znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 27/2015-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenéhoadvokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 77/2012 a jeho rozsudkomz 12. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. PavlomGráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 To 77/2012 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012 (ďalej aj „namietanýrozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduNitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   T   124/2010   z   15.   novembra   2011   uznanýza vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formouspolupáchateľstva a zo spáchania zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Trestnéhozákona   formou   spolupáchateľstva,   za   čo   mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobodyv trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1 To 100/2011   z   29.   februára   2012   tak,   žeodvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 15. novembra 2011zrušil   s odôvodnením,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   bol   vyhlásený   skôr,   ako   bolorozhodnuté   o námietke   zaujatosti   vznesenej   spoluobžalovaným a návrhuna odňatie   veci.   Krajský   súd   zároveň   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   nové   konaniea rozhodnutie.

Po   vrátení   veci   odvolacím   súdom   rozhodol   okresný   súd   rozsudkomsp. zn. 6 T 124/2010   z   3.   mája   2012   opätovne   tak,   že   sťažovateľa   uznal   za   vinnéhozo spáchania   zločinu   vydierania   podľa   §   189   ods.   1   Trestného   zákona   formouspolupáchateľstva a zo spáchania zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Trestnéhozákona formou spolupáchateľstva, za čo mu aj s použitím asperačnej zásady uložil úhrnnýtrest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so strednýmstupňom stráženia.

Sťažovateľ aj proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 3. mája 2012podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   na   verejnom   zasadnutí   napadnutýmrozsudkom sp. zn. 1 To 77/2012 z 12. októbra 2012 tak, že zrušil odvolaním napadnutýrozsudok okresného súdu v celom rozsahu a uznal sťažovateľa za vinného zo spáchaniazločinu   vydierania   podľa   §   189   ods.   1   Trestného   zákona   formou   spolupáchateľstvaa zo spáchania   zločinu   hrubého   nátlaku   podľa   §   190   ods.   1   Trestného   zákona   formouspolupáchateľstva, za čo mu aj s použitím asperačnej zásady uložil úhrnný trest odňatiaslobody v trvaní 9 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňomstráženia.

Sťažovateľ ústavnému súdu už 10. decembra 2012 doručil sťažnosť podľa čl. 127 ods.1 ústavy, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,ktorú ale ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní ako neprípustnú uznesením sp.zn.   IV.   ÚS   272/2013   z 23. mája   2013   s poukazom,   že   sťažnosť   je   predčasne   podanávzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu ajdovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, o ktoromdovolací   súd   ešte   nerozhodol.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   predchádzajúca   sťažnosťsťažovateľa, o ktorej rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 272/2013 (ďalej len„predchádzajúca sťažnosť“) mala identické znenie ako sťažnosť, o ktorej rozhoduje v tomtokonaní.

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Tdo 37/2013 z 18. septembra 2013 tak, že ho odmietol;v odôvodnení označeného uznesenia dovolacieho súdu sa okrem iného uvádza:

„K dôvodom dovolania podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (sťažovateľ akodovolateľ,   pozn.) uviedol,   že   namieta   skutočnosť,   že   zo   skutkovej   vety   pod   bodom   5/ rozsudku   odvolacieho   súdu   nevyplýva   spáchanie   trestného   činu,   z   ktorého   bol   uznaný vinným. Skutok v bode 5/ rozsudku nie je vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty zločinu hrubého nátlaku podľa ust. § 190 Tr. zák. Vyslovuje názor, že formulácia skutkovej   vety   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   okolnosti,   z   ktorej   by   bolo   možné   usúdiť spolupáchateľstvo pri formulácii časti skutkovej vety nie je správna. Absentuje uvedenie obligatórnej pohnútky a skutočnosť, že obvinený bol prítomný pri odovzdávaní peňažnej čiastky, nemôže apriori bez ďalšieho predstavovať zavinené konanie.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený uviedol, že v prejednávanej veci porušil právo na obhajobu odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa, tým, že nereagoval na relevantné námietky obhajoby vo vzťahu k rozsudku súdu prvého stupňa. Vyslovil názor, že arbitrárnosť rozhodnutí aj v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje závažnú vadu rozhodnutia. Odvolací súd nereagoval na konkrétne námietky obvineného uvedené v odvolaní a nie je jasné, či sa odvolací súd riadne oboznámil s obsahom odvolania... Obhajcovia obvineného a spoluobvinených nemali reálnu a riadnu možnosť svojich klientov obhajovať, nakoľko zo strany orgánov činných v trestnom konaní boli o procesných úkonoch (najmä o výsluchoch) trestného stíhania v zmysle § 44 ods. 2 Tr. por. vyrozumievaní s minimálnym   odstupom   času   na   prípravu   obhajoby...   obhajca   bol   o úkonoch   trestného stíhania upovedomovaný hlavne e-mailom, s minimálnym časovým priestorom na riadnu prípravu   obhajoby,   pritom   v   drvivej   väčšine   prípadov,   nebolo   konkrétne   uvedené,   aký svedok bude vypočúvaný...

Ku konkrétnym námietkam obvineného uvedených v dovolaní, ktoré spočívajú v tom, že skutok je nesprávne formulovaný a nevyplýva z neho okolnosť obligatórnej pohnútky a skutková   veta   je   vymedzená   tak,   že   nie   je   možné   konanie   obvineného   podľa   nej kvalifikovať ako zločin hrubého nátlaku podľa ust. § 190 Tr. zák. Najvyšší súd uvádza, že skutok   je   vymedzený   v súlade   s požiadavkami   Trestného   zákona   a   právna   kvalifikácia konania   obvineného   je   v súlade   s Trestným   zákonom.   Nie   je   potrebné   vymedziť   každé jednotlivé konanie viacerých spoluobvinených tak, aby úplne každé konanie bolo zachytené v   skutku.   V   danom   prípade   treba   vychádzať   z   toho,   že   nešlo   o   jeden   prejav   konania páchateľov, ktorým by bol trestný čin spáchaný a jedno ich konanie, ktoré by tvorilo skutok, ale išlo o viaceré čiastkové akty v konaní páchateľov, ktoré vyústili v spôsobený následok. Preto táto dovolacia námietka nemôže zakladať dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Konanie obvineného spolu s ďalšími spoluobvinenými je správne právne kvalifikované a správne bolo aj aplikované na konanie obvinených hmotné právo.

K namietanému porušeniu práva na obhajobu uvádzaným obvineným v dovolaní najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutí súdov prvého aj druhého stupňa je v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. Súdy sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadali s obhajobou obvineného a uviedli, akými právnymi úvahami sa spravovali, keď posudzovali a hodnotili dôkazy. Rozhodnutie o vine je založené na dôkazoch, z ktorých sa dá vyvodiť jednoznačný záver o tom, že trestnú činnosť v bodoch 4/, 5/ spáchal obvinený. V žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s dovolateľom v tom smere, že rozhodnutie je arbitrárne. Odvolací súd sa vysporiadal v odôvodnení so skutočnosťami, ktoré obvinený uviedol v odvolaní. To, že konkrétne námietky obvineného nevyhodnotil v súlade s predstavami o hodnotení dôkazov obvineného, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a nie je ho možné považovať za nezákonné. Námietky smerujúce k tomu, že bolo porušené právo na   obhajobu,   pretože   obhajca   v   prípravnom   konaní   bol   na   vykonávanie   jednotlivých predvolávaný e-mailom, takisto nie je porušením práva na obhajobu. Z príloh a zo spisu, ktoré boli priložené k dovolaniu najvyšší súd zistil, že vyšetrovateľ oznamoval obhajcovi vykonanie   jednotlivých   procesných   úkonov   trestného   konania   aj   s   uvedením   mien vyslúchaných svedkov alebo s uvedením konkrétnych počtov vyslúchaných svedkov. Väčšina e-mailov   bola   doručená   do   advokátskej   kancelárie   s   dostatočným   časom   na   prípravu obhajcov   na   vykonanie   úkonov   a   v   niektorých   prípadoch   skutočne   boli   oznámenia o vykonaní úkonov trestného konania doručené obhajcovi deň predtým, ako sa úkon mal vykonať.   Túto   skutočnosť   mal   obhajca   namietať   bezprostredne   pri   výsluchu   a   žiadať odročenie úkonu. V tomto prípade je možné konštatovať porušenie práva na obhajobu, ale nie je možné vyhodnotiť toto porušenie práva na obhajobu tak, že ide o zásadné porušenie práva   na   obhajobu,   preto   nie   je   adekvátne   zo   strany   obhajoby   hovoriť   o   prvkoch inkvizičného   procesu   alebo   že   by   boli   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   obhajcom zatajované skutočnosti tým, že v oznámení o výsluchu svedka nebolo uvedené konkrétne meno. Porušením citovaných skutočností nedošlo k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom, a preto nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“ Sťažovateľ namieta, že vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode 4 odsudzujúcehorozsudku z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by preukazovala,že   mal   úmysel   spáchať   trestný   čin   vydierania   po   vzájomnej   dohode   s ostatnýmispolupáchateľmi tak, ako bol tento skutok ustálený, prípadne že by sťažovateľ mal čo i lenvedomosť o tom, k čomu malo dôjsť.

Sťažovateľ   poukazuje   v rámci   svojej   argumentácie   na   výpoveď   poškodenéhoa svedka, ktorý bol pri skutku prítomný, ktorí mali potvrdiť, že sťažovateľ sa s poškodenýmnerozprával v čase, keď malo dôjsť k jeho núteniu zaplatiť požadovanú finančnú čiastku.Sťažovateľ   tvrdí,   že   v danom   časovom   okamihu   stál   obďaleč,   asi   10   až   15   metrovod poškodeného. V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„... Odvolací súd rovnako ako aj prvostupňový súd... mňa ako aj ostatné osoby odsúdené   za   tento   skutok,   okrem   obž. ⬛⬛⬛⬛,   nespájal   v   rámci   odôvodnenia priamo s poškodeným, resp. neuviedol, že by sme s ním prišli priamo do kontaktu alebo s ním nejakým spôsobom komunikovali v súvislosti s konkrétnym (slovným) vydieraním osoby poškodeného. Nemohol tak ani učiniť, nakoľko objektívne zhodnotené dôkazy, najmä výpoveď   samotného   poškodeného,   to   ani   neumožňovali   a   nevyplývala   z   dokazovania dokonca ani vedomosť ostatných obžalovaných o čom sa vlastne obž. ⬛⬛⬛⬛ mal s poškodeným rozprávať.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   krajský   súd   sa   s jeho   (citovanou)   argumentáciounijakým   spôsobom   nevysporiadal,   v dôsledku   čoho   je   napadnutý   rozsudok   podľa   jehotvrdenia arbitrárny.

Sťažovateľ   formuluje   námietku   aj   vo   vzťahu   ku   skutku   vymedzenému   v   bode   5odsudzujúceho   rozsudku   krajského   súdu,   kvalifikovanému   ako   zločin   hrubého   nátlakupodľa   §   190   ods.   1   Trestného   zákona   spáchaný   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20Trestného zákona. Sťažovateľ tvrdí, že konaním, ktorého sa mal dopustiť, nebola naplnenáobjektívna   stránka   skutkovej   podstaty   tohto   trestného   činu,   a   to   konkrétne   v   tom,   žez vykonaného   dokazovania   nie   je   jednoznačne   preukázané,   žeby   sťažovateľ   spolus ostatnými   spoluobvinenými   mal   poškodenému vnucovať   službu   v   podobeposkytovania ochrany jeho osobe a že poskytovanie takýchto služieb by obvinení čo i lenpredstierali.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   s   jeho   argumentáciou   v   napadnutomrozsudku nijako nevysporiadal.

Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom mu boluložený nepodmienečný trest odňatia slobody aj s použitím a tzv. asperačnej zásady, pričomv tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorýmústavný súd vyslovil, že príslušná časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona (slováv texte   za   bodkočiarkou   „súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenejtrestnej sadzby odňatia slobody“, pozn.) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. K tejto častisťažnosti sťažovateľ zároveň uviedol, že „Bližšie odôvodnenie porušenia vyššie citovaných článkov Ústavy SR bude doplnené dodatočne, po publikovaní rozhodnutie Ústavného súdu SR uvedeného v tomto článku ústavnej sťažnosti v zbierke nálezov a uznesení.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom na osobnú slobodu podľa čl.   17   ods.   1   a   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo   porušené   rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 1 To/77/2012, zo dňa 12. 10. 2012.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 1 To/77/2012 z 12. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťousťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahuk tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkýmv situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo sťažnosti a z jej   petitu   vyplýva,   že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu,   nie   však   zároveň   aj   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdusp. zn. 6 Tdo 37/2013   z   18.   septembra   2013.   Táto   skutočnosť   je   v zhode   s ustálenoujudikatúrou   ústavného súdu podstatná pre posúdenie otázky,   či sťažnosť nebola podanáoneskorene.

Ústavný súd nespochybňuje svoj právny názor vyslovený v odôvodnení uzneseniasp. zn.   IV.   ÚS   272/2013   z 23.   mája   2013,   v ktorom   s poukazom   na   svoju   doterajšiujudikatúru sťažovateľa „poučil“, že aj v jeho prípade „lehota na prípadné podanie sťažnostipo   rozhodnutí   o   dovolaní   bude...   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskehosúdu   pre   ľudské   práva   z   8.   11.   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosťč. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54)“,teda napadnutému rozsudku krajského súdu.

V okolnostiach, keď sťažovateľ po odmietnutí jeho dovolania najvyšším súdom podalopätovne sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ale zároveň nenapadol ajuznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 6 Tdo 37/2013 z 18. septembra 2013, však citovanájudikatúra týkajúca sa zachovania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie jeaplikovateľná.   Ústavný   súd   totiž   pri   jej   aplikácii   musí   vychádzať   z obsahu   a zmysluustanovení § 53 zákona o ústavnom súde v spojení so svojím subsidiárnym postavením priochrane základných   práv a slobôd,   ktoré vyplýva   okrem iného   z čl. 127   ods. 1 ústavy.Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje na svoj už stabilizovaný právny názor,v zmysle   ktorého   pri   posudzovaní   otázky   dodržania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musívychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnilmimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv,avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnostiaj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobil. Za splnenia uvedenejpodmienky   aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutídovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomupreskúmať súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho súdu (II. ÚS 505/2014, obdobne pozrinapr. tiež III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 318/2013).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, žesťažovateľ   nenapadol   svojou   sťažnosťou   aj   rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   sa   lehotana podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 77/2012z 12. októbra   2012   musí   počítať   odo   dňa   nadobudnutia   jeho   právoplatnosti.   Za   týchtookolností   je   celkom   zjavné,   že   sťažovateľ   podal   svoju   sťažnosť   po   uplynutí   lehotyustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný preto sťažnosť sťažovateľaodmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akopodanú oneskorene.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na svoje zistenia,z ktorých vyplýva, že v predmetnej trestnej veci podal sťažovateľ aj návrh na povolenieobnovy konania, ktorá mu bola povolená uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 7/2013z 28. marca 2014, pričom následne (po predchádzajúcom zrušení výroku o treste rozsudkuokresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 3. mája 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdusp. zn. 1 To 77/2012 z 12. októbra 2012, pozn.) mu bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.6 T 124/2010 z 9. mája 2014 uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňomstráženia. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 To 56/2013 z 27. augusta 2014 tak, že uložilsťažovateľovi úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradenímdo ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015