znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 27/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L. – K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M, K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   3   Co   153/2007 zo 16. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. L. – K., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2008 doručená sťažnosť Ing. M. L. – K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 153/2007 zo 16. októbra 2007.

Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zamietol   rozsudkom   sp.   zn. 10 C 84/2001   zo   14.   februára   2007   žalobu   sťažovateľa   o zaplatenie   13   076,   70   Sk s príslušenstvom. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 3 Co 153/2007 zo 16. októbra 2007 rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa názoru sťažovateľa „odvolací rozsudok je založený na niekoľkých tvrdeniach, ktoré nesprávne interpretujú preukázaný skutkový stav...“ a krajský súd sa „vôbec nezaoberal listinnými   dôkazmi:   súpis   prác,   faktúra,   výdavkové   pokladničné   doklady,   svedecké výpovede, výpovede účastníkov konania, ktoré potvrdzujú, že práce boli vykonané a ktoré boli   argumentované   v odvolaní   a tieto   listiny   sa   nachádzajú   v súdnom   spise“ a „konal takým   arbitrárnym   spôsobom   (dokonca   nezrozumiteľným)   a sa   vôbec   nezmienil   o tom, prečo neakceptoval sťažovateľove námietky a argumenty“. Navyše namieta, že celé konanie vykazuje zbytočné prieťahy.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo Ing. M. L. podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/153/2007 z 16. októbra 2007 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 3Co/153/2007 z 16. októbra 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. JUDr. M. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.432,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokúvania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 100/01).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Zo samotného znenia čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že je v ňom obsiahnuté právo na prístup k súdu vo veci preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy. V namietanej veci nerozhodoval   krajský   súd   o   veci patriacej   do   správneho   súdnictva,   a preto   je   sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Zjavne   neopodstatnené   je   aj   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 32/00, II. ÚS 96/03) totiž vyplýva, že poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď toto porušenie trvalo. Ak ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   bolo   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   jeho sťažnosti na ústavný súd, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) podľa svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako   celok   bolo   spravodlivé,   a nie   je   zásadne   oprávnený   a povinný   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným i súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 306/05).

Sťažovateľ vytýka odvolaciemu súdu, že nesprávne vyhodnotil dokazovaním zistený skutkový   stav   a neodôvodnil   zamietnutie   jeho   odvolacích   námietok.   Krajský   súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Co 153/2007 zo 16. októbra 2007 uviedol:

„Krajský súd... preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne,   výstižné   a presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   rozsudku,   na   ktoré   v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Dôvody podaného odvolania žalobcu sú v celom rozsahu neopodstatnené. K týmto   dôvodom   odvolací   súd   poznamenáva,   že   aj   keď   žalobca   v úvode   svojho odvolania, ak uvádza, že podáva odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p., v samotnom texte odvolania neuvádza konkrétne dôvody k jednotlivým zákonným ustanoveniam. Z odvolania žalobcu nie je zrejmé, ktorú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) mal na mysli. Taktiež pokiaľ ide o odvolaciu námietku s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. žalobca   neuvádza,   v čom   súd   prvého   stupňa   neúplne   zistil   skutkový   stav,   ktoré   dôkazy navrhnuté žalobcom nevykonal, ktoré sú potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže   o takýchto   dôkazoch,   ani   o neúplnom   zistení   skutkového   stavu   v odvolaní   nič neuvádza. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z nesprávne   právneho   posúdenia, žalobca uvádza, že súd pri hodnotení dôkazného bremena žalobcu nesprávne zaujal právny názor. Neuvádza však v čom je tento právny názor nesprávny.

Z ustanovení § 120 a nasl. O.s.p. vyplýva, že dôkazné bremeno v konaní má ten, ktorý určité   skutočnosti   tvrdí.   Keďže   v danom   prípade   žalobca   tvrdil,   že   žalovaný   si   u neho objednal určité práce, bolo jeho povinnosťou tieto skutočnosti pred súdom prvého stupňa preukázať. Pokiaľ tak neučinil, nesplnil si základné povinnosť, ktorú žalobca v občianskom súdnom konaní má a to je povinnosť preukázať tvrdené skutočnosti.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   dostatočne reagoval na všetky sťažovateľom vznesené námietky a jeho právny názor nie je ani zjavne svojvoľný   ani   neodôvodnený.   V odôvodnení   rozsudku   sa   síce   krajský   súd   zmienil   aj o odvolacom   dôvode   podľa   §   205   ods.   2   písm.   c)   OSP,   ktorý   sťažovateľ   v odvolaní neuviedol, táto skutočnosť však nemá za následok porušenie základného práva sťažovateľa na   súdnu   ochranu.   Z obsahu   odvolania   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu a jeho právne posúdenie. Krajský súd však dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav správne a o veci aj správne rozhodol, a preto jeho rozsudok potvrdil. S argumentáciou sťažovateľa v odvolaní sa teda krajský súd vysporiadal,   hoci   nie   podľa   jeho   predstáv.   Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   domáha   zrušenia rozsudku   krajského   súdu,   avšak   bez   toho,   aby   uviedol   relevantné   porušenia ústavnoprocesných princípov súdneho konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), ktorých zistenie v ďalšom   konaní   by   viedlo   k zrušeniu   rozhodnutia,   a preto   jeho   sťažnosť   odmietol   pri predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008