znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 27/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. K., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na súdnu   a inú ochranu postupom   a rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry   v K.   č. k. Kc 277/10-8 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2011   doručená   sťažnosť   B.   K.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   ochranu   postupom   a rozhodnutím   Krajskej prokuratúry v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 277/10-8 zo 16. decembra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   viedol   súdny   spor   o   náhradu   škody spôsobenú porušením povinnosti voči Ž. so sídlom v B. a Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom   dopravy,   pôšt   a telekomunikácii   so   sídlom   v   B.   V   súdnych   konaniach úspešný   nebol,   preto   použil   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie.   Keďže   ani s týmto úspešný nebol, požiadal generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) o podanie mimoriadneho dovolania, čomu však vyhovené nebolo. Posledná   negatívna   odpoveď   na   opakovanú   sťažnosť   o   jeho   žiadosti   prišla   z   krajskej prokuratúry.   S   týmito   rozhodnutiami   nie   je   spokojný,   pretože   príslušné   orgány nepostupovali dôsledne v zmysle príslušných právnych predpisov. Žiadal, aby ústavný súd vec prešetril dôsledne, pretože je toho názoru, že jeho nároky boli a sú plne odôvodnené. Napriek   tomu,   že   bol   zastúpený   advokátom,   nebol   úspešný,   preto   žiadal   o   poskytnutie ochrany ústavný súd a o ustanovenie advokáta pre konanie pred ústavným súdom.Krajská   prokuratúra   prípisom   č.   k.   Kc   277/10-8   zo   6.   decembra   2010   konajúc z poverenia generálneho prokurátora nevyhovela sťažovateľovi na podanie mimoriadneho opravného prostriedku na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom a rozhodnutím krajskej prokuratúry č. k. Kc 277/10-8 zo 16. decembra 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú ochranu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného opráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. To sa týka aj rozhodnutí orgánov prokuratúry. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takej   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napr. I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajskej prokuratúry vyplýva:„Dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a/ OSP s poukazom na ust. § 237 písm. f/ OSP spočíva v postupe súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Musí   však   ísť   o   znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. O takýto prípad v danej veci nejde. K Vašej námietke, že súd je povinný zaoberať sa všetkými dôkazmi, ktoré účastník navrhne uvádzam, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov tak, že by bol povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Súd je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť o tom, ktoré z týchto dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 veta druhá OSP).

Neobstojí Vaša námietka, že súdy sa neriadili petitom návrhu. Žalobný návrh ste v priebehu konania viackrát rozširovali a súd vždy pripustil jeho zmenu (č. 1. 93, 116, 130 súdneho spisu). Pri rozhodovaní sa súdy riadili žalobným návrhom.

Nestotožňujem sa s Vašim názorom, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné pre nedostatok   dôvodov.   Súdy   pri   odôvodňovaní   svojich   rozhodnutí   postupovali   spôsobom, ktorý   záväzne   určuje   §   157   ods.   2   OSP.   Z   rozhodnutí   je   zrejmá   nadväznosť   medzi skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane   a   právnymi závermi na strane druhej.

Nesprávnym právnym posúdením veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ OSP) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd   posúdil   vec   podľa   právnej   normy,   ktorá   na   zistený   skutkový   stav   nedopadá,   alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Preskúmaním spisového materiálu som nezistila ani tento dovolací dôvod. Súdy na danú vec správne aplikovali právne predpisy platné a účinné v čase vzniku škody   (zákon   č.   88/1968   Zb.   o   predĺžení   materskej   dovolenky,   o   dávkach   v   materstve a o prídavkoch na deti z nemocenského poistenia v znení neskorších predpisov a zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom). Tieto právne predpisy si aj správne vyložili.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajskej   prokuratúry   z   poverenia generálneho prokurátora pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ nestotožňuje   so   skutkovým   hodnotením   a   následne   s   právnym   názorom   krajskej prokuratúry,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti toho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jej právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v danom prípade krajskou prokuratúrou, by bolo možno uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad krajskou prokuratúrou takéto nedostatky   nevykazuje.   Danú   vec   a   odôvodnenie   rozhodnutia   treba   vnímať   komplexne a vo vzájomných   súvislostiach.   Z   nich   vyplýva,   že   krajská   prokuratúra   nezistila   také skutočnosti,   ktoré   by zakladali   dôvod   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku v prospech   sťažovateľa.   Za   týchto   okolností   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011