znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 270/07-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   R.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 7/04 z 11. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2007 doručená sťažnosť J. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Cob 7/04 z 11. marca 2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhal od Mesta Ž. (ďalej len „odporca“) zaplatenia 540 000 Sk s príslušenstvom z dôvodu neodôvodneného vypovedania dohody o vykonávaní verejnoprospešných   zo   strany   odporcu.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Cb   56/02 z 24. októbra   2003   žalobu sťažovateľa   v celom   rozsahu   zamietol. Na   základe odvolania sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   20   Cob   7/04   z 11.   marca   2004   rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Vzhľadom že na Krajskom súde v Žiline, ktorý potvrdil rozhodnutie Okresného súdu v Žiline a neprihliadol na porušenie ľudských práv, ktoré boli evidentne na mojej osobe porušené, tým že som bol donútený vykonávať prácu s 50- ľuďmi pre mesto Ž., zadarmo s plnou zodpovednosťou keď mesto Ž. za vykonané práce prestalo platiť od 1. 2. 1998 do 15. 5. 1998, a pritom nemyslelo na následky ktoré z takého konania vyplynú (...). Na pojednávaniach som žiadal súd aj Okresný, a na Krajskom sude v Žiline,   aby   bol   prizvaný   NUP   Okresný   úrad   práce   v Ž.,   prešla   moja   žiadosť   bez povšimnutia, a práve Okresný úrad práce v Ž., mal a bol povinný práce zastaviť a zrušiť dohodu o vykonávaní prác pre mesto Ž., keď mesto vypovedalo požiadavku pre rok 1998, kde sa zaviazal že pracovníci R. – R. J., budú stálymi pracovníkmi mesta Ž., čo svojou prácou si zaslúžili z dôvodu že sa jednalo o romov. Ak Okresný úrad práce v Ž., dohodu nezrušil a nepozeral na následky aké vzniknú pre moju osobu tým že mesto Ž. bezdôvodne vypovedalo dohodu a pritom profitovalo z práce bez zaplatenia tu ide o hrubé porušenie ľudských práv ktoré boli spáchané na mojej osobe.“

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný súd po   prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Vydaním rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, dňa 11. marca 2004, vo veci 20 Cob 7/04, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline 10 Cb 56/02 z 24. 10. 2003, ktorým sa   zamietol   návrh   sťažovateľa   v   celom   rozsahu,   došlo   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu a porušenia práva zákazu akejkoľvek diskriminácia. Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   náhradu   škody,   ktorá   mu vznikla zamietnutím návrhu v sume 420 000 SK.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 20 Cob 7/04 z 11. marca 2004 bol porušený zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a základné právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Porušenie   tohto   sťažovateľom označeného   článku   a základného   práva   ústavy   v   súvislosti   s označeným   rozhodnutím krajského   súdu   bolo   už   ústavným   súdom   preskúmané   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. IV. ÚS 241/04 a uznesením č. k. IV. ÚS 241/04-7 z 25. augusta 2004 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom predmetné uznesenie ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 22. septembra 2004.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 36/03, I. ÚS 226/05) rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa už bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd   zaoberal   návrhom   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007