SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 27/2015-54
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenéhoadvokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 77/2012 a jeho rozsudkomz 12. októbra 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. PavlomGráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 To 77/2012 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012 (ďalej aj „namietanýrozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduNitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 124/2010 z 15. novembra 2011 uznanýza vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formouspolupáchateľstva a zo spáchania zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Trestnéhozákona formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobodyv trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 100/2011 z 29. februára 2012 tak, žeodvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 15. novembra 2011zrušil s odôvodnením, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený skôr, ako bolorozhodnuté o námietke zaujatosti vznesenej spoluobžalovaným a návrhuna odňatie veci. Krajský súd zároveň vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konaniea rozhodnutie.
Po vrátení veci odvolacím súdom rozhodol okresný súd rozsudkomsp. zn. 6 T 124/2010 z 3. mája 2012 opätovne tak, že sťažovateľa uznal za vinnéhozo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formouspolupáchateľstva a zo spáchania zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Trestnéhozákona formou spolupáchateľstva, za čo mu aj s použitím asperačnej zásady uložil úhrnnýtrest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so strednýmstupňom stráženia.
Sťažovateľ aj proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 3. mája 2012podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd na verejnom zasadnutí napadnutýmrozsudkom sp. zn. 1 To 77/2012 z 12. októbra 2012 tak, že zrušil odvolaním napadnutýrozsudok okresného súdu v celom rozsahu a uznal sťažovateľa za vinného zo spáchaniazločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstvaa zo spáchania zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Trestného zákona formouspolupáchateľstva, za čo mu aj s použitím asperačnej zásady uložil úhrnný trest odňatiaslobody v trvaní 9 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňomstráženia.
Sťažovateľ ústavnému súdu už 10. decembra 2012 doručil sťažnosť podľa čl. 127 ods.1 ústavy, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,ktorú ale ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní ako neprípustnú uznesením sp.zn. IV. ÚS 272/2013 z 23. mája 2013 s poukazom, že sťažnosť je predčasne podanávzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu ajdovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, o ktoromdovolací súd ešte nerozhodol. Ústavný súd poznamenáva, že predchádzajúca sťažnosťsťažovateľa, o ktorej rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 272/2013 (ďalej len„predchádzajúca sťažnosť“) mala identické znenie ako sťažnosť, o ktorej rozhoduje v tomtokonaní.
O dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Tdo 37/2013 z 18. septembra 2013 tak, že ho odmietol;v odôvodnení označeného uznesenia dovolacieho súdu sa okrem iného uvádza:
„K dôvodom dovolania podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (sťažovateľ akodovolateľ, pozn.) uviedol, že namieta skutočnosť, že zo skutkovej vety pod bodom 5/ rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva spáchanie trestného činu, z ktorého bol uznaný vinným. Skutok v bode 5/ rozsudku nie je vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty zločinu hrubého nátlaku podľa ust. § 190 Tr. zák. Vyslovuje názor, že formulácia skutkovej vety vo vzťahu ku konkrétnej okolnosti, z ktorej by bolo možné usúdiť spolupáchateľstvo pri formulácii časti skutkovej vety nie je správna. Absentuje uvedenie obligatórnej pohnútky a skutočnosť, že obvinený bol prítomný pri odovzdávaní peňažnej čiastky, nemôže apriori bez ďalšieho predstavovať zavinené konanie.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený uviedol, že v prejednávanej veci porušil právo na obhajobu odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa, tým, že nereagoval na relevantné námietky obhajoby vo vzťahu k rozsudku súdu prvého stupňa. Vyslovil názor, že arbitrárnosť rozhodnutí aj v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje závažnú vadu rozhodnutia. Odvolací súd nereagoval na konkrétne námietky obvineného uvedené v odvolaní a nie je jasné, či sa odvolací súd riadne oboznámil s obsahom odvolania... Obhajcovia obvineného a spoluobvinených nemali reálnu a riadnu možnosť svojich klientov obhajovať, nakoľko zo strany orgánov činných v trestnom konaní boli o procesných úkonoch (najmä o výsluchoch) trestného stíhania v zmysle § 44 ods. 2 Tr. por. vyrozumievaní s minimálnym odstupom času na prípravu obhajoby... obhajca bol o úkonoch trestného stíhania upovedomovaný hlavne e-mailom, s minimálnym časovým priestorom na riadnu prípravu obhajoby, pritom v drvivej väčšine prípadov, nebolo konkrétne uvedené, aký svedok bude vypočúvaný...
Ku konkrétnym námietkam obvineného uvedených v dovolaní, ktoré spočívajú v tom, že skutok je nesprávne formulovaný a nevyplýva z neho okolnosť obligatórnej pohnútky a skutková veta je vymedzená tak, že nie je možné konanie obvineného podľa nej kvalifikovať ako zločin hrubého nátlaku podľa ust. § 190 Tr. zák. Najvyšší súd uvádza, že skutok je vymedzený v súlade s požiadavkami Trestného zákona a právna kvalifikácia konania obvineného je v súlade s Trestným zákonom. Nie je potrebné vymedziť každé jednotlivé konanie viacerých spoluobvinených tak, aby úplne každé konanie bolo zachytené v skutku. V danom prípade treba vychádzať z toho, že nešlo o jeden prejav konania páchateľov, ktorým by bol trestný čin spáchaný a jedno ich konanie, ktoré by tvorilo skutok, ale išlo o viaceré čiastkové akty v konaní páchateľov, ktoré vyústili v spôsobený následok. Preto táto dovolacia námietka nemôže zakladať dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Konanie obvineného spolu s ďalšími spoluobvinenými je správne právne kvalifikované a správne bolo aj aplikované na konanie obvinených hmotné právo.
K namietanému porušeniu práva na obhajobu uvádzaným obvineným v dovolaní najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutí súdov prvého aj druhého stupňa je v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. Súdy sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadali s obhajobou obvineného a uviedli, akými právnymi úvahami sa spravovali, keď posudzovali a hodnotili dôkazy. Rozhodnutie o vine je založené na dôkazoch, z ktorých sa dá vyvodiť jednoznačný záver o tom, že trestnú činnosť v bodoch 4/, 5/ spáchal obvinený. V žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s dovolateľom v tom smere, že rozhodnutie je arbitrárne. Odvolací súd sa vysporiadal v odôvodnení so skutočnosťami, ktoré obvinený uviedol v odvolaní. To, že konkrétne námietky obvineného nevyhodnotil v súlade s predstavami o hodnotení dôkazov obvineného, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a nie je ho možné považovať za nezákonné. Námietky smerujúce k tomu, že bolo porušené právo na obhajobu, pretože obhajca v prípravnom konaní bol na vykonávanie jednotlivých predvolávaný e-mailom, takisto nie je porušením práva na obhajobu. Z príloh a zo spisu, ktoré boli priložené k dovolaniu najvyšší súd zistil, že vyšetrovateľ oznamoval obhajcovi vykonanie jednotlivých procesných úkonov trestného konania aj s uvedením mien vyslúchaných svedkov alebo s uvedením konkrétnych počtov vyslúchaných svedkov. Väčšina e-mailov bola doručená do advokátskej kancelárie s dostatočným časom na prípravu obhajcov na vykonanie úkonov a v niektorých prípadoch skutočne boli oznámenia o vykonaní úkonov trestného konania doručené obhajcovi deň predtým, ako sa úkon mal vykonať. Túto skutočnosť mal obhajca namietať bezprostredne pri výsluchu a žiadať odročenie úkonu. V tomto prípade je možné konštatovať porušenie práva na obhajobu, ale nie je možné vyhodnotiť toto porušenie práva na obhajobu tak, že ide o zásadné porušenie práva na obhajobu, preto nie je adekvátne zo strany obhajoby hovoriť o prvkoch inkvizičného procesu alebo že by boli orgánmi činnými v trestnom konaní obhajcom zatajované skutočnosti tým, že v oznámení o výsluchu svedka nebolo uvedené konkrétne meno. Porušením citovaných skutočností nedošlo k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom, a preto nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“ Sťažovateľ namieta, že vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode 4 odsudzujúcehorozsudku z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by preukazovala,že mal úmysel spáchať trestný čin vydierania po vzájomnej dohode s ostatnýmispolupáchateľmi tak, ako bol tento skutok ustálený, prípadne že by sťažovateľ mal čo i lenvedomosť o tom, k čomu malo dôjsť.
Sťažovateľ poukazuje v rámci svojej argumentácie na výpoveď poškodenéhoa svedka, ktorý bol pri skutku prítomný, ktorí mali potvrdiť, že sťažovateľ sa s poškodenýmnerozprával v čase, keď malo dôjsť k jeho núteniu zaplatiť požadovanú finančnú čiastku.Sťažovateľ tvrdí, že v danom časovom okamihu stál obďaleč, asi 10 až 15 metrovod poškodeného. V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„... Odvolací súd rovnako ako aj prvostupňový súd... mňa ako aj ostatné osoby odsúdené za tento skutok, okrem obž. ⬛⬛⬛⬛, nespájal v rámci odôvodnenia priamo s poškodeným, resp. neuviedol, že by sme s ním prišli priamo do kontaktu alebo s ním nejakým spôsobom komunikovali v súvislosti s konkrétnym (slovným) vydieraním osoby poškodeného. Nemohol tak ani učiniť, nakoľko objektívne zhodnotené dôkazy, najmä výpoveď samotného poškodeného, to ani neumožňovali a nevyplývala z dokazovania dokonca ani vedomosť ostatných obžalovaných o čom sa vlastne obž. ⬛⬛⬛⬛ mal s poškodeným rozprávať.“
Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd sa s jeho (citovanou) argumentáciounijakým spôsobom nevysporiadal, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok podľa jehotvrdenia arbitrárny.
Sťažovateľ formuluje námietku aj vo vzťahu ku skutku vymedzenému v bode 5odsudzujúceho rozsudku krajského súdu, kvalifikovanému ako zločin hrubého nátlakupodľa § 190 ods. 1 Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20Trestného zákona. Sťažovateľ tvrdí, že konaním, ktorého sa mal dopustiť, nebola naplnenáobjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu, a to konkrétne v tom, žez vykonaného dokazovania nie je jednoznačne preukázané, žeby sťažovateľ spolus ostatnými spoluobvinenými mal poškodenému vnucovať službu v podobeposkytovania ochrany jeho osobe a že poskytovanie takýchto služieb by obvinení čo i lenpredstierali. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa s jeho argumentáciou v napadnutomrozsudku nijako nevysporiadal.
Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom mu boluložený nepodmienečný trest odňatia slobody aj s použitím a tzv. asperačnej zásady, pričomv tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorýmústavný súd vyslovil, že príslušná časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona (slováv texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenejtrestnej sadzby odňatia slobody“, pozn.) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. K tejto častisťažnosti sťažovateľ zároveň uviedol, že „Bližšie odôvodnenie porušenia vyššie citovaných článkov Ústavy SR bude doplnené dodatočne, po publikovaní rozhodnutie Ústavného súdu SR uvedeného v tomto článku ústavnej sťažnosti v zbierke nálezov a uznesení.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 1 To/77/2012, zo dňa 12. 10. 2012.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 1 To/77/2012 z 12. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťousťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkýmv situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo sťažnosti a z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, nie však zároveň aj uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdusp. zn. 6 Tdo 37/2013 z 18. septembra 2013. Táto skutočnosť je v zhode s ustálenoujudikatúrou ústavného súdu podstatná pre posúdenie otázky, či sťažnosť nebola podanáoneskorene.
Ústavný súd nespochybňuje svoj právny názor vyslovený v odôvodnení uzneseniasp. zn. IV. ÚS 272/2013 z 23. mája 2013, v ktorom s poukazom na svoju doterajšiujudikatúru sťažovateľa „poučil“, že aj v jeho prípade „lehota na prípadné podanie sťažnostipo rozhodnutí o dovolaní bude... považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosťč. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54)“,teda napadnutému rozsudku krajského súdu.
V okolnostiach, keď sťažovateľ po odmietnutí jeho dovolania najvyšším súdom podalopätovne sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ale zároveň nenapadol ajuznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 6 Tdo 37/2013 z 18. septembra 2013, však citovanájudikatúra týkajúca sa zachovania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie jeaplikovateľná. Ústavný súd totiž pri jej aplikácii musí vychádzať z obsahu a zmysluustanovení § 53 zákona o ústavnom súde v spojení so svojím subsidiárnym postavením priochrane základných práv a slobôd, ktoré vyplýva okrem iného z čl. 127 ods. 1 ústavy.Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje na svoj už stabilizovaný právny názor,v zmysle ktorého pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musívychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnilmimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnostiaj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobil. Za splnenia uvedenejpodmienky aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutídovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomupreskúmať súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho súdu (II. ÚS 505/2014, obdobne pozrinapr. tiež III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 318/2013).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, žesťažovateľ nenapadol svojou sťažnosťou aj rozhodnutie dovolacieho súdu, sa lehotana podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 77/2012z 12. októbra 2012 musí počítať odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti. Za týchtookolností je celkom zjavné, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť po uplynutí lehotyustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný preto sťažnosť sťažovateľaodmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akopodanú oneskorene.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na svoje zistenia,z ktorých vyplýva, že v predmetnej trestnej veci podal sťažovateľ aj návrh na povolenieobnovy konania, ktorá mu bola povolená uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 7/2013z 28. marca 2014, pričom následne (po predchádzajúcom zrušení výroku o treste rozsudkuokresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 3. mája 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdusp. zn. 1 To 77/2012 z 12. októbra 2012, pozn.) mu bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.6 T 124/2010 z 9. mája 2014 uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňomstráženia. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 To 56/2013 z 27. augusta 2014 tak, že uložilsťažovateľovi úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradenímdo ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015