znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 27/2014-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   H.,   zastúpeného advokátkou   JUDr. Klaudiou   Azariovou,   Advokátska   kancelária   Azariová   &   spol.,   Law Office,   Kmeťova   26,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009   p o r u š i l základné právo J. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   J.   H. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   417,98   €   (slovom štyristosedemnásť   eur   a   deväťdesiatosem   centov),   ktorú   j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr. Klaudie   Azariovej,   Advokátska kancelária   Azariová   &   spol.,   Law   Office,   Kmeťova   26,   Košice,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 27/2014-21   z 23.   januára   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «Týmto žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky o začatie konania v zmysle § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZUS“) v právnej veci sťažovateľa voči Okresnému súdu Košice II pre porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Košice II pod sp. zn. 19C/3/2009 o vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   aj   ako   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.   19C/3/2009,   a aby prikázal   okresnému   súdu   konať   v   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 3320,- EUR, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Tento náš návrh odôvodňujeme nasledujúcim skutkovým a právnym stavom: (...) Návrhom zo dňa 07. 01. 2009 podaným na Okresný súd Košice II sa sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy vo výške 10.000 Eur s prísl. voči odporcovi: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR(...) z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Uvedenému konaniu bola pridelená sp. zn. 19C/3/2009.

Okresný súd rozsudkom zo dňa 05. 11. 2010 rozhodol, že žalobu zamieta z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, čo bolo takmer po dvoch rokoch odo dňa podania žaloby. Toto rozhodnutie však Krajský súd v Košiciach ako súd druhostupňový zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Predmetné rozhodnutie odôvodnil tým, že otázka pasívnej legitimácie je jednak čisto procesného charakteru a jednak, že okresný súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku   pasívnej   legitimácie,   hoci   sám   potvrdil,   že   za   škodu   zodpovedá   štát,   teda Slovenská   republika.   Rozhodnutie   Krajského   súdu...   bolo   doručené   okresnému   súdu 24. 11. 2011, teda až tri roky po podaní žaloby.

Napriek   jednoznačnému   uzneseniu   krajského   súdu,   doručené   okresnému   súdu v októbri 2011, k dnešnému dňu, teda po ďalších dvoch rokoch, okresným súdom nielenže nebolo   vydané   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ale   nebola   vyriešená   ani   otázka   pasívnej legitimácie žalovaného.

Z uvedeného dôvodu bola okresnému súdu adresovaná dňa 12. 09. 2012 sťažnosť na postup súdu pre porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V   predmetnej   žiadosti   bolo   okresnému   súdu   vytýkané,   že   od   opätovného   vrátenia   veci Krajským súdom v Košiciach bol okresný súd absolútne nečinný takmer 8 mesiacov. Predmetnej sťažnosti bolo predsedom okresného súdu dňa 25. 09. 2012 vyhovené a bolo konštatované, že k prieťahom došlo a že zákonný sudca bude upozornený o tejto skutočnosti ako aj o sledovaní plynulosti konania.

Od uvedeného vybavenia sťažnosti sa vo veci konali celkovo dve pojednávania (dňa 25. 04. 2013 a 13. 06. 2013) pred okresným súdom no ani na jednom nedošlo ani len k vyriešeniu otázky pasívnej legitimácie a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu či už na strane   žalobných   strán   alebo   súdu,   keďže   všetci   menovaní   boli   na   predmetných pojednávaniach prítomní.

... je základnou povinnosťou súdov, vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho   konania   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v kontexte medzinárodných   záväzkov   Slovenskej   republiky,   garantovať   právo   na prejednanie   veci v primeranej   dobe   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   zabezpečiť   odstránenie   stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa súdneho rozhodnutia, a to v primeranej dobe. Túto povinnosť viackrát potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojich nálezoch, napríklad v nálezoch pod sp. zn. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05.

Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   ako   aj   vytyčovaním   pojednávaní   bez rozhodnutia vo veci samej sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím v prerokúvanej veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 29/03). Súd je povinný pri rozhodovaní vo veci samej konať a možné časové predĺženie sporu je prípustné iba pokiaľ ide o vec právne a skutkovo veľmi náročnú, no aj napriek tomu toto časové   obdobie   rozhodovania   vo   veci   samej   nesmie   byť   neprimerane   dlhé,   čo   v   tomto prípade splnené nie je, obzvlášť pokiaľ ide o spor vo veci podlžníckej žaloby, kde sťažovateľ označil všetky dôkazy a predložil nevyhnutné dôkazy preukazujúceho jeho nárok.

Je pravdou, že okresný súd v danom konaní vykonával rôzne úkony (napr. zaslanie výzvy, či samotné dve pojednávania a pod.), no tieto úkony neviedli ani k rozhodnutiu o pasívnej   legitimácii   žalovaného,   čo   je   čisto   procesnou   otázkou,   a   k   dostatočnému prerokovaniu veci na pojednávaní, nieto ešte k rozhodnutiu vo veci samej....

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   sťažovateľ   nepopiera,   že   v   predmetnej   veci   sa vykonávali   úkony,   namieta   však   dĺžku   celého   konania   a   procesný   postup   súdu,   ktorý nezabezpečuje právo sťažovateľa, aby bola jeho vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov a že úkony súdu nesmerovali k rozhodnutiu vo veci samej.

Z   čl.   46   až   48   ústavy   deklarovanými   aj   nálezom   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. II. ÚS 239/06 č. 62/2006 jednoznačne vyplýva pre súd povinnosť v občianskom súdnom konaní poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok stanovených v zákone   (z   procesného   hľadiska   predovšetkým   v   O.   s.   p.),   spôsobom   rešpektujúcim základné   ústavno-procesné   princípy   zakotvené   v   čl.   46   až   48   ústavy.   V   uvedených ustanoveniach sú garantované základné procesné práva účastníka občianskeho súdneho konania zahŕňajúce okrem iného právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci a mať možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom,   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní,   ako   aj   právo   vyjadriť   sa k tvrdeniam protistrany a mať možnosť predniesť súdu svoju argumentáciu v podmienkach porovnateľných s podmienkami druhej strany....

Napriek tomu, že vo veci bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní (naposledy dňa 12. 09. 2012),   súd   neurobil   vo   veci   nápravu   a   naďalej   dochádza   k   porušovaniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

...   Ako   bolo   uvedené,   sťažovateľ   využil   prostriedky   na   nápravu   a   sťažnosťou adresovanou dňa 12. 09. 2012 sa domáhal odstránenia prieťahov v konaní....

Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR o priznanie majetkového primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3320,- EUR. Výška je odôvodnená predovšetkým samotnou dobou (ne)konania vo veci samej, t. j. časovým obdobím skoro 4 roky bez vyriešenia čiastkových procesných otázok vo veci, neprimeraným predlžovaním dĺžky konania a v neposlednom rade aj samotným predmetom sporu vo veci samej, ktorá ako zo skutkového a aj právneho hľadiska nie je obzvlášť náročná vec, kde nie je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie a pod....

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní rozhodol nasledovne:

Základné právo sťažovateľa J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II   v konaní vedenom pod sp.   zn. 19C/3/2009 porušené bolo.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/3/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi J. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3320,- EUR, ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 331,13 EUR do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa...»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1   SprV   122/2014 zo 4. marca 2014 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 31. marca 2014.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že po podaní žaloby bola dĺžka konania ovplyvnená predovšetkým skutočnosťou podania neúplného návrhu, ktorého vady boli odstránené až ustanovenou právnou zástupkyňou sťažovateľa dňa 2. 10. 2009. Následne súd vo veci konal.

Za   jediné   dlhodobejšie   obdobie   nečinnosti   súdu   možno   označiť   časový   úsek   po vrátení spisu z odvolacieho súdu dňa 24. 11. 2011, kedy bola v januári 2012 zasielaná výzva sťažovateľovi a ďalší úkon bol súdom vykonaný až v septembri 2012. Túto skutočnosť som uznal i v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa zo dňa 17. 9. 2012, na ktorú som mu odpovedal listom zo dňa 25. 9. 2012. Uvedená odpoveď bola doručená i právnej zástupkyni sťažovateľa. Od uvedenej doby už k žiadnym dlhodobejším obdobiam nečinnosti nedošlo. Pokiaľ ide o skutočnosť,... že sťažnosť zo dňa 25. 9. 2013 nebola vybavená, dokonca, že „... do dnešného dňa sme však neboli ani len informovaný o sťažnosti a spôsobe jej vybavenia...“,   takého   tvrdenie   je   nepravdivé.   Predmetná   sťažnosť   nebola   adresovaná predsedovi súdu, preto bola zažurnalizovaná do predmetného spisu. Zákonnou sudkyňou bola   zo   spisu   vylúčená   až   29.   10.   2013   a   predložená   predsedovi   súdu   na   vybavenie. Z uvedeného dôvodu bola predmetná sťažnosť vybavená až listom zo dňa 30. 10. 2013, kde v poslednom   odseku   bol   uvedený   dôvod   jej   neskorého   vybavenia   a   zároveň   vyjadrené ospravedlnenie za neskoré vybavenie tejto sťažnosti. Doklad o doručení tejto odpovede právnej zástupkyni sťažovateľa sa nachádza v spise sp. zn. Spr. 172/2013 a vyplýva z neho, že táto odpoveď bola prevzatá dňa 4. 11. 2013....

Rovnako poukazujem na rozpor v právnej kvalifikácii uplatneného nároku, keď... uvádza sťažovateľ, že uplatňuje nárok z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a... tvrdí, že „ide o spor vo veci podlžníckej žaloby, kde sťažovateľ označil všetky dôkazy a predložil nevyhnutné dôkazy preukazujúce jeho nárok“.

Poukazujem na skutočnosť, že vo veci bolo dvakrát meritórne rozhodnuté, i keď prvé z   rozhodnutí   odvolací   súd   zrušil   a   vec   vrátil   na   nové   konanie.   Uvádzam   zároveň,   že obdobie, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, nie som oprávnený žiadnym spôsobom posudzovať.

Vzhľadom na mnou uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov, ako aj ďalšie skutočnosti   a   tiež   fakt,   že   dňa   28.   2.   2014   bolo   vo   veci   rozhodnuté,   navrhujem   pri rozhodnutí ústavného súdu nepriznať sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie. Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.... »

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujala toto stanovisko:

„(...) Trváme na tom, že práva porušovateľa v zmysle sťažnosti porušené boli ako to aj potvrdzuje samotný porušovateľ práva, keďže:

1. od podania odvolania do rozhodnutia o ňom prešiel takmer rok

2. v následnom konaní bolo vykonaných viacero úkonov, no bez reálneho riešenia veci   a   teda   ako   sme   uviedli   v našej   sťažnosti   iba   vytyčovaním   samotných   pojednávaní nedochádza k odstraňovaniu právnej neistoty, kedy v období 18. 09. 2012 do 29. 10. 2013 boli   vykonané   iba   úkony   nariadenia   pojednávania   (25.   04.   2013,   13.   06.   2013, 01. 08. 2013),   ktoré   sa   buď   vôbec   neuskutočnili,   alebo   na   nich   reálne   nedošlo   ani k odstráneniu problému týkajúceho sa označenia pasívne legitimovaného.

Čo   sa   týka   sťažnosti   z   25.   09.   2013,   súd   skúma   podania   podľa   ich   obsahu   nie označenia, preto argumentácia zažurnalizovania sťažnosti (v konaní už druhej v poradí) do súdneho spisu nemôže ospravedlniť jej nevybavenie, aj keby v nej boli administratívne chyby. Na   základe   vyššie   uvedeného   trváme   v   plnom   rozsahu   na   našej   sťažnosti a navrhujeme aby titulovaný súd rozhodol v zmysle jej petitu.

Taktiež netrváme na prejednaní veci nariadením ústneho pojednávania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 3/2009:

Dňa 7. januára 2009 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobný návrh na zaplatenie 10 000 € z titulu náhradu škody – podľa akceptačného potvrdenia okresného súdu – proti Okresnej   prokuratúre   Košice   (ďalej   len   „odporca“).   Vec   bola   na   okresnom   súde zaevidovaná pod sp. zn. 19 C 3/2009.

Dňa 30. januára 2009 súd vyzval sťažovateľa, aby svoju žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov bližšie a podrobnejšie odôvodnil. Okresný súd zároveň zisťoval majetkové   pomery   sťažovateľa   prostredníctvom   Sociálnej   poisťovne   v K.   (ďalej   len „Sociálna poisťovňa“), Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v K. (ďalej len „úrad práce“), Krajského dopravného inšpektorátu v K. (ďalej len „dopravný inšpektorát“) a Geodetického a kartografického ústavu v Bratislave (ďalej len „geodetický ústav“).

Dňa 11. februára 2009 úrad práce, 13. februára 2009 Sociálna poisťovňa, 16. februára 2009 geodetický ústav, 2. marca 2009 sťažovateľ a dopravný inšpektorát reagovali na výzvu okresného súdu.

Dňa 13. júla 2009 okresný súd uznesením č. k. 19 C 3/2009-15 uložil sťažovateľovi odstrániť   nedostatky   podania   spresnením   označenia   odporcu,   označením   dôkazov, uvedením, čoho sa domáha, uvedením petitu návrhu. V rovnaký deň okresný súd uznesením č.   k.   19 C 3/2009-17 sťažovateľovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a uznesením č. k. 19 C 3/2009-18 mu ustanovil v napadnutom konaní právnu zástupkyňu.Dňa 25.   augusta   2009 právna   zástupkyňa sťažovateľa požiadala súd o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľa.

Dňa 30. septembra 2009 právna zástupkyňa podala okresnému súdu „Odstránenie vád   podania   -   návrhu   na   začatie   konania   zo   dňa   29.12.2009“,   pričom   spresnila,   že odporcom v danej veci je Slovenská republika.

Dňa 11. marca 2010 súd požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky,   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   v K.   (ďalej   len   „polícia“)   o zapožičanie súvisiaceho vyšetrovacieho spisu č. VP-464/10-93.

Dňa 1. apríla 2010 polícia okresnému súdu oznámila, že uvedený spis už nie je možné zapožičať, keďže došlo k jeho skartácii.

Dňa 20. apríla 2010 súd zaslal žalobný návrh odporcovi na vyjadrenie.Dňa 17. mája 2010 bolo okresnému súdu doručené písomné stanovisko odporcu. Dňa 2. júna 2010 bolo písomné stanovisko odporcu zaslané sťažovateľovi.Dňa   4.   októbra   2010   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   vzhľadom   na stanovisko odporcu z 5. mája 2010 trvá na podanej žalobe.

Dňa 26. októbra 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala na výzvu súdu.Dňa 6. októbra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. november 2010.Dňa 5. novembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 3/2009-62 žalobný návrh sťažovateľa zamietol.

Dňa 23. decembra 2010 sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa 18. januára 2011 bolo odvolanie sťažovateľa zaslané odporcovi na vyjadrenie.Dňa 11. marca 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa   24.   októbra   2011   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   52/2011-90   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 24. novembra 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   7.   decembra   2011   bolo   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa   označené   ako „Predloženie dôkazu vo veci“.

Dňa   25.   januára   2012   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   odstránil „vady   označenia účastníka na strane žalovaného konkrétne v časti uvedenia jeho zástupcu“.

Dňa   24.   februára   2012   bolo   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa   označené   ako „Odstránenie vád podania – zástupcu odporcu“.

Dňa   18.   septembra   2012   okresný   súd   uznesením   č.   k.   19   C   3/2009-105   uložil odporcovi (spresnene – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky), aby sa písomne vyjadril k veci.Dňa 12. októbra 2012 odporca požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie.Dňa 12. februára 2013 sa odporca písomne vyjadril k žalobnému návrhu, ku ktorému pripojil aj listinné dôkazy.

Dňa 1. marca 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 25. apríl 2013.Dňa 25. apríla 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 13. jún 2013 s tým, že sťažovateľ „upresní žalobný petit“.

Dňa 7. mája 2013 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie sťažovateľa.Dňa 13. júna 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 29. októbra 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. január 2014.Dňa   7.   novembra   2013   bol   v spise   zaznamenaný   úradný   záznam   o tom,   že   bolo zistené, že sťažovateľ sa nachádza v ústave na výkon trestu. V rovnaký deň súd dožiadal Okresný súd Trnava o výsluch sťažovateľa.

Dňa 5. decembra 2013 sa uskutočnil výsluch sťažovateľa k danej veci. Dňa 18. decembra 2013 bolo súdu doručené vybavené dožiadanie.Dňa   3.   januára   2014   odporca   požiadal   o odročenie   nariadeného   pojednávania. Žiadosti odporcu súd vyhovel, pričom nariadené pojednávanie bolo odročené na 31. január 2014.

Dňa 31. januára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 28. február 2014.

Dňa 28. februára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 3/2009-251 návrh sťažovateľa zamietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania pred   ústavným súdom   bolo posúdenie,   či   vo   veci   o náhradu škody postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 dochádza k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania (ako na to bude poukázané v bode III/3 tohto rozhodnutia) nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní   k zbytočným   prieťahom.   Je   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   podal   vo   veci nekvalifikovaný   žalobný   návrh,   súčasne   však   požiadal   o právnu   pomoc,   pričom   jeho žiadosti   bolo   vyhovené   a ustanovená   právna   zástupkyňa   už   spresnila   pôvodné   podanie sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že povaha danej veci, t. j. náhrada   škody   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená,   aby   sa   čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že trvanie napadnutého konania (aj keď sa vec 9 mesiacov nachádzala aj na odvolacom súde) viac ako 6 rokov je v kontexte o náhradu škody už samo osebe neprimerané. Okrem toho okresný súd bol v danej veci aj opakovane krátkodobo absolútne nečinný, a to konkrétne od 2. marca 2009 do 13. júla 2009 (štyri mesiace), od 30. septembra 2009 do 11. marca 2010 (päť mesiacov), od 2. júna 2010 do 4. októbra 2010 (tri mesiace) a od 13. júna 2013 do 29. októbra   2013   (štyri   mesiace).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne 16 mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda   k zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov,   ale   v dôsledku   postupu   súdu.   Ústava   pritom   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 28. februára 2014 okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 3/2009-251 vo veci rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 320 €, pričom   podľa   jeho   názoru   táto   suma „je   odôvodnená   predovšetkým   samotnou   dobou (ne)konania vo veci samej, t. j. časovým obdobím skoro 4 roky bez vyriešenia čiastkových procesných otázok vo veci, neprimeraným predlžovaním dĺžky konania a v neposlednom rade aj samotným predmetom sporu vo veci samej, ktorá ako zo skutkového a aj právneho hľadiska nie je obzvlášť náročná vec, kde nie je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   ako   aj vzhľadom na povahu veci považuje za primerané vo výške 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z 9.   septembra   2013,   spísanie ústavnej sťažnosti z 5. decembra 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 31. marca 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 417,98 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014