znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 270/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Z., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 10/2011 z 8. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť M. B., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 10/2011 z 8. novembra 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   nájomníčkou   bytu   č... vo vchode   č...   na...   poschodí   bytového   domu,   súpisné   číslo...   vo   Z.,   zapísanom   na liste vlastníctva č..., Katastrálny úrad B., Správa katastra Z. (ďalej len „správa katastra“).

Z listu správy katastra č. k. OZPN/00015/2012-000395, ku ktorému bol pripojený sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu,   sa   sťažovateľka   27.   januára   2012 dozvedela, že na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a na základe podaného odvolania aj na najvyššom súde prebehlo konanie, predmetom ktorého bol prevod vlastníckeho práva k bytu, ktorého je sťažovateľka nájomníčkou.

Z podanej sťažnosti vyplynulo, že proti rozhodnutiu správy katastra č. V 731/2008 o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   k bytu   v   prospech   nového   vlastníka   (odlišného od nájomcu – sťažovateľky) podala 24. februára 2009 prokurátorka Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kd 156/09 protest, v ktorom poukázala na nesplnenie povinností vyplývajúcich   zo zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“ (§ 16 ods. 1 a § 5 ods. 2 druhá veta)]. Pretože protestu prokurátorky krajskej prokuratúry vyhovené nebolo, táto podala krajskému súdu 17. júna 2010 žalobu, ktorou sa podľa § 250j ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia správy katastra a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S 58/2010 z 13. októbra 2010 zrušil rozhodnutie správy katastra a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Na základe odvolania správy katastra, ako aj zúčastnených osôb najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžr 10/2011 z 8. novembra 2011 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd v rozsudku   uzavrel,   že   krajská   prokuratúra   ako   žalobca   nebola   aktívne   legitimovaná na podanie žaloby, nepreukázala verejný záujem na takomto konaní, vyvolala hypotetický spor o výklad právneho ustanovenia bez potreby reálnej ochrany konkrétnej osoby. S týmito závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a považuje zásah   krajskej prokuratúry za adekvátny a nevyhnutný.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   konaním   vlastníka   bytu,   ktorý   previedol   byt do vlastníctva   inej   osoby   ako   nájomníkovi,   jej   bolo   upreté   právo   na   prevod   bytu. V prebiehajúcich konaniach nebola ich účastníčkou, preto nemohla uviesť skutočnosti, ktoré považovala za potrebné.

Tak krajskému súdu, ako aj najvyššiemu súdu vytýka, že ju neprizvali do konania, nedali   jej   možnosť   sa   k   veci   vyjadriť   a   objasniť   skutočnosti   potrebné   pre   zákonné a spravodlivé rozhodnutie, čím jej odňali možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností požiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy, a súčasne   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžr 10/2011 z 8. novembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom   na   uvedené   je   predmetom   sťažnosti   namietané   porušenie   základného práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 10/2011 z 8. novembra 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľka ako fyzická osoba namietala porušenie označeného práva postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 10/2011 z 8. novembra 2011.

Z   obsahu   časti   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   účastníkom   konania pred najvyšším súdom (postup a rozhodnutie ktorého je sťažnosťou napadnuté) bola krajská prokuratúra ako žalobca a správa katastra ako žalovaná.

Sťažovateľka nebola účastníkom označeného konania. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   považovať   za   podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž treba vyvodiť, že aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti majú tie fyzické alebo právnické osoby, ktorých základné právo alebo sloboda boli porušené.   V danom   prípade   sťažovateľka   nebola   účastníkom   súdneho   konania pred najvyšším súdom, čím nemala práva ako účastník konania, a preto ani nemohlo dôjsť k ich porušeniu (vrátane práva na súdnu ochranu).

Ústavný súd už judikoval (II. ÚS 34/95, I. ÚS 56/98), že ústavnú sťažnosť nie je oprávnená podať osoba, ktorá nebola účastníkom súdneho konania, v ktorom sa vynieslo rozhodnutie napadnuté jej ústavnou sťažnosťou. Z tohto dôvodu sa ani nemôže úspešne domáhať zrušenia tohto rozhodnutia v konaní pred ústavným súdom ako oprávnená osoba.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala a má k dispozícii účinný právny prostriedok, ktorým sa môže domáhať vyslovenia porušenia § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, a tým aj vyslovenia neplatnosti uzatvorenej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorého je nájomcom. Takýmto právnym prostriedkom je určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012