znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 27/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej P. H., zastúpenej otcom Mgr. P. H., K., právne zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 156/2006 z 10. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej P. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2008   doručená   sťažnosť   maloletej   P.   H.,   zastúpenej   otcom   Mgr.   P.   H.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 156/2006 z 10. júla 2008.

Sťažovateľka uviedla, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I (ďalej len   „okresný   súd“)   sp. zn. Nc   911/01   bola   rozsudkom   zo   14.   októbra   2002   zverená do výchovy otca, pričom bol upravený styk s matkou na každú párnu sobotu od 14.00 h do 17.00 h v byte otca a za jeho prítomnosti. Manželstvo jej rodičov bolo tým istým súdom rozvedené 9. apríla 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 134/2002. Jej matka neskôr požiadala o zmenu úpravy styku tak, aby sa tento upravil v rozsahu jej návrhu. Okresný súd rozsudkom   z 12. apríla 2006 v konaní vedenom   pod sp.   zn. 21 P 173/2003 vyhovel   jej návrhu. Pretože toto rozhodnutie nebolo v súlade s jej záujmom, napadla ho odvolaním na krajskom súde, ktorý ho rozsudkom č. k. 7 CoP 156/2006-119 z 10. júla 2008 potvrdil v celom   rozsahu.   Sťažovateľka   porušenie   svojich   práv   vidí   v postupe   súdov,   ktoré nezohľadnili, že matka nenadviazala s ňou žiadny kontakt od poslednej právnej úpravy, nemala o tento ani záujem, matku nevidela tri roky, matka sa počas tejto doby o stretnutie ani nesnažila, pričom sama sa s matkou ani stretávať nechce. Súdy však nebrali do úvahy ňou namietané okolnosti, nevyhodnotili dostatočne skutkový stav, na základe čoho vyvodili aj nesprávny právny záver, a tým porušili jej práva, ktoré v návrhu označila. Žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo mal. sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1, 2 rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP/156/2006-119 zo dňa 10. júla 2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 7 CoP/156/2006- 119 zo dňa 10. júla 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke zastúpenej otcom trovy konania vo výške 6.732,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne vedený...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu č. k. 7 CoP 156/2006-119 z 10. júla 2008 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a podľa   čl.   3   ods.   1   a 2   Dohovoru o právach dieťaťa.

Z obsahu spisu okresného súdu, ako aj zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že aj   v odvolacom   konaní   právne   zastupovala   maloletú   JUDr.   J.   Z.,   advokátka,   so sídlom v Košiciach.   Táto   advokátka   aj   komunikovala   s krajským   súdom   a reagovala   na jeho podania.   V   čase   rozhodovania   krajského   súdu,   teda   k   10.   júlu   2008   bola   menovaná advokátka   splnomocnenou   právnou   zástupkyňou   aj   na   konanie   pred   krajským   súdom, v dôsledku čoho jej bolo napadnuté rozhodnutie aj doručené. Rozhodnutie krajského súdu riadne prevzala 25. augusta 2008.

Sťažovateľka vo svojom podaní ústavnému súdu z 19. decembra 2008 uvádza, že jej otec odvolal splnomocnenie na zastupovanie pred súdom menovanej advokátke 3. októbra 2008. Toto odvolanie splnomocnenia ústavnému súdu však sťažovateľka nedoručila, avšak ani   z pripojených   spisov   príslušných   súdov   nevyplývalo,   že   by   v čase   rozhodovania krajského súdu bolo odvolanie splnomocnenia krajskému súdu doručené. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ krajský súd na odvolacie konanie predvolal splnomocnenú advokátku JUDr. J. Z. a tejto rozsudok aj doručoval, postupoval podľa zákona. Pre posúdenie sťažnosti z ústavného   hľadiska   bolo   irelevantné   posudzovať   vzťah   JUDr. Z.   voči   sťažovateľke týkajúci sa splnomocnenia.

Z uvedeného   dôvodu   treba   lehotu   doručenia   rozsudku   krajského   súdu   počítať odo dňa jeho prevzatia JUDr. J. Z., teda od 25. augusta 2008.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože   napadnuté   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   25.   augusta   2008, predmetná   sťažnosť   bola   podaná   v čase   (osobne   26.   novembra   2008),   keď   už   dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti.   Z   uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009