znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 27/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti M. Č. a M. Č., obaja bytom Ľ., zastúpených advokátom JUDr. M. S., P., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 30/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Č. a M. Č. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   C   30/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Stará   Ľubovňa p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 C 30/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Č.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,-- Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Stará   Ľubovňa p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. Č.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,-- Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Stará   Ľubovňa p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Stará Ľubovňa   j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy konania vo výške 13 200,-- Sk (slovom trinásťtisíc dvesto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta JUDr. M. S., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. novembra 2002   doručené   podanie   M.   Č.   a M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   obaja   bytom   Ľ., zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   S.,   P.,   označené   ako   „Sťažnosť   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – čl. 48 ods. 2 Ústavy SR – u Okresného súdu v Starej Ľubovni v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 30/99“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval   na svojom   neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom zisťoval, či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Keďže existenciu   takýchto   dôvodov   nezistil,   19.   februára   2003 rozhodol   o jej   prijatí   na ďalšie konanie.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:„Dňa   17.   10.   1992   podali   sme   na   okresný   súd   žalobu   o vydanie   nehnuteľností zapísaných   na   LV   172   katastrálneho   územia   Ľubotín,   ku   ktorým   ako   podieloví spoluvlastníci   sme   nadobudli   vlastnícke   právo   formou   darovacej   zmluvy   od   pôvodnej vlastníčky   –   darkyne   A.   S.   rod.   H.   uzavretej   ešte   v roku   1975.   Otázka   platnosti   tejto darovacej   zmluvy   bola   právoplatne   v náš   prospech   vyriešená   v konaní   3   C   199/83 Okresného súdu v Starej Ľubovni. Žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 5 C 572/92. Okresný súd v Starej Ľubovni rozsudkom zo dňa 13. 5. 1994 sp. zn. 5 C 572/92-73 vyhovel našej žalobe. Krajský súd v Prešove uznesením 14 Co 370/94 z 24. 2. 1995 však zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil Okresnému súdu v Starej Ľubovni na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Súd prvého stupňa však rozhodol vo veci až 24. 2. 1998, kedy zamietol náš návrh v časti   vydania   parcely   KN   288/224   záhrady   o výmere   1405   m2 katastrálneho   územia Ľubotín, pričom náš návrh na vydanie zbývajúcich parciel vylúčil na samostatné konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn. 3 Co 258/98-223 rozsudkom zo dňa   7.   10.   1998   stotožnil   sa   s uvedeným   postupom   prvostupňového   súdu   a spis   vrátil okresnému súdu dňa 2. 12. 1998.

Okresný súd v Starej Ľubovni náš pôvodný žalobný návrh zaevidoval pod novým číslom (vec vylúčil na samostatné konanie) 3 C 30/99 a dňa 3. 1. 2001 rozsudkom čiastočne vyhovel našej žalobe.

V dôsledku podaných odvolaní Krajský súd v Prešove uznesením z 28. 2. 2002 sp. zn. 3 Co 181/01-63 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis sa vrátil na okresný súd dňa 19. 3. 2002, no do dnešného dňa nebol urobený žiaden procesný úkon.... Sme   toho   názoru,   že   v konkrétnom   prípade   bolo   porušené   naše   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky. Na každé vyzvanie sme vždy včas reagovali a so súdom spolupracovali. I napriek tomu   však   v merite   veci   od   24.   2.   1995,   kedy   vec   bola   po   prvýkrát   zrušená   a vrátená okresnému súdu až do 3. 1. 2001, kedy bolo čiastočne vyhovené našej žalobe, súd plynulo nekonal, ba nekonal vôbec.

Na prieťahy a nečinnosť súdu sťažovali sme sa aj u predsedníčky okresného súdu podaním zo dňa 8. 9. 2000. K náprave nedošlo a preto aj z toho dôvodu domáhame sa svojho ústavného práva formou tejto sťažnosti. Veď predsa v našej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 17. 10. 1992 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo veci samej, trvá k dnešnému dňu viac než desať rokov, pritom sa nejedná o výnimočnú, právne, či skutkovo náročnú vec.

Nečinnosťou, či neprofesionálnym konaním zákonného sudcu je nám znemožňované riadne užívanie našich nehnuteľností z ktorých vo forme naturálií by sme mali finančný prínos, minimálne v rozsahu 10.000,- Sk ročne.“

Z týchto dôvodov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v ich veci nálezom rozhodol:

1) Okresný súd v Starej Ľubovni vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 30/99 (5 C 572/92) porušil   právo   M.   Č.   a M.   Č.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2)   Okresnému   súdu   v Starej   Ľubovni   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   30/99 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3) M. Č. a M. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume pre každého zvlášť po 50.000,- Sk.“

K prijatej   sťažnosti   sťažovateľov   sa   podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde 19. marca 2003 listom sp. zn. Spr. 127/03 vyjadrila aj predsedníčka Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“), ktorá uviedla:

„Sťažnosť sa týka občianskoprávnej veci navrhovateľa M. Č. a spol. c/a P. H. a spol. o vydanie nehnuteľnosti, ktorá je vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 3 C 30/99.

Ide o komplikovanú občianskoprávnu vec v dôsledku rozdielnosti medzi znaleckým posudkom   z odboru   geodézie   a kartografie   na   predmet   sporu   a skutočnosťou,   ktorý   zo žalovaných   účastníkov   ktorú   nehnuteľnosť   žalobcov   užíva.   Žalobca   sa   domáha   vydania nehnuteľnosti získanú darom, pričom tie isté nehnuteľnosti – podľa tvrdenia žalovaných – mali byť darované ich právnym predchodcom.

Prieťah vo veci spôsobili aj samotní žalobcovia keďže sa domáhali vydania záhrady, ktorá   nie   je   vedená   ani   na   liste   vlastníctva   žalobcov   a táto   parcela   podľa   znaleckého posudku   znalca   z odboru   geodézie   a kartografie   ani   neexistuje.   Rozsudkom   OS   Stará Ľubovňa sp. zn. 5 C 572/92 zo dňa 24. 2. 1998 bol návrh žalobcov v súvislosti s touto záhradou   zamietnutý   a v ostatnej   časti   bola   vec   vylúčená   na   samostatné   konanie. V dôsledku   odvolania   žalobcov   spis   bol   predložený   Krajskému   súdu   v Prešove,   ktorý rozsudkom zo dňa 7. 10. 1998 pod sp. zn. 3 Co 258/98 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. T. č. sa zabezpečujú dôkazy v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Prešove.“

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd ako z obsahu sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že predmetom konania pred okresným súdom je žaloba sťažovateľov o vydanie označených nehnuteľností pôvodne odporcami v 1. a 2. rade. Vec   po   právnej   stránke   nemožno   hodnotiť   ako   mimoriadne   zložitú,   hoci   jej   faktickú zložitosť   nemožno   vylúčiť   vzhľadom   na   nutnosť   znaleckého   zisťovania   skutočností nevyhnutných na rozhodnutie (určenie a presná identifikácia parciel, o vydanie ktorých ide, vyhotovenie polohopisného plánu, identifikácia reálnych užívateľov konkrétnych parciel zo strany   odporcov),   ako   aj   zmeny   na   strane   žalovaných   v dôsledku   úmrtia   odporcov, v dôsledku   čoho   sa   ich   počet   počas   konania   stále   zvyšoval.   Faktická   zložitosť   veci   sa v konaní sp. zn. 3 C 30/99 aj reálne prejavila a ústavný súd na ňu preto prihliadol pri svojom rozhodovaní   o porušení   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy. Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred okresným súdom prebieha konanie, ktoré hoci právne mimoriadne zložité nie je, jeho faktickú zložitosť nemožno vylúčiť. Na faktickú zložitosť poukázal aj okresný súd, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol: „Ide o komplikovanú občianskoprávnu vec v dôsledku rozdielnosti medzi znaleckým posudkom z odboru geodézie a kartografie   na   predmet   sporu   a skutočnosťou,   ktorý   zo   žalovaných   účastníkov   ktorú nehnuteľnosť žalobcov užíva.“

2. Druhým kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom   v konaní,   bol   postup   sťažovateľov   ako   jeho   účastníkov   na   strane   žalobcov. Vychádzajúc z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd nezistil, že by sa ich postup, resp. využívanie procesných oprávnení, ktoré im ako účastníkom konania patria (odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu, rozšírenie návrhu), boli výrazným spôsobom podieľali na doterajšej   dĺžke   konania   pred   okresným   súdom.   Sťažovatelia   prejavovali   stály   záujem o priebeh   konania   a 8.   septembra   2000   sa   sťažnosťou   na   prieťahy   domáhali urýchlenia konania vo svojej veci pred orgánom štátnej správy súdov.

3. Tretím kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   jeho   postupu   zobral   do   úvahy,   že   v konaní   sp.   zn. 3 C 30/99 ide o nárok (návrh) sťažovateľov vyčlenený na samostatné konanie rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   572/92   z 24.   februára   1998.   Tento   ich   nárok   bol   až   do označeného procesného rozhodnutia okresného súdu súčasťou konania sp. zn. 5 C 572/92. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu zohľadnil aj úkony   vykonané   v konaní   sp.   zn.   5   C   572/92,   ktoré   mali   bezprostredný   vplyv   na rozhodnutie vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 30/99. Zo súdnych rozhodnutí v tejto veci ústavný súd zistil, že okresný súd v nej rozhodol 13. mája 1994 tak, že žalobcom (sťažovateľom   v konaní   pred   ústavným   súdom)   vyhovel   a žalovaným   uložil   povinnosť vydať   im   požadované nehnuteľnosti.   Žalovaní v zákonnej   lehote   proti   tomuto   rozsudku podali   odvolanie   a Krajský   súd   v Prešove   svojím   uznesením   sp.   zn.   14 Co 370/94 z 24. februára   1995   uvedený   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.

Úlohou   okresného   súdu   v novom   konaní   bolo   o.   i.   pomocou   znalca   z odboru zememeračstva identifikovať parcely, ktorých sú žalobcovia vlastníkmi, a na mieste samom zistiť, či parcely alebo ich časti sú v užívaní žalovaných a aký je rozsah tohto užívania tým-ktorým   zo   žalovaných.   Na   presný   stav   parciel   žalobcov   bolo   potrebné   uložiť   znalcovi vyhotoviť polohopisný plán. Napriek tomu, že znalecké dokazovanie bolo uskutočnené ešte v roku 1995 a miestna ohliadka okresného súdu na mieste samom sa uskutočnila 2. mája 1997, okresný súd vo veci samej ďalej však plynule nekonal, keďže svojím procesným rozhodnutím   z 24. februára   1998   iba   vyčlenil   nárok   žalobcov   na   samostatné   konanie „z dôvodu   doplnenia,   ako   aj   opravy   znaleckého   posudku“   a vo   veci   samej   následne rozhodol   až   3.   januára   2001   tak,   že   žalovaní   sú   žalobcom   povinní   vydať   označené nehnuteľnosti. Obdobie od prípravy a skompletizovania znaleckých podkladov od druhej polovice roka 1997 do rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 3 C 30/99 z 3. januára 2001 ústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy v konaní, keďže postupu súdu v konaní vo veci samej nebránili zákonné prekážky v konaní (hoci zohľadnil nutnosť vysporiadať sa so zmenami účastníkov na strane žalovaných). Po rozhodnutí okresného súdu z 3. januára 2001 sa odvolali žalobcovia aj žalovaní na Krajskom súde v Prešove, ktorý uznesením sp. zn. 3 Co 181/01 z 28. februára 2002 opätovne zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie (spis   bol   na   Krajskom   súde   v Prešove   od   30.   marca   2001   do 28. februára   2002,   avšak   dobu   konania   pred   Krajským   súdom   v Prešove   sťažovatelia nenapadli). Od rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2002 ústavný súd už nezistil závažnejšie prieťahy v konaní okresného súdu, ktoré bolo ukončené jeho ďalším rozhodnutím z 19. marca 2003 (proti tomuto rozhodnutiu sa opätovne odvolali žalovaní). Ústavný   súd   zobral   do   úvahy,   že   postup   okresného   súdu   v tomto   období   smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov (nariadených celkom 8 pojednávaní), pričom sťažovatelia rozšírili svoj žalobný návrh, zomrel jeden zo žalovaných, na miesto ktorého nastúpili jeho dedičia, a súd tiež zabezpečoval ďalšie podklady pre rozhodnutie, tak ako to požadoval Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí z 28. februára 2002. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že vzhľadom na doterajší priebeh a celkové okolnosti konania   pred   okresným   súdom   vo   veci   sp.   zn.   3   C   30/99   (5   C   572/92),   k zbytočným prieťahom v konaní došlo v období od roku 1997 do roku 2000, keď okresný súd na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 24. februára 1995 bol oboznámený s rozsahom a spôsobom   znaleckého   dokazovania   podstatného   pre   rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľov a napriek tomu, že toto ukončil v polovici roku 1997 a jeho postupu už nebránili zákonné prekážky, vo veci rozhodol až 3. januára 2001. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol, že takýmto jeho postupom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovatelia požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,-- Sk pre každého z nich, pričom svoju žiadosť odôvodnili tým, že „Podľa názoru sťažovateľov právne   nečinnosťou   zákonného   sudcu   bolo   sťažovateľom   znemožnené   riadne   užívanie nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a to po dobu dlhšiu ako desať rokov.

Užívaním   nehnuteľností,   ktoré   sú   predmetom   sporu,   by   sťažovatelia   vo   forme naturálií získali finačný prínos, ktorý vyčíslili na sumu Sk 10.000,- ročne.

Vzhľadom na dlhodobé nerozhodnutie vyčíslili svoju finančnú stratu na sumu Sk 100.000,-.

S poukázaním   na   uvedenú   stratu   požadujú   sťažovatelia   adekvátne   primerané finančné zadosťučinenie v sume po Sk 50.000,- zvlášť.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 3 C 30/99, berúc   do   úvahy,   že   sťažovatelia   sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne   nepričinili, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľov   sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000,-- Sk každému z nich za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli ustanovenému právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. M. S., ktoré vyčíslil sumou 13 200,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za tri úkony po 4 270,-- Sk a po 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003