znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 270/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. Z. S., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. L., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 516/03 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo PhDr. Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 516/03   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 270/08-8 z 25. júna 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. Z. S., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 516/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynula chronológia úkonov vykonaných v napadnutom konaní a tieto podstatné skutočnosti: „Sťažovateľka dňa 22. 08. 2003 osobne podala Okresnému súdu Košice   II   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   určenia   neúčinnosti   právnych   úkonov k nehnuteľnostiam voči žalobcom - odporovateľnosť právnych úkonov podľa § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka.

... ani po štyroch rokoch od podania žalobného návrhu nebola v konaní vypočutá žalovaná v IV. rade a nebolo vo veci žalobkyne - sťažovateľky právoplatne rozhodnuté, nakoľko vo veci konajúci súd - Okresný súd Košice II zapríčinil prieťahy v konaní, keď vo veci   žalobkyne   -   sťažovateľky   boli   jednotlivé   úkony   súdu   -   pojednávania   nariaďované s odstupom dlhšieho časového obdobia...

V zmysle ustanovenia § 49 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním môže fyzická osoba, ktorá tvrdí, že došlo k zásahu do jej základných práv podať ústavnú sťažnosť...

Podľa   názoru   sťažovateľky   vyššie   uvedené   skutočnosti   preukazované   pripojenými listinnými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať aj oboznámením sa s obsahom súdneho spisu Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20 C 516/2003 preukazujú porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR po prejednaní veci - ústavnej sťažnosti sťažovateľky podľa § 56 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. nálezom vyslovil

porušenie práva sťažovateľky PhDr. Z. S.... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 20   C   516/2003,   priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1 000 000,-   Sk a uznesením uložil Okresnému súdu Košice II uhradiť sťažovateľke trovy konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   V.   K.,   listom   sp.   zn.   1 SprV/445/08 z 13. augusta 2008 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 2. januára 2009.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom prípise opísal chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal, a uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„... S poukazom na § 53 ods. 1 Zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   som   toho   názoru,   že   predmetná   sťažnosť   nie   je prípustná, nakoľko sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje.

Z ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. totiž vyplýva, že sťažnosti podľa citovaného zákona vybavuje predseda príslušného súdu. Sťažovateľkou ale takáto sťažnosť podaná nebola....

Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že dané konanie nevykazovalo známky   dlhodobejšej   nečinnosti   a   úkony   boli   vykonávané   v   súlade   s   objektívnymi možnosťami,   ktoré   boli   v   príslušných   časových   obdobiach   v   súdnych   oddeleniach zákonných   sudcov   vytvorené.   Dĺžka   konania   bola   ovplyvnená   i   nutnosťou   rozhodovať o predkladaných   procesných   návrhoch   a   vykonať   potrebné   dokazovanie   spočívajúce   vo výsluchu svedkov a zabezpečení potrebných listín.

Za   predpokladu   nemožnosti   akceptovania   neprípustnosti   predmetnej   ústavnej sťažnosti som toho názoru, že túto je potrebné považovať za nedôvodnú, a to vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho...“

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu uviedla, že:

«Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s   vyjadrením   Okresného   súdu   Košice II zo   dňa 13. 08. 2008,   že   postupom   súdu   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   nedošlo   a   že   túto   je potrebné považovať za nedôvodnú. Zotrváva na svojich tvrdeniach, že konajúci súd nekonal bez zbytočných prieťahov a vytyčoval pojednávanie po neúmerne dlhej dobe a v konaní sú dlhšie časové úseky, keď súd nekonal vôbec....

Je   pravdou,   že   v   priebehu   konania   boli   sťažovateľkou   využité   možností   dané Občianskym   súdnym   poriadkom   na   uplatňovanie   a   presadzovanie   jej   procesných   práv v občianskom súdnom konaní, tieto ale nespôsobili žiadne predĺženie priebehu konania, ak „áno“, tak len za predpokladu, že konajúci súd o týchto procesných návrhoch nerozhodoval bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   okresný   súd   v   obdobiach   medzi   vytýčenými pojednávaniami - ktoré trvali aj viac ako osem mesiacov, neurobil vo veci žiadny procesný úkon, hoci jeho postupu nebránila žiadna zákonná prekážka. Uvedené obdobia nečinnosti okresného   súdu   mali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a   v   zmysle   ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej nečinnosť súdu, ktorá je príčinou neprimeranej lehoty prerokovávania konkrétnej veci, je porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedené   skutočnosti   svedčia   o   tom,   že   okresný   súd   nekonal   plynulo   a   dôsledne v záujme efektívneho a rýchleho odstránenia právnej neistoty sťažovateľky. Z celkovej doby súdneho   konania,   prevažnú   časť   tvoria   obdobia,   v   ktorých   dochádzalo   k   zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že bolo jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené, priznal jej primeranú finančnú náhľadu a uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

Sťažovateľka netrvá na to, aby Ústavný súd Slovenskej republiky konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Súčasne   predkladá   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   vyčíslenie   výšky   trov právneho zastúpenia sťažovateľky. V súlade s ust. § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení trovy právneho zastúpenia JUDr. A. L....»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 20 C 516/03:

Dňa 22. augusta 2003 podali sťažovateľka a MVDr. J. L. (ďalej len „navrhovateľ v 2. rade“)   okresnému   súdu žalobný   návrh „na   určenie   neúčinnosti   právnych   úkonov k nehnuteľnostiam voči navrhovateľovi 1. a 2. - odporovateľnosť právnych úkonov...“ proti odporcom: D. F. (ďalej len „odporca v 1. rade“), P. K. (ďalej len „odporca v 2. rade“) a M. D. (ďalej len „odporca v 3. rade“).

Dňa 13. januára 2004 súd vyzval sťažovateľku a navrhovateľa v 2. rade, aby zaplatili súdny poplatok.

Dňa 10. februára 2004 bol zaplatený súdny poplatok.Dňa 12. marca 2004 súd nariadil vo veci pojednávanie na 3. máj 2004 a vyzval odporcov, aby sa písomne vyjadrili k žalobnému návrhu.

Dňa 3. mája 2004 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili odporca v 1. a 2. rade. Právny zástupca odporcu v 2. rade ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní.

Dňa   5.   mája   2004   sťažovateľka   a navrhovateľ   v 2.   rade   podali   návrh   zmeny žalobného návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu – L. K. (ďalej len „odporkyňa vo 4. rade“).

Dňa 26. júla 2004 súd vyzval sťažovateľku a navrhovateľa v 2. rade, aby zaslali súdu pôvodný žalobný návrh a návrh zmeny žalobného návrhu.

Dňa   16.   augusta   2004   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a navrhovateľa   v 2.   rade zaslala súdu požadované žalobné návrhy.

Dňa 24. augusta 2004 odporca v 3. rade zaslal súdu svoje vyjadrenie k žalobnému návrhu.

Dňa 16. septembra 2004 súd vydal uznesenie č. k. 20 C 516/03-49, ktorým pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpila odporkyňa vo 4. rade. Súd pripustil aj zmenu žalobného návrhu.

Dňa 16. decembra 2004 odporkyňa vo 4. rade podala odvolanie proti uzneseniu č. k. 20   C   516/03-49,   ktorým   ju   súd   pripustil   do   konania   ako   ďalšieho   účastníka   na   strane odporcu.

Dňa 26. januára 2005 okresný súd doručil   spis sp.   zn. 20 C 516/03 s opravným prostriedkom Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Dňa   21.   marca   2005   krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co   31/2005-58   odvolanie odmietol.

Dňa 7. apríla 2005 bola vec vrátená okresnému súdu.Dňa 12. apríla 2005 súd zaslal uznesenie č. k. 6 Co 31/2005-58 účastníkom konania.Dňa 23. augusta 2005 súd nariadil termín pojednávania na 17. október 2005.Dňa 17. októbra 2005 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 19. októbra 2005 odporkyňa vo 4. rade namietala nedostatok svojej pasívnej legitimácie   v napadnutom   konaní.   Sťažovateľka   podala   súdu   návrh   na   vystúpenie navrhovateľa v 2. rade z konania. Ďalej podala súdu čiastočné späťvzatie žalobného návrhu, a to tak, aby súd konanie proti odporcovi v 2. a 3. rade zastavil.

Dňa 31. októbra 2005 súd uznesením č. k. 20 C 516/03-91 konanie v časti týkajúcej sa nároku uplatneného navrhovateľom v 2. rade v plnom rozsahu zastavil. Ďalej zastavil aj konanie v časti konania proti odporcovi v 2. a 3. rade, a to v plnom rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. apríla 2006.

Dňa 13. marca 2006 súd požiadal Miestny úrad K., Register obyvateľov Slovenskej republiky   (ďalej   len   „register   obyvateľov“),   Mestskú   políciu   K.,   Obvodné   oddelenie Policajného zboru   K.   a Mestskú   evidenciu   obyvateľov   K.   o prešetrenie   pobytu   odporcu v 1. rade.

Dňa 27. marca 2006 register obyvateľov odpovedal na výzvu súdu.Dňa 28. marca 2006 Miestny úrad K. a Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K. odpovedali na výzvu súdu z 13. marca 2006.

Dňa   6.   apríla   2006   súd   uznesením   č.   k.   20   C   516/03-103   ustanovil   odporcovi v 1. rade za opatrovníka JUDr. D. P.

Dňa 24. mája 2006 súd nariadil termín pojednávania na 7. august 2006.Dňa   7.   augusta   2006   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 6. október 2006.

Dňa 9. augusta 2006 sťažovateľka podala návrh na zmenu žalobného návrhu.Dňa   21.   augusta   2006   sa   odporkyňa   vo 4.   rade   vyjadrila   k obsahu   výsluchu sťažovateľky a podala návrh na doplnenie dôkazov v konaní.

Dňa 26. septembra 2006 súd odročil   pojednávanie nariadené na 6. október 2006 z dôvodu organizačných zmien.

Dňa 9. januára 2007 súd nariadil termín pojednávania na 12. jún 2007.Dňa   6.   februára   2007   súd   uznesením   č.   k.   20   C   516/03-130   pripustil   zmenu žalobného návrhu podľa návrhu sťažovateľky z 9. augusta 2006.

Dňa   15.   februára   2007   sťažovateľka   požiadala   súd   o nariadenie   pojednávania v predmetnej veci.

Dňa   13.   apríla   2007   okresný   súd   požiadal   krajský   súd   o zaslanie   spisu   sp.   zn. 4 T 10/2005 alebo o oznámenie stavu trestného konania proti odporcovi v 1. rade. Dňa   26.   apríla   2007   Generálne   riaditeľstvo   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky oznámilo súdu, že odporca v 1. rade nie je vo výkone väzby.Dňa 24. mája 2007 svedok M. D. oznámil súdu, že sa nemôže dostaviť na výsluch 12. júna 2007 z dôvodu, že pracuje v zahraničí.

Dňa 12. júna 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. november 2007.

Dňa 14. novembra 2007 svedok M. D. oznámil súdu, že sa nemôže dostaviť ako svedok na výsluch 27. novembra 2007 z dôvodu, že pracuje v zahraničí.

Dňa   26.   novembra   2007   odporkyňa   vo 4.   rade   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na pojednávaní a zároveň žiadala, aby súd pojednávanie odročil.

Dňa 27. novembra 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. február 2008.

Dňa 3. decembra 2007 súd vyzval odporkyňu vo 4. rade, aby zaslala súdu dôkaz o svojej práceneschopnosti z 27. novembra 2007. Ďalej súd požiadal Okresný súd Trebišov o oznámenie, pod akou spisovou značkou sa vedie dedičské konanie po odporcovi v 1. rade.Dňa 12. decembra 2007 Okresný súd Trebišov odpovedal na výzvu okresného súdu.Dňa 18. decembra 2007 súd vyzval odporkyňu vo 4. rade, aby sa písomne vyjadrila k predmetnej   veci,   prípadne   označila   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Ďalej   súd opätovne vyzval odporkyňu vo 4. rade, aby zaslala súdu dôkaz o svojej práceneschopnosti z 27. novembra 2007.

Dňa   4.   januára   2008   odporkyňa   vo 4.   rade   doložila   súdu   požadovaný   doklad o práceneschopnosti.

Dňa 18. januára 2008 sa odporkyňa vo 4. rade písomne vyjadrila k predmetnej veci.Dňa 31. januára 2008 sa sťažovateľka vyjadrila k predmetnej veci, zároveň žiadala súd o zastavenie konania proti odporcovi v 1. rade, ktorý zomrel 28. augusta 2007.Dňa 7. februára 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. jún 2008. Súd uznesením č. k. 20 C 516/03-162 konanie proti odporcovi v 1. rade zastavil a konanie vo vzťahu k odporkyni vo 4. rade vylúčil na samostatné konanie.Dňa 2. apríla 2008 súd požiadal Katastrálny úrad K. o zaslanie dokladov týkajúcich sa predmetnej veci.

Dňa 15. apríla 2008 Katastrálny úrad K. odpovedal na výzvu súdu.Dňa 17. júna 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. december 2008.

Dňa 23. júna 2008 súd požiadal Okresný úrad K., živnostenský odbor o oznámenie, odkedy dostala K. P. oprávnenie na podnikateľskú činnosť.

Dňa 5. augusta 2008 súd požiadal Daňový úrad K. o zaslanie daňového priznania odporkyne vo 4. rade.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 516/03 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec po skutkovej   stránke môže vykazovať určitú   zložitosť (napr.   preto, že svedok   pracoval v zahraničí,   zomrel   účastník   konania   atď.),   avšak   doterajšiu   dĺžku   konania   nemožno pripísať iba na vrub zložitosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že predĺženie napadnutého konania v jeho prvej fáze ovplyvnila aj samotná sťažovateľka nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. I. ÚS 40/02), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové   a formálne   náležitosti.   K nim   možno zaradiť aj zaplatenie súdneho poplatku už pri podaní návrhu.

Na druhej strane však predkladanie upresňujúcich návrhov nekvalifikuje ústavný súd ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru ústavného   súdu   využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (napr. Občianskym   súdnym poriadkom)   na uplatňovanie a presadzovanie   jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom skúmal, či okresný   súd   pristupoval   v danej   veci   plynule   a bez   zbytočných   prieťahov.   Z   prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo súvisiaceho spisového materiálu, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že okresný súd konal vo veci   v podstate priebežne s výnimkou obdobia od 31. októbra 2005 do 31. marca 2006. Okrem tohto obdobia však okresný súd vykonal   vo   veci   desiatky   účinných   úkonov   smerujúcich   k odstráneniu   právnej   neistoty v danej   veci;   okrem   iného trikrát pripustil   zmenu návrhu,   ustanovil   odporcovi   v 1. rade opatrovníka a bolo zadovážené množstvo relevantných listinných dôkazov. Po roku 2006 procesné úkony okresného súdu v podstate plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 128/03 z 25. júna   2003   a v ňom   citovanú   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   42/01).   Postup   okresného   súdu   v danej   veci   sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní okresného súdu porušené nebolo.

4. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že po „verifikovaní“ tvrdení sťažovateľky zadovážením spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 516/03 ústavný súd zistil, že sťažovateľka nevyčerpala ani opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, t. j. nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže zo súvisiaceho spisu vyplýva, že sťažovateľka - ktorá je kvalifikovane právne zastúpená - sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných   osobitného   zreteľa,   v zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (mutatis mutandis IV. ÚS 44/03, II. ÚS 107/04, I. ÚS 56/08) už aj pre túto okolnosť by pripadalo do úvahy nevyhovenie jej predmetnej sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavného   súdu   už   bolo   bezpredmetné   rozhodovať o ďalších   nárokoch   sťažovateľky   uplatnených   v   jej   sťažnosti   (návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, o trovách konania a pod.).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009