, bez ohľadu na typ nosiča, na ktorom je zaznamenaný). Vo vzťahu k predmetnej veci uvádzame, že objektom záujmu orgánov činných v trestnom konaní neboli počítače ako nosiče počítačových údajov, ale výlučne len údaje   v   nich   obsiahnuté.   Z   priebehu   konania,   ktorý   nasledoval   po   vydaní   počítačov jednoznačne vyplýva, že predmetom ďalšieho skúmania nebol samotný hardware počítača (matičná   doska,   grafická   karta,   skrinka   a pod,),   ale   výlučne   len   počítačové   údaje zaznamenané na príslušnom dátovom nosiči. Z ďalšieho obsahu už spomenutej zápisnice je tiež zrejmé, že aj samotná vyzvaná osoba takýmto spôsobom vnímala postup konajúcich orgánov   a   predmet   ich   záujmu,   keď   v podstate   uviedla,   že   k   súborom   uloženým na hardiskoch sa dostanú...

... je nevyhnutné zdôrazniť, že predmetným postupom došlo i k zachovaniu kritéria proporcionality zásahu, tak aby tento čo najmiernejšie obmedzoval dotknuté osoby. V tomto smere   poukazujeme   na   skutočnosť,   že   dátový   rozsah   počítačových   údajov   dobrovoľne poskytnutých sťažovateľkou S. bol, vychádzajúc z kapacity poskytnutých dátových nosičov, ktorých obraz či kópiu by bolo nutné vyhotoviť pri postupe podľa § 90 ods. 1 písm. b) Tr. por., v objeme cca. 6,5 TB (terabajtov). Časová náročnosť vytvárania kópie takého rozsahu dát   činí   pri   nepretržitom   kopírovaní   cca.   61   hodín,   ktorý   čas   by   museli   orgány   činné v trestnom   konaní stráviť   priamo v prevádzke   sťažovateľky Z.   S.   Ešte dlhšia   je   časová náročnosť preskúmania daného rozsahu dát, ich selekcia a vyextrahovanie údajov, ktoré boli z hľadiska dosiahnutia účelu trestného konania relevantné. Časovej náročnosti v tomto smere zodpovedá dĺžka spracovania znaleckého posudku č. 202/2012, ktorý v danej veci spracovala znalecká organizácia JHS, s. r. o., Martin. Zároveň je logické, vzhľadom na okolnosti   predmetnej   trestnej   veci,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   sa   nemohli „spoľahnúť“   na   prípadnú   selekciu   požadovaných   údajov,   ktorú   by   vykonala   samotná sťažovateľka (primerane viď. rozhodnutie ESĽP vo veci Bernh Larsen Holding c. Nórsko zo 14.   03.   2013).   Pre   úplnosť   dodávame,   že   počítačové   údaje   na   nosičoch,   ktoré   boli dobrovoľne vydané Z. S., boli menovanej zápisnične vrátené 09. 03. 2012 (server) a 30. 03. 2012 (5 počítačov a 2 CD nosiče).

Vo   vzťahu   k   selekcii   počítačových   údajov,   ktoré   boli   v   predmetných   počítačoch zaznamenané, je potrebné tiež zdôrazniť, že príkaz prokurátora bol v tomto smere riadne odôvodnený, čomu zodpovedá i vykonané znalecké skúmanie a znenie otázok, ktoré boli znalcom položené, pričom je zrejmé, že skúmanie bolo zamerané na podklady súvisiace so spoločnosťou   Vepir,   s.   r.   o.   Z   obsahu   znaleckého   posudku   jasne   vyplýva,   že zo zabezpečených počítačových údajov boli vyextrahované len tie, ktoré sa týkajú uvedenej spoločnosti,   pričom   je   zrejmé,   že   predmetom   znaleckého   skúmania   (vzhľadom   na   už spomínanú   celkovú   diskovú   kapacitu   všetkých   počítačov)   bolo   niekoľko   terabajtov   dát a extrahované,   súvisiace   dáta,   ktoré   sú   priložené   na   CD   nosiči   k   znaleckému   posudku vypracovanému spoločnosťou JHS, s. r. o. majú len cca. 40 megabajtov, t. j. tvoria len nepatrný   zlomok z celkového množstva   počítačových údajov.   Z   tohto   dôvodu   nie   je na mieste   ani obava,   že súčasťou vyšetrovacieho spisu   sa stali údaje,   ktoré   s predmetnou trestnou vecou nesúvisia, Takéto tvrdenia sťažovateľov sú v rozpore s reálnym obsahom vyšetrovacieho spisu.

S poukazom na uvedené je možné konštatovať, že zvolená forma zásahu orgánov činných   v   trestnom   konaní   do   práva   na   súkromie   predstavovala   najmenšie   možné obmedzenie   pri   plnení   ich   legitímneho   cieľa   v   podobe   objasnenia   trestného   činu, Primeranosť zvoleného postupu podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. zdôvodňujeme tiež nižšie vo   vyjadrení   i   potrebou   možného   obnovenia   a   preskúmania   vymazaných   počítačových údajov.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že konajúce orgány nezisťovali vlastnícke právo k počítačovému vybaveniu, všeobecne uvádzame, že pri edičnej povinnosti nie je rozhodujúce zisťovanie vlastníctva k predmetu vydania, ale ide o povinnosť osoby, ktorá má v dispozičnej moci objekt dôležitý pre trestné konanie, čo v predmetnej veci nepochybne splnené bolo. Akákoľvek argumentácia vo vzťahu krieseniu vlastníckych otázok k objektu vydania je potom bezpredmetná.

K   výhrade   sťažovateľov   vo   vzťahu   k   vyjadreniu   času   uchovávania   počítačových údajov podľa § 90 ods. 2 Tr. por. uvádzame totožnú argumentáciu, ako vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu a to, že zmenou Trestného poriadku vykonanou zákonom č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 09. 2011 sa takéto určenie času vyžaduje len pri príkaze podľa § 90 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por., podľa ktorých sa v danom prípade nepostupovalo.

V   tejto   časti   sťažovatelia   do   istej   miery   účelovo   opakujú   ich   predchádzajúcu argumentáciu z podnetov podávaných podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších   predpisov,   ktorá   im   bola   dostačujúcim   spôsobom   vyvrátená   minimálne   pri vybavení opakovaného podnetu.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľov, že postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu ustanovenia § 89 ods. 2 Tr. por. (pozn. zrejme analogicky vo vzťahu k postupu podľa § 90 Tr. por.) je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade neexistuje žiaden relevantný dôvod, ktorý by zakladal zákaz výsluchu sťažovateľky ako svedka podľa § 129 ods.   1,   ods.   2   Tr.   por.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   poskytovala   služby   v   oblasti spracovávania a vedenia účtovníctva pre tretie osoby na zmluvnom základe,   nezakladá vo vzťahu k nej povinnosť mlčanlivostí na základe zákona, alebo medzinárodnej zmluvy, ako to predpokladá ustanovenie § 129 ods. 2 Tr. por. Je nepochybne, že medzi sťažovateľkou a jej klientmi neexistuje vzťah (z hľadiska záujmu na ochrane dôvernosti vzťahu) takého druhu, ktorému by zákonodarca poskytol zvýšenú ochranu vo forme zákonného zaviazania osoby,   ktorej   sa   klient   zdôveruje,   mlčanlivosťou,   ktorú   by   bolo   potrebné   prekonať   jej kvalifikovaným zbavením, pri nedostatku ktorého by sa v trestnom konaní uplatňoval zákaz výsluchu svedka. V súvislosti s uvedeným tiež zdôrazňujeme, že povinnosť mlčanlivosti len na základe zmluvy zmluvných strán nemožno stotožňovať s rovnakou povinnosťou založenou zákonom či medzinárodnou zmluvou Na viac tiež vo vzťahu k predmetnej veci nemožno opomenúť ani ustanovenie § 129 ods. 3 Tr. por,, keďže vo veci prebiehalo trestné stíhanie pre   zločin   skrátenia   dane   a   poistného   podľa   §   276   ods.   1,   ods.   4   Tr.   zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., pre ktorý Trestný zákon ustanovuje, v kontexte so znením ustanovenia § 341 ods. 1 Tr. zák., trest odňatia slobody s hornou hranicou trestu odňatia slobody až 12 rokov, ktorý má každý povinnosť prekaziť.

I   súvisiaca   argumentácia   sťažovateľov,   kde   poukazujú   na   nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 68/2010 a judikatúru ESĽP, z ktorej nález vychádza, opomína fakt, že v rozhodujúcich prípadoch súdy posudzovali zásah orgánov do práva na súkromie vo vzťahu medzi advokátom a jeho klientmi, ktorý vzťah je založený na princípe attorney-client   privilege,   podľa   ktorého   sú   skutočnosti   oznámené   klientom   advokátovi dôverné,   pričom   aj   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   reflektuje   uvedený   princíp v ustanoveniach § 23 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov,   kde   zaväzuje   advokáta   povinnosťou   zachovávať   mlčanlivosť   o   všetkých skutočnostiach,   o   ktorých   sa   dozvedel   v   súvislosti   s   výkonom   advokácie,   pričom   tejto povinnosti ho môže zbaviť výlučne len klient resp. jeho právny nástupca.

S poukazom na uvedené opätovne zdôrazňujeme, že vzťah sťažovateľky a jej klientov nepožíva takú úroveň ochrany, ako vzťahy založené na spomenutom princípe attorney-client privilege alebo obdobnom a porovnateľnom princípe.

Pokiaľ sťažovatelia poukazujú na rozhodnutie ESĽP vo veci Sallinen c. Fínsko je potrebné   zdôrazniť,   že   v   danom   prípade   fínske   policajné   orgány   postupovali   tak,   že vyhotovili kópiu jedného z pevných diskov z počítača advokáta Sallinena a túto si policajné orgány   ponechali   až   do   právoplatného   rozhodnutia   vnútroštátneho   súdu.   Údaje zo skopírovaného   pevného   disku   orgány   polície   zaznamenali   na   optický   disk   a   tieto odmietali vrátiť, čo odôvodňovali aj tým, že optický disk obsahoval aj interné policajné údaje. V predmetnej trestnej veci však nedošlo ani len k podobnej situácii ako je popisovaná vo veci Sallinen c. Fínsko. Slovenské orgány činné v trestnom konaní nijakým spôsobom s počítačovými údajmi, ktoré boli zaistené na základe príkazu prokurátora z 15. 02. 2012 nemanipulovali, nekopírovali ich, nepreskúmavali ich obsah a pod., ale vykonali len úkon smerujúci k ich zabezpečeniu pre účely trestného konania a do konania pribrali znaleckú organizáciu, ktorá údaje preskúmala a orgánom činným v trestnom, podľa ich zadania, vyextrahovala len relevantné údaje týkajúce sa spoločnosti Vepir, s. r. o. Orgány činné v trestnom konaní teda nikdy ani nedisponovali žiadnou kópiu údajov, ktoré boli získané od sťažovateľky   dňa   15.   02.   2012.   Opakovane   uvádzame,   že   vo   vyšetrovacom   spise   sú obsiahnuté len údaje týkajúce sa spoločnosti Vepir, s. r. o. Na viac je potrebné zdôrazniť, že sama poškodená pri vydávaní údajov uviedla, že všetky počítače sú zaheslované, pričom heslá odmietla poskytnúť a teda možno skonštatovať, že údaje boli objektívne a zo strany sťažovateľov   zabezpečené   spôsobom,   ktorý   neumožňoval   orgánom   činným   v   trestnom konaní   k   nim   pristupovať.   Je   zrejmé,   že   i   táto   skutočnosť   bola   dôvodom   pre   odborné skúmanie údajov prostredníctvom pribratej znaleckej organizácie.

Sťažovatelia   v   ústavnej   sťažnosti   tiež   vyslovujú   podozrenie   či   domnienku,   že v predmetnom prípade došlo k zachyteniu údajov nesúvisiacich s danou trestnou vecou, ktoré   sa   takto   stali   súčasťou   spisového   materiálu   trestného   konania   a   tieto   budú uchovávané po dobu predpísanú pre archiváciu materiálov trestného konania. Ako už bolo spomenuté, orgány činné v trestnom konaní získané počítačové údaje nepreskúmavali, ale za týmto účelom pribrali do trestného konania znaleckú organizáciu, ktorá vypracovala už vyššie   spomenutý   znalecký   posudok.   Z   dôvodu,   čo   najskoršieho   vrátenia   poskytnutých nosičov počítačových údajov, priamo znalecká organizácia, a nie orgány činné v trestnom konaní,   vyhotovila   kópie   nosičov   a   z   týchto   potom   extrahovala   údaje   podľa   zadania orgánov činných v trestnom konaní, pričom sa zamerala i na údaje, ktoré už mohli byť zmazané, avšak prípadne obnoviteľné. I táto skutočnosť (obnova prípadných vymazaných počítačových údajov) odôvodňuje primeranosť a vhodnosť aplikácie postupu podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. a tiež požiadavky na poskytnutie všetkých počítačových údajov zo všetkých nosičov v mieste prevádzky sťažovateľky a ich následné podrobenie znaleckému skúmaniu. V prípade, ak by požiadavka orgánov činných v trestnom konaní smerovala len k poskytnutiu údajov o spoločnosti Vepir, s. r. o. a tiež by bolo umožnené, aby ich selekciu vykonala povinná osoba, nebolo by možné získať už odstránené (či už úmyselne alebo nie), ale obnoviteľné počítačové údaje. Z týchto dôvodov bol i opis požadovaných údajov podľa napádaného   príkazu   prokurátora   skôr   všeobecný,   pričom   však   bol   v   príkaze   jasne zdôraznený   účel   zabezpečenia   údajov   a   to   preukázanie,   že   Z.   S.   viedla   účtovníctvo spoločnosti Vepir, s. r. o. a vypracovávala i daňové priznania pre túto spoločnosť. Ako   sme   už   spomenuli   vyššie,   len   údaje   vyextrahované   znaleckou   organizáciou o veľkostí cca. 40 MB, ktoré sa týkajú spoločnosti Vepir, s. r. o. sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a žiadne iné údaje iných klientov sťažovateľky ako sa mylne domnieva v ústavnej sťažnosti.

K formálnym nedostatkom zápisnice ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011 z 15. 02. 2012 sa v dostatočnej miere vyjadril už prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu. Hoci sa táto nesprávne odvoláva na ustanovenie § 89 ods.   1   Tr.   por.,   z   obsahu   samotnej   výzvy,   ktorú   konajúca   vyšetrovateľka   adresovala sťažovateľke jasne vyplýva, že bola vyzvaná na vydanie počítačových údajov na základe príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine sp. zn. 3 Pv 498/11 z 15. 02. 2012, ktorý bol Z. S. aj riadne doručený, pričom mala dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s jeho obsahom. Zo zápisnice nepochybne vyplýva, že menovaná nebola vyzvaná na vydanie   konkrétnych   počítačov   ako   vecí,   tieto   vydala   dobrovoľne   sama   ako   nosiče požadovaných počítačových údajov, pričom tieto nie je možné, ako sme už uviedli, vydať inak ako na fyzickom nosiči, ktorý je vždy vecou. Z obsahu samotnej zápisnice je teda zrejmé, že nejde o zápisnicu o úkone podľa § 89 Tr. por., ale o zápisnicu o úkone podľa § 90 Tr. por. v intenciách spomenutého príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine, Zmienený,   formálny   nedostatok   zápisnice   nemôže   mať   za   následok   konštatovanie nezákonnosti predmetného úkonu, ktorého obsah je zjavný.

V súvislosti s uvedeným a tiež vo vzťahu k až absurdnej podozrievavosti sťažovateľov o možnej manipulácii údajov zo strany orgánov činných v trestnom konaní či iných osôb (postavenej na akejsi prezumpcii viny orgánov činných v trestnom konaní) zdôrazňujeme, že práve   pribratie znaleckej organizácie do   konania za účelom preskúmania   počítačových údajov   je garanciou   ich nestranného   a   odborného posúdenia   bez   akýchkoľvek   zásahov zo strany   či   už   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   alebo   iných   osôb.   Hodnotenie sťažovateľmi vymyslenej situácie spôsobom, že prokurátor nesie dôkazné bremeno k otázke, že nedošlo k manipulácii zaistených počítačových údajov, inak platí opak je prinajmenšom nepatričné   a   celkom   iste   v   rozpore   so   všeobecne   platnou   zásadou   verejného   práva o vyvrátiteľnej   domnienke   správnosti   aktu,   rozhodnutia   či   postupu   štátneho   orgánu. Sťažovatelia   pritom   ani   neuvideli   žiadnu   konkrétnu   okolnosť,   ktorá   by   v   danom   smere odôvodňovala   ich   podozrenie,   ba   práve   naopak   potvrdzujú,   že   prístup   k   údajom   bol obmedzený   z   dôvodu   ich   ochrany   heslom,   čo   minimalizuje   možnosť   ich   zneužitia nepovolanou osobou.

Sťažovatelia   v   ústavnej   sťažnosti   tiež   konštatujú,   že   postupom   orgánov   činných v trestnom konaní malo dôjsť k zásahu do práv tretích osôb, keďže mali byť zaistené aj dokumenty ich osobnej a osobnostnej povahy z ich súkromnej sféry a malo dôjsť k zásahu do   ich   práva   na   prístup   k   súdnej   ochrane.   Sťažovatelia   nijako   bližšie   nešpecifikujú zmienené tretie osoby, ničím nepreukazujú oprávnenie konať v ich mene a je teda možné konštatovať nedostatok ich procesnej legitimácie v tomto smere. Krajská prokuratúra v Žiline   tiež   nemá   vedomosť   o   tom,   že by   sa   aj   iné   subjekty   ako   sťažovatelia   obrátili   v súvislosti s predmetným trestným konaním na Ústavný súd Slovenskej republiky a domáhali sa   ochrany   svojich,   Ústavou   Slovenskej   republiky   garantovaných   práv   a   právom chránených záujmov.

Vo vzťahu k obsahu návrhu na rozhodnutie vo veci samej a uplatňovaniu ochrany práv zo strany sťažovateľky Z. S. prostredníctvom ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej   republiky   uvádzame,   že   dňa   17.   01.   2013   bola   Okresnému   súdu   v Martine prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine podaná na obvinenú Z. S. a spol. pod sp. zn. 3 Pv 498/2011 obžaloba pre zločin skrátenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa § 20, § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom obvinená, ako aj jej obhajca JUDr. Igor Müller, boli o podaní obžaloby písomne upovedomení prípisom prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine zo 16. 01. 2013. Predmetná trestná vec je na Okresnom súde v Martine vedená pod sp. zn. 13T/7/13 a doposiaľ nebola skončená...

S poukazom na uvedené sme u sťažovateľky názoru, že táto mala a má v systéme všeobecného   súdnictva   (v   súčasnosti je trestná vec sťažovateľky   v štádiu   konania   pred súdom   1.   stupňa)   k   dispozícii   účinné   prostriedky   na   dosiahnutie   ochrany   svojich   práv v priebehu   trestného   konania.   Trestné   konanie   je   od   jeho   začiatku   až   po   právoplatné skončenie procesom, v ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní (pozn. a tiež i súd) v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd naprávať, resp. korigovať aj ich prípadné pochybenia. Spravidla, až po skončení trestného   konania   možno   na   ústavnom   súde   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy namietať prípadné porušenia základných práv alebo slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu   (viď   uznesenie   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   IV   ÚS   76/05   zo   16.   03.   2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod por. č. 74/2005). Z časových okolností veci je teda zrejmé, že Z. S. podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu ústavnú sťažnosť v čase, keď mala vedomosť o tom, že v danej trestnej veci bola na ňu podaná obžaloba   na   súde,   o čom   však   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojej   sťažnosti neinformovala.

Vzhľadom k uvedenému sme názoru, že vo vzťahu k sťažovateľke Z. S. boli a sú splnené   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu navrhujeme nerozhodovať o sťažnosti Z. S. nálezom, ale uznesením túto odmietnuť z vyššie uvedených dôvodov, keďže o ochrane práv a slobôd sťažovateľky rozhoduje iný súd tak, ako to predpokladá čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   M.   S.   navrhujeme   nálezom   rozhodnúť   o   tom,   že v predmetnom   trestnom   konaní   nedošlo   k   porušeniu   ním   označených   základných   práv garantovaných   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, tak ako ich uviedol v návrhu vo veci samej v obsahu jeho sťažnosti. Sťažovateľ   nijakým   spôsobom   nekonkretizoval,   aké   údaje   o   jeho   osobe   mali   byť postupom orgánov činných v trestnom konaní zhromaždené, zverejnené či zneužité (čl. 19 ods. 3 Ústavy SR). Sťažovateľ tiež v rámci svojho dôkazného bremena bližšie nešpecifikoval zásah do jeho práv podľa § 22 ods. 1 Ústavy SR. Postupom orgánov činných v trestnom konaní mohlo síce dôjsť k zásahu do jeho vlastníckeho práva (hoci sťažovateľ nepredložil žiaden   relevantný   dôkaz,   ktorým   by   preukázal   svoje   vlastnícke   právo   k   nosičom počítačových údajov), avšak spôsobom a prostriedkami súladnými so zákonom – Trestným poriadkom.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručuje.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Právny   zástupca   sťažovateľov   k   vyjadreniam   krajského   riaditeľstva,   okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry doručil 12. septembra 2013 ústavnému súdu repliku, v ktorej uviedol:

„...   Máme   za   to,   že   z   vyjadrení   bez   pochybností   nevyplynulo,   že   k   manipulácii s počítačovými údajmi netýkajúcimi sa spoločnosti VEPIR, s. r. o. nedošlo a ani nemohlo dôjsť. Z vyjadrení vyplýva, že skopírované boli všetky údaje, no nevyplýva z nich ako bolo s údajmi, ktoré netvoria prílohu znaleckého posudku, zo strany znalca, či orgánov činných v trestnom konaní naložené. Vzhľadom k tomu, že bolo možné dostať sa ku všetkým údajom v počítačoch i na serveri, je zrejmé, že zaheslovanie počítačov netvorilo prekážku v tom, aby z nich počítačové údaje boli okopírované. Nebolo preukázané, že by vydané počítače, server a CD nosiče boli zabezpečené... zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a to tak, aby sa k nim nemohla dostať neautorizovaná osoba a nemohla manipulovať s údajmi, ktoré   obsahovali.   Taktiež nie je   pravdou,   že   by   sťažovateľka heslá   odmietla poskytnúť. Sťažovateľ sa v deň, keď boli počítače vydané, rozhodol heslá nezverejniť, ale uviedol, že je možné ho ohľadom toho kontaktovať a že k údajom na hardiskoch sa dá dostať...

Z obsahu samotnej zápisnice je teda zrejmé, že nejde o zápisnicu o úkone podľa § 89 Trestného   poriadku,   ale   o   zápisnicu   o   úkone   podľa   ust.   §   90   Trestného   poriadku v intenciách   príkazu   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Martin.   Z   vyššie   uvedeného   je zrejmý rozpor vo vyjadreniach, nakoľko na jednej strane malo ísť o dobrovoľné vydanie vecí a na druhej strane o vydanie počítačových údajov na dátových nosičoch podľa príkazu prokurátora. Z vyjadrení vyplýva, že boli zaistené všetky dátové nosiče, ktoré sa nachádzali na mieste opísanom v príkaze prokurátora. Zo samotných vyjadrení vyplýva pochybnosť, ako   organy   činné   v   trestnom   konaní   postupovali,   a   teda   máme   za   to,   že   jednoznačne nepostupovali   podľa   príkazu   prokurátora,   a   preto   počítačové   údaje,   ktoré   boli   takto zaistené nemožno považovať za zákonným spôsobom získaný dôkaz. Krajský prokurátor uvádza, že išlo o úkon podľa ust. § 90 Trestného poriadku v intenciách príkazu prokurátora, ostatné vyjadrenia však nasvedčujú tomu, že išlo o dobrovoľné vydanie vecí na základe výzvy orgánov činných v trestnom konaní.

Krajský prokurátor navrhol ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   keďže   o   ochrane   práv   a   slobôd   sťažovateľky rozhoduje iný súd a poukázal na to, že v danej trestnej veci bola proti sťažovateľke podaná obžaloba a až po skončení trestného konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenia základných práv a slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. Dovoľujeme si uviesť, že súd v trestnom konaní nerozhoduje o ochrane základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   uvádzame   v   podanej   ústavnej   sťažnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky má právomoc vo veci konať a rozhodnúť... S poukazom na vyššie uvedené trváme na podanej ústavnej sťažnosti i na návrhu na rozhodnutie vo veci samej.“

III.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy)   môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   tieto   ustanovenia   sa   vzťahujú   aj   na   postup a rozhodovanie orgánov prokuratúry v plnom rozsahu, čo konštatoval už aj vo svojej skoršej judikatúre (napr. II. ÚS 144/2011, II. ÚS 273/2013).

Sťažovatelia sa v tej istej veci už na ústavný súd obrátili sťažnosťou doručenou mu 18.   apríla   2012.   Sťažnosť   smerovala   proti   postupu   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Martin v konaní vedenom pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011 a proti príkazu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-12 z 15. februára 2012.

Ústavný   súd   sťažnosť „Z.   S.   a M.   S.   –   MS   SOFT“ odmietol   ako   neprípustnú. V odôvodnení   v   prvom   rade   poukázal   na   subsidiárnu   právomoc   ústavného   súdu vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľov poučil o povinnosti každého, kto namieta porušenie   svojho   základného   práva,   rešpektovať   postupnosť   ochrany   základných   práv. V tejto súvislosti odkázal sťažovateľov na podanie podnetu v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“), ako aj opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktoré poskytujú sťažovateľom účinnú ochranu ich práv a právom chránených záujmov. Podľa   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v   uznesení   sp.   zn.   IV.   ÚS   428/2012 zo 16. augusta 2012 mali sťažovatelia možnosť domáhať sa preskúmania postupu okresného riaditeľstva podnetom podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona o prokuratúre, prípadne opakovaným podnetom   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre.   Sťažovatelia   uvedenú   možnosť   využili   – podaním   z 27. februára   2012   označeným   ako „Sťažnosť“,   ktoré   okresná   prokuratúra preskúmala a o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľov informovala svojím prípisom č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012. Sťažovatelia v predmetnej veci podali tiež podnet z 28. februára 2012 označený ako „Žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Martin“, ktorý preskúmala Krajská prokuratúra v Žiline a o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľov informovala svojím prípisom sp. zn. 1 KPt 108/12 z 2. marca 2012, z ktorého   vyplýva,   že   krajská   prokuratúra   podanie   sťažovateľov   z   28.   februára   2012 vyhodnotila   ako „žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta   podľa   §   210   Trestného poriadku, a to z dôvodu, že v podaní podstate namietate realizáciu príkazu prokurátora OP Martin vydaného podľa § 90 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyšetrovateľom a nie samotný príkaz či jeho obsah“.

Na   základe   uvedeného   bola   žiadosť   sťažovateľov   postúpená   dozorujúcemu prokurátorovi Okresnej prokuratúry Martin, ktorý bol na jej vybavenie príslušný.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. apríla 2012 vyvodil, že   sťažovatelia   v   zásade   nenamietajú   to,   ako   okresná   prokuratúra,   prípadne   krajská prokuratúra právne klasifikovali ich podania z 27. a 28. februára 2012 („V danej veci boli využité právne prostriedky poskytnuté sťažovateľke v ust. § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a v ust. § 210 Trestného poriadku.“).

Ústavný   súd   v   danom   prípade   vyslovil   právny   názor,   že   ak   podania z 27. a 28. februára 2012 bolo potrebné hodnotiť ako podnet podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, prípadne ako opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre, tak by sťažnosť bola v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde prípustná len za predpokladu, ak by v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných práv aj označenými prípismi okresnej prokuratúry, resp. krajskej prokuratúry, čo však v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. apríla 2013 neurobili.

Sťažnosť sťažovateľov doručená ústavnému súdu 20. februára 2013 je v podstate totožná s predchádzajúcou. Sťažovatelia navyše namietajú porušenie svojich základných práv vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012.

V zmysle už uvedeného ústavný súd preskúmal námietky na vybavenie opakovaného podnetu v poslednej inštancii, teda vybavenie opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012. Krajská prokuratúra vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu uviedla:

«Dňa   24.   10.   2012   bolo   Krajskej   prokuratúre   v   Žiline   doručené   Vaše   podanie z 10. 10.   2012,   podané   v   mene   klientov   Z.   S.   a M.   S.,   ktoré   ste   pôvodne   adresovali Generálnej prokuratúre SR a v ktorom v podstate prejavujete nespokojnosť s obsahom vyrozumenia   o   vybavení   Vášho   podnetu   prokurátorom   Okresnej   prokuratúry   v Martine z 29. 02. 2012 pod sp. zn. 3 Pv 498/11. V podaní podrobne odôvodňujete svoje výhrady voči obsahu   vyrozumenia   a   voči   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   pri   realizácii príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine na vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. zo dňa 15. 02. 2012. Poukazujete na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v obdobných prípadoch a citujete relevantné pasáže z jeho konkrétnych rozhodnutí. Nepovažujem za nevyhnutné na tomto mieste detailne citovať Vaše podanie a preto si dovoľujem, pokiaľ ide o dôvody jeho podania, v podrobnostiach odkázať na jeho obsah. Vaše   podanie   som   v   súlade   s   jeho   označením   vyhodnotil   ako   opakovaný   podnet podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a to v nadväznosti na vyššie citované vyrozumenie o vybavení Vášho podnetu prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine.

Po preskúmaní Vami uvedených skutočností spolu so súvisiacim vyšetrovacím spisom a dozorovým spisom Okresnej prokuratúry v Martine konštatujem, že v danom prípade som nezistil také významná pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré by vyžadovalo prijatie opatrenia zo strany Krajskej prokuratúry v Žiline.

V   predmetnej   trestnej   veci   vznikla   opodstatnená   potreba   zabezpečiť   na   účely trestného konania počítačové údaje z počítačového vybavenia užívaného Z. S. v rámci jej podnikateľskej   činnosti.   V   tejto   súvislosti   bol   dozorujúcim   prokurátorom   Okresnej prokuratúry v Martine pod sp. zn. 3 Pv 498/11 dňa 15. 02. 2012 vydaný príkaz podľa § 90 ods.   1   písm.   e)   Tr.   por.,   ktorého   realizáciou   poveril   konajúcu   vyšetrovateľku   OR   PZ v Martine.   Realizáciu   predmetného   príkazu   reflektuje   vo   vyšetrovacom   spise   zápisnica označená ako „Zápisnica o vydaní veci“ podľa § 89 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorej bola vyššie menovaná vyzvaná na vydanie počítačových údajov s poukazom na citovaný príkaz prokurátora. Zo zápisnice, ktorú S., ako vyzvaná osoba, i podpísala vyplýva, že na výzvu dobrovoľne vydala viacero počítačov a nosičov, na ktorých sú zaznamenávané počítačové údaje. Neobstojí preto Vaša argumentácia, že došlo k odňatiu počítačov.

Z ustanovenia § 93 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že o úkonoch podľa § 89 až 92 sa spisuje zápisnica. Pokiaľ v danom prípade vyhotovila konajúca vyšetrovateľka zápisnicu s odkazom na § 89 ods. 1 Tr. por., považujem túto skutočnosť s poukazom na obsah zápisnice len za formálny nedostatok. Zo zápisnice je jednoznačne zrejmé, že vyšetrovateľka požadovala od vyzvanej osoby počítačové údaje (a nie konkrétny počítač či počítače) a to v zmysle príkazu prokurátora podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. z 15. 02. 2012, ktorý vyzvaná osoba aj preukázateľne prevzala. Následne bolo jej slobodným rozhodnutím, že na základe príkazu dobrovoľne vydala kompletné počítače ako nosiče počítačových informácií. V tomto smere považujem   za   potrebné   zdôrazniť,   že   počítačové   údaje   (ako   nehmotný   objekt)   sa   vždy nachádzajú na nejakom nosiči, ktorý je spôsobilý na ich trvalý alebo dočasný záznam. Takýmto nosičom je napr. CD disk, DVD disk, USB kľúč, pamäťová karta, pevný disk (hard disk), ktoré sa rozlišujú okrem iného i charakterom ich prenositeľnosti, kde CD disk či USB kľúč   sú   nosičmi   prenositeľnými   a   pevný   disk   v   jeho   internej   podobe   je   v   zásade neprenositeľným   nosičom,   keďže   je   zabudovaný   v   samotnom   počítači.   S   poukazom   na uvedené je potrebné zdôrazniť, že s dobrovoľným plnením príkazu prokurátora podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. vyzvanou osobou je potom vždy spojené poskytnutie konkrétneho nosiču, na ktorom sú počítačové údaje zaznamenané a ktorý je svojou podstatou hmotnou vecou.   Samotný   nosič   pritom   v   takýchto   prípadoch   nie   je   predmetom   záujmu   orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku je z hľadiska preskúmania počítačových údajov bezpredmetné na akom nosiči sú tieto zaznamenané (ten istý počítačový údaj má rovnakú   informačnú   hodnotu,   či   je   zaznamenaný   na   pevnom   disku   alebo   USB   kľúči). Vo vzťahu k predmetnej veci uvádzam, že predmetom záujmu orgánov činných v trestnom konaní   neboli   počítače   ako   nosiče   počítačových   údajov,   ale   výlučne   len   údaje   v   nich obsiahnuté. Z priebehu konania, ktorý nasledoval po vydaní počítačov jednoznačne vyplýva, že   predmetom   ďalšieho   skúmania   nebol   samotný   hardware   počítača   (matičná   doska, grafická   karta,   skrinka   a   pod.),   ale   výlučne   len   počítačové   údaje   zaznamenané   na príslušnom   dátovom nosiči.   Z   ďalšieho obsahu   zápisnice je tiež zrejmé,   že   aj   samotná vyzvaná   osoba   takýmto   spôsobom   vnímala   postup   konajúcich   orgánov   a   predmet   ich záujmu, keď v podstate uviedla, že k súborom uloženým na hardiskoch sa dostanú. K   Vašim   ďalším   výhradám   všeobecne   uvádzam,   že   pri   zaisťovaní   vecí   či počítačových údajov v trestnom konaní nie je rozhodujúce, kto je ich vlastníkom a vyzvaná osoba, ktorá má takéto veci či údaje v držbe je povinná ich vydať. Pokiaľ ide o to, že údaje neboli   zo   strany   zasahujúcich   príslušníkov   pri   zásahu   skopírované   uvádzam,   že   príkaz prokurátora nebol vydaný podľa § 90 ods. 1 písm. b) Tr. por., preto neexistoval rámec pre takýto postup konajúcich policajtov.

Vo   vzťahu   k   selekcii   počítačových   údajov,   ktoré   boli   v   predmetných   počítačoch zaznamenané, zdôrazňujem, že príkaz prokurátora bol v tomto smere riadne odôvodnený, čomu   zodpovedá   i   vykonané   znalecké   skúmanie   a   znenie   otázok,   ktoré   boli   znalcom položené,   pričom   je   zrejmé,   že   skúmanie   bolo   zamerané   na   podklady   súvisiace so spoločnosťou Vepir, s. r. o. Z obsahu znaleckého posudku je zrejmé, že zo zabezpečených počítačových   údajov   boli   vyextrahované   len   tie,   ktoré   sa   týkajú   uvedenej   spoločnosti, pričom   je   zrejmé,   že   predmetom   znaleckého   skúmania   (vzhľadom   na   celkovú   diskovú kapacitu všetkých počítačov) bolo niekoľko tera bajtov dát a extrahované, súvisiace dáta, ktoré sú priložene na CD nosiči k znaleckému posudku vypracovanému spoločnosťou JHS, s. r. o. majú cca. 40 mega bajtov, t. j. tvoria len nepatrný zlomok z celkového množstva počítačových údajov. Z tohto dôvodu nie je namieste ani obava, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sa stali údaje, ktoré s predmetnou vecou nesúvisia.

K   namietanému   nedostatku   príkazu   vo   vzťahu   k   vyjadreniu   času   uchovávania počítačových údajov podľa § 90 ods. 2 Tr. por. uvádzam, že zmenou Trestného poriadku vykonanou zákonom č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 09. 2011 sa takéto určenie času vyžaduje len pri príkaze podľa § 90 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por. podľa ktorých sa v danom prípade nepostupovalo.

S poukazom na uvedené potom nezdieľam Vaše výhrady či pochybnosti o zákonnosti predmetného   príkazu   prokurátora   a   postupu   orgánov   PZ   pri   jeho   realizácii   a   z   tohto dôvodu Váš opakovaný podnet ako nedôvodný odkladám.

Týmto považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a zároveň Vás podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre poučujem, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným   podnetom   sa   rozumie   v   poradí   tretí   a   ďalší   podnet,   v   ktorom   podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.»

IV.

Ústavný súd v kontinuite s uznesením sp. zn. IV. ÚS 428/2012 preskúmal námietky sťažovateľov   na   porušenie   ich   základných   práv   príkazom   okresnej   prokuratúry   č.   k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012 v kontexte s vybavením opakovaného podnetu Krajskou prokuratúrou v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012.

Pri posudzovaní, či došlo k zásahu štátnych orgánov do práva na súkromie, ústavný súd preskúmal legalitu zásahu (zásah je možný len na základe zákona), legitímnosť cieľa (ochrana   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   predchádzania   nepokojov a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky,   zabezpečenia   hospodárskeho   blahobytu krajiny,   z   dôvodu   ochrany   ich   práv   s   slobôd),   primeranosť   sledovanému   cieľu a proporcionalitu   zásahu   (dodržanie   rovnováhy   vo   vzťahu   medzi   právom   jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa).

1. Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej práva na súkromie spočíva v tvrdení, že:

-   jej   bolo   odňatých   päť   osobných   počítačov   a   jeden   server,   ktoré   obsahovali vo svojom vnútornom počítačovom vybavení údaje o jej klientoch a klientoch sťažovateľa – vykonávajúcich vedenie účtovníctva i súkromné informácie o ich osobách z ich súkromného a   rodinného   života,   ktoré   s   predmetnou   právnou   vecou,   na   ktorú   bol   vydaný   príkaz prokurátora, nijako vecne ani personálne nesúviseli,

- počítačové vybavenie zaistili bez toho, aby údaje na nosičoch skopírovali,

- príkaz okresnej prokuratúry na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012 je vydaný v rozpore so zákonom, keďže nespĺňa určené náležitosti (§ 90 ods. 2 Trestného poriadku), lebo v obsahu jeho ustanovení nie je nijako vyjadrený, resp. uvedený spôsob určenia ustanoveného času, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané, a zákon takúto náležitosť v zmysle citovaného ustanovenia § 90 ods. 2 Trestného poriadku vyžaduje,   čo   samo   osebe   spôsobuje   nezákonnosť   zásahu   orgánov   činných   v trestnom konaní.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   preskúmal   legalitu   zásahu,   pričom   zistil,   že   okresná prokuratúra   konala   a   rozhodovala   na   základe   platnej   a   účinnej   právnej   normy   (§   90 Trestného poriadku), ktorá vydanie príkazu umožňovala, právny základ na vydanie príkazu teda existoval.

Podľa § 90 ods. 1 Trestného poriadku ak je na objasnenie skutočností závažných pre trestné   konanie   nevyhnutné   uchovanie   uložených   počítačových   údajov   vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému, môže predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor vydať príkaz, ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami, osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, aby

e) také údaje vydali na účely trestného konania,Podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku v príkaze podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. c) musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané, tento čas môže byť až na 90 dní, a ak je potrebné ich opätovné uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz.Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   že   v   príkaze   nebola   stanovená   doba uchovávania   údajov,   s   touto   námietkou   sa   ústavne   súladným   spôsobom   vysporiadala vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu krajská prokuratúra č. k. 1 KPt 108/12-11 zo   17.   decembra   2012   s   poukazom   na   platnú   a   účinnú   právnu   úpravu,   keď   uviedla: „K namietanému   nedostatku   príkazu   vo   vzťahu   k   vyjadreniu   času   uchovávania počítačových údajov podľa § 90 ods.2 Tr. por. uvádzam, že zmenou Trestného poriadku vykonanou zákonom č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 09. 2011 sa takéto určenie času vyžaduje len pri príkaze § 90 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por. podľa ktorých sa v danom prípade nepostupovalo.“

Vo vzťahu   k legitímnosti   cieľa   ústavný súd   preskúmal, či   opatrenie   umožňujúce zásah   štátu   do   práva   na   súkromie   zodpovedalo   cieľu   odôvodňujúcemu   jeho   legitimitu, ktorým   môžu   byť   len   záujmy   výslovne   špecifikované   dohovorom,   a   síce   záujem   štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho   blahobytu   krajiny)   a   záujem   jednotlivcov   (z   dôvodu   ochrany   ich   práv a slobôd).

V súvislosti s obvinením M. M. a P. B. vo veci pokračujúceho zločinu skrátenia dane a   poistného   podľa   §   276   ods.   1   a   4   Trestného   zákona   (štátnemu   rozpočtu   Slovenskej republiky bola spôsobená škoda celkom vo výške 372 929,42 €) bol 15. februára 2012 prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine pod sp. zn. 3 Pv 498/11 vydaný „Príkaz na vydanie počítačových údajov“, ktorým podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku prikázal, aby Z. S., ktorá spracovala účtovníctvo a vypracovala daňové priznania pre   firmu   VEPIR,   ktorej   konateľom   bol   M.   M.,   vydala   pre   účely   trestného   konania počítačové údaje zo všetkých počítačov a údaje z iných dátových nosičov nachádzajúcich sa v mieste prevádzky jej živnostenskej činnosti s obchodným názvom „Z. S. – NIPA...“, ako aj v priestoroch patriacich k tomuto objektu, ako aj ďalších počítačov a dátových nosičov, ktoré má táto osoba k dispozícii na inom mieste, pretože to bolo nevyhnutné na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie v tejto trestnej veci.

Vychádzajúc z obsahu príkazu prokurátora, možno legitímnosť predmetného zásahu oprieť o dôvod spočívajúci v „záujme predchádzania zločinnosti“ a kvalifikovať zásah ako legitímny.   Navyše,   sťažovateľka   bola   12.   júna 2012   obvinená   z   pokračujúceho   zločinu skrátenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20 a § 276 ods. 1 a ods. 4   Trestného   zákona,   pričom   výška   škody   spôsobená   trestnou   činnosťou   bola vyčíslená   na   372   929,42   €.   Dňa   17.   januára   2013   bola   sťažovateľka   z   toho   zločinu obžalovaná.

Ďalším   kritériom   je   proporcionalita   zásahu,   čo   znamená,   že   zásah   do   práva   na súkromie je možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek   kladených   na   demokratickú   spoločnosť.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd judikoval,   že   zásah   do   základného   práva   alebo   slobody   musí   zodpovedať   naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležité zohľadniť aj podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri I. ÚS 13/00).

Z tohto pohľadu je podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľný zásah, a to tak z hľadiska samotného odňatia počítačovej techniky, ako aj doby, počas ktorej bola odňatá. Vychádza pri tom aj zo zistení orgánov činných v trestnom konaní ohľadom množstva dátových nosičov, ktorých kópiu bolo nutné vyhotoviť, a časovú náročnosť vytvárania kópií takého rozsahu dát, čo by pri nepretržitom kopírovaní cca 61 hodín, ktoré by museli orgány činné v trestnom konaní stráviť priamo v prevádzke sťažovateľky, bolo adekvátne riešenie. Ústavne udržateľná z hľadiska vyšetrovania rozsiahlej daňovej trestnej činnosti je aj doba, počas   ktorej   orgány   činné   v   trestnom   konaní   za   pomoci   znalca   museli   selektovať a extrahovať údaje, ktoré boli z hľadiska dosiahnutia účelu trestného konania relevantné. Ústavný súd sa plne stotožňuje s vyjadrením krajskej prokuratúry, že «vzhľadom na okolnosti   predmetnej   trestnej   veci,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   sa   nemohli „spoľahnúť“   na   prípadnú   selekciu   požadovaných   údajov,   ktorú   by   vykonala   samotná sťažovateľka».

Ústavný súd preskúmaním všetkých okolností veci konštatuje, že prostriedok, ktorý na   objasnenie   závažnej   trestnej   činnosti   okresný   prokurátor   ako   zložka   výkonnej   moci zvolil – „príkaz na vydanie počítačových údajov“ č. 3 Pv 498/11 z 15. februára 2012 – bol v medziach ústavy a tiež konformný s požiadavkami dohovoru a plne rešpektoval potrebnú rovnováhu medzi právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.

2. Vo vzťahu k sťažovateľovi sa ústavný súd osobitne vysporiadal s jeho námietkou porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS:   ORP-685/OEK-MT-2011,   príkazom   prokurátora   okresnej   prokuratúry   na   vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu okresnej prokuratúry   č.   k.   3   Pv   498/2011-15   z   29.   februára   2012   a   vyrozumením   o   vybavení opakovaného podnetu krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012 tým, že orgány činné v trestnom konaní neskúmali skutočnosť, že „všetok hardware patril firme M. S. –MS SOFT“.

Miestom   označeným   v „príkaze   na   vydanie   počítačových   údajov“ sp. zn. 3 Pv 498/11 z 15. februára 2012 bolo miesto prevádzkarne živnostenskej činnosti sťažovateľky s obchodným názvom Z. S. – NIPA... Miesto označené v „príkaze na vydanie počítačových   údajov“ nie   je   v   žiadnom   vzťahu   k   miestu   podnikania   a   prevádzkarní sťažovateľa a neexistuje dôvod, pre ktorý by orgány činné v trestnom konaní pri vydaní veci bez námietok sťažovateľky v mieste jej prevádzkarne mohli mať pochybnosti o vlastníckom práve   sťažovateľky.   Sťažovateľka   a sťažovateľ   nevykonávajú   podnikateľskú   činnosť spoločne, ale samostatne ako dva odlišné podnikateľské subjekty. Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ dosiaľ (vrátane konania pred ústavným súdom) nepreukázal   svoje   tvrdenia   o   vlastníckom   práve   k označeným   počítačom   a serveru. Sťažovateľ mohol svoje vlastnícke právo k počítačom a serveru preukazovať od momentu, keď sa o ich vydaní dozvedel, či už predložením dokladov o ich nákupe, prípadne účtovnou evidenciou (faktúry, kniha drobného majetku a pod.). Opakovane na tomto mieste ústavný súd konštatuje, že pri vydaní vecí prítomná sťažovateľka neoznačila ani jeden z vydaných počítačov   alebo   server   ako   vec   vo vlastníctve   sťažovateľa,   pričom   sa   nedá   inak   ako predpokladať,   že   musela   mať   vedomosť   o   vlastníckych   právach   k predmetom,   ktoré používala a ktoré sa nachádzali v mieste sídla jej prevádzkarne. Ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľa o vlastníckom práve k označeným počítačom a serveru, ktoré nikdy nepreukázal a o ktorom sa pri vydávaní nezmienila ani sťažovateľka, nemôže vyhodnotiť inak   ako   za   účelové.   Navyše   však   ešte   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   by   aj   dosiaľ nepreukázané   vlastnícke   právo   skutočne   svedčilo   sťažovateľovi,   nedosahovalo   by obmedzenie jeho vlastníckeho práva či faktického obmedzenia užívania jeho majetku takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto tak u sťažovateľky, ako aj v prípade sťažovateľa rozhodol, že ich základné práva označenými orgánmi porušené neboli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014