znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 270/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2010 prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a. s.,   právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr. J. F., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 M Cdo 5/2008-174 z 30. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti spoločnosti R., a. s., z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II.   ÚS   270/09-9   bola   13.   októbra   2009   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti R., a. s.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   č. k. 3 M Cdo 5/2008-174 z 30. júna 2008.

2.   Sťažnosť   sa   týka   ústavnoprávnych   otázok   odporovateľnosti   právnych   úkonov a exekúcie. Sťažovateľka je beneficientom z právneho úkonu, ktorý bol označený za právne neučinný voči veriteľovi, oprávnenému. Podstatou sťažnosti je námietka, že ak najvyšší a exekučný súd umožní exekúciu voči majetku sťažovateľky v celom rozsahu pohľadávky priznanej oprávnenému a nielen v rozsahu a proti predmetu, ktorý ušiel z majetku veriteľa beneficientovi, poruší tak ústavné právo na ochranu majetku sťažovateľky, beneficienta.

V záujme   jasnosti   veci   ústavný   súd   upozorňuje,   že   je   nutné   dôsledne   rozlišovať medzi sťažovateľkou, ako R., a. s., a iným povinným, R., s. r. o.

3. Zo sťažnosti najmä vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cb 365/1999-149 z 3. júna 2002 (ďalej aj „prvotné rozhodnutie“) bol žalovaný   R.,   s. r. o.,   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   I.,   s.   r.   o.   (oprávnený),   sumu 2 186 282,60 Sk s 0,5 % úrokom za každý deň omeškania počítaným od 20. marca 1998 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 12 C 952/2002 z 25. októbra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 72/2005-96 z 19. mája 2005 bolo určené, že   zmluva   o nepeňažnom   vklade   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   uzavretá   medzi žalovaným – R., s. r. o., a povinným, sťažovateľkou – R., a. s., je voči oprávnenému právne neúčinná.

4.   Oprávnený   na   základe   týchto   právoplatných   rozhodnutí   všeobecných   súdov požiadal o vykonanie exekúcie týkajúcej sa peňažných plnení vyplývajúcich z rozsudku krajského   súdu   č.   k.   3   Cb   365/1999-149   z   3.   júna   2002.   Prvý   návrh   oprávneného na vykonanie exekúcie z 12. augusta 2005 smeroval proti povinnému R., s. r. o. Následne súdny exekútor podaním z 30. júna 2006 žiadal, aby do konania vstúpil ďalší účastník, a to sťažovateľka.

5. Uznesením okresného súdu sp. zn. 48 Er 980/05 zo 7. júla 2006 exekučný súd nepripustil, aby do exekučného konania na strane povinného pristúpila sťažovateľka. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný súd je viazaný exekučným titulom, nemôže ho dopĺňať a poveriť súdneho exekútora, aby viedol exekúciu proti tomu, kto nebol exekučným titulom zaviazaný, resp. proti tomu, proti komu sa nepreukázal prechod, prevod povinností z exekučného titulu. Ďalej exekučný súd uviedol, že oprávnený sa od sťažovateľky nemôže domáhať vymoženia pohľadávky, pretože tu chýba základný predpoklad, a to exekučný titul ukladajúci takúto povinnosť na plnenie.

6. Ďalší návrh oprávneného na vykonanie exekúcie už smeroval proti sťažovateľke ako povinnej. Okresný súd 20. novembra 2006 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. J. K. poverenie   na   vykonanie   exekúcie.   Exekútor   následne   30.   novembra   2006   vydal upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 4014/2006, pričom uviedol, že exekúcia sa vykoná prikázaním pohľadávky z účtu sťažovateľky ako povinnej. Sťažovateľka podala v zákonnej   lehote   18.   decembra   2006   námietky   proti   exekúcii.   Tvrdila,   že   exekúcia   je neprípustná z viacerých dôvodov. Namietala, že exekučný titul je v upovedomení uvedený nepresne. Keďže v zmysle upovedomenia sa má exekúcia vykonať prikázaním pohľadávky z účtu, s poukazom na ustanovenie § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka je takýto postup nezákonný. Z majetku R., s. r. o., totiž odporovateľným právnym úkonom neušli finančné prostriedky, ale konkrétne nehnuteľnosti.

7. Uznesením okresného súdu č. k. 49 Er 3142/2006-76 z 19. februára 2007 boli námietky   sťažovateľky   zamietnuté.   Podľa   názoru   okresného   súdu   nepresnosti   uvedené v upovedomení boli odstránené, pričom vecné námietky nie sú dôvodné.

8. Keďže proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné odvolanie, sťažovateľka požiadala podnetom Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o podanie mimoriadneho dovolania. Mimoriadne dovolanie bolo podané 28. februára 2008. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v mimoriadnom dovolaní poukázal na nesprávny záver okresného súdu pri aplikácii ustanovení § 37 ods. 1, § 37 ods. 3 a § 41 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že v konaní nebolo preukázané, že na povinného (sťažovateľku) prešla povinnosť uložená rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cb 365/1999-149 z 3. júna 2002. Povinnosť sťažovateľky plniť oprávnenému nebolo možné založiť ani rozsudkom, ktorým bola určená ako právne neúčinná zmluva o prevode majetku dlžníka na tretiu osobu. Takto vyhlásená neúčinnosť zmluvy   podľa   generálneho   prokurátora   iba   umožňuje   veriteľovi   požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto majetku prospech. Gramatickým a logickým výkladom teda možno dospieť k záveru, že predmetom exekúcie môže byť iba vec, ktorá odporovateľným právnym úkonom ušla z dlžníkovho majetku. Exekúcia sa teda vedie nie proti vlastníkovi veci, ale na vec, ktorá je vo vlastníctve inej osoby ako povinného. Spôsob exekúcie v takom prípade treba voliť vzhľadom na predmet úspešne odporovaného právneho úkonu.

9.   V ústavnej   sťažnosti   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k. 3 M Cdo 5/2008-174 z 30. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júla 2008, bolo mimoriadne dovolanie zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu argumentácia uvedená v mimoriadnom dovolaní nie je dôvodná, keďže veriteľ má právo na uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo ušlo z dlžníkovho majetku. To, čo ušlo z dlžníkovho majetku, však nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný, ale treba pod ním rozumieť majetkové hodnoty, ktoré z majetku dlžníka ušli. Najvyšší súd je toho názoru, že v konaní bol preukázaný zákonný prechod práva na sťažovateľku. Veriteľ sa teda môže domáhať plnenia priamo voči osobe, ktorá nadobudla od dlžníka majetkové práva,   pričom   samotná   exekúcia   nie   je   viazaná   na   uspokojenie   pohľadávky   z   predaja nehnuteľností, ale k jej uspokojeniu môže dôjsť aj z iných majetkových hodnôt povinného. Ak by povinný majetkové hodnoty, na ktoré bol dlžník zaviazaný, už nemal, oprávnenému by vznikol zákonný nárok na náhradu voči tomu, kto mal z úkonu prospech. Iný výklad by bol v rozpore s účelom ustanovenia § 42b Občianskeho zákonníka, t. j. umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, túto uspokojiť z majetku, ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku odporovateľného úkonu.

10. Podľa sťažovateľky s právnymi závermi najvyššieho súdu nie je možné súhlasiť. Možno   ich   považovať   za   arbitrárne.   Ako   uvádza,   aj   keby   sa   vychádzalo   z   toho,   že z ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že došlo k prevodu povinnosti   vyplývajúcej   z   exekučného   titulu   na   iný   subjekt   (teda   z R.,   s.   r.   o.,   na sťažovateľku),   nie   je   možné   na   tomto   základe   v   danom   prípade   viesť   exekúciu   voči sťažovateľke   v   celom   rozsahu   vymáhanej   pohľadávky,   teda   bez   ohľadu   na   hodnotu nehnuteľností, ktoré pôvodný povinný R., s. r. o., odporovateľným úkonom previedol na sťažovateľku.   Už   na prvý   pohľad je zrejmé,   že vymáhaná pohľadávka   (najmä jej   časť týkajúca   sa   úrokov   vo   výške   0,5   %   denne   z   dlžnej   istiny,   ktorá   ku   dňu   vydania upovedomenia o začatí exekúcie predstavuje sumu 34 466 745,20 Sk), je značne vysoká. V zásade preto generálny prokurátor právom namietal, že predmetom exekúcie vo vzťahu voči   sťažovateľke   môžu   byť   iba   odporovateľným   spôsobom   prevedené   nehnuteľnosti. Zároveň to znamená, že sťažovateľka môže byť vo vzťahu voči oprávnenému v postavení povinného iba v rozsahu tohto nehnuteľného majetku, prípadne jeho hodnoty. Exekútorom nariadené   a   všeobecnými   súdmi   odobrené   vymáhanie   niekoľko   desiatok   miliónov slovenských korún predstavujúcej pohľadávky oprávneného odpísaním z účtu sťažovateľky však urobili zo sťažovateľky dlžníka oprávneného v celom rozsahu jeho pohľadávky, hoci sťažovateľka nie je oprávnenému ničím dlžná, pričom ani okresný súd, ani najvyšší súd sa hodnotou   nehnuteľnosti,   ktorá   odporovateľným   právnym   úkonom   unikla   z majetku R., s. r. o., nezaoberali.

11. Sťažovateľka je toho názoru, že k prevodu povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu na iný subjekt (teda z R., s. r. o., na sťažovateľku) nedošlo. Sťažovateľka sa v tomto smere   stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   v   mimoriadnom   dovolaní.   Tento   názor sťažovateľky podporuje aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 48 Er 980/05 zo 7. júla 2006. Týmto   uznesením   exekučný   súd   nepripustil,   aby   do   exekučného   konania   na   strane povinného pristúpila sťažovateľka. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný súd je viazaný exekučným titulom, nemôže ho dopĺňať a poveriť súdneho exekútora, aby viedol exekúciu proti tomu, kto nebol exekučným titulom zaviazaný, resp. proti tomu, proti komu sa   nepreukázal   prechod,   prevod   povinností   z   exekučného   titulu.   Ďalej   exekučný   súd uviedol, že oprávnený sa od sťažovateľky nemôže domáhať vymoženia pohľadávky, pretože tu chýba základný predpoklad, a to exekučný titul ukladajúci takúto povinnosť na plnenie.

12.   Arbitrárne   právne   posúdenie   veci   najvyšším   súdom   je   podľa   sťažovateľky porušením   tak   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

Sťažovateľka navrhla vydať po prijatí veci na ďalšie konanie nález tohto znenia:„1) Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 5/2008 porušil základné práva R., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR.

2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3 M Cdo 5/2008-174 z 30. 6. 2008 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3) Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť R., a. s. trovy právneho zastúpenia advokátom do 30 dní od právoplatnosti.“

II.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podstatou veci je zistiť, či je súladné s ústavným právom na ochranu majetku sťažovateľky, beneficienta, ak exekučný súd umožní exekúciu voči jej majetku v celom rozsahu priznanej pohľadávky a nielen v rozsahu a proti predmetu, ktorý ušiel z majetku veriteľa.

15.   V konaní   o prijatej   ústavnej   sťažnosti   môžu,   podobne   ako   na   všeobecných súdoch,   nastať   okolnosti,   ktoré   bránia   ďalšiemu   meritórnemu   prejednaniu   ústavnej sťažnosti. V takomto prípade môže ústavný súd na základe § 104 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde zastaviť konanie.

16. Podmienkou konania o ústavnej sťažnosti je v zásade existencia právoplatného napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   má   vplyv   na   právnu   pozíciu   sťažovateľa   z hľadiska základných   práv   a slobôd.   Uvedenú   podmienku   je   potrebné   posudzovať   citlivo   podľa konkrétnych skutočností.

17.   Ústavný   súd   pripomína,   že   dlžník,   ktorý   prehral   prvotným   rozsudkom   spor s veriteľom, previedol svoju nehnuteľnosť na sťažovateľku, pričom tento úkon bol súdnym rozhodnutím   označený   za neúčinný.   Exekučný   súd   následne   vydal   poverenie   na   výkon exekúcie   proti   sťažovateľke.   Proti   uzneseniu,   ktorým   boli   zamietnuté   námietky sťažovateľky proti exekúcii, podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd   rozsudkom,   ktorý   je   predmetom   tejto   ústavnej   sťažnosti,   zamietol   mimoriadne dovolanie, čo znamenalo prípustnosť exekúcie proti sťažovateľke v pôvodnom rozsahu.

18. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom sťažnosti je prípadný zásah do práva na ochranu majetku, ústavný súd zisťoval, či takýto zásah v prerokovávanej veci nastal, alebo hrozí, že nastane. Ústavný súd si z tohto dôvodu vyžiadal exekučný spis okresného súdu sp. zn.   49   Er   3142/2006   týkajúci   sa   exekúcie   proti   povinnej   (sťažovateľke)   v prospech oprávneného,   I.,   s.   r.   o.   Z uvedeného   spisu   bolo   zistené,   že   sťažovateľka   ako   povinná návrhom   z 22.   mája   2007   žiadala   o zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   a) Exekučného poriadku (Exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným) z dôvodu, že exekučné konanie je neprípustné, pretože exekučný titul sa nestal vykonateľným (č. l. 126). Sťažovateľka v návrhu uviedla, že exekučný titul, rozsudok krajského súdu č. k. 3 Cb 365/1999-149 z 3. júna 2002 (prvotné rozhodnutie), nespĺňa požiadavky právoplatnosti a vykonateľnosti, aj keď bol opatrený doložkou právoplatnosti. Rozsudok   nebol   riadne   doručený   právnej   zástupkyni   sťažovateľky,   a teda   sťažovateľke nezačala   plynúť   lehota   na   podanie   odvolania.   Uznesením   č.   k.   49   Er   3142/2006-181 z 1. júna 2009 okresný súd rozhodol,   že návrh na zastavenie exekúcie zamieta, pretože sťažovateľka nepreukázala tvrdenia o nedoručení rozsudku. Sťažovateľka ako povinná sa proti tomuto uzneseniu odvolala zopakujúc pôvodné argumenty. Krajský súd uznesením č. k. 3 CoE 197/2009-211 z 29. decembra 2009 zrušil uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec   na   ďalšie   konanie   dôvodiac,   že   okresný   súd   sa   nedostatočne   zaoberal   dôvodmi zastavenia   exekúcie,   nedostatočne   odôvodnil   zamietajúce   uznesenie,   a odňal   tým sťažovateľke   možnosť   konať   pred   súdom.   Následne   okresný   súd   uznesením   č.   k. 49 Er 3142/2006-215   z 12.   apríla   2010,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   26.   júna   2010, konanie zastavil. V odôvodnení uviedol, že rozsudok, exekučný titul, nebol riadne doručený právnej zástupkyni sťažovateľky, a teda nenadobudol právoplatnosť. Okresnému súdu, ako uviedol, teda neostalo iné, než exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

19. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu stratilo svoj prvotný právny základ (rozsudok krajského súdu č. k. 3 Cb 365/1999-149 z 3. júna 2002) a už nemôže mať vplyv na základné právo na ochranu majetku sťažovateľky. V predmetnej veci   zanikla   možnosť   zásahu   do   práva   na   ochranu   majetku   sťažovateľky,   a to   tým spôsobom, ako by daný zásah nikdy ani nemohol vzniknúť. Ústavný súd preverovaním u exekútora   zistil,   že   proti   majetku   sťažovateľky   nebola   reálne   vykonávaná   exekúcia. Možno   dodať,   že   aj   keby   bola,   tak   by   na   základe   novej   právnej   situácie   musel   byť vymožený majetok vrátený bývalému povinnému. Danú situáciu je potrebné odlišovať od situácie, keď už síce pominul zásah, ale ústavný súd ústavnoprávne meritórne posudzuje rozhodnutie, ktoré ho spôsobilo. V týchto prípadoch ústavný súd retrospektívne konštatuje porušenie   základného   práva   a zruší   napadnuté   rozhodnutie.   V prerokovávanej   veci   však napadnuté rozhodnutie stratilo právny základ od počiatku, ako keby nebolo vzniklo, stratilo právnu relevanciu a právne vzťahy sa budú upravovať novými rozhodnutiami nasledujúcimi po nadobudnutí právoplatnosti prvotného rozhodnutia. To je však už úplne mimo priestoru prerokovávanej ústavnej sťažnosti.

20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu stratilo svoj prvotný právny základ, a teda zanikol od počiatku jeho vplyv na právnu pozíciu sťažovateľky z hľadiska základných práv a slobôd, a teda vzhľadom na absenciu reálnosti zásahu do základného práva sťažovateľky, stratila vec neodstrániteľnú podmienku konania, a preto je nutné konanie o ústavnej sťažnosti zastaviť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010