znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 270/2010-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. K., K., a Ing. D. K., B., zastúpených advokátom JUDr. J. Ž., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Žiline   č.   k.   10   Co   84/09-99   z   29.   októbra   2009,   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. VI/1Pz 80/10-6 z 3. februára 2010 a postupom Krajskej prokuratúry v Žiline a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. K. a Ing. D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010 doručená   sťažnosť   T.   K.   a Ing.   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra 2009, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím č. k. VI/1Pz 80/10-6 z 3. februára 2010 a postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   1.   augusta   2007   na okresnom   súde   žalobu,   v ktorej   po   pripustení   zmeny   návrhu,   žiadali,   aby   súd   uložil odporcom povinnosť zaplatiť sumu 60 000 Sk s príslušenstvom titulom nájmu za užívanie pozemku.

Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 190/2007-73 zo 16. decembra 2008 rozhodol, že odporcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľom 10 500 Sk s príslušenstvom. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Sťažovatelia proti rozsudku podali odvolanie.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 84/2009-99 z 29. októbra 2009 tak, že vo výroku, v ktorom vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol, a vo výroku o trovách rozsudok okresného súdu potvrdil a odvolanie sťažovateľov proti výroku o uložení povinnosti zaplatiť 10 500 Sk s príslušenstvom odmietol.  

Sťažovatelia   poukázali   na   to,   že: „Vo   veci   sťažnosti   navrhovateľov   prišlo niekoľkokrát   rozhodnutie   v   neprospech   nás   navrhovateľov,   hoci   všetky   požiadavky konajúcimi súdmi boli doplnené a doručené príslušným súdom, výsledok je stále rovnaký – v náš neprospech, hoci zákony pamätajú aj na takéto prípady v praxi, ako je táto záležitosť, v boji o svoje práva a práva na svoj súkromný majetok. Za celé obdobie, kým sa súdime o svoje práva je výsledok rovnaký - neprospešný pre nás.

Za celú túto dobu nás neuspokojujú svojou kvalitou súdne rozhodnutia. Máme dojem, Že vedome prehliadajú konštatovania, existujúce požadované súdmi Prečo je to tak, je to pre nás skoro nepochopiteľné. Napriek tomu máme na to svoj názor a dedukujeme prečo je to tak. Dňa 27. 01. 2010 sme podali na Generálnu prokuratúru v Bratislave MIMORIADNE DOVOLANIE.

Žiadame, aby Generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 16.   12.   2009,   č.   k.: 8C/190/2008-73 a Krajského súdu v Žiline, zo dňa 29. 10. 2009, c. k.: 10Co/84/2009 podal mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby napadnuté rozsudky NS SR zrušil a vec vrátil tomuto súdu, respektíve Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie.

Dňa 10. 02. 2010 bolo doručené právnemu zástupcovi oznámenie o prijatí podnetu s tým, že o spôsobe vybavenia podnetu budeme vyrozumený Krajskou prokuratúrou v Žiline. Dňa 26.   03.   2010 bolo   právnemu   zástupcovi   doručené   stanovisko   Krajskej prokuratúry v Žiline zo dňa 22. marca 2010, č. k.: Kc 143/10-6, so záverom:... splnenie zákonných predpokladov pre aplikáciu mimoriadneho opravného prostriedku nezistil.“

Sťažovatelia napokon navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

„1.)Základné právo sťažovateľov T. K. a Ing. D. K. na prerokovanie pred Okresným súdom v Liptovskom Mikuláši, číslo konania 8C/190/2008-73 a Krajským súdom v Žiline, č. k.: 10Co/84/2009-99 bolo porušené.

2.)   Ruší   vydané   rozsudky   Okresného   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši,   č.   k.: 8C/190/2008-73 a Krajského súdu v Žiline č. k.: 10Co/84/2009-99.

3.) Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod spisovou značkou 8C/190/2008 prikazuje pokračovať v konaní.

4.) Priznáva zadosťučinenie pre sťažovateľov v 1. a 2. rade v sume po 1 000,00 € navrhovateľom   v   1.)   a   2.)   rade,   ako   aj   úhrada   súdnych   poplatkov   a   trovy   právneho zastupovania, vyčíslené v súdnom spise.

5.) Priznáva vyčíslené trovy konania advokátovi JUDr. J. Ž. v sume 254,88 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra 2009, postupom generálnej prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. VI/1Pz 80/10-6 z 3.   februára 2010 a postupom   krajskej   prokuratúry   a jej   rozhodnutím   č.   k.   Kc 43/10-6 z 22. marca 2010.

1. K namietaným rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra 2008 a krajského súdu č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra 2009 ústavný súd uvádza, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa už 27. januára 2010 domáhali preskúmania uvedených   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu   podnetom   na   podanie mimoriadneho   dovolania,   takže   napádané   rozhodnutia   museli   byť   už   v   tom   čase právoplatné.

Sťažnosť adresovanú ústavnému súdu sťažovatelia podali osobne 20. mája 2010.

Z uvedeného vyplýva, že minimálne od 27. januára 2010, keď sťažovatelia podali v predmetnej veci generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, do 20. mája 2010, keď bola sťažnosť sťažovateľov doručená ústavnému súdu, nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že dvojmesačnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu nemožno počítať od doručenia posledného oznámenia generálnej   prokuratúry   o   vybavení   podnetu   sťažovateľov   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti týmto rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, tak ako to robia sťažovatelia, pretože podanie mimoriadneho dovolania je výhradným právom generálneho prokurátora, a teda nie je pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a teda ani účinným a istým prostriedkom, ktorým by sa sťažovatelia mohli domáhať ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (pozri bod 2).

2.   K namietanému   postupu   generálnej   prokuratúry   a   jej   rozhodnutiu č. k. VI/1 Pz 80/10-6 z 3. februára 2010 a postupu krajskej prokuratúry a jej rozhodnutiu č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 ústavný súd uvádza, že za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať skutočnosť, že generálna   prokuratúra   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie   nevyhovie   podľa   predstáv sťažovateľov.

Generálna   prokuratúra   poverila   vybavením   podnetu   sťažovateľov   na   podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra 2009 krajskú prokuratúru, ktorá dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nezistila, o čom upovedomila sťažovateľov listom č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2009.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   podnet   sťažovateľov primeraným   spôsobom   reagovať.   Túto   povinnosť   generálna   prokuratúra,   resp.   krajská prokuratúra splnila tým, že v liste č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 zaujala konkrétne stanoviská k námietkam sťažovateľov tak, že nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému súdnemu rozhodnutiu.

Ústavný súd vychádza z názoru, že ani závery, resp. dôvody generálneho prokurátora o nevyhovení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sa nemôžu zakladať na svojvôli, avšak v prípade sťažovateľov preskúmaním záverov generálnej prokuratúry ústavný súd nezistil,   že   by   tieto   boli   neodôvodnené   alebo   v   zjavnom   rozpore   so   znením   zákona. Generálna prokuratúra zrozumiteľne sťažovateľom vysvetlila, že nárok priznaný okresným súdom je opodstatnený tak z hľadiska jeho rozsahu, ako aj právnej kvalifikácie a má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v   rozpore s platnými   právnymi   predpismi   a   ich   ustanovenia   nevykladala   a   neaplikovala   ústavne nekonformným   spôsobom,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   tohto   svojho   záveru   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   stabilizovanej judikatúry   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. US 144/05, I. ÚS 43/07), pretože nepatrí do katalógu základných práv.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.   Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010