znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 27/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S 48/2011-37 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2011   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. l42 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 48/2011-37 z 25. októbra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na krajskom súde domáhal, aby súd podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku uložil označeným odporcom zákaz pokračovať   v   porušovaní   jeho   práva   byť   volený   v   tajných   voľbách   do   samosprávy odsúdených podľa zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   v   spojení   s   vyhláškou Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   368/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Krajský súd tento návrh sťažovateľa zamietol ako nedôvodný. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že rozhodnutie napadnutého súdu je nezákonné, pretože «Námietku porušenia základného práva na rovnosť účastníka v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci verejne v prítomnosti sťažovateľa a môcť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, namietam z dôvodu neprípustného   procesného   postupu   porušovateľa,   ktorý   v príkrom   rozpore   s ust.   §   250v ods. 8 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 114 ods. 2 posledná veta OSP neodoslal (žalobcovi) navrhovateľovi, resp. sťažovateľovi na vyjadrenie v rámci (aspoň) formálnej kontradiktórnosti konania; v spojení s § 5 ods. 1 OSP, § 30 ods. 1 posledná veta OSP   a   §   120   ods.   4   OSP   porušovateľ   hrubo   odignoroval   všetky   procesné   poučenia; v spojení s § 120 ods. 1 a nasl. OSP nevykonal absolutne žiadné relevantné objektívne dokazovanie   a nezisťoval   reálny   skutkový   stav,   iba   vágne   a formálne   si   porušovateľ „osvojil“ fiktívne tvrdenia odporcov; v spojení s § 156 OSP porušovateľ sa neobťažoval ani len verejne lege artis vyhlásiť svoj rozsudkom, čím zjavne neústavným postupom porušil všetky v petite namietané základné práva a články ústavy v neprospech sťažovateľa. Okrem   toho   namietam   zmätočnosť   odôvodnenia   a nepresvedčivosť   odôvodnenia v tom   zmysle,   že   porušovateľ   nedostatočne   zdôvodnil   procesnú   (ne)prípustnosť   žaloby, nedostatočne   sa   vysporiadal   z dôvodmi   žaloby,   pričom   zjavne   nerešpektoval   princíp subsidiarity. Zmätočnosť vidím v tom, že porušovateľ na jeden strane argumentuje tým, že neboli   splnené   zákonné   podmienky   podľa   §   250v   OSP,   keďže   voľby   boli   realizované a ukončené v roku 2010 (porušovateľ asi naráža na objektívnu procesnú lehotu v zmysle § 250v   ods.   3   veta   druha   in   fine   OSP),   no   na   druhej   strane   vec   meritórne   prejednal a konštatuje, že nebol preukázany nezákonný zásah. Navyše porušovateľ nemal žiadnými dôkazmi preukázané kedy došlo k uskutočneniu volieb, teda nebolo reálne možné skúmať procesné   podmienky,   najmä   objektívnu   lehotu   prípustnosti   žaloby,   čiže   právne   názory porušovateľa sú abstraktné, hypotetické v extrémnom rozpore s realitou a neúplne zisteným skutkovým stavom.

Absolútne vôbec nemožno súhlasiť s tvrdením porušovateľa, že protiústavnosť volieb v zmysle § 86 ods. 2 zák. č. 475/05 Z. z. realizované v roku 2010 v rozpore s čl. 30 ods. 1 až 4 ústavy, teda na rok 2011, neznamená nezákonný, resp. protiústavný zásah do pasivného a aktivného volebného práva odsúdeného, ktorý netrvá lebo opak je faktom a protiústavnosť tajných volieb bola pretrvávajúcim zásahom až do ďalších volieb, ak dáke vôbec boli. Mám zato, že napadnutý procesný postup a rozsudok porušovateľa sú protiústavnymi zásahmi   spočívajúcimi   v závažných   procesných   a vecne   nesprávnych   vadách   v rozpore s relevantnými ustanoveniami OSP a ústavy či dohovoru, ako aj v rozpore s relevantnou dotknutou   stabilizovanou   judikatúrou   Ústavného   súdu   SR   či   ESĽP,   a tým   arbitrárne (svojvoľné)   a neospravedlniteľné,   preto   navrhujem   ústavnému   súdu,   po   prijatí a meritórnom prieskume,   tejto   sťažnosti   v celom   rozsahu,   inak   sčasti,   vyhovieť   v súlade s navrhnutím petitom.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, by ústavný súd vydal tento nález:„1. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety Ústavy Ústavný súd vyslovuje, že Krajský súd Trenčín právoplatným protiústavným rozsudkom č. k. 13 S 48/2011-37 zo dňa 25.10.2011 a protiústavným   postupom   v   konaní   č.   13   S   48/2011   porušil,   tak   samostatne   ako   aj v organickom spojení, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, inú právnu ochranu a spravodlivý proces podľa č. 46 ods. 1, 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, základné právo na   rovnosť   účastníka   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy,   základné   právo   na   verejné prerokovanie   svojej   veci   v   prítomnosti   sťažovateľa   a   môcť   sa   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy, základné   právo   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy, v spojení s porušením princípu ústavnosti, zákonnosti a spravodlivosti podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a tretej vety Ústavy, Ústavný súd právoplatný rozsudok Krajského súdu Trenčín č. 13 S 48/2011-37 zo dňa 25.10.2011 v celom rozsahu zrušuje a vec   vracia   späť   na   ďalší   proces,   súčasne   prikazuje   obnoviť   stav   pred   porušením namietaných vyššie označených základných práv.

3.   Podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   sa   sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie ako nemajetková a morálna ujma vo výške 1000,- Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Trenčín do 15 dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu k rukám sťažovateľa.

4. Krajský súd Trenčín sa zaväzuje k náhrade trov konania lege artis.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sa domáhal vyslovenia protiústavnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 S 48/2011 z 25. októbra 2011 z dôvodov porušenia ním označených článkov ústavy a dohovoru.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).  

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha právo interpretácie a aplikácie zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by bolo možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   ten   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   5/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z rozsudku krajského súdu vyplýva:«Zákon č.   475/2005 Z.z.   o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upravuje spôsob výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „výkon trestu“), práva a povinnosti odsúdených a dozor a kontrolu nad výkonom trestu.

Podľa § 86 ods. 1 citovaného zákona o výkone trestu samospráva odsúdených vedie odsúdených   k   samostatnému   riešeniu   problémov,   ktoré   súvisia   so   spôsobom   ich   života v ústave a so zaraďovaním do práce. Samospráva odsúdených napomáha pri dodržiavaní ústavného   poriadku,   organizovaní   a   zabezpečovaní   kultúrno-osvetovej   činnosti,   riešení otázok   súvisiacich   s   bezpečnosťou   a   ochranou   zdravia   pri   práci   a   podieľa   sa   tiež   na príprave odsúdených na život po výkone trestu.

V ustanovení § 94 vyhl. č. 368/2008 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorou sa vykonáva zákon o výkone trestu, je upravená činnosť člena samosprávy odsúdených na úseku   zamestnávania   a   výkonu   prác,   ďalej   na   úseku   kultúrno-osvetovej   činnosti a vzdelávania a na úseku disciplíny.

Z   citovanej   právnej   úpravy   vyplýva,   že   členovia   samosprávy   odsúdených v jednotlivých ÚVTOS sú volení odsúdenými, ktorí v príslušnom ústave vykonávajú trest odňatia slobody a za člena tejto samosprávy môže byť zvolený len ten odsúdený, ktorý v príslušnom ústave trest odňatia slobody vykonáva. Len taký člen samosprávy odsúdených môže aktívne vykonávať činnosť na úseku zamestnávania a výkonu prác, na úseku kultúrno- osvetovej činnosti a vzdelávania a na úseku disciplíny. Názor navrhovateľa, že na účel volieb do samosprávy odsúdených nie je rozhodujúca skutočnosť, v ktorom ústave skutočne vykonáva trest odňatia slobody, je v rozpore so zákonom.

Samosprávu   odsúdených   si   volia   odsúdení   spravidla   na   obdobie   jedného   roka v tajných voľbách (§ 86 ods. 2, veta druhá, zákona o výkone trestu).

Z vyjadrení odporcov 1/ až 3/ vyplýva, že v roku 2010 boli do samospráv volení členovia na obdobie jedného roka. Doplňujúce voľby sa uskutočnili v prípade, ak člen samosprávy   bol   premiestnený   do   iného   ústavu,   resp.   z   dôvodu   konca   trestu   alebo podmienečného prepustenia.

Navrhovateľ   namietal   ústavnosť   volieb   do   samosprávy   odsúdených,   ktoré   sa uskutočnili v ÚVTOS v D. a v ÚVTOS H. v roku 2010. Z uvedeného dôvodu nie je splnená ani zákonná podmienka, aby išlo o taký zásah, ktorý trvá, resp. jeho dôsledky trvajú, alebo hrozí jeho opakovanie (§ 250v ods. 1 O.s.p.), keďže ide o voľby realizované a ukončené už v roku 2010.

V danej veci neboli splnené zákonné podmienky na konanie podľa § 250v O.s.p. z dôvodu, že v roku 2010 nebol preukázaný nezákonný zásah orgánom verejnej správy do práva   navrhovateľa   voliť   v   tajných   voľbách   a   byť   volený   do   samosprávy   odsúdených u odporcov 1/ a 2/. Z uvedeného dôvodu nebol dôvodný návrh navrhovateľa na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože nebolo zistené porušenie jeho práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje   dôvody   svojho   rozhodnutia   a aj   to,   prečo   nepovažuje   návrh   sťažovateľa   za opodstatnený. Za tohto stavu nemožno považovať tento rozsudok za arbitrárny a za zjavne neodôvodnený,   niet   preto   príčiny   na   to,   aby   ústavný   súd   do   týchto   záverov   zasiahol. Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   sťažovateľa   krajským   súdom   nekorešponduje   s   jeho názorom, sama osebe porušenie   označených   práv nezakladá. Vo   veci   sťažovateľa   treba poukázať   aj   na   to,   že   krajský   súd   postupoval   procesne   podľa   osobitného   režimu Občianskeho súdneho poriadku uvedeného v piatej hlave, ktorý je „lex speciális“ vo vzťahu k   ostatným   všeobecným   ustanoveniam   uvedeného   zákona,   ktorý   v   plnom   rozsahu   aj dodržal. Preto tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd neposudzoval vec podľa všeobecnej časti tohto zákona, nie je dôvodné.

Ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012