znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 270/06-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho o sťažnosti J. W., V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. V. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   vo   veci vedenej pod sp. zn. V-2 9 C 252/92 (pôvodne vedenej Okresným súdom Bratislava - vidiek pod sp. zn. 9 C 252/92) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. W. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. V-2 9 C 252/92 (pôvodne vedenej Okresným súdom Bratislava - vidiek pod sp. zn. 9 C 252/92) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 252/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   W. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   100   000 Sk   (slovom   stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť J. W. trovy konania 6 825 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. júla 2006 doručená   sťažnosť   J.   W.,   V.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   V.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava III   (ďalej len „okresný súd“)   vo veci vedenej pod sp. zn. V-2 9 C 252/92 [pôvodne vedenej Okresným súdom Bratislava - vidiek (ďalej len „bývalý okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 252/92] o odstúpenie od kúpnej zmluvy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že bývalému okresnému súdu podal 15. apríla 1992 žalobu o vrátenie plnení v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy. Vec bola bývalým okresným súdom vedená pod sp. zn. 9 C 252/92. Konanie na bývalom okresnom súde prebiehalo plynulo do roku 1995. Vzhľadom na to, že v roku 1996 okresný súd v konaní nepokračoval,   obrátil   sa   sťažovateľ   2.   decembra   1996   na   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) so žiadosťou o prešetrenie nečinnosti súdu. Ministerstvo   oznámilo   sťažovateľovi   listom   č.   2352/97-50   zo   7.   mája   1997,   že   jeho sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom bývalým okresným súdom pod sp. zn. 9 C 252/92 postúpilo na priame vybavenie predsedovi okresného súdu, ktorému vec po reorganizácii súdnictva patrí. Okresný súd informoval sťažovateľa listom Spr. 2059/97 z 30. júna 1997 o tom,   že   sa   stal   univerzálnym   nástupcom   bývalého okresného   súdu.   Napriek   uvedenej skutočnosti nedošlo k dátumu oznámenia k fyzickému prevzatiu spisu a tento bol zaradený do   vecí   sledovaných   predsedom   okresného   súdu.   Opatrením   predsedu   okresného   súdu Spr. 3010/98/11   z   5.   februára   1998   bola   nariadená   rekonštrukcia   spisu.   Okresný   súd uznesením   V-2   9   C   252/92   z 29.   mája 1998   nariadil   rekonštrukciu   spisu.   Po   nariadení rekonštrukcie predvolal sťažovateľa na podanie informácií o podanej žalobe a predloženie všetkých s vecou súvisiacich dokladov. Na predloženie dokladov okresný súd vyzval aj právneho zástupcu sťažovateľa advokáta JUDr. M. S. a súdneho znalca Ing. Š. K. Napriek skutočnosti, že sťažovateľ odovzdal okresnému súdu kópie dokladov 29. mája 1998 pri osobnom pohovore a následne on i jeho právny zástupca opakovane zaslali okresnému súdu ďalšie doklady poštou 14. septembra 1998, 19. marca 1999 a 2. júna 1999, okresný súd urgoval   predloženie   dokladov   17. augusta   1998,   13. októbra   1998,   18.   januára   1999 a 24. mája   1999.   Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   vo   veci   nekonal   ani   po   nariadení rekonštrukcie   spisu,   podal   sťažovateľ   ministerstvu   sťažnosť   na   postup   okresného   súdu 22. februára 1999. Sťažnosť bola ministerstvom postúpená na priame vybavenie predsedovi okresného   súdu   16.   marca   1999,   ktorý   ju   vyhodnotil   ako   nedôvodnú   a po   podanej informácii   okresným   súdom   ju   za   takú   považovalo   aj   ministerstvo.   Sťažovateľ s odpoveďami okresného súdu a ministerstva nesúhlasil, trval na skutočnosti, že v konaní dochádza   k prieťahom,   vec   nespeje   k meritórnemu   rozhodnutiu   napriek   tomu,   že   súdu predložil požadované doklady on i jeho právny zástupca. Podľa tvrdení sťažovateľa okresný súd v predvolaní na pojednávanie z 19. septembra 2002 ho opätovne vyzval na predloženie dôkazov a následne 5. mája 2005, aby sa vyjadril, či trvá na podanom návrhu alebo žiada konanie zastaviť.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods. 1dohovoru a žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„- vyslovil, že Okresný súd Bratislava III porušil právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov

-   vyslovil,   aby   Okresný   súd   Bratislava   III   vo   veci   ďalej   konal   bez   zbytočných prieťahov

- priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk za každý rok spôsobených prieťahov od roku 1992 do roku 2006 t. j. suma 260.000,- Sk

- priznal sťažovateľovi trovy konania spočívajúce v odmene advokáta za poskytnutie právnych služieb pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby a to príprava a prevzatie zastupovania 7.650,- Sk, spísanie sťažnosti 7.650,- Sk, 19 % DPH – 2.907,- Sk (základ dane 15.300,- Sk) + 2 x režijný paušál á 164,- Sk, v celkovej výške 18.535,- Sk.“

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   prijal   sťažnosť   uznesením č. k. II. ÚS 270/06-9 z 24. augusta 2006 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd 28. augusta 2006 právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa pôvodne listom zo 7. septembra 2006 ústavnému súdu oznámil,   že   trvá   na   ústnom   pojednávaní,   následne   listom   doručeným   ústavnému   súdu 14. novembra   2006   oznámil,   že   po   dohode   so   sťažovateľom   na   ústnom   pojednávaní ústavného súdu netrvajú.

Okresný súd vo svojom vyjadrení Spr. 3749/2006 z 9. októbra 2006 (ústavnému súdu doručené 16. októbra 2006) uviedol: „Ku skutkovým okolnostiam, ktoré sťažovateľ udáva vo svojej sťažnosti nemám pripomienok. Poukazujem však na to, že súd nariadil v roku 2006 tri pojednávania   a to   24.   3.   2006,   23.   6.   2006   a 12.   9.   2006.   Všetky   pojednávania   boli odročené   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania   vrátane   navrhovateľa,   ktorý   si zásielky doručované na posledne známu adresu nepreberal. Sťažovateľ inú adresu súdu na doručovanie písomností neoznámil. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že prieťahy v konaní v roku 2006 spôsobil sťažovateľ.“

Okresný súd zároveň oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý ma právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...“ v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 252/92 o vrátenie plnenia z odstúpenia od kúpnej zmluvy.

Ústavný súd v prípadoch sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci   koná   (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   súd   bol   celkovo   nečinný   a „od podania... návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03).

Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. V-2 9 C 252/92 vyplynulo, že ide o taký prípad, keďže konanie na tomto okresnom súde trvá oficiálne od 22. novembra 1996, po takmer šesťročnom období, počas ktorého bola vec vedená bývalým okresným súdom pod sp. zn. 9 C 252/92. Vzhľadom na skutočnosť, že k fyzickému odovzdaniu spisu uvedenej spisovej značky nedošlo a že predseda okresného súdu opatrením Spr. 3010/98/11 z 5. februára 1998 nariadil rekonštrukciu spisu v lehote do 5.   mája   1998,   predstavuje   celé   osemročné   obdobie   konania   vedené   okresným   súdom konanie súvisiace so zabezpečením rekonštrukcie predmetného spisu.

Zodpovednosť   za   zabezpečenie   dôkazov   nevyhnutných   pre   rekonštrukciu   spisu pritom okresný súd preniesol v celom rozsahu na sťažovateľa (od ktorého opakovane a pod hrozbou poriadkovej pokuty požadoval predloženie dôkazov, ktoré už tvorili súčasť spisu) a jeho právneho zástupcu.

Počas   doterajšieho   konania   okresným   súdom   zistil   ústavný   súd   viaceré   dlhšie obdobia   nečinnosti,   v ktorých   okresný   súd   bez   existencie   akejkoľvek   zákonnej,   či   inej prekážky vo veci nevykonával žiadne úkony. Išlo o obdobia od októbra 1999 do apríla 2000, od septembra 2000 do septembra 2002, od októbra 2002 do mája 2005 a od mája 2005 do februára 2006, z čoho vyplýva, že z doterajšej 8 ročnej dĺžky konania týkajúcej sa rekonštrukcie spisu na okresnom súde, predstavuje obdobie úplnej nečinnosti súdu celkovo 5 rokov a 9 mesiacov.

Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že konanie sp. zn. V-2 9 C 252/92 je ako celok poznamenané   dlhodobou   nečinnosťou   a   že   okresný   súd   ešte   stále   nezistil   základné skutočnosti, ktoré by mu mohli slúžiť ako podklad pre jeho budúce rozhodnutie bez toho, aby   jeho   ďalšiemu   postupu   bránila   akceptovateľná   zákonná   prekážka.   Okresný   súd   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že   sťažovateľ   v roku   2006   spôsobil   prieťahy v konaní,   keďže   sa   nezúčastnil   troch   nariadených   pojednávaní,   nepreberal   zásielky a neoznámil inú adresu na doručovanie písomností.

Podľa   skutočností   uvedených   v sťažnosti   sa   sťažovateľ   v súčasnosti   nachádza   vo väzbe. Ústavnému súdu nie sú známe bližšie okolnosti, okresný súd však túto skutočnosť podľa všetkého nezaregistroval.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie   po 15. februári   1993.   Bez   zreteľa   na   vznik   právomoci   ústavného   súdu   v rámci   posúdenia základnej otázky - či okresný súd prerokoval vec sťažovateľa v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania vedeného okresným súdom a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00).

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   v konaní   sp.   zn.   V-2 9 C 252/92 (pôvodne vedenom bývalým okresným súdom) došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

V nadväznosti na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súlade s § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   V-2   9C   252/92   konal   bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 260 000 Sk. Ústavný súd jeho žiadosti   vyhovel vzhľadom na doterajšiu dĺžku   konania   okresného   súdu,   ako   aj   so   zreteľom   na   celkovú   dĺžku   konania   vo   veci a priznal   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100 000   Sk   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. V.   K. Vyčíslil ich sumou 6 825 Sk za dva úkony po 2 730 Sk, daň z pridanej hodnoty vo výške 1 037 Sk a dvakrát 164 Sk režijný paušál, v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006