znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 27/00

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2000 prerokoval podnet JUDr. J. S., bytom Ž., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. F. F., Ž., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 a postupom, ktorý mu predchádzal, vo veci vedenej pod sp. zn. 10 S 105/99, za účasti Krajského súdu v Ž., a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   JUDr.   J.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 a postupom, ktorý mu predchádzal, vo veci vedenej pod sp. zn. 10 S 105/99 n e b o l o p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

JUDr. J. S., bytom Ž., (ďalej len „navrhovateľka“), podnetom z 2. februára 2000   žiadala,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) rozhodol o porušení jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ku   ktorému   malo   dôjsť v konaní vedenom na Krajskom súde v Ž. pod sp. zn. 10 S 105/99. V tomto konaní krajský súd ako správny súd zastavil konanie po zistení, že navrhovateľka nebola bezpodielovou   spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti,   ktorú   exekučne   predal   príslušný správca dane v exekučnom konaní vedenom proti jej bývalému manželovi. Preto jej nepriznal postavenie účastníka v konaní pred správnym súdom.

Navrhovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva, ktoré upravuje čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu pred takýmto tvrdeným porušením práv fyzickej osoby poskytuje ústavný súd. Z toho vyplýva aj právomoc ústavného súdu na prerokovanie prijatého podnetu. Okrem toho z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 37/95 vyplýva, že   zastavenie   konania   v   správnom   súdnictve   možno   považovať,   ak   sú   splnené   aj ostatné vecné predpoklady, za rozhodnutie, ktoré by mohlo byť v príčinnej spojitosti s porušením ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Navrhovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 sp. zn. 10 S 105/99.

Ústavný súd predbežne prerokoval podnet navrhovateľky a prijal ho na ďalšie konanie len v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Účastníci konania súhlasili s tým, aby ústavný súd vec prejednal a rozhodol bez ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Právo na prístup k súdnej ochrane však nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu.

Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu   alebo inému   orgánu   právnej   ochrany. Právo   zaručené čl.   46   ods.   1   ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú.

Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 ústavy pre podnet navrhovateľky vyplýva, že na to, aby sa stala účastníčkou konania vedeného pred Krajským súdom v Ž. pod sp. zn. 10 S 105/99, musela splniť predpoklady ustanovené zákonom na to, aby sa stala účastníkom konania pred správnym súdom. Tieto predpoklady správny súd   skúma   predovšetkým   z   procesného   hľadiska,   najmä   či   žaloba   v   správnom súdnictve bola podaná včas oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný preskúmať.

III.

V správnom súdnictve nemožno podľa § 248 ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku preskúmať rozhodnutie procesnej povahy.

Navrhovateľka napadla žalobou rozhodnutie, ktoré v daňovej exekúcii vydal príslušný daňový úrad za účelom exekúcie predajom hnuteľných vecí a nehnuteľností. Toto rozhodnutie bolo vydané v rámci vykonávania daňovej exekúcie. Z tohto dôvodu nemôže   byť   rozhodnutím,   ktorým   by   sa   žalobkyni   ustanovovali   povinnosti v hmotnoprávnej   oblasti.   Toto   rozhodnutie   má   základ   iba   v   daňovom   exekučnom práve, v procesnom práve a nespôsobilo žiadnu zmenu v hmotnoprávnom postavení žalobkyne.

Aj keď treba pripustiť, že rozhodnutie vydané príslušným daňovým úradom v exekúcii sa mohlo (nemuselo) dotknúť majetkových (vlastníckych) práv žalobkyne, treba na druhej strane uviesť, že napriek tomu takéto rozhodnutie nestráca charakter rozhodnutia   procesnej   povahy.   Zákon   Slovenskej   národnej   rady   č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v znení platnom k 2. októbru 1997 (vtedy rozhodol daňový úrad o predaji hnuteľných vecí a nehnuteľností) to potvrdzuje aj tým, že proti takémuto rozhodnutiu nepripúšťa odvolanie, ale len námietky podľa § 50 citovaného zákona, o ktorých rozhoduje priamo exekučný orgán – daňový úrad.

Napokon, treba uviesť, že daňový úrad v daňovej exekúcii k 2. októbru 1997 postupoval   podľa   §   72   ods.   7   zákona   č.   511/1992   Zb.   aj   podľa   §   251   a   nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Ustanovenie § 267 ods. 1 OSP však umožňovalo žalobkyni brániť sa žalobou o vylúčenie vecí z daňovej exekúcie. Aj táto možnosť ochrany vlastníckeho práva v daňovej exekúcii je potvrdením, že žalobkyňa sa   nemohla   v   správnom   súdnictve   brániť   správnou   žalobou   proti   procesnému rozhodnutiu o exekučnom predaji hnuteľných vecí alebo nehnuteľností, ale mohla a musela sa brániť len spôsobom, ktorý dovoľuje citované ustanovenie OSP v spojitosti s § 72 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.

Z uvedených záverov vyplýva, že postup Krajského súdu v Ž., ktorý vyústil do uznesenia o zastavení správneho konania z dôvodov, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby v správnom súdnictve, je správny, pokiaľ ide o zastavenie konania. Zákonným dôvodom však nie je to, že žalobu podala neoprávnená osoba. Krajský súd mal podľa názoru ústavného súdu zastaviť konanie preto, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím procesnej povahy. Tieto rozhodnutia podľa § 248 ods. 2 písm. e) OSP sú vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve a preto ich napadnutie žalobou vedie k zastaveniu konania pred správnym súdom (§ 250d ods. 3 OSP).

Dôvod uvedený krajským súdom ako zákonný dôvod na zastavenie konania pred ním neobstojí aj z ďalších príčin. Zastavenie konania pred správnym súdom kvôli tomu, že žalobu podala neoprávnená osoba, je v súlade so zákonom len vtedy, ak žalobca pojmovo vôbec nemôže byť nositeľom práva, o ktorom tvrdí, že mu patrí. V danom prípade to tak nie je. Žalobkyňa bola manželkou daňového dlžníka, medzi nimi vznikol vzťah bezpodielového spoluvlastníctva a či jeho predmetom boli alebo neboli   aj   exekvované   veci,   musel   krajský   súd   v   správnom   súdnictve   zisťovať procesným   dokazovaním.   Preto   prichádzalo   do   úvahy   –   po   zisteniach   súdu   – zamietnutie žaloby, a nie zastavenie konania. Táto poznámka ústavného súdu súvisí s tým, že poradie dôvodov na zastavenie konanie pred správnym súdom je v § 250d ods. 3 OSP zoradené tak, že zastavenie konania z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemožno takto napadnúť, nasleduje až po dôvode spočívajúcom v nedostatku procesnej legitimácie osoby na podanie správnej žaloby.

IV.

Z týchto záverov vyplýva, že krajský súd síce porušil zákon, ak zastavil konanie pred   ním,   ale   toto   porušenie   zákona   nevyústilo   do   porušenia   ústavnosti,   pretože krajský súd ako správny súd mal v každom prípade rozhodnúť o zastavení konania, i keď z iného zákonného dôvodu, ktorý ústavný súd objasnil v časti III tohto nálezu. Použitie iného zákonného dôvodu na zastavenie konania pred správnym súdom totiž podľa ústavného súdu nezakladá porušenie ústavnosti (v danom prípade čl. 46 ods. 1 ústavy),   ak   je   inak   výrok   o   zastavení   konania   vecne   správny.   Takýmto   výrokom správny súd nemôže odňať účastníkovi správneho súdnictva možnosť uplatniť právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Na základe týchto záverov ústavný súd dospel k názoru, že základné právo navrhovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 a postupom, ktorý mu predchádzal, vo veci vedenej pod sp. zn. 10 S 105/99 nebolo porušené.