znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 27/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2005 v senáte prerokoval sťažnosť JUDr. J. M. a A.   M., obaja bytom Ž. H., zastúpených advokátkou JUDr. L. P., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 10/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   J.   M.   a   A.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 10/97   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 10/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   J.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. A. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   JUDr. J. M. a A. M. uhradiť trovy právneho zastúpenia 5 302   Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. L. P., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

JUDr.   J.   M.   a   A.   M.,   obaja   bytom   Ž.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 25. januára 2005 namietali,   že   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 10/97 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 2. februára 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   chronologicky   opísali   priebeh   konania   a   okrem iného   uviedli:   „Z   popisu   predmetného   konania   jednoznačne   vyplýva,   že   porušovateľ Okresný súd Bratislava I. v danom spore riadne nekoná od samotného odstúpenia spisu Okresným súdom Bratislava II. dňa 24. 11. 1997 (!). Navrhovatelia v celom tomto konaní vždy   promptne   reagovali   na   akúkoľvek   výzvu   súdu   a v plnej   miere   spolupracovali s konajúcim   súdom.   Možno   povedať,   že   najmä   ich   aktivita   v tomto   procesnom   konaní smerovala k úspešnému ukončeniu sporu. Príslušný súd konal liknavo s veľkými časovými odstupmi, čo sa samozrejme odráža na terajšom stave kauzy, a to že od podania návrhu dňa 10. 7. 1997 k dnešnému dňu, t. j. po uplynutí 7 a pol roka, súd ešte nerozhodol konečným rozsudkom.

Od   posledného   pojednávania   nedostali   navrhovatelia   zo   súdu   žiadne   ďalšie predvolanie vo veci za účelom rozhodnutia a nie je im vôbec zrejmé, prečo sa vo veci vôbec nekoná ??!!   (...)   Vzhľadom   na to sťažovatelia predkladajú,   že nečinnosťou príslušného Okresného   súdu Bratislava   I.   v konaní   10   C 10/97 od 24.   11.   1997 boli   porušené ich základné práva a slobody zaručené Ústavou SR v čl. 48 ods. 2 a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovatelia týmto zároveň žiadajú Ústavný súd SR, aby im   priznal   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 2.970.000,- Sk. Túto svoju žiadosť odôvodňujú tým, že nečinnosť porušovateľa v konaní o stanovenie povinnosti plniť zmluvu o budúcej zmluve trvajúca vyše 7 rokov (!!) neúmerne a v rozpore so základnou zásadou na spravodlivý a rýchly súdny proces predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb (sťažovateľov) do tej miery, že ich právo   na   súdnu   ochranu   sa   stáva   absolútne   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej podstate.

Zároveň je nepochybné, že porušovateľ naťahovaním tohto súdneho sporu len prispel a stále   prispieva   k tomu,   že   aj   v prípade   vydania   konečného   rozsudku   v prospech sťažovateľov, sa títo nebudú môcť s ohľadom na odstup času domôcť svojho práva, a to nastúpiť do všetkých práv kupujúceho podľa zmluvy o budúcej zmluve. To znamená, že do svojho vlastníctva nezískajú predmet tejto zmluvy – družstevný byt na (...), aj keď zaň ich právny   predchodca   riadne   zaplatil   celú   kúpnu   cenu   1.350.000,-   Sk   ešte   v roku   1993. Predmetnú   požadovanú   výšku   a teda   rozsah   primeraného   zadosťučinenia   navrhovatelia odvodzujú   z dohodnutej   ceny   predmetného   bytu   1.350.000,-   Sk   násobenej   dohodnutou výškou   úroku   10   %   ročne,   čo   celkovo   za   12   rokov   od   roku   1993   predstavuje   sumu cca 2.970.000,- Sk.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   požadovali,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol popis úkonov súdu a účastníkov konania, tak ako vyplýva z časti II tohto nálezu. V závere svojho vyjadrenia dospel k záveru, že vo veci sa koná bez zbytočných prieťahov, ak sa vezme do úvahy „množstvo vybavovaných vecí   v oddelení   10 C“.   Okresný   súd   navrhol,   aby   ústavný   súd,   ak   aj   dôjde   k záveru o porušení   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nepriznal finančné   zadosťučinenie,   lebo   v konaní   došlo   k   prieťahom   aj   zo   strany   účastníkov (neprítomnosť   odporcov,   opakované   upresňovania   petitu   a   neposkytnutie   súčinnosti príslušným bytovým družstvom).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol bez nariadenia verejného ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrenia účastníkov konania a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 10/97 tieto skutočnosti:

Sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 10 C 10/97,   ktoré   začalo   podaním   žaloby   o nahradenie   prejavu   vôle   žalovaných 11. júla   1997   na   Okresnom   súde   Bratislava   II.   Okresný   súd   Bratislava   II   postúpil 27. novembra 1997 vec Okresnému súdu Bratislava I ako miestne príslušnému súdu.Dňa 1. decembra 1998 boli sťažovatelia vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku a predloženie listinných dokladov. Sťažovatelia 10. decembra 1998 zaplatili súdny poplatok a predložili požadované doklady.

Dňa 10. februára 1999 okresný súd zisťoval trvalý pobyt žalovaných. Pojednávanie 3. júna 1999 bolo z dôvodu písomnej žiadosti žalovaných odročené. Súd   nariadil   pojednávanie   na   1.   júl   1999   (pojednávania   sa   nezúčastnil   právny zástupca žalovaných), pojednávania 2. septembra 1999 a 30. septembra 1999 boli odročené za účelom   predvolania   svedkov. Pojednávanie 21.   októbra   1999   bolo pre   neprítomnosť svedkov   odročené   na   18.   november   1999.   Toto   pojednávanie   bolo   pre   neprítomnosť zákonného sudcu odročené na 9. december 1999. Pojednávanie 9. decembra 1999 bolo pre neprítomnosť svedkov odročené na 27. január 2000.

Okresný   súd   uznesením   z   30.   decembra   1999   zamietol   návrh   sťažovateľov   na nariadenie predbežného opatrenia.

Pojednávanie nariadené na 27. január 2000 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že vec   bola   pridelená   inému   zákonnému   sudcovi,   ktorý   sa   pre   krátkosť   času   nestihol oboznámiť s obsahom spisu.

Okresný súd predložil 31. mája 2000 spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľov z 25. februára 2000 proti zamietnutiu návrhu na predbežné opatrenie. Spis bol 15. augusta 2000 krajským súdom vrátený späť bez meritórneho rozhodnutia s pokynom na ďalší postup vo veci. Okresný súd v zmysle pokynu krajského súdu   11.   septembra 2000 žiadal Okresný   súd Bratislava II o predloženie iného spisu a jeho predloženie urgoval 26. októbra 2000.

Dňa   13.   februára   2001   okresný   súd   opätovne   predložil   spis   krajskému   súdu   za účelom   rozhodnutia   o podanom   odvolaní.   Napadnuté   uznesenie   bolo   krajským   súdom 30. marca   2001   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Zrušujúce   uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom konania 28. mája 2001.

Pojednávanie 11. júla 2001 bolo odročené z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu. Pojednávanie 19. septembra 2001 bolo z dôvodu ospravedlnenej neúčasti svedkov a právneho zástupcu žalovaných odročené na neurčito.

Dňa 27. septembra 2001 okresný súd vyzval Národnú banku Slovenska na podanie správy, ktorá bola doručená 2. novembra 2001.

Dňa 22. augusta 2002 okresný súd vyzval sťažovateľov na úpravu žalobného návrhu a oznámenie adresy svedka. Na výzvu sťažovatelia odpovedali 4. septembra 2002.Pojednávanie 27. septembra 2002 bolo odročené na základe žiadosti sťažovateľov za účelom úpravy žalobného návrhu.

Okresný   súd   24.   novembra   2002   žiadal   predloženie   listinných   dokladov   od príslušného   bytového   družstva,   resp.   katastrálneho   úradu. Katastrálny   úrad   odpovedal 10. februára   2003.   Okresný   súd   27.   mája 2003   a 15.   januára   2004   urgoval   predloženie listinných dokladov bytovým družstvom, 15. januára 2004 zároveň vyzval katastrálny úrad na predloženie listu vlastníctva. Katastrálny úrad vyžiadané listiny predložil 4. mája 2004.Okresný   súd   22.   júna   2004   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   opätovne   urgoval predloženie listinných dokladov bytovým družstvom.

Okresný   súd   3.   decembra   2004   vyzval   sťažovateľov   na   oznámenie,   či   trvajú   na podanom   návrhu   na   začatie   konania.   Sťažovatelia   21.   marca   2005   oznámili,   že   na zmenenom návrhu trvajú.

Okresný súd uznesením z 31. marca 2005 pripustil zmenu návrhu na začatie konania a nariadil pojednávanie na 6. jún 2005.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci   na všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní a porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom   zohľadňuje   aj   povahu   veci   a   o   čo   ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a)   Sťažovatelia   podali   žalobu,   ktorou   sa   pôvodne   domáhali   vydania   rozsudku nahradzujúceho vyhlásenie   vôle –   uzavretie   zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu   podľa ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Sťažovatelia podaním z 21. marca 2005 navrhli zmenu návrhu na začatie konania, ktorú   okresný súd uznesením 31. marca 2005   pripustil.   Predmetom   konania podľa   zmeneného návrhu   sťažovateľov   je nárok na zaplatenie peňažnej sumy z dôvodu bezdôvodného obohatenia, ktorý má rovnaký skutkový základ ako pôvodný návrh.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   sa   domáhali   pôvodne   súdnej   ochrany v sporovom konaní o žalobe o nahradenie prejavu vôle žalovaných, ktoré nie je právne zložité a tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Na právnu alebo faktickú   zložitosť   veci   nepoukázala ani predsedníčka   okresného súdu   vo svojom vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľov.   Podľa   súdom   pripustenej   zmeny   návrhu   na   začatie konania boli doterajšie výsledky také, že takúto zmenu umožnili. Z toho vyplýva, že táto zmena nemala podstatnejší vplyv na skutkovú zložitosť veci. V zmene návrhu sa požaduje zaplatenie peňazí, čo právne nie je zložitý prípad, pretože sa odvíja od toho, že pôvodný návrh bol právne odôvodnený tým, že sťažovatelia poskytli určitú sumu peňazí ako kúpnu cenu za byt, ktorú teraz požadujú vrátiť z dôvodu bezdôvodného obohatenia.

b) Ústavný súd konštatuje, že posudzovaná dĺžka konania pred okresným súdom do istej miery súvisí aj s úkonmi sťažovateľov, ktoré spomalili postup okresného súdu, avšak nie v takej miere, ktorá by bola v súvislosti s celkovou dĺžkou konania.

Najprv treba uviesť, že sťažovatelia zaplatili súdny poplatok viac ako rok po podaní žaloby a aj to na výzvu okresného súdu, hoci poplatok v spore je splatný podaním návrhu a jeho nezaplatenie je sankcionované zastavením konania (§ 5 a § 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Sťažovatelia dvakrát upresňovali návrh na rozhodnutie vo veci samej (4. septembra 2002, resp. 21. marca 2005). Treba však uviesť, že takýto postup sťažovateľov je v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a samotné upresňovanie petitu sa malo okresným súdom vyriešiť už po podaní návrhu postupom podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku.Ani   využitie   ďalších   procesných   oprávnení   zo   strany   sťažovateľov   priznaných účastníkom   Občianskym   súdnym   poriadkom   (odvolanie   proti   uzneseniu   o zamietnutí návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia)   neprispelo   rozhodujúcou   mierou   k trvaniu konania pred okresným súdom.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v konaní.

Ústavný súd zdôrazňuje, že súdne konanie, ktoré je vedené na okresom súde od 24. novembra   1997,   je stále vedené na súde   prvého   stupňa bez toho,   aby bolo do   dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej.

Okresný súd urobil po 27. novembri 1997 (dátum postúpenia veci Okresným súdom Bratislava II) prvý úkon vo veci až 1. decembra 1998, keď vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd bol nečinný bez akéhokoľvek zákonného dôvodu viac než 12 mesiacov, aj keď výzva na zaplatenie súdneho poplatku je jednoduchý procesný úkon, ktorého urobenie nemôže trvať takú dlhú dobu.

Ústavný súd ďalej zistil, ako to vyplýva z prehľadu úkonov okresného súdu, niektoré podstatné   obdobia   nečinnosti,   resp.   nesústredeného   postupu   okresného   súdu,   ktoré   sa prejavovali v nedostatočnej príprave pojednávaní a v nevynucovaní prítomnosti žalovaných na   pojednávaní,   resp.   súčinnosti   príslušného   bytového   družstva,   ktoré   takmer   dva   roky nepredložilo   okresnému   súdu   požadované   písomné   dôkazy.   Z toho   vyplynulo,   že   do rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   od   podania   žaloby   v roku   1997   vynesené   žiadne rozhodnutie vo veci samej. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 6. jún 2005.

V spojitosti s rozhodovaním o odvolaní proti zamietavému uzneseniu o návrhu na predbežné opatrenie ústavný súd zastáva názor, že v konaní o veci samej mohol okresný súd postupovať   bez   ohľadu   na   toto   odvolanie.   Odvolanie   proti   takému   uzneseniu   sa   mohlo predložiť   odvolaciemu   súdu   s pripojením   tých   častí   spisu,   ktoré   boli   nevyhnutné   na odvolacie konanie, a vo veci samej mohol okresný súd konať.

Ústavným súdom zistené dlhšie obdobia zapríčinené nečinnosťou a nesústredenou činnosťou okresného súdu bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, a ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania, treba považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 29. apríla 2005 uviedla, že „že k zavinenému   prieťahu   zo   strany   konajúcich   sudcov   nedošlo   a na   konanie   súdu v predmetnej   veci   mali   vplyv   skutočnosti   na   strane   účastníkov   (opakované   odročenie pojednávania   z dôvodu   neprítomnosti   odporcov,   svedkov;   odročenie   pojednávania   na neurčito,   ktoré   navrhol   navrhovateľ;   opakované   špecifikovanie   petitu   návrhu)   ako   aj neposkytnutie   súčinnosti   súdu   pri   vyžiadaní   dokladov   z Bytového   družstva   DOPZ, Bratislava“.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   podiel   okresného   súdu   na   zbytočných   prieťahoch nemohol akceptovať uvedené stanovisko v celom rozsahu najmä preto, že z obsahu spisu vyplynula nesústredená príprava pojednávaní a nedostatok využívania opatrení súdu voči nedisciplinovaným   účastníkom   konania   alebo   tretím   osobám,   ktoré   mali   povinnosť súčinnosti   pri   dokazovaní.   Preto   pri   zohľadnení   istého   podielu   sťažovateľov   na   vzniku zbytočných prieťahov je zrejmé, že okresný súd sa svojím postupom zásadne pričinil o to, že jeho nečinnosť a nesústredená činnosť viedla k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 10 C 10/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 2 970 000 Sk pre oboch spoločne, pričom jeho výšku odôvodnili rozsahom im spôsobenej majetkovej škody. Zároveň poukázali na to, že uvedenú sumu «žiadajú   priznať   ako   finančné   odškodnenie   za   to,   že   v ich   vysokom   veku   a pri   ich zdravotnom stave musia svoje práva vymáhať až podaním na Ústavnom súde, pričom právo na hladký priebeh súdneho konania bez zbytočných prieťahov majú zaručený Ústavou SR a práve toto právo porušovateľ svojou nečinnosťou absolútne znegoval (...) a najmä z toho dôvodu, aby si porušovateľ uvedomil svoje protiústavné konanie, z tohto sa poučil a do budúcnosti sa takéhoto postupu resp. „nepostupu“ vystríhal».

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy, ktorá bola sťažovateľom spôsobená zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania veci je taký, že sťažovatelia oprávnene trpia pocitom právnej neistoty. Nečinnosť, nekoncentrovanú činnosť súdu vrátane súčasného stavu konania podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť z dôvodov, ktorými sa bráni okresný súd.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania,   dobu   trvania   zbytočných   prieťahov, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane toho, že sťažovatelia istou mierou prispeli k vzniku   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   priznal   každému   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov uplatnila podaním zo 4. apríla 2005 nárok na úhradu trov konania vo výške 7 953 Sk za tri úkony právnej služby vrátane režijného paušálu. Ústavný súd priznal úhradu trov konania len za dva úkony právnej služby 5 302 Sk, tak ako ich právna zástupkyňa pôvodne uplatnila v sťažnosti.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania   za   úkon   právnej služby   zo   4.   apríla   2005,   pretože   vzhľadom   na   jeho   obsah   ho   nepovažoval   za   účelne vynaložené trovy.