znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 27/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Bc.   K.   M.,   M.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 137/2005 z 24. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 7. novembra   2006   a následne   poštou   8.   novembra   2006   doručená   sťažnosť   súdneho exekútora Ing. Bc. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska   kancelária,   K.,   pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 137/2005 z 24. júla 2006.

Sťažovateľ uviedol, že vykonával exekúciu na návrh oprávneného M., s. r. o., B., proti   povinnému   R.,   s.   r.o.,   Ž..   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   2.   februára   2005   podal Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie.

Uznesením sp. zn. 18 Er 496/2004, EX 641/2004 z 15. februára 2005 okresný súd exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume   5   920   Sk.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   4.   marca   2005   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 6 CoE 43/05 z 11. apríla 2005 tak, že odvolanie odmietol, lebo dospel k záveru, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   10.   júna   2005   dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 137/2005 z 24. júla 2006 dovolanie sťažovateľa odmietol a účastníkom konania nepriznal náhradu   trov dovolacieho konania. Sťažovateľ uviedol, že uznesenie dovolacieho súdu mu bolo doručené 7. septembra 2006.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   odmietnutím   jeho   dovolania   proti rozhodnutiu krajského súdu porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentoval tým, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie vydal vyšší súdny úradník, ale jeho odvolanie voči tomuto rozhodnutiu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie krajský súd odmietol ako neprípustné, pretože smeruje voči rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, a to aj napriek tomu, že podľa   názoru   sťažovateľa   z čl.   142   ods.   2   ústavy,   ako   aj   z §   374   ods.   3   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   vyplýva,   že   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok.

Sťažovateľ   vyjadril   aj   názor,   že   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie obsahovalo nesprávne poučenie, v ktorom okresný súd uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Sťažovateľ sa však domnieval, že vzhľadom na to, že ide   o rozhodnutie   vyššieho   súdneho   úradníka,   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   je prípustný, a preto postupoval v súlade s ustanovením § 204 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie, že odvolanie nie je prípustné, možno odvolanie podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a v náleze   vyslovil,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Cdo 137/2005 z 24. júla 2006 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   namietané   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   zakázal   mu   pokračovať   v porušovaní   jeho   práv, zaviazal   ho   uhradiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   a trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   142   ods.   2   ústavy   súdy   rozhodujú   v   senátoch,   ak   zákon   neustanoví, že vo veci   rozhoduje   jediný   sudca.   Zákon   ustanoví,   kedy   sa   na   rozhodovaní   senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa § 238 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   účinného   do   31.augusta   2005   proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   účinného   od   1.   septembra   2005   proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa   §   201 OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje...

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 254 ods. 3 OSP účinného do 31. augusta 2005 na exekučné konanie podľa osobitného   predpisu   sa   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa   §   374   ods.   2   OSP   sudca,   ktorému   je vec   pridelená   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   podľa   osobitného predpisu, si môže vyhradiť vybavovanie určitých vecí zverených justičným čakateľom alebo súdnym úradníkom.

Podľa § 374 ods. 3 OSP proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym   úradníkom   alebo   justičným   čakateľom   možno   podať   odvolanie   za   rovnakých podmienok   ako   proti   rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu   podanému proti   rozhodnutiu,   ktoré vydal   súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   úplne   vyhovieť   sudca.   Ak   sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavným princípom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   50).   Zároveň   podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať   sa   práv   podľa   čl.   46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 136/06).

Ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom, a preto v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť.

Ústavný súd posudzoval námietky, ktoré sťažovateľ uviedol v dovolaní: „Postup pri rozhodovaní   o náhrade   trov   exekučného   konania   však   nie   je   upravený   v Exekučnom poriadku, preto exekučný súd musí v súlade s § 254 O. s. p. rozhodovať podľa tretej hlavy O. s. p. a to najmä podľa § 151, ale aj podľa §§ 140 až 150. Rozhodnutie o trovách je preto vždy rozhodnutím podľa O. s. p... mám za to, že v časti výroku o trovách exekúcie odvolanie je prípustné a odvolací súd mal rozhodnúť po vecnej stránke a nie odmietnuť odvolanie.“, keď z týchto dôvodov žiadal, aby najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu   sp. zn. 6 CoE 43/05 z 11. apríla 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preskúmal   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a zistil,   že o dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 137/2005 z 24. júla 2006 tak, že dovolanie odmietol a účastníkom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   stručne   vysporiadal s argumentáciou   okresného   súdu,   ako   aj   s   argumentáciou   krajského   súdu   obsiahnutou v dovolaním napadnutom uznesení. Dovolací súd zároveň uviedol sťažovateľom uvádzané skutočnosti ako dôvody dovolania.

Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že dovolanie bolo podané včas oprávnenou   osobou   a bez   nariadenia   pojednávania   najskôr   skúmal,   či   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa, a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

V odôvodnení svoje rozhodnutie zdôvodnil takto: „Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné v prípadoch uvedených v ustanovení   §   239   O.   s.   p.   Keďže   v predmetnej   veci   nejde   o žiadnu   z možností vyplývajúcich z tohto zákonného ustanovenia, dovolanie podľa neho nie je prípustné. Bolo však   povinnosťou   dovolacieho   súdu   zaoberať   sa   podmienkami   prípustnosti   dovolania z hľadiska   ustanovenia   §   237   O.   s.   p.,   kedy   je   dovolanie   prípustné   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho súdu (t.   j.   aj proti uzneseniu),   ak v konaní   došlo k procesným vadám vymenovaným v tomto zákonnom ustanovení pod písmenami a) až g). Takouto vadou je aj odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Spočíva v tom, že účastník konania   (v   dôsledku   nesprávneho   procesného   postupu   súdu)   nemôže   uplatňovať   tie procesné   práva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   na   ochranu   jeho   práv a právom chránených záujmov. O takýto postup ide aj v prípade, ak odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Nerobí v doterajšej praxi súdov problém aplikovať ustanovenie § 202 ods. 2 O. s. p. v tom smere, že odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva zásada, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Rozhodovanie súdu o trovách exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie   upravuje   §   203   Exekučného   poriadku.   Rozhodnutie   súdu   o trovách   exekúcie v týchto prípadoch je preto rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa Exekučného poriadku. V ustanovení § 203, ale ani v žiadnom inom ustanovení Exekučného poriadku sa výslovne   neuvádza   prípustnosť   odvolania   proti   rozhodnutiu   súdu   o trovách   exekučného konania   pri   zastavení   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   h)   Exekučného   poriadku. Rozhodovacia   prax   Najvyššieho   súdu   SR   je   v posudzovanej   otázke   jednotná   (viď R 69/2004). V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky už vyslovil právny záver,   ktorý   nie   je   dôvod   spochybniť,   že   uznesenie,   ktorým   súd   rozhodol   o trovách exekučného konania podľa § 203 Exekučného poriadku je uznesením vydaným v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu; odvolanie proti nemu nie je prípustné (§ 202 ods. 2 O. s. p.). Odmietnutím odvolania preto odvolací súd neodňal súdnemu exekútorovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Odvolací   súd   preto   správne   odvolanie   súdneho   exekútora   odmietol;   jeho rozhodnutím   preto   nebola   súdnemu   exekútorovi   ako   účastníkovi   exekučného   konania (v časti, v ktorej sa rozhodovalo o trovách exekučného konania) odňatá možnosť konať pred súdom.

Iný záver si dovolací súd neosvojil ani na základe ďalšieho tvrdenia dovolateľa, že vada podľa § 237 písm. f) O. s. p. bola v prejednávanej veci daná tiež tým, že vo veci na súde prvého stupňa rozhodoval vyšší súdny úradník, proti ktorému rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie.

Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňové uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka a v jeho písomnom poučení výslovne uviedla (viď poučenie prvostupňového uznesenia), že odvolaniu   môže   úplne   vyhovieť   sudca.   Ak   sudca   podanému   odvolaniu   nemieni   úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Po podaní odvolania súdneho exekútora proti tomuto uzneseniu sudkyňa Mgr. T. (viď č. l. 28 spisu) v písomnom prípise okrem iného uviedla, že vec predkladá odvolaciemu súdu v súlade s ustanovením § 374 ods. 3, vety tretej, O. s. p., pretože odvolaniu nemieni úplne vyhovieť.

Podľa ustanovenia § 374 ods. 3 O. s. p. proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu   podanému   proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak   sudca   odvolaniu   podanému   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Na základe takto zisteného stavu nemožno postupu prvostupňového súdu (sudkyne) vytýkať procesné vadné konanie, majúce za následok odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), pretože sudkyňa okresného súdu zákonne konformným spôsobom predložila na rozhodnutie vec odvolaciemu súdu, keď sama nemienila vyhovieť odvolaniu podanému proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky. Žiada sa v tejto súvislosti už iba dodať, že odvolanie proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nezakladá vecné rozšírenie odvolacích dôvodov v prípadoch, v ktorých inak odvolanie nie je prípustné (toto nakoniec vyplýva aj z prvej vety citovaného zákonného ustanovenia). Nakoľko   prípustnosť   dovolania   súdneho   exekútora   nemožno   vyvodiť   z ustanovení § 239 O. s. p. a § 237 O. s p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa vecnou správnosťou nižších súdnych rozhodnutí.“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd už vyššie spomenul, že ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   sa   možno   domáhať len   v medziach   zákonov, ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy), pričom podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

V danom   prípade   sťažovateľ   namietal   skutočnosť,   že   najvyšší   (dovolací)   súd odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu, ktorým krajský súd odmietol odvolanie podané proti prvostupňovému súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania. Sťažovateľ namietal, že v danom prípade jeho odvolanie podané proti rozhodnutiu okresného súdu vydaného vyšším súdnym úradníkom nemalo byť s poukazom na čl. 142 ods. 2 ústavy a § 374 ods. 3 OSP odmietnuté, pretože podľa jeho názoru „vydať rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustné podať odvolanie, vyšší súdny úradník nemôže“.

Exekučný   poriadok   je   vo   vzťahu   k OSP   špeciálnou   právnou   úpravou,   pričom ustanovenia OSP sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné   súdy   aplikovali   ustanovenia   Exekučného   poriadku   v znení   účinnom do 31. augusta   2005,   pretože   exekučné   konanie   bolo   začaté   pred   1.   septembrom   2005, a preto v súlade s § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

OSP ako všeobecný právny predpis v § 202 ods. 2 zakotvuje, že odvolanie proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku je možné len vtedy, ak to tento   zákon   výslovne   pripúšťa.   S prihliadnutím   na   § 58   ods.   4   Exekučného   poriadku odvolanie   proti   uzneseniu   o zastavení   exekúcie   z dôvodu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c) Exekučného poriadku nebolo možné. Súčasná právna úprava exekučného konania účinná od 1. septembra 2005 v § 58 ods. 5 Exekučného poriadku zakotvuje, že proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania daná právna úprava neplatila, preto vzhľadom na § 202 ods. 2 OSP nebolo   možné   uznesenie   o zastavení   exekúcie   vydané   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c) Exekučného   poriadku   napadnúť   odvolaním,   a to   ani   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov exekučného konania.

Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2005 z 24. júla 2006 nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo   právne   závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007