znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 27/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove vo veci sp. zn. 2 Co 135/03, ako aj namietaného porušenia základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 135/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 2. augusta 2004 doručené podanie MUDr. J. K., bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 2 Co 135/03 z dôvodu, že vo veci podľa neho rozhodoval zaujatý sudca, a porušenie práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/03, ktorým bolo potvrdené uznesenie o zamietnutí žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

Sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že Okresnému   súdu   Vranov   nad Topľou (ďalej   len   „okresný   súd“)   podal   9.   júna   1997   návrh   na   začatie   konania   o ochranu vlastníckych práv. Konanie sa vedie pod sp. zn. 6 C 644/97. Podaním z 27. marca 2002 žiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 644/97 z 19. decembra 2002 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od   súdnych   poplatkov   a návrh   na ustanovenie právneho   zástupcu   zamietol. Podaním z 10. januára 2004 sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči JUDr. E. B.. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 135/03-273 z 5. mája 2004 potvrdil uznesenie okresného súdu o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a zamietnutí   návrhu   na   ustanovenie právneho zástupcu. Krajský súd oznámil sťažovateľovi 7. júla 2004, že v súlade s rozvrhom práce pracuje oddelenie 2 Co v zložení JUDr. S., JUDr. Š. a ďalším členom je stážista. V prvom polroku v senáte 2 Co pracovala JUDr. B. z okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a čl. 46 ods.   1 ústavy –   práva   na prejednanie veci   nestranným súdom   z dôvodu,   že mu nebolo doručené žiadne rozhodnutie o jeho námietke zaujatosti a nahliadnutím do súdneho spisu po tom, ako bol krajským súdom vrátený okresnému súdu, zistil, že sa v spise nenachádza ani vyjadrenie sudkyne, ktorej zaujatosť namietal, že sa vo veci cíti byť zaujatá, ani opatrenie predsedu krajského súdu, že do senátu 2 Co určuje za uvedenú sudkyňu na rozhodnutie v predmetnej veci iného sudcu.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pretože je presvedčený, že krajský súd uznesením z 5. mája 2004, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a zamietol   návrh   na   ustanovenie   právneho   zástupcu,   zasiahol   do   jeho   práva   na   právnu pomoc v konaní pred súdmi.

Podľa   sťažovateľa „Prvostupňový   súd   zamietol   žiadosť   o ustanovenie   právneho zástupcu   z dôvodu,   že   ide   o svojvoľné,   resp.   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   výkonu vlastníckeho   práva   voči   žalovaným.   Odporca (krajský   súd;   pozn.) sa   na   námietku sťažovateľa uvedenú v odvolaní proti tomuto uzneseniu nestotožnil s právnym názorom súdu I.   stupňa   poukážuc   na   to,   že   nepriznanie   oslobodenia   z uvedeného   dôvodu   treba   vždy starostlivo   zvažovať,   pretože ide   o určitú prejudíciu   výsledku   sporu.   Svoje   potvrdzujúce uznesenie   rozhodnutia   súdu   I.   stupňa   teda   založil   na   iných   dôvodoch   a   to na   tom,   že sťažovateľ nesplnil predpoklad podľa § 138 O. s. p. a teda, že uňho nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Toto rozhodnutie odporcu však možno charakterizovať ako   svojvoľné   a sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   je   zneužitím   jeho   práva   v neprospech. Odporca   totiž   pri   posudzovaní   otázky,   či   sú   u sťažovateľa   splnené   predpoklady   na oslobodenie od súdnych poplatkov, vychádzal zo skutočnosti, že poplatok v predmetnej veci je 1. 000,- Sk a tento poplatok môže žalobca aj pri svojom zdravotnom stave a skutočnosti, že je poberateľom invalidného dôchodku, uhradiť. Z tejto úvahy odporcu vyplynul záver, že ak sťažovateľ mohol uhradiť sumu 100.000,- Sk ako súdny poplatok, nespĺňa predpoklady na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a z toho   dôvodu   nemožno   vyhovieť   jeho   žiadosti o ustanovenie advokáta. Sťažovateľ sa domnieva, že uvedený postup odporcu je v rozpore so zmyslom a cieľom ustanovenia § 30 O.   s. p.   a je takým postupom,   ktorým odporca v skutočnosti odňal sťažovateľovi právo na právnu pomoc v konaní pred súdom“.

Sťažovateľ tvrdí, že v predmetnej veci sa ani nevyžaduje rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov, ale súd túto okolnosť zohľadní pri rozhodovaní o vyhovení žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu. Z jeho pohľadu „V tejto situácii sa javí absurdným také rozhodnutie súdu, ktoré na základe úvahy o možnosti zaplatiť sumu 1.000,- Sk, odoprie sťažovateľovi jeho právo na právnu pomoc, ktorá by bola preňho inak dosažiteľná len pri vynaložení neporovnateľne vyšších nákladoch“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Právo sťažovateľa na prejednanie veci nestranným súdom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a na to, aby jeho vec bola prejednaná nestranným súdom zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 2 Co 135/03 porušené.

Právo   sťažovateľa   na   právnu   pomoc   pred   súdom   zakotvené   v článku   47   ods.   2 Ústavy SR, bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 135/03 zo dňa 5. 5. 2004 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 135/03 zo dňa 5. 5. 2004 a vracia mu vec vedenú na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 Co 135/03 na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh vrátane   sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

1.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 2 Co 135/03. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 644/97 zistil, že sťažovateľ podal dovolanie proti označenému uzneseniu krajského súdu z rovnakých dôvodov, aké uvádza aj v tejto sťažnosti.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo   139/2005   z 25.   októbra   2005   dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Sťažovateľ odôvodňoval prípustnosť dovolania procesnou chybou podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku   [(ďalej aj „OSP“) Dovolanie je prípustné proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát] a tvrdil, že v senáte 2 Co krajského súdu o jeho odvolaní rozhodovala aj JUDr. E. B., ktorá bola na tento súd dočasne preložená v období od 1.   januára   2004   do   30.   júna   2004   a ktorá   bola   vo   viacerých   konaniach,   v ktorých   je účastníkom, vylúčená z prejednávania veci, a súd nerozhodol o jej vylúčení.

Dovolací súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/03 a to zo zápisnice o porade a hlasovaní   senátu   zistil,   že   JUDr. E.   B.   nebola   5.   mája   2004   členkou   senátu   2 Co. Z uvedených dôvodov nebolo potrebné, aby krajský súd rozhodoval o námietke zaujatosti voči JUDr. E. B..

Ústavný   súd   nemá   dôvod   odchýliť   sa   od   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorý dostatočne preskúmal námietky sťažovateľa. Najvyšší súd poskytol jeho právam účinnú ochranu. Ústavný súd už niekoľkokrát uviedol, že obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci (II. ÚS 71/97, III. ÚS 34/03). Krajský súd postupoval týmto spôsobom, a preto   právo   sťažovateľa   na   nestranný   súd   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru nemohlo byť porušené.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľ   ďalej   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   právnu   pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/03 z 5. mája 2004, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a zamietol návrh na ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom“.

Podľa § 30 OSP „Účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, môže byť na jeho žiadosť ustanovený zástupca, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov “.

Krajský   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozhodnutí   v tejto   súvislosti   okrem   iného uviedol:

„Citované ustanovenie dáva možnosť poskytnutia právnej ochrany účastníkovi, ktorý síce   je   procesne   spôsobilý,   ale   nemá   prostriedky   na   výdavky   zástupcu   spojené   so zastupovaním, hoci potreba zastúpenia odôvodňuje zložitá povaha riešenej veci a záujem účastníka.   Ustanoviť   účastníkovi   zástupcu   podľa   citovaného   ustanovenia   je   však podmienené   danosťou   predpokladu   oslobodenia   účastníka   od   súdnych   poplatkov.   Tento predpoklad žalobca podľa § 138 O. s. p. nesplnil.

Z uvedených dôvodov, pre nesplnenie uvedených podmienok nebolo dôvodné žiadosti žalobcu vyhovieť, a preto správne postupoval súd prvého stupňa, keď návrh žalobcu na ustanovenie právneho zástupcu zamietol.“

Právnou   pomocou   sa   rozumie   predovšetkým   profesionálna   právna   pomoc poskytovaná osobami, ktoré sú podľa zákona oprávnené poskytovať právnu pomoc ako súčasť svojho povolania. Základné právo na právnu pomoc vychádza zo zodpovedajúcej verejnoprávnej povinnosti orgánov uvedených v čl. 47 ods. 2 ústavy nebrániť účastníkovi konania v tom, aby v konaní využíval právnu pomoc. Žiadny z uvedených orgánov nesmie brániť   oprávnenému   právnemu   zástupcovi   poskytujúcemu   právnu   pomoc,   aby   sa zúčastňoval konania, aby konal v mene zastúpeného.

Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu, sa vzťahuje na otázku uplatnenia sudcovského uváženia v medziach zákona (Občianskeho súdneho poriadku) v súvislosti s možnosťou ustanoviť zástupcu v konaní pred súdom   na   základe   rozhodnutia.   Nejde   o prípad   povinného   zastúpenia,   ale   o posúdenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, ak sú splnené ustanovené zákonné predpoklady. Neustanovením   právneho   zástupcu   na   žiadosť   účastníka   občianskoprávneho   konania v medziach   zákonného   sudcovského   uváženia   všeobecný   súd   nemôže   porušiť   základné právo   sťažovateľa   na   právnu   pomoc   v konaní pred   súdom   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy. V danom prípade teda nemôže ísť ani o namietané a s tým spojené odňatie možnosti konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodov jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006